Slovanské bojové dejiny a práca s energiami

Rozhovor so spisovateľom Jurijom Sergejevom o tom, čo je to „Kozácky Spas“ a „Kozácka Nauka“, ako z detí vyberali budúcich Spasovcov, ktorí sa stretávali v boji, aby ochránili svoju vlasť a ako ich klamali a trápili komunisti a tajné služby…

Táto bojová tradícia, ktorá má korene dávno v minulosti, sa akoby zázrakom zachovala až dodnes. Jurij Sergejev dokázal v rôznych zákutiach Ruska nielen nájsť mnohých, ktorí túto tradíciu stále zachovávajú, ale dokázal sa tomuto umeniu naučiť aj sám.

– Odkiaľ pochádzate? Ako ste sa dostali k literatúre?

• Narodil som sa na Done v stanici Skurišinskaja. Nikdy som nepremýšľal o dráhe spisovateľa, no zdá sa, že je to môj osud. Myslím, že rozhodujúcu rolu v tomto smere hrala moja babka Kalissa Simonovna, narodená v roku 1881. V jej kozáckej škatuli s vekom, na ktorom bol zobrazený panovník-cár, som našiel učebnicu, z ktorej sa učila v rokoch 1887 – 1888 v cirkevnej farskej škole. Veľmi ma zaujala! Celé hodiny som trávil prezeraním si obrázkov, na ktorých boli Kožemjakin, Iľja Muromec a iní hrdinovia. Babka ma naučila písmená, a tak som vedel čítať, už keď som mal päť rokov. Kým som sa dostal do piatej triedy, stihol som na peci pri petrolejke prečítať dve knižnice – staničnú a školskú. Babka Kalisska mi dala počiatočný impulz. Bola neuveriteľne dobrým rozprávačom a poznala toľko rozprávok a úsloví, že vo mne vybudovala základy ruského jazyka. Aj „Stanový chrbát“, aj „Kniežací ostrov“ boli napísané našim donským jazykom.

– Kedy ste prvýkrát počuli o „Kozáckom spase“?

• U nás v stanici žil taký dedko. Ak by som vtedy vedel, čím dnes budem, tak by som sa od neho ani neodlepil. Boli sme kamaráti a volal som ho „mladý dedko“. Keď mal 86 rokov, s puškou poľoval na zajaca, vyzul si kapce a v karpetkach, dlhých vlnených kozáckych podkolienkach, teda akoby bosý, dohnal raneného a ulovil ho za uši. Po skončení ruskej občianskej vojny prešiel všetkými kanálmi Bieleho mora. Neraz som tohto dedka spomínal pri písaní románu „Kniežací ostrov“. Tiež som tam spomenul „Kozácky spas“. Vtedy sa ku mne začali zbiehať ľudia, ktorí o tejto našej starej unikátnej bojovej tradícii vedeli. Minulý rok som našiel 9 ľudí, ktorí toto bojové umenie ovládajú. Bolo to pre mňa neuveriteľné, pretože keď som začal v roku 1995 román písať, všetci sa ma spytovali „Načo to spomínaš?“.

– Ľudia, ktorí túto tradíciu stále zachovávajú, žijú na jednom mieste, alebo sú roztrúsení po svete?

• Títo ľudia žijú na rôznych miestach – v Rostovskej a Volgogradskej oblasti, no tiež v Krasnodarskom kraji. Títo ľudia sú pozoruhodní. Žijú dlho a šťastne. Všetci sú ako kniha s liečivými bylinkami a ovládajú naozaj zvláštne spôsoby liečiteľstva. Až do revolúcie kozáckych vojsk bol medzi vojakmi vždy jeden liečiteľ na dve stovky mužov, ktorý mal za úlohu liečiť akúkoľvek chorobu. Aj mňa títo starci kadečomu naučili. Úžasné je, že v „Kozáckom spase“ nehrajú rolu žiadni zlí duchovia ani čierna mágia. Metodika je založená len na torzných poliach. Áno, už naši dedovia torzné polia poznali! Podľa chute môžu napríklad z toho „najspálenejšieho“ koňaku urobiť „Napoleona“, alebo pridať do vodky „citrón“. A to všetko sa robí na čisto tradičnej báze.
• Len minulý rok som precestoval 15 tisíc kilometrov, aby som takýchto starcov našiel a rovnako tak tento rok. Zašiel som k nekrasovským Kozákom na Trojicu po tom, čo ma pozvali do Stavropoľského kraja. Šiel som za modlitbou, ktorú som dlho hľadal a nakoniec aj našiel. Skladá sa len z piatich písmen. Ak si ich vyryješ na hruď, žiadna guľka ťa nezasiahne. Môj dobrý priateľ, ktorý ovláda bojové umenia, trénoval pod Čeljabinskom špeciálne jednotky na prvú a druhú čečenskú vojnu. 2500 mužov si tieto písmená vyrylo na hruď, a ani jeden z nich neprišiel o život. To znamená, že to stále funguje.

– Danú modlitbu spomínate aj v diele „Kniežací ostrov“…

• Dlho som túto modlitbu hľadal a v „Kniežacom ostrove“ ju skutočne spomínam. Kozák ju tam čítal pred bojom. Myslel som si, že je tá modlitba dlhá, no ukázalo sa, že to tak nie je.

– U Kozákov bol v súvislosti s touto modlitbou špeciálny rituál. Čo na nej bolo také zvláštne?

• Pred bojom vyrazila stovka Kozákov naproti nepriateľovi, bez ohľadu na to, aká bola jeho armáda veľká. Či ich bolo sto, tisíc, alebo desať tisíc – na to nikdy ohľady nebrali. Kozáci vyťahovali šable, skákali v kruhu a postupne zrýchľovali tempo, pričom modlitbu čítali. Potom sa otočili a bezhlavo zaútočili. Do útoku šli samostatne, ujko cválal vzadu, pred ním šli dvaja synovci, ktorých úlohou bolo len odviesť šable na stranu a ujko pri tom ťal do sedla. Fungoval ako stroj. Pričom táto schopnosť ťať do sedla a ľahkosť tejto taktiky sa dosahujú pomocou modlitby, akoby im archaniel odovzdal nezvyčajný meč. Ešte minulý rok som dostal úlohu napísať scenár o Azovskom sedení. Keď som začal zbierať materiály, zrazu som pochopil, že nepíšem scenár, ale román. Nevylučujem, že sa raz nepustím aj do toho, no teraz píšem román.

– Je Azovské sedenie tiež nejakým spôsobom zviazané s „Kozáckym spasom“?

• Azovského sedenia sa zúčastnilo 5000 Kozákov a 800 Kozáčiek, ktorí povstali, aby obránili pevnosť. Proti nim priplávalo na lodiach 260 000 Turkov spolu s obyvateľmi stepí. Dokopy bolo v nepriateľovej armáde 370 000 ľudí. Bitka sa začala. Turci bojujú, no pevnosť obsadiť nedokážu, nech to skúšajú akokoľvek. Predstavte si to. Protivník pevnosť ešte nevybojoval, no na jeho strane zomrelo už 100 000 bojovníkov.

– A kde bola cárska armáda?

• Veľmi často sa nielen v našej histórii, no aj v súčasnosti stáva, že si panovníkov niekto „kúpi“. Ukázalo sa, že ruský cár dostal od tureckého sultána škatuľku, v ktorej bolo dva a pol kila opracovaných diamantov. Dohodli sa, že cár nepomôže kozákom ani pušným prachom, ani zbraňami, proste ničím. A cár dohodu dodržal. Kozáci museli zvládnuť všetko sami, len na základe svojho vlastného entuziazmu. Boja sa zúčastnili aj záporožskí Kozáci, ktorí zachovávali tradíciu zvanú na rôznych kozáckych miestach inak – niekde to bol „Kozácky spas“, niekde zasa „Kozácka nauka“.
• A tak Kozáci v noci podpálili všetky turecké lode a Turci nevedeli, čo si počať ďalej. Veliteľ tureckej armády ďalej dostal od Sultána škatuľku s hodvábnou stužkou, na ktorej stálo: „Ak bitku nevyhráš, obesia ťa“. Mimochodom, tureckí velitelia boli po návrate domov popravení.
• Počas predposledného dňa Azovského sedenia (ja som ale román nazval „Azovské státie“, pretože to vyzeralo, že si to odsedeli), turecký veliteľ posiela do útoku každé dve hodiny armádu dvadsiatich tisíc ľudí. Našich ostalo dokopy tri a pol tisíc. Predstavte si, že na nich útočilo každé dve hodiny dvadsať tisíc ľudí. A aj tak pevnosť neobsadili. Neuveriteľné!
• Na druhý deň ráno tam bolo toľko tureckých mŕtvol, že bojovať ďalej sa nedalo. Turci poprosili, aby bolo na bojisko pustené pohrebné družstvo, pretože chceli vziať telá mŕtvych janičiarov. Kozáci privolili, keďže sami potrebovali prestávku. Keď sa Turci dostali k posledným 20 000 mŕtvym zistili, že janičiari sú rozsekaní na kúsky spolu aj s koňmi. Po návrate svojmu vojsku povedali, čo videli.
• Nasledujúce ráno sa kozáci umyli, obliekli si biele košele a pripravovali sa na posledný boj. Zistili ale, že Turci zmizli. Janičiari sa v noci odvolali zo služby a ušli. Jeden by povedal, že sa Kozáci začnú modliť a radovať z víťazstva. Avšak zranení a unavení z bojov s obrovskou armádou, sa vybrali okolo Dona prenasledovať utekajúcich Turkov a 30 000 z nich ešte rozsekali šabľami a utopili v rieke. Taká je ich chrabrosť, umenie narábať so zbraňou a sila ducha…
• Tiež tam došlo k zjaveniu Bohorodičky a Archaniela Michaela. Po tých časoch sa to bralo ako nevídané hrdinstvo. Takýchto prípadov ruskej chrabrosti som našiel veľa. Ale minulá vláda takéto masové hrdinské skutky zatajila, až dnes sa tieto tajomstvá začínajú dostávať na povrch.

– Ako sa podarilo zachovať „Kozácky spas“ v časoch revolúcie? Ako je známe, boľševici sa snažili zbaviť všetkých starých ruských tradícií – ako cirkevných, tak aj ostatných.

• Svetská moc vytrhávala korene všetkých tradícií a hovoriť o nich bolo tiež nebezpečné. V mojej vlasti bolo v Kumilžinskej stanici centrum na prípravu Kozáckeho spasu. To bolo zatvorené. Takéto centrá boli u Plastunov aj u záporožských Kozákov na ostrove Chortica. Po začatí revolúcie začal útlak kozáctva. Boľševici chodili po staniciach a pochovávali zaživa starcov, no aj matky s deťmi. Kozáci boli v tom čase na frontoch. Počul som o prípade, keď starček z Vošenskej stanice nazval „červených“ zdieračmi, v následku čoho mu odrezali jazyk, pribili ho klincami k stene a donútili ho chodiť po stanici, kým nezomrel. Takéto zverstvá boli bežné.
• Tí, ktorí ovládali umenie „Kozáckeho spasu“ sa skrývali na Šemjakinskich jazerách. Ešte po skončení občianskej vojny ich nevedeli chytiť. Kozáci zmiatli svojich prenasledovateľov za pomoci modlitieb, a tí tak chodili po stanici, no nikoho nevideli. Nakoniec zadržali ich rodiny ako rukojemníkov a spasovcom – charaktetnikom odkázali: „Buď nás to naučíte, alebo vaše rodiny rozstrieľame“. Vtedy spasovci vyšli zo svojich úkrytov. Zaujímavé je, že do stavu modlitby vchádzali Puškinovými veršami. Niektorí z nich bol veľmi sčítaní. Rodiny boli ale aj tak vyvraždené spolu so spasovcami. Takýmto spôsobom sa tento systém dostal do bezpečnostných zložiek a dostal pomenovanie „Zlatý štít“.

– Kam do minulosti až siaha „Kozácky spas“?

• Raz prišli spasovci za žiakom našej vedúcej sanskritologičky Gusevovej. Jeden z nich uvidel na stole listy napísané sanskritom. Hneď zakričal na doktorku Gusevovú: „Odkiaľ to máte?“ Tá sa zarazila a odvetila: „To je sanskrit“. Spasovec pokračoval: „Aký sanskrit? To je naša Kozácka nauka!“ Pripravovali ho od siedmich rokov a všetky predmety sa učil v sanskrite. Začal čítať za prítomnosti odborníkov a voľne text preložil. To znamená, že tradícia „Kozáckeho spasu“ siaha ďaleko do minulosti.
• Myslím si, že do prijatia kresťanstva v Kyjeve bola u nás veľmi silná vedická tradícia. V knihe „Kniežací ostrov“ spomínam Sergijevskú lavru, v ktorej sa nachádzalo centrum bielych bohov. Ide o svetlé náboženstvo bez krvavých ľudských obiet.
• Pre mnohých ľudí bolo ťažké rozlúčiť sa so starou vierou. No prečo bolo na Rusi prijaté pravoverie? Pretože sa prelínalo s predošlou vierou. Všetky nové chrámy boli postavené na základoch tých starých, pohanských. No tie najhoršie veci sa udiali v čase rozkolu. Myslím, že hon na pravoverných mal základ v ideologickej sabotáži. Solovecký kláštor nevedeli cárske vojská obsadiť 8 rokov. O tom sa ale mlčí! Cieľ bol len jeden – potlačiť starú vieru a obsadiť knižnicu, ktorá ale nebola nájdená dodnes. Za vlády Petra I. sa staré knihy zbierali a pálili. Chceli zničiť staré náboženstvo – pamiatku na samé počiatky národa. Dnešné pravoslávie si ale aj tak odnieslo silu starých rodov a modlitieb, ktoré mnohí ovládali.

-Akým spôsobom sa podáva ďalej „Kozácka nauka“?

• Čo je to „Kozácky spas“? Donedávna to bolo kozáctvo v kozáctve. Podával sa ďalej od deda k vnukovi, teda cez generáciu. Na učenie si vyberali práve takých, ktorých myseľ pracovala rýchlejšie ako u ich rovesníkov. Príprava bola veľmi tvrdá a zaujímavá. Jeden z mužov, ktorý tradíciu Kozáckeho spasu stále zachovávajú mi rozprával, že keď mal 7 rokov, dedo ho vyviedol za stanicu, pričom niečo skrýval pod šatkou. Keď prišli k okraju lesa zistil, že je to kozácka šabľa. Dedo ju vzal, otočil do správnej polohy a jedným ťahom preťal brezu ako rákosie. Chlapec vedel, že je to nemožné. Dedo odrezal palicu dlhú asi sedemdesiat centimetrov a povedal mu: „Stoj a vydrž“, po čom začal palicou biť chlapca po kolenách, pleciach a hlave. Potom mu prikázal vyplaziť jazyk a ďalej kázal: „Jazyk, dodrž slovo“. Zadíval sa chlapcovi do očí a povedal: „Oči, buďte jasnými“. Chlapec plakal od bolesti a dedo povedal: „A teraz sa pozri, či je to tvoja čepeľ“. Podal šabľu chlapcovi a povedal: „Dostaň prorocký oheň zo srdca na čepeľ“. Podarilo sa a šabľa sa rozochvela. Pri predávaní „Kozáckeho spasu“ nebolo potrebné vynakladať veľké úsilie, ide o to dostať sa do potrebného stavu.

– V „Kozáckom spase“ je prvoradý rod. Môžete vysvetliť, akú úlohu hrajú predchádzajúce pokolenia v živote bojovníkov spasovcov?

• Za každým človekom je ohromné množstvo pokolení a tisíce, možno aj milióny ľudí, s ktorými sa naše spojenie nikdy nepreruší. Pred časom existoval jeden veľmi dobrý zvyk. Ne stenách domov, hlavne na dedinách, boli zavesené portréty rodov. Mnohí odborníci vravia, že vďaka portrétom sa takéto vzťahy nestrácajú. Rodové vzťahy a rodová pomoc sú veľmi dôležité. Starci, ktorí zachovávajú „Kozácky spas“ ma vodili k môjmu rodu. Videl som svoje babky, dedov a tisíce iných príbuzných. Stáli v teplej rieke – babka Kalisska, dedo Jegor, otec, a všetci sa na mňa pozerali. Keď som ich uvidel, hneď som sa k nim vrhol a voda špliechala na všetky strany. Starec, ktorý ma viedol, povedal, že stačilo pokojne prísť, porozprávať sa s nimi a poprosiť ich o pomoc.
• Sila rodu je ohromná sila a nijako neprotirečí pravidlám Pravoslávia. Ja sám som pravoslávny a mám aj svojho duchovného. No myslím si, že zbavovať sa dávnej kultúry a zvykov starej civilizácie nie je potrebné. Bola omnoho silnejšia a čistejšia, ako tá terajšia. Ortodoxní hovoria, že je to pohanstvo. Čím sa potom odlišujeme od Lunačarského, ktorý tvrdil, že história Ruska sa začína až v roku 1917? A tiež ma zaujíma, kým boli moji predkovia a ako bojovali v Azove, kde, mimochodom, boli aj kozáci z mojej stanice.

– „Kozácky spas“ je v princípe superzbraň, ktorá by sa mohla stať veľmi nebezpečnou, keby sa dostala do nesprávnych rúk. Vieme, že mnoho vecí, ktoré by nám mali pomôcť, sa často použijú na zlo..

• Princípy spasu sú kontrolované Bohom. Základ sa skrýva v spravodlivom hneve. Ak si vykonal niečo nečisté, kradol alebo podobne, trest bude prísny. Ešte jedno pravidlo – ak brániš svoj rod alebo rodinu, môžeš pre to spraviť čokoľvek, samozrejme, bez presadzovania zla. U Kozákov nie sú žiadne predpísané postupy, všetko je o improvizácii. Človek udrie, no neobzrie sa naspäť za mŕtvolou, ktorá po ňom ostala. Bojovníci spasovci nepoznali žiaden liberalizmus, alebo súcit s nepriateľom. Ak nepriateľ prekročil hranicu, bolo ho potrebné zničiť. A robili to naozaj s hrozivou silou.

– Vyznavači „Kozáckeho spasu“ teda musia mať čistého ducha aj myseľ a môžu ho používať len na sebaobranu, nie na napadnutie. Ak ho použijú na zlé úmysly, môže sa im to vrátiť desaťkrát horšie. Je to tak?

• Sám učiteľ takého blbca dostane desaťkrát horší úder. Preto ľudia, ktorí trénujú budúcich spasovcov, vyberajú takých, ktorí majú absolútne čistého ako ducha, tak aj rod. Varujú svojich učeníkov o následkoch spasu. Veľa ich zomrelo v mladom veku kvôli pýche. Jeden z nich sa stal veľmi materialistickým. Zomrel, keď mal 43 rokov, čo znamená, že zvrchu sa pozerajú a kontrolujú.
• Na začiatku sedemdesiatych rokov minulého storočia sa jeden majster východných bojových umení rozhodol, že navštívi Grécko. Tento muž už v mladosti ovládal také techniky, že dokázal premeniť kameň na prach len pohľadom. Prišiel do Afonského kláštora a chcel svojou silou zahanbiť pravoslávnych. Vyšiel s mníchmi na breh mora a pohľadom rozprášil skalu na piesok. Vtedy jeden mních vzal okruhliak, požehnal ho a podal ho majstrovi. Všemocný sa naparoval a naparoval, až z neho nakoniec vyšli zlé sily, ktoré robili všetko za neho. Je potrebné dávať pozor, aby sme neprekročili tenkú hranicu. Každý, kto ovláda bojové umenie, akoby kráčal po hrane britvy. Stačí krok napravo, alebo naľavo a potečie krv.
• Nie je možné robiť bojové porovnávania Kozáckeho spasu a ruského „Štýlu Kadočnikova“, pretože v prvom, aj druhom prípade ide o bojovú náuku na vojenskej úrovni.
• Raz, na začiatku 90-tych rokov minulého storočia usporiadali znalci východných bojových umení niečo ako uzavretý turnaj. Spojil sa s nimi neznámy muž a ponúkol im zápas s neobyčajnými pravidlami: vyzval naraz dvadsať ľudí, ktorí proti nemu mohli použiť akékoľvek bojové umenie: karate, tajský box, kung-fu… Zo záujmu túto ponuku prijali. V stanovený čas sa všetci dvadsiati stretli, no protivník sa neukázal. Majitelia čiernych pásov už začali sarkastické debaty, keď odrazu jeden z nich dostal silnú ranu a zadíval sa na svojho suseda. O malý moment šklblo aj druhým, pričom rýchlo cúvol a zaujal bojovú pozíciu: „Takže ty tak? No, poďme na to!“ Sused reagoval začatím boja. Sekundu nato stálo všetkých 20 mužov proti sebe a bránili sa výpadom a úderom. Všetci boli ako zmyslov zbavení: proti každému z nich sa totiž postavil ten istý opovážlivec, ktorý ich k boju vyzval. „No čo chlapi? Stačilo?“ – ozval sa zboku zvučný hlas. Boj sa skončil…
• Všetci omráčene stuhli: len pár metrov od nich stál a posmešne sa uškŕňal vyzývateľ. Nemal na sebe kimono, len obyčajné mestské šaty. Nemal ani odreniny, ani modriny. „Nechápem to“ – zamrmlal jeden z profesionálov, pričom si strkal späť do nohavíc trčiacu bundu. „Je to jednoduché. Do dvoch z vás som trochu strčil, a vy ste vyskočili jeden na druhého…“ „Jeden na druhého? Ja som sa bil s tebou!“ „Ja tiež, aj ja“, – potvrdili ostatní devätnásti. „Nevideli ste mňa, ale moje kópie. Vaše oči som podviedol. Môžeme si zasúťažiť aj vo „fyzike“, kľudne aj hneď. Veď som spasovec. Charakternik… Už ste o tom počuli?“
• Dnešní historici sa nás snažia presvedčiť, že Kozáci sú len potomci roľníkov a utláčaných statkárov, ktorí utiekli k Donu, Volge, predhoriam Kaukazu, do stepí pri Čiernom mori a na dneprovskú Chorticu. Nejaká pravda na tom je, no je veľmi skresaná. Keď si ale vezmeme trilógiu historika B.P. Saveľeva „Najstaršia história kozáctva“, ktorá sa akoby zázrakom zachovala a bola znova vydaná v Rostove na Done. Boľševici vyzbierali a zničili celé vydanie, okrem jedného exemplára! Kde nájdeme tie najzaujímavejšie fakty. Pod menom Džanijci a Piatigorskí Čerkasi žili Kozáci v ústiach Dona, Kubáni, Dnepra a Dnestra ešte v dvanástom storočí pred naším letopočtom, pričom predstavovali pôvodnú slovanskú vetvu, hovoriacu jedným z južných dialektov ruštiny.
• Džanijci sa plavili na 30 lodiach na pomoc legendárnej árijskej Tróji, ktorú trápili Achejci-Gréci a bojovali vo vojskách Alexandra Macedónskeho proti Dariovi z Perzie. Keď sa obrovská perzská armáda vybrala zaútočiť na macedónske oddiely, päť neznámych vojakov prerazilo ich líniu naskrz, popohnali kone, prerúbali sa naspäť a zmizli do stepí. Skúsení a mocní perzskí velitelia sa často išli zblázniť, pričom nemohli nič urobiť, ani pochopiť, čo sa stalo. V časoch prestávok medzi bojmi to Peržania ľahšie nemali: charakternici – Kozáci často napadali bojovníkov aj ich veliteľov priamo v ich stanoch.
• Džanijci sa maskovali v popredných pozíciách nepriateľských jazdeckých oddielov tak, že keď sa Peržania chystali k boju, charakternici vyskakovali a bežali zohnutí pod bruchami koní so šabľami otočenými a pritlačenými tupou stranou na chrbte. Za nimi padali na zem celé oddiely. Takže toto bol „božský“ pôvod Alexandra, ktorý pomohol Macedónii vyhrať nejednu vojnu…
• V čase vpádov Čingischána na južnú Rus sa dva z jeho najlepších oddielov (20 tisíc mužov) stretli medzi riekami Don a Volga s neznámymi vojakmi, ktorí sa s ľahkosťou uhýbali letiacim strelám, alebo ich zastavovali vlastnou hruďou! Bojovali dvoma mečmi, pričom stáli na koňoch, vedeli sa vyhnúť rôznym úderom a nebáli sa smrti. V bojoch sa často stávalo, že sa Mongoli odrazu pomiatli a začali bojovať proti vlastným. Z týchto dvoch oddielov nezostal nažive ani jeden vojak. Mongolom sa podarilo zajať niekoľkých Kozákov živých a odviesť ich so sebou na východ.
• Rusi-Džanijci po sebe nechali dokumenty – doštičky, na ktorých boli zapísané ich poznatky a ktoré sa stali základom bojového umenia pôvodných obyvateľov. To bolo založené na využívaní vnútornej energie človeka – „zdravy“, ktorá sa na východe nazýva „chi“. Existuje domnienka, že jeden z učeníkov Rusov bol Bodchidcharma – hindský filozof putujúci z Číny. Známy je ako zakladadeľ Wu Shu, ktoré sa stalo základom pre kung-fu, karate a umenie neviditeľných vojakov a špiónov – nindžutsu. Pred krátkym časom súčasní charakternici pobývali bez akýchkoľvek víz v Číne a vrátili neobyčajne cenné rukopisy z utajovaných kláštorov do rodného kraja.
• Súčasné donské kozáctvo sa vyvinulo spojením slovansko-čerkaskej vetvy Džanijcov a obyvateľov Novgoroda, ktorí utekali z tohto centra odporu proti vláde v Moskve a cirkvi pred Ivanom Hrozným. Novgorodci, ktorých rodokmeň sa tiahol až k Árijcom z Hyperborei, boli tiež veľmi skúsení v duchovných praktikách a ich silové taktiky ako „Perúnova päsť“, „Buza“, či „Skobar“ nijako nezaostávali za štýlom Džanijcov. Zo vzájomnej výmeny schopností vzniklo veľké bojové umenie, spôsob života, ale aj liečenia: Kozácky spas, ktorý ovládajú supermani – charakternici. Základom spasu je slovo – prísaha, modlitba a tajné učenie, symbol Vozu (Veľká medvedica), ktorý je na erbe aj pečati záporožských Kozákov, a hlavne odmietanie kňazstva, teda sprostredkovateľov viery.
• Charakternik sa priamo spája s vyššími silami tým, že ovláda „manu“ – umenie meditácie. Existuje legenda, ktorá vraví, že chorého A.V. Suvorova, ktorý bol z Novgorodu, vyliečili v detstve charakternici, a vďaka tomu sa priučil niektorým z ich taktík. Každopádne je dobre známe, že sa tento veľký vojvodca pred bojom modlil priamo na poli pred vojakmi, po čom neustále víťazil.
• V niektorých ohľadoch boli spasovcami-charakternikmi aj: hrdina Kaukazskej vojny, donský kozák generál Baklanov, ktorého nezasiahla jediná čečenská strela, hoci sa ani nepohol. Kaukazci boli ním natoľko očarovaní, že boli dokonca radi, keď im v zrážkach odolával.
• Divízny veliteľ Vasilij Ivanovič Čapajev dokázal tancovať kazačok pod paľbou guľometov a vyhnúť sa každej jednej strele. Tvrdí sa, že namiesto obyčajnej šable mal čepeľ východného typu, ktorú, keď vytasil pod slnkom v správnom uhle, videl čokoľvek chcel, nech to bolo akokoľvek vzdialené, napríklad Lenina v Kremli.
• 25-ročný bielogvardejský plukovník Vasiščev dokázal v roku 1920 s 54 Kozákmi zajať oddiel červenej armády a neozbrojených prepustil na slobodu. Na námestí v oslobodenej stanici Naurskej zoskočil z koňa, rozopol si opasok, striasol oblečenie a guľky sa k jeho nohám zosypali ako hrach.
• Barón Roman Ungern-Šternberg, bojujúci za rusko-altajsko-tibetskú veľmoc pod vedením Šambaly a Belovoďja, s atamanom Semenovym a jedným pobočníkom v zabajkalskej stanici Mandžuria, odzbrojil oddiely červenej armády, ktoré prevážali vlakom zbrane: stačilo prikázať, aby mu zbrane odovzdali a oni, akoby v hypnóze, začali vykladať pušky a guľomety z vlaku von.
• Medzi Tuvincami existuje legenda, že rozstrieľaný nebol barón, ale jeho dvojník, ktorý sa sám ponúkol. V povesti Jurija Dombrovského „Ochranca minulosti“ spomína veterán občianskej vojny, ako bola v časoch bojov s Kozákmi – povstalcami zajatá slávna vodkyňa Marusja. Vojenský súd ju odsúdil na smrť zastrelením, no nikto z vojakov nechcel odviesť túto Kozáčku s povesťou čarodejnice k miestu popravy. Rozprávač, vedúci oddielu, nabral odvahu a chopil sa odsúdenej. V stepi, už skoro na určenom mieste, sa vodkyňa jediným pohybom oslobodila a vzápätí sa pokúsila uviesť vedúceho oddielu do tranzu, odzbrojiť ho a zabiť. Ten sa ale dokázal čarom ubrániť a Kozáčku zastrelil. Videl, ako bola pochovaná a následne potom blúdil tri dni po púšti v pomätenom stave. Keď sa vrátil k svojmu oddielu, podali mu list, no nikto nevedel, kto ho priniesol. „Zle ste ma zastrelili“ – stálo tam – „aj tak stále žijem. Tvoja Marusja“. Vodkyňa ovládala elementy Spasu a spolu s čarami vedela človeku pomotať hlavu a schopnosť zmeniť podobu.
• Dodnes sa zachovali zvyšky dávnych bojových techník súvisiace s používaním „iného videnia“, ako metódy nanesenia úderu „žiarením“ a používanie dvojníkov v boji. Schopnosť zmeniť podobu svojho tela na zvieracie alebo vtáčie, prišlo na juh, podľa všetkého, s novgorodcami – pohanmi, zasvätenými do severných kultov Ulfhednar (ľudia-vlci) a Berserkes (ľudia-medvedi), ktoré boli typické pre Vikingov, s ktorými mali novgorodci priamu pokrvnú príbuznosť.
• Poznáme cvičenie, ktoré vykonávali zasvätení bojovníci týchto kultov na demonštrovanie svojich schopností. Nahý bojovník si sadol do snehu a otvoril v sebe energetický kanál „Zdrava“ (v sanskritskej tradícií – „Prána“). Jeho telo sa začalo zahrievať, sneh vôkol neho sa roztopil a on nepociťoval chlad. Tibetskí mnísi praktizujú podobné cvičenie dodnes: v mraze sušia mokré plátna, pričom sú v nich zabalení úplne nahí.
• Zasvätenie do kultu ľudí-zvierat si zachovalo všetky základné súčasti, z ktorých prvou bolo umenie dostať sa do tranzu, ktorý umožňuje vidieť pohyby protivníka spomalene a tak sa ľahšie vyhýbať úderom, strelám aj mečom, a tiež cítiť smer vlastných striel (v tom momente spasovcom chladne zátylok).
• Schopnosť zmeniť podobu je v podstate dvojaká: v prvom prípade hrá úlohu neobyčajne silné spojenie s totemom človeka a jeho symbolom v ríši zvierat. V takom prípade sa vedomie človeka premiestni do vtáka alebo zvieraťa, pričom ho podriadi svojej vôli. Druhý prípad je, keď bojový mág prinúti svojich protivníkov, aby videli vlka alebo medveďa. Prednedávnom ponúkli japonskí výskumníci ruskému charakternikovi niekoľko miliónov dolárov len za to, aby im dovolil natočiť svoje umenie – ponuku ale zamietol. Staré tajomstvá majú nevyčísliteľnú hodnotu…

Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info