Spoluautor paragrafu 363 a nevymenovaný generálny prokurátor Čentéš, by ho nerušil

Môj názor je taký, že by sme sa mali vrátiť k právnej úprave z roku 2006. Priznám sa, že som ovplyvnený tým, že som jeden zo spoluautorov Trestného poriadku a stále to vnímam ako najlepšie riešenie, tvrdí Jozef Čentéš v rozhovore pre Pravdu.

Paragraf 363 Trestného poriadku nie je paragrafom bohatých obvinených, zdôrazňuje vedúci Katedry trestného práva Právnickej fakulty Univerzity Komenského, zvolený, ale nevymenovaný generálny prokurátor Jozef Čentéš.

Na oboch verziách zmeny pripravovanej ministerkou spravodlivosti Máriou Kolíkovou (SaS) nachádza viacero nedostatkov. „Mali by sme sa vrátiť k právnej úprave z roku 2006. Som ovplyvnený tým, že som jeden zo spoluautorov Trestného poriadku, ale stále to vnímam ako najlepšie riešenie,“ hovorí s tým, že obvinený je osoba, na ktorú môže mať takéto nezákonné trestné stíhanie devastačný účinok.

Ste jeden zo spoluautorov verzie Trestného poriadku, ktorý takmer pred 20 rokmi priniesol do slovenskej legislatívy paragraf 363. Ako došlo k jeho zavedeniu, z čoho to vyplynulo?

Paragraf 363 Trestného poriadku je označenie inštitútu, ktorý upravuje zrušenie právoplatných rozhodnutí v prípravnom konaní. Jeho obsahom je, že generálny prokurátor zruší právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon. Tento inštitút bol upravený v Trestnom poriadku účinnom od 1. januára 2006. Bol som členom pracovnej skupiny, ktorá vypracovala tento návrh Trestného poriadku. Keď sme uvažovali o tomto inštitúte, a to čo hovorím sa premietlo aj v dôvodovej správe, záverom tohto inštitútu bolo umožniť, aby generálny prokurátor mohol rozhodovať vo veciach v prípravnom konaní, v ktorej ešte nekonal súd. Z dôvodovej správy vyplýva, že tá úprava sa týkala najmä zrušenia či zastavenia trestného stíhania, jeho podmienečného zastavenia, postúpenia veci, alebo, ktoré v takomto rozsahu spočívali v chybnom procesnom konaní.

Časť verejnosti má pocit, že sa tento inštitút nadužíva. Súhlasíte?

Rešpektujem každý názor, ale podľa mňa sú rozhodujúce fakty. Tie hovoria, že v roku 2016 generálny prokurátor využil tento paragraf v 92 trestných veciach, v 2017 v 86, v roku 2018 v 92, v roku 2019 v 88 a v roku 2020 bolo zrušených 85 rozhodnutí policajta alebo prokurátora. To znamená, že tento počet kulminoval v roku 2018. Napríklad v roku 2020 bolo takýchto návrhov podaných generálnemu prokurátorovi 526, pričom on vyhovel v 16 percentách prípadov. Na porovnanie, v roku 2016 vyhovel v 15 percentách prípadov. To je dosť nízke číslo, ktoré svedčí o tom, že tento inštitút sa nenadužíva.

Je podľa vás v súčasnosti aspoň aplikácia tohto inštitútu nejakým spôsobom iná, ako bola pred piatimi rokmi?

Aplikácia tohto inštitútu má od roku 2015 rovnaké podmienky. Tam sa nič nezmenilo.

V tomto paragrafe sa hovorí o zrušení rozhodnutia v prípade porušenie zákona. O aké porušenie zákona musí ísť? Akékoľvek alebo len nejaké závažné?

Práve tu sa dotýkame tej zásadnej veci. Nastavili sme to tak, že tento paragraf mohol generálny prokurátor využiť len pri závažnom porušení zákona. Teraz stačí „obyčajné“ porušenie zákona. Podľa mňa by sa mohol vrátiť k právnej úprave, ktorú sme tu mali od januára 2006. To znamená, že k zrušeniu by mohlo dôjsť len pri závažnom a zásadnom porušení zákona. Mohlo by sa to premietnuť do toho, že by klesol počet vecí, kde bol použitý tento paragraf. To preto, že by sa to mohlo týkať len tých právoplatných rozhodnutí, ktoré majú povahu meritórnych rozhodnutí. Mohlo by sa to teda týkať, zastavenia trestného stíhania, podmienečného zastavenia trestného stíhania a postúpenia veci. Obmedzil by som to len na obvineného, pretože pri súčasnej praxi sa zrušujú uznesenia aj pri veciach, kde sa vedie trestné stíhanie „vo veci“, teda bez obvinenia konkrétnej osoby.

Ako si má človek predstaviť takéto zásadné porušenie zákona? Kde je tá hranica?

V prípade vznesenia obvinenia, ktoré je doslova neuralgickým bodom tohto paragrafu, by som to obmedzil len na závažné skutkové pochybenia. To znamená, že skutok, za ktorý bolo vznesené obvinenie, nie je trestným činom. Teda pri nesprávnej právnej kvalifikácii. Alebo neúplnosť skutkových okolností, keď bolo niekomu vznesené obvinenie, ale neboli na to splnené podmienky.

Čo sa v tejto oblasti zmenilo od roku 2006?

V roku 2015 sa vypustila podmienka závažného porušenia zákona. Tým sa mala dosiahnuť možnosť, aby každé porušenie zákona bolo možné napraviť cestou paragrafu 363. Treba tu ale prihliadnuť na jednu dôležitú skutočnosť, že ide o mimoriadny opravný prostriedok. Preto by tomu mala zodpovedať aj úprava tohto inštitútu.

A prečo sa táto podmienka vypustila? Ako argumentoval zákonodarca?

Išlo o snahu umožniť generálnemu prokurátorovi promptnejšie reagovať na zistenie porušenia zákona. Ale ako vidíme, vyvolalo to takúto reakciu.

V súčasnosti sa ako jedna z verzií úpravy tohto inštitútu spomína aj úloha súdu. Ten pri známych medializovaných kauzách rozhodoval vždy o väzbe. Naopak, zástancovia súčasnej podoby Trestného poriadku tvrdia, že súd pri rozhodovaní o väzbe nerozhoduje o zákonnosti stíhania. Nebije sa táto právomoc generálneho prokurátora aspoň v týchto prípadoch s právomocou súdu?

Trestný poriadok stanovuje podmienky, kedy môže byť obvinený vzatý do väzby. Jedna z týchto podmienok hovorí, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu a existuje dôvodné podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený. To znamená, že aj dôvodnosť vzneseného obvinenia musí skúmať sudca pre prípravné konanie alebo druhostupňový súd. Tí, ktorí tvrdia, že súd dôvodnosť trestného stíhania neskúma, nemajú pravdu. Ale nesúhlasím ani s tými, ktorí navrhujú vypustiť právomoc generálneho prokurátora skúmať zákonnosť stíhania. Akoby zabúdali na to, že aj keď totiž súd pri rozhodovaní o vzatí do väzby vyhodnotí uznesenie o vznesení obvinenia ako slabé, stále súd nemá právomoc prokurátora a nemôže naprávať pochybenie vyšetrovateľa. Ak sudca zistí, že trestné stíhanie nie je dôvodné, rozhodne o nevzatí obvineného do väzby, ale samotné uznesenie o vznesení obvinenia zrušiť nemôže. Na to tam je len prokurátor. Za zákonnosť uznesenia a prípravného konania zodpovedá v zmysle judikatúry Ústavného súdu prokurátor a nie súd.

Via Iuris a Nadácia Zastavme korupciu, ktoré chcú dosiahnuť zúženie tohto oprávnenia generálneho prokurátora, poukazujú na prípady bývalého riaditeľa Slovenskej informačnej služby Vladimíra Pčolinského, prominentného právnika Zoroslava Kollára, finančníka Jaroslava Haščáka či guvernéra Národnej banky Slovenska a bývalého ministra Petra Kažimíra. Tvrdia, že Generálna prokuratúra pri nich dostatočne a zrozumiteľne nevysvetlila, prečo sa rozhodla práve v ich prípade použiť taký výnimočný prostriedok. Ako sa dostávajú Žilinkovi návrhy na 363? Aký je ten proces?

Ak trestná vec príde na Generálnu prokuratúru, je pridelená prokurátorovi trestného odboru. Ten si vyžiada spis a preskúma ho v rozsahu namietaného porušenia zákona. Ak dospeje k záveru, že uznesenie o vznesení obvinenia je zákonné, podávateľa na to upozorní listom. Tam sa rozhodnutie nevydáva. Ak ale tento prokurátor zistí, že zákon porušený bol a prichádza do úvahy použitie paragrafu 363, predkladá túto vec svojmu nadriadenému a ten prvému námestníkovi, ktorý môže takéto rozhodnutie podpísať, ak nie je prítomný generálny prokurátor. Ak to podpíše generálny prokurátor, celkovo to teda vidia štyri osoby.

Ak prokurátor nevyhodnotí, že prichádza do úvahy použitie paragrafu 363, táto vec sa nikdy nedostane ku generálnemu prokurátorovi? Môže si generálny prokurátor sám vybrať spis a sám ho aj skontrolovať?

Ak to rozhodnutie nepodpíše, môže to vrátiť na prepracovanie alebo sám zaujať iný právny názor.

Prispieva používanie paragrafu 363 všeobecnej spravodlivosti pre všetkých rovnako alebo hlavne bohatých a vplyvných, ktorí si môžu dovoliť najskúsenejších advokátov a s ich pomocou podávajú tieto návrhy?

Aj na základe mojich skúseností z pôsobenia na trestnom odbore Generálnej prokuratúry môžem povedať, že sme sa nikdy nepozerali na status obvinenej osoby. Domnievam sa, že aj v súčasnosti sa na Generálnej prokuratúre postupuje rovnako. Skúmali sme vždy len to, či postup a rozhodnutie policajta alebo prokurátora boli zákonné, alebo nezákonné. Pohybovali sme sa len v týchto intenciách. Paragraf 363 nie je paragrafom bohatých obvinených. To si nemyslím.

Nie je táto právomoc generálneho prokurátora možná iba preto, že prokuratúra funguje v sovietskom alebo stalinskom spôsobe, ako to tvrdia niektorí kritici generálneho prokurátora?

Určite nie. Od roku 2001 máme tzv. statusové zákony o prokuratúre, ktoré v čase ich prijatia prešli aj posúdením a hodnotením zahraničných renomovaných odborníkov. Tí ich označili ako moderné. Dlhodobo tvrdím, a nielen ja, že prokuratúra je organický článok sústavy právnych záruk zákonnosti v demokratickom právnom štáte. Prokuratúra nepatrí ani do výkonnej moci, ani do zákonodarnej či súdnej. Je to kontrolný orgán ochrany práva. Keď chce niekto vidieť prokuratúru stalinského typu, nech sa pozrie na právnu úpravu, ktorú sme tu mali pred rokom 1989, a porovná ju so súčasnou právnou úpravou. Sú tam zjavné a zreteľné rozdiely.

Vidíte napriek tomu priestor na väčšiu autonómiu prokurátorov?

Určite vidím. Napríklad, že by Rada prokurátorov mala rozšírené kompetencie, pretože je najvyšším samosprávnym orgánom prokuratúry. Tie kompetencie by mohli byť väčšie z hľadiska spolurozhodovania, kreovania a mala by väčšiu možnosť sa vyjadrovať aj k nomináciám. Ak dokážeme nájsť v tomto ohľade lepšiu úpravu, som za to všetkými desiatimi.

Ministerka spravodlivosti Mária Kolíková (SaS) pri zmene paragrafu 363 pracuje s dvoma verziami. Podľa prvej by sa používanie tohto paragrafu obmedzilo len na rušenie nezákonných rozhodnutí o zastavení trestného stíhania, a podľa druhej by sa táto právomoc generálneho prokurátora obmedzila len na konania, v ktorých ešte nerozhodoval súd a nepotvrdil zákonnosť a dôvodnosť stíhania. Ku ktorej verzii by ste sa priklonili radšej?

Tieto návrhy boli upravené aj inými osobami. Je to vecou širšej diskusie. Vyautovať generálneho prokurátora v prípadoch, keď už rozhodoval súd, naráža na dva zásadné problémy. Za prípravné konanie zodpovedá prokurátor a nie súd. Druhý problém spočíva v tom, že by boli znevýhodnení tí, pri ktorých by nebola snaha o väzobné trestné stíhanie. Tam to totiž súd v prípravnom konaní vôbec nekonal. To sa mi zdá nevyvážené. Aj druhý názor, že by sa mal paragraf 363 obmedziť len na zastavenie trestného stíhania, sa mi javí príliš málo. Tie pochybenia, ku ktorým v minulosti prišlo a bude prichádzať aj v budúcnosti, sú úplne prirodzené. Pretože kto robí, robí aj chyby. Z hľadiska postupu policajtov a prokurátorov by som v tom nevidel mnohokrát zlý úmysel. Urobia chybu, ale tú musí byť niekto schopný aj napraviť. Vyskytli sa aj prípady, keď prokurátor dal pokyn na vznesenie obvinenia a policajt ho následne vzniesol. V takomto prípade ale už tento prokurátor ako vylúčená osoba nemôže rozhodovať o tejto sťažnosti. Nevšimol si to ale a rozhodol vlastne sám o sebe. Takúto chybu by ale potom nemal kto napraviť a nemohlo by to obstáť ani na súde.

Ako to riešiť?

Môj názor je taký, že by sme sa mali vrátiť k právnej úprave z roku 2006. Priznám sa, že som ovplyvnený tým, že som jeden zo spoluautorov Trestného poriadku a stále to vnímam ako najlepšie riešenie. Sú aj prípady, keď sa vznesie obvinenie a nie sú na to dostatočné dôvody. Prebehne trestné stíhanie, a keď tá trestná vec skončí inak ako právoplatným odsúdením obvineného, štát musí znášať náklady trestného stíhania. Nemožno zabúdať ani na to, že tam je obvinená konkrétna fyzická alebo aj právnická osoba, na ktoré môže mať takéto nezákonné trestné stíhanie devastačný účinok. Hoci už v čase vznesenia obvinenia toto nebolo v poriadku, môže sa stať, že bude človek oslobodený až po desiatich rokoch. Treba prihliadnuť aj na tento aspekt. Ak chceme robiť zmeny v Trestnom zákone a Trestnom poriadku, som za, ale musíme ich robiť po poctivej diskusii. Nerobme zmeny bez diskusie s odborníkmi, lebo tie problémy sa na seba budú nabaľovať a spôsobovať ešte väčšie problémy. Takéto zmeny musíme prijímať v zmysle príslovia dvakrát meraj a raz rež. Veď v trestnom konaní sa rozhoduje o ľuďoch, nielen obvinených, ale aj obetiach a poškodených. Každá zmena v Trestnom zákone a Trestnom poriadku má obrovský vplyv na postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov. Keď sa do legislatívy prijme niečo zlé, problémy majú aj tieto obete.

Ak v súčasnosti generálny prokurátor skonštatuje v postupoch polície alebo prokuratúry vážnu nezákonnosť, ako sa to potom ďalej rieši? Obvinení policajti z NAKA boli napriek konštatovaným nezákonnostiam povyšovaní. Má prokuratúra prehľad o týchto pochybeniach, vyhodnocuje ich a postupuje kroky k tomu, aby sa neopakovali?

V podmienkach prokuratúry sa to rieši na pracovných poradách na úrovni okresných aj krajských prokuratúr. Tu sa podrobne referuje o trestných veciach, kde bolo zastavené trestné stíhanie, postúpené veci, alebo oslobodené veci. Každý referent skladá účty svojmu okresnému prokurátorovi, prečo tieto prípady skončili, ako skončili. Potom to ide všetko na krajské porady. Nie je to tak, že by bol obvinený oslobodený a hodí sa to za hlavu. Všetko sa to skúma a vyhodnocuje a verejnosť si to vie pozrieť aj vo výročnej správe Generálnej prokuratúry. Našťastie, máme stále podiel oslobodených vecí v jednociferných číslach.

Zdroj: pravda.sk