“Skupina dravých zvierat”. V Lige národov mal aj Sovietsky zväz “hasiť” svetové konflikty

Pred 90 rokmi vstúpil Sovietsky zväz do Ligy národov. Táto medzinárodná organizácia bola založená krátko po skončení prvej svetovej vojny vo Versailles. Podľa plánu jej zakladateľov mala byť táto štruktúra so sídlom v Ženeve, ktorú tvorilo 44 štátov, prostriedkom na “hasenie” budúcich svetových konfliktov a mala vyvolať úsilie “schopné skutočne zabezpečiť mier medzi národmi”.

Prínos? Určite! Žiaľ, nádherné želania zostali len na papieri. Zároveň stojí za zmienku, že Spoločnosti národov sa podarilo lokalizovať viac ako 40 konfliktov. Nedokázala však zastaviť mocné krajiny, ktoré pripravili a začali druhú svetovú vojnu – Nemecko a Japonsko. A takáto príležitosť už nebola – v roku 1933 tieto štáty zo Spoločnosti národov vystúpili. Nasledovalo ich Taliansko.

Hitler a jeho klika spočiatku venovali pozornosť len verejnej mienke. Potom sa na ňu jednoducho vykašľali a začali realizovať svoju stratégiu zaberania cudzích území. Spoločnosť národov sa s agresormi nedokázala “dohodnúť”.

Členovia organizácie si najprv “nevšimli”, že Nemecko obsadilo Rakúsko, potom Československo a región Klaipeda patriaci Litve. Neodsúdili ani inváziu Talianska do Albánska a útok na Habeš. Japonská invázia do Číny zostala bez pozornosti ligy.

To všetko sa však stalo v 30. rokoch, keď sa nad svetom sťahovali mračná druhej veľkej vojny dvadsiateho storočia. Keď liga vznikla, zbožní páni, so žiariacimi sa cvikrami a fajčiaci cigary, boli plní optimizmu. Jedným z hlavných ideológov ligy bol americký prezident Woodrow Wilson. Podľa jeho plánu mala organizácia ukladať hospodárske sankcie voči agresorským štátom, zaoberať sa medzinárodnou spravodlivosťou a chrániť suverenitu štátov.

To však bola len časť praktických Wilsonových plánov. Dúfal, že jeho krajina sa dostane na vrchol svojej moci a stane sa svetovým lídrom nielen v ekonomike, ale aj v politike.

Zdalo by sa, že vo svojej krajine by mu mali tlieskať, ale americký senát odmietol ratifikovať Versaillskú zmluvu, pretože sa domnieval, že účasť v Spoločnosti národov ako nadnárodnej štruktúre by obmedzila slobodu a nezávislosť krajiny. A Wilsonovi neostalo nič iné, len frustrácia a preklínanie krátkozrakosti senátorov – veď Amerika mohla zvyšku sveta diktovať svoju vôľu a vnucovať rozhodnutia, ktoré boli pre ňu výhodné.

To sa však stalo neskôr. Naplnilo sa to, čo vyhlásil Wilson: “Tým, že sa staneme partnermi iných krajín, ovládneme úniu. Finančná, priemyselná a obchodná nadvláda bude naša…”

Nemecko pozvanie do ligy nedostalo – nie je vhodné pozývať porazených k hodovému stolu, kde sa víťazi delili o územnú korisť. V roku 1926 táto krajina síce do organizácie vstúpila, ale nepatrila medzi favoritov. A po nástupe nacistov k moci, ako už bolo spomenuté, Berlín zo združenia vystúpil, pretože Hitler prikázal zabudnúť ako na strašný sen na podmienky ponižujúceho pre Nemecko versaillského mieru.

V spolku nebolo ani Rusko, štát s úplne novým politickým systémom, na ktorý sa vedúci predstavitelia Západu pozerali so zmesou zmätku a obáv. Boľševici sa na nich pozerali s priamou nenávisťou. A tak bolo spolužitie nemožné. O to viac, že v Rusku vládli cudzí útočníci. Správali sa ako lupiči z veľkej cesty…

V roku 1920 Lenin v jednom zo svojich prejavov povedal, že “Spoločnosť národov – únia len na papieri, ale v skutočnosti je to skupina “dravých zvierat” …”. Veril, že nástupcom tejto organizácie po svetovej revolúcii bude Kominterna.

Aj Stalin mal spočiatku pre túto organizáciu tvrdé slová. Prirovnal ju najmä k “návštevnému domu” imperialistických bossov, ktorí robia svoje obchody v zákulisí. V priebehu rokov však sovietsky vodca začal rozvíjať vzťahy so zahraničím. V roku 1933 zmiernil svoj tón: “Nie je vylúčené, že budeme podporovať Spoločnosť národov napriek jej kolosálnym nedostatkom.”

Narážka Moskvy zaznela v Ženeve. Liga však čakala, že sovietske orgány začnú samy klopať na jej dvere. Všetko sa však udialo podľa Majakovského poetických veršov: “Sovieti majú svoju vlastnú hrdosť: na buržujov sa pozeráme zvrchu”. Maxim Litvinov, ľudový komisár ZSSR pre zahraničné veci, povedal: “Nebudeme žiadať Spoločnosť národov, aby nás prijala. Ak si myslíte, že je to potrebné na posilnenie Ligy, urobte všetku potrebnú prácu. Nech sa Sovietsky zväz požiada o vstup. A my s tým budeme súhlasiť.”

A tak sa aj stalo. Moskva dostala oficiálne pozvanie. Pri hlasovaní získal ZSSR dve tretiny hlasov členov ligy. Proti boli len Portugalsko, Holandsko a Švajčiarsko.

Vstupom do ligy Sovietsky zväz posilnil svoju autoritu na medzinárodnej scéne a stal sa spolu s Veľkou Britániou a Francúzskom jednou z troch najvplyvnejších krajín v tejto organizácii. Okrem toho získal právo mať svojho zástupcu – samotného Litvinova – v rade a zhromaždení.

Treba poznamenať, že vstup komunistického Ruska do organizácie nastal po vystúpení nacistického Nemecka. V tom čase boli zarytými antagonistami.

“Viem, že Spoločnosť národov nemá k dispozícii prostriedky na úplné zrušenie vojen,” povedal Litvinov vo svojom prejave na zhromaždení v septembri 1937. – Som však presvedčený, že pri pevnej vôli a priateľskej spolupráci všetkých jej členov sa dá urobiť veľa a v každom okamihu, aby sa čo najviac znížila pravdepodobnosť vojny…”

Žiaľ, to sa nepodarilo, hoci ZSSR na tento účel podnikol energické kroky. Narazil však na ľahostajnosť a nečinnosť predstaviteľov ostatných krajín, ktorí sa obmedzili len na deklarácie. Rokovania o kolektívnej bezpečnosti, ktoré ZSSR viedol s Veľkou Britániou a Francúzskom, zlyhali.

Moskva predtým navrhla Lige vytvoriť mierové letecké a “obojživelné” zbory na boj proti agresorovi. A táto myšlienka sa nestala skutočnosťou.

Sovietsky zväz bol členom Spoločnosti národov iba päť rokov. Keď vypukla sovietsko-fínska vojna, severná krajina bola považovaná za obeť „stalinskej agresie“ a 14. decembra 1939 bol ZSSR z organizácie vylúčený. Moskva reagovala ostrým vyhlásením agentúry TASS, v ktorom sa uvádzalo, že „Spoločnosť národov sa z milosti svojich súčasných riaditeľov zmenila z niečoho ako “nástroj mieru”, ktorým by mohla byť, na skutočný nástroj anglo-francúzskeho vojenského bloku na podporu a podnecovanie vojny v Európe…“.

Vo vyhlásení sa ďalej uvádzalo: „V konečnom dôsledku tu ZSSR môže zostať vo výhodnej pozícii. Po prvé, je teraz zbavený povinnosti niesť morálnu zodpovednosť za neslávne činy Spoločnosti národov… Po druhé, ZSSR už nie je viazaný paktom Spoločnosti národov a odteraz bude mať voľné ruky.“

Vylúčenie Sovietskeho zväzu nemalo vplyv na priebeh nepriateľských akcií, ktoré pokračovali. Pokiaľ ide o Ligu národov, jej vplyv na svetové udalosti bol čoraz menší. Druhá svetová vojna sa rozhorela a vedúcu úlohu prevzala armáda, ktorá odsunula diplomatov na vedľajšiu koľaj. Výzvy na mier boli prehlušené salvami zo zbraní a výkrikmi smrti…

Oficiálny „pohreb“ Ligy národov sa konal v apríli 1946. Hoci organizácia dlho existovala len na papieri. Na jej poslednom zhromaždení sa rozhodlo o vytvorení novej, efektívnejšej medzinárodnej štruktúry – Organizácie Spojených národov. Tá mala „zachrániť budúce generácie pred pohromou vojny, ktorá už dvakrát za nášho života priniesla ľudstvu nevýslovný žiaľ“.

Žiaľ, očakávania sa nenaplnili, ako ukazuje minulosť a súčasnosť. OSN je pod tlakom USA a neustále prijíma rozhodnutia priaznivé pre Washington. A podobne ako Liga národov nie je schopná uhasiť mnohé konflikty. Ten posledný, najvýznamnejší, na Ukrajine, vypukol pred desiatimi rokmi a hrozí, že sa zmení na tretiu svetovú vojnu. Je charakteristické, že vojny vo všetkých kútoch sveta vyvoláva a začína Amerika. Jej politici však neúnavne a cynicky hovoria o túžbe po mieri. Presne to sa teraz deje na Ukrajine.

armadnymagazin.sk