Smejúce sa portréty

Experiment, ktorý stojí za to skúsiť. Začal som tým, že som si prezeral svoje vlastné fotografie, na ktorých sa smejem. Keď som si vybral tú najlepšiu, zväčšil som ju a zavesil doma na stenu, aby mi padla do oka častejšie.

Pozeral som sa na ňu so zvedavosťou. Mal som pocit, že do môjho vedomia, alebo skôr do podvedomia, preniká nová predstava o sebe, aj keď pomaly, ale ukazuje sa, že som vlastne akýsi veselý a plný radosti zo života!

Najprv som si všimol pokles vlastnej úzkosti a bral som tento stav ako samozrejmosť. Zrejme to uľahčili emócie zaznamenané na fotografii. Ale keď prešlo niečo vyše troch mesiacov, zrazu som si všimol, že všetky príznaky dedičnej hypertenzie zo mňa úplne zmizli.

Tento výsledok ma nenechal ľahostajným. Pamätám si, ako som potom pristúpil k svojmu fotoportrétu a s úsmevom naňho som v duchu povedal: „Takže takýto som – veselý, plný života a teraz aj zdravý! Zároveň som si pomyslel: „Ak sa taký dobrý výsledok dosiahne za tri mesiace, čo sa stane o rok alebo dva?“

Teraz môžeme s istotou povedať, že pozitívne emócie zaznamenané na vašej vlastnej fotografii sa pevne zakorenili v mysli, a to má zase obrovský vplyv na celé telo. No, ako by ste sa o takýto objav nemohli nepodeliť s ostatnými? A zdieľal som. V prvom rade s tými, s ktorými sa ako psychológ radím. Poradil som im, aby nasledovali môj príklad.

Prešiel nejaký čas a začali mi hlásiť, že okrem riešenia psychických problémov sa u mojich pacientov začali rýchlejšie hojiť rôzne sprievodné ochorenia: nervové, kožné, ulcerózne a samozrejme hypertenzia, akú som mal ja. V ich mysliach predtým neexistoval žiadny vlastný obraz. Ale teraz sa zrazu objavil, a dokonca taký príťažlivý. Lidia Michailovna, povolaním učiteľka, hovorí:

– Teraz vedľa môjho portrétu sú už „vysmiate“ fotografie môjho manžela, troch detí a dvoch vnúčat. Ani si neviete predstaviť, aký ohromujúci efekt nastane, keď naraz uvidíte toľko usmiatych rodinných tvárí. Od seba teraz očakávame len priateľský prístup. To sa stáva, neustále žartujeme. O akých chorobách môžeme v takomto prostredí hovoriť? Ponáhľal som sa podeliť o svoje skúsenosti s rodičmi mojich žiakov v škole. Každý sa začal zaujímať a vytvorili sme akúsi tajnú spoločnosť. K dnešnému dňu sa krutosť a bezcitnosť v triede vo vzťahoch medzi deťmi úplne vytratili. Pre mňa je to hlavný výsledok. Tu je len jedna veta z mojej študentskej eseje: „Všetkým sa páči môj úsmev a ja už na seba nepotrebujem drzosťou pútať pozornosť. Ale bol som skutočný chuligán.“

Dokonca aj umiestnenie „vysmiatych“ fotografií sa ukázalo ako dôležité. Pre rodiny, kde deťom chýba pozornosť dospelých, kde sa cítia neisto, sa odporúčalo umiestniť portréty do jednej línie: pozdĺž okrajov – fotografie rodičov a do stredu – fotografie detí. Okrem toho boli portréty rodičov robené vo veľkosti 20 x 30 cm a deti – 15 x 20 cm, na každom je nápis: „Jeden za všetkých a všetci za jedného.“

O tom, že spory v rodine ustali, som bol informovaný o mesiac neskôr. Za taký krátky čas sa zmenila predstava o sebe a rodine ako celku: každý sa začal cítiť ako zohratý tím. Nedávno som dostal veľmi zaujímavý list od Sergeja, majiteľa pekárne. Píše, že dlho trpel kardiovaskulárnymi chorobami (podrobný popis jeho choroby vynechávam) a bol v predinfarktovom stave:

„Vždy som mal problémy s vizuálnou pamäťou,“ píše, „a takto som chcel zlepšiť svoje zdravie… Často som sa pozeral na svoju fotku, potom som zavrel oči a snažil som sa predstaviť si seba. Takže si pamätám, ako som sa smial a potom som sa veľmi skoro prebral. Som bývalý architekt, preto som svoju “vysmiatu” fotku považoval za svoj najlepší projekt, ktorý som veľmi chcel uviesť do života.

Sergej presvedčil aj ostatných pracovníkov pekárne, aby sa odfotili a umiestnili svoje „vysmiate“ portréty blízko pracovísk. K tomu si do pekárne pozval fotografa. „Dospelí sa z tejto udalosti tešili ako deti. Navzájom sa rozosmiali, zavtipkovali… Všetky fotky dopadli úžasne. V skutočnosti sú zamestnanci zvyknutí nasledovať môj príklad. A teraz hovoria, že vždy budú pracovať len v našej pekárni, že takú príjemnú pracovnú atmosféru nikde inde nenájdu. Toto je skvelé!“

Tamara Ivanovna napísala, že jej „životný vlak“ nabral nový kurz dlhovekosti. Stalo sa tak vďaka kúzlu jej „vysmiatej“ fotografie a ona už nepochybuje o svojej láske k životu… „Choroby,“ píše, „zo mňa padajú ako zaschnutá špina z topánok. Až 100 rokov bez bolesti a problémov – toto je môj slogan! Fotila aj svojho syna. Na jej žiadosť bola fotografia vo fotoateliéri popísaná sloganom: „Tu som, aký som, veselý a plný radosti.“ „Priviedla som ho k fotografickému portrétu a povedal som: tu si skutočný.“ Teraz jej syn prechádza fenomenálnymi zmenami: stal sa vyrovnaným a sebavedomým, lídrom vo svojej spoločnosti a vo svojej triede. Matka je s týmto výsledkom veľmi spokojná.

Je ťažké presne predpovedať, ako vaše telo zareaguje na vašu vlastnú „vysmiatu“ fotografiu. Niektorým pomohla ľahšie znášať ťažké tehotenstvo a porodiť zdravé dieťa. Ostatné – na prevenciu chorôb alebo depresií v prípade veľkých problémov. Tretím pomohla rýchlejšie sa postaviť na nohy po vážnom zranení. Jedna vec je istá: výhody to určite prinesie. Mnohí vravia, že mať takúto fotku bude čoskoro rovnako bežné ako ranné čistenie zubov.

Ľudia pod vplyvom „vysmiatych“ portrétov postupne menia vnímanie seba, správania, vzťahov k druhým. A v dôsledku toho všetkého sa zbavujú mnohých chorôb psychoneurologického charakteru. Najvýznamnejšie úspechy boli dosiahnuté pri kolektívnom používaní metódy v práci, v rodinách, v školských triedach. Pozastavím sa pri jednom takom prípade, ktorý považujem za veľmi dôležitý.

V detských skupinách sa veľmi osvedčilo zverejňovanie fotografií celej skupiny (dôležité je na nikoho nezabudnúť). Výsledkom je, že v mysliach detí sa okrem individuálneho obrazu „Tu som!“ vytvára sa ďalší kolektív – „Tu sme!“. To značne znižuje ich pocit ohrozenia, ktorý údajne vyžaruje od ostatných. Deti sa oslobodzujú, sú otvorenejšie komunikácii a vnímaniu nových poznatkov.

Žiak 7. ročníka, ktorý sa takmer vždy vracal domov zo školy s bolesťou hlavy, povedal svojim rodičom: „Už sa nebojíme ísť k tabuli, lepšie odpovedáme, učitelia sa k nám teraz správajú oveľa milšie… ” On a jeho spolužiaci v roku na podnet rodičov vyvesili v triede fotografie, na ktorých boli deti vyobrazené smejúce sa. Na vrchu stojana bol nápis: „Takto sme skutoční.“ Učitelia videli svojich zverencov v úplne inom svetle a potom si sami vyrobili podobný stojan so svojimi nádhernými fotkami. Ako sa potom zmenil život detí aj dospelých, nie je ťažké uhádnuť.

Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info