Spojenectvo Vatikánu s americkou spravodajskou službou vo východnej Európe v 50. rokoch

Už na samom začiatku druhej svetovej vojny začala vatikánska spravodajská služba spolupracovať s príslušnými americkými orgánmi. Jeden z katolíckych hierarchov v Spojených štátoch, biskup James Ryan, uverejnil 12. mája 1940 v denníku New York Times článok, v ktorom argumentoval, že je vhodné, aby Spojené štáty nadviazali diplomatické vzťahy s Vatikánom, a zdôraznil, že Vatikán je najlepšie informovanou organizáciou na svete.

V roku 1940 cestoval do Vatikánu Myron Taylor, osobný zástupca Spojených štátov, bývalý prezident United States Steel Corporation, riaditeľ First National Bank v New Yorku a šéf niekoľkých ďalších firiem kontrolovaných bankovým domom Morgan. “Jedným z cieľov, ktoré Taylor sledoval,” napísal americký novinár Cianfarra, “bolo získať čo najviac informácií… Faktom je, že Vatikán mal od samého začiatku vojny po celý čas k dispozícii veľmi rozsiahle a nepretržité informácie o vnútornej situácii v rôznych častiach Európy… Možno pokojne povedať, že Taylor mal k dispozícii informácie, ktoré okamžite odovzdal prezidentovi Rooseveltovi. Vatikán sa zároveň usiloval nepokaziť si vzťahy s Mussolinim a dodával informácie jeho odporcom.

Na konci vojny prešla vatikánska spravodajská služba reorganizáciou a spojila sa so spravodajskou službou jezuitského rádu. Novovytvorený orgán, na čele ktorého stál jezuitský generál J. B. Janssen, bol podriadený kardinálovi Montinimu, úradujúcemu štátnemu sekretárovi Vatikánu. Janssenovými zástupcami boli vymenovaní riaditeľ “Centro Informazione pro Deo” (“Centrum informácií pre Boha”) Morlion, dominikánsky mních belgického pôvodu, a riaditeľ jezuitskej špionážnej organizácie Schmieder. Spravodajské aktivity katolíckej cirkvi, ako napísal anonymný autor knihy “Tajné dokumenty vatikánskej diplomacie”, ktorá vyšla v Taliansku v apríli 1948, boli pod priamym dohľadom pápeža Pia XII. Pražská telegrafická agentúra 29. júna 1948 informovala, že medzi vládou USA a Vatikánom bola uzavretá tajná dohoda, na základe ktorej USA prevzali financovanie “protikomunistických” aktivít Vatikánu. Pius XII. sa zasa zaviazal, že Vatikán bude v maximálnej miere podporovať aktivity proti krajinám východnej Európy a ZSSR.

V skutočnosti USA financovali Vatikán už predtým: v roku 1947 poskytli len na spravodajské aktivity v Európe približne 500 000 dolárov. Koncom apríla 1948 uverejnili rumunské noviny článok s názvom “Činnosť vatikánskej špionážnej služby”, v ktorom bola načrtnutá podstata nových smerníc, ktoré Pius XII. vydal svojej spravodajskej službe. Pápež najmä požadoval, aby celá periférna sieť vatikánskej rozviedky nadviazala kontakt s miestnymi rezidentmi americkej a britskej rozviedky a odovzdávala im všetky informácie všeobecného charakteru. Pápež navrhol, aby sa informácie obzvlášť tajného charakteru posielali do hlavného centra vatikánskej spravodajskej služby. Americká rozviedka spolupracovala s Vatikánom aj prostredníctvom jezuitského rádu, ktorého značný počet členov tvorili Američania (z 28234 jezuitov na svete ku koncu roka 1946 ich bolo 6282 v Spojených štátoch a ich newyorská organizácia mala 1200 členov).

“Táto hlavná, najschopnejšia a najnebezpečnejšia jednotka pápežových ‘strategických rezerv’,” napísal Talian Giuseppe Navarra. – Jezuiti nemajú vymedzenú sféru pôsobenia, sú poverení takpovediac “špeciálnymi” úlohami… Predstavujú špeciálnu údernú jednotku. Jezuitský rád je korunou pápežovej moci a zároveň jej najúčinnejšou zbraňou. Všade tam, kde je potrebné urobiť prielom pre prienik politiky katolicizmu, odstrániť zlom vo vlastných radoch, objavujú sa v aréne jezuiti, kati a inkvizítori počas boja proti reformácii, vychovávatelia v kniežacích domoch pred a po Francúzskej revolúcii, predvoj imperializmu v kolóniách…”.

Dominikáni alebo “bratia kazatelia” zohrávali významnú úlohu aj vo vatikánskej spravodajskej činnosti. V minulosti predstavitelia tohto katolíckeho rádu zvyčajne viedli inkvizičné tribunály a iné vatikánske vyšetrovacie orgány, ako aj stáli na čele najvyššej cenzúry. Charakter činnosti dominikánov sa odráža v ich erbe, na ktorom je vyrytý pes nesúci v ústach horiacu pochodeň a zobrazený patrón rádu svätý Dominik, ktorý si prikladá prst k ústam. Odtiaľ pochádza ďalší názov dominikánov – “psy Pánovi”. Zaujímavý je aj fakt, že štatúty rádu jeho bratov majú právo rozprávať sa medzi sebou len dve hodiny denne. Výber a prípravu personálu pre špionážny aparát riadili dva vatikánske orgány – “Kongregácia pre semináre, univerzity a výskum” a “Kongregácia pre šírenie viery”.

Odhalenia Alighiera Tondiho

V rokoch 1936 až 1952 bol Alighiero Tondi členom jezuitského rádu a dosiahol veľmi vysoké postavenie vo vatikánskej hierarchii, ako zástupca riaditeľa Inštitútu vyššej náboženskej kultúry Gregoriánskej univerzity. Jeho pôsobenie v tejto funkcii bolo spojené so zodpovednou úlohou. Tondi bol poverený štúdiom situácie v ZSSR a iných socialistických krajinách s cieľom vytvoriť teoretický smer v boji proti socializmu. V dôsledku toho sa Tondi zriekol katolicizmu a pridal sa ku komunistom; následne publikoval sériu demaskujúcich článkov o Vatikáne, ktoré vyšli v samostatnej brožúre s názvom “Vatikán a neofašizmus”. Začiatkom roka 1953 vyšla vo Florencii Tondiho kniha Jezuiti; o niekoľko mesiacov neskôr vyšla v Ríme kniha Tajná moc jezuitov. Najzaujímavejšie sú Tondiho odhalenia o “Katolíckej akcii” (“Accione catholica”), najväčšej politickej organizácii Vatikánu. Podľa neho by sa Katolícka akcia nemala angažovať v politike, ale fakty ukazujú, že v jej “inštitúciách, na stretnutiach, na prednáškach – skrátka, všade prevládala politika a najbrutálnejší, najzúrivejší antikomunizmus”.

Šéf Katolíckej akcie Luigi Gedda bol iniciátorom vzniku “náboženských” organizácií nového typu. Išlo o “občianske výbory”. Tieto výbory boli založené vo februári 1948 a okamžite sa aktívne politicky zapojili do prípravy volebnej kampane v Taliansku. “Občianske výbory” boli doslova vatikánskymi udavačskými organizáciami. Napríklad dokument “Organizácia a plán práce miestneho občianskeho výboru” vydaný v roku 1951 presne špecifikoval, aký druh informácií majú výkonné orgány “občianskych výborov” zhromažďovať. Medzi takéto informácie patrili údaje o otvorených alebo skrytých aktivitách politických strán, o verejnej mienke o miestnych a celoštátnych otázkach všeobecného záujmu. Verejná mienka, ako sa uvádza v uvedenom dokumente, sa zisťovala tak, že sa formulovali presné otázky, ktoré zaujímali občiansky výbor, a tieto otázky sa rozoslali značnému počtu osôb rôzneho spoločenského postavenia.

V jednej zo svojich kníh Tondi poukázal na obrovskú finančnú podporu, ktorú Vatikánu poskytovali americké monopoly.

“Mons. Fallani z vatikánskeho sekretariátu pre zahraničné veci,” píše Tondi, ‘mi raz úprimne povedal: ‘Amerika nám teraz posiela toľko dolárov, koľko potrebujeme, pretože nás potrebuje ako politickú silu’.” Leiber, pápežov osobný tajomník, Tondimu tiež povedal, že Vatikán “dostáva veľa dolárov zo Spojených štátov… Kardinál Spellman a Biely dom nám pomáhajú všetkými možnými spôsobmi”.

Špionáž vo východnej Európe

Spomedzi krajín socialistického tábora pútalo v tom čase osobitnú pozornosť Vatikánu Československo. Počas druhej svetovej vojny bola v Československu vytvorená široká špionážna a sabotážna sieť s úmyslom využiť ju v povojnovom období. Ako organizátor tejto siete bol v roku 1943 do Československa vyslaný najskúsenejší špión Demislav Kolakovič, chorvátskej národnosti a profesor teológie. Sieť, ktorú na Slovensku vytvoril, mala konšpiračný názov “Rodina”. Členovia tejto spravodajskej organizácie slúžili Vatikánu aj Hitlerovým spravodajským službám. Po vzniku Československej republiky sa vatikánski agenti podieľali na príprave štátneho prevratu v roku 1948. Je známe, že v roku 1950 sa vo Vatikáne konalo stretnutie, na ktorom sa rozhodlo o zorganizovaní dvojročných škôl v Ríme. Tí, ktorí túto školu absolvovali, mali slúžiť ako rezidenti v krajinách socialistického tábora, kam mali byť formálne vyslaní ako kňazi. Okrem toho boli v Miláne a Benátkach otvorené jednoročné kurzy na prípravu radistov a šifrantov. Študenti týchto kurzov boli tiež určení na prácu vo východnej Európe. Školy boli vybavené najnovším americkým zariadením a vyučovali ich americkí spravodajskí dôstojníci.

V tom istom roku 1950 a v nasledujúcom roku 1951 bolo súdených niekoľko skupín vatikánskych tajných agentov odhalených v Československu. Na lavici obžalovaných sedeli obžalovaní v čiernych, hnedých a bielych súknach. Súd okrem iného zistil, že niektorí z obžalovaných, hoci boli vatikánskymi agentmi počas nacistickej okupácie, zároveň spolupracovali s gestapom. Dokázalo sa, že mnohé katolícke kláštory a kostoly v Československu ukrývali zbrane; slúžili ako útočisko zahraničných špiónov a teroristov. Katolícky kostol v meste Znojmo sa tak zmenil na stredisko pre transfer budúcich agentov do zahraničia, ktorí boli po príslušnom výcviku posielaní späť do Československa. Opát premonštrátskeho kláštora Machalka uchovával v odľahlých kútoch kláštora zbrane a muníciu, v mechoch organu a na iných miestach ukryl asi milión československých korún, americké doláre, talianske líry, zlaté a strieborné predmety. Machalka mal svoju zbraň uloženú v spovednici. Traja slovenskí biskupi, ktorých súdili v Bratislave, zriadili sklady zbraní, tlačili propagandistickú literatúru, inštalovali vo svojich sídlach tajné rozhlasové vysielače a pripravovali teroristické akcie.

V roku 1952 poľské orgány štátnej bezpečnosti odhalili v Krakove veľkú špionážnu organizáciu, ktorú Vatikán založil v spolupráci s poľskou opozíciou. Špiónov v rúchach viedol kňaz Jozef Lelito. Spojenec nacistov počas druhej svetovej vojny sa musel skrývať pod iným priezviskom. Po nadviazaní kontaktu s americkým spravodajským centrom v Mníchove dostával Lelito inštrukcie a do špionážnej činnosti zapojil viacerých kňazov. Oporou organizácie bola krakovská kúria, kde sa uchovávali valuty, zbrane atď. Arcibiskupstvo dostávalo každý deň 50 až 100 hlásení od katolíckych kňazov, z ktorých sa získavali potrebné informácie, ktoré sa potom odovzdávali do zahraničia.

armadnymagazin.sk