Skaza VEĽKEJ TARTARIE

Vladimír Putin 15. januára 2013 v Ruskej geografickej spoločnosti slávnostne otvoril nový archív, kde sú verejnosti sprístupnené mapy Tartárie. 

Asi sa pýtate, čo je na tom také zaujímavé? Je a veľmi veľa…  Týmto aktom dal svetu najavo, že Rusko sa vydáva na cestu odhaľovania svojich skutočných, nefalšovaných dejín, pretože si je vedomé toho, že národ, ktorý svoju minulosť nepozná, nemôže mať ani budúcnosť.

Súčasná oficiálna história, ako je určená v ruských školách, bola vytvorená v priebehu 18. – 19. storočia a bola spísaná v súlade s biblickou koncepciou histórie na zákazku Romanovcov. Už len prechodom z pôvodného slovanského kalendára – Koľadov Dar (počítaného od podpísania mieru vo Hviezdnom chráme) na kalendár juliánsky sa história ríše skrátila o viac ako päť a pol tisíc rokov! Dnes v roku 2021 sa práve nachádzame v roku 7530. 

V Ruskej federácii už preto pracujú na úplne novej koncepcii vzdelávania a prepisujú sa učebnice, ktoré pre túto väčšinovo slovanskú krajinu v posledných dvadsiatich rokoch tvorili z úplne „nezištných“ dôvodov západné vzdelávacie inštitúcie.
A myslím, že ani mnohí z vás nikdy nepočuli o najväčšom štátnom útvare na Zemi za dobu nám známej histórie. Učili sme sa síce o slávnom Egypte, Perzskej ríši, ríši Osmanskej či Rímskej – ale to všetko boli omrvinky proti obrovskej slovanskej ríši, ktorá v priebehu vekov niesla názvy Rassénia, Skýtia a nakoniec Tartaria. Tým skôr je prekvapujúce, že táto krajina nenašla jedinej zmienky v oficiálnej histórii!
Aby sme túto medzeru trochu zaplnili, čo by sme ako Slovania určite mali, ponúkame výťahy z obsiahlych statí Jeleny Ljubimovej a Dmitrija Mylnikova Vlabia

Po nesmierne dlhej dobe existoval na Zemi obrovský štátny útvar, ktorý sa rozkladal na niekoľkých kontinentoch. Milióny jeho obyvateľov vytvorili svojbytnou kultúru založenú na duchovných a mravných kvalitách človeka, na úcte k predkom a spravodlivosti, úcte k rodine a láske k vlasti.
Táto krajina sa objavuje na mnohých starých mapách.
Veľká Tartaria. Kto ju obýval?

Pôvodne v Tartarii žili prevažne Tartar. Vysokí, rusovlasí, bielej pleti, ľudia s očami modrej, zelenej alebo šedej farby. Slovania-Árijci. Rusi. Priateľskí a láskaví v čase mieru, statoční a nemilosrdní v bitke, spravodliví a súcitní v dňoch víťazstva a vytrvalí počas protivenstiev. To preto, že chránili morálnu čistotu a vieru svojich Predkov. Od Uralu po Aljašku. Od Novej Zeme k Tibetu.

Ešte na prahu novoveku to bola podľa prvého vydania Encyklopédie Britannica najväčšia ríša na svete:

Tartaria – ohromná krajina v severnej časti Ázie ohraničená Sibírou na severe a západe sa nazýva Veľká Tartaria. Tartar žijúci južne od Moskovie a Sibíri sa nazývajú Astrachani, Čerkezovia. Dagestánci žijú na severozápad od Kaspického mora; Kalmyckými Tartar menujú tých, čo obývajú územie medzi Sibírou a Kaspickým morom; Uzbecký Tartar a Mogulovia obývajú krajinu severne od Perzie a Indie; a nakoniec Tibetský Tartar žije na severozápad od Číny. „(Encyklopédia Britannica, prvé vydanie, diel 3. Edinburgh, 1771, s. 887)

To platilo až do 18. storočia.
Potom akoby mávnutím prútika zlého čarodejníka – Tartaria zmizla.
Zmizla z máp, z kníh, spomienok. Zmizla aj z ďalších vydaní Encyclopædia Britannica. Jednoducho – nie je.
Prečo toto veľké impérium po sebe nezanechalo niekoľko menej významných štátov, ako sa to stávalo zvyčajne vtedy z rozpadu iných impérií?
A kam sa podeli milióny jeho obyvateľov?
Prečo v učebniciach dejepisu nenájdeme o tomto úžasnom územnom celku ani zmienku?
A … čo to bolo za „malú dobu ľadovú“, ktorá prebehla pred 200 rokmi?

O Tartarii 200 rokov nikto nepočul. Kým sa neobjavili práce akademika Fomenka „Nová chronológia“, ktoré navrátili do vedeckých kruhov množstvo svedectiev o existencii tohto štátu. Najväčšieho zo všetkých, ktoré kedy na našej planéte existovali.

Prirodzenými hranicami ríše, ktorú dnes poznáme ako Tartaria a ktorá v dávnych dobách zaberala takmer celú severnú pologuľu, boli brehy oceánov. Pritom tri z nich – Ľadový, Tichý a Atlantický – boli v skutočnosti jej Vnútrozemská voda.

Na euro-ázijskom území vieme o niekoľkých provinciách tejto obrovskej dŕžavy. Menujme aspoň niektoré z nich: Na západe to bola Moskovská Tartaria / Moskovia / Russia. Na juh od nej, na území dnešnej južnej Ukrajiny a Krymu bola Malá Tartaria. Uprostred ázijského kontinentu na mapách nájdeme centrálnu Veľkú Tartariu končiacu na severe až pri brehoch Tartarského mora (Severného ľadového oceánu) a na východ od Kaspického mora približne na území dnešného Turkménsku Nezávislú Tartariu. Od Veľkého čínskeho múru na sever sa tiahla Čínska Tartaria a tam, kde by sme dnes našli Mandžusko, bola predtým Tartaria mogulská.

Tartaria v 16. storočí.

Mapa z roku 1754.

V roku 1703 založil Peter I. Sankt-Peterburg, ktorý sa o deväť rokov neskôr stal hlavným mestom. Čoho? Veď až do roku 1721 ležal na území Švédska! Avšak západné mocnosti ho plne podporovali, a tak novo vzniknuté „Ruské impérium“ začalo svoj útok na Moskoviu.

Za nasledujúcich sto rokov Tartaria utrpela rad ťažkých porážok a bola tak nútená priznať stratu niektorých častí svojho teritória: na južnom Urale, v severnom Prikaspicku a juhozápadnej Sibíri, v centrálnej a severo-východnej Indii a na východnom pobreží Severnej Ameriky. V súčasnosti sa rozličné epizódy tejto vojny, v podstate svetovej svojím rozsahom a dôsledkami, známymi ako potlačenie Pugačevovho povstania, prisvojenia Sibíri, kolonizácie Indie a vojna za nezávislosť britských kolónií v Amerike.

Na začiatku 19. storočia (to už na cárskom tróne dvesto rokov úradovali Romanovci), tak prakticky mizne centrálna Veľká Tartaria a cez celú severnú časť Ázie až na Kamčatku sa tiahne – Ruské impérium.
V priebehu týchto stáročia obyvateľstvo európskej časti Tartarie podľahlo zhubnému vplyvu monoteizmu (judaizmu, kresťanstvu, islamu) a ponorilo sa do krvavých hrôz náboženských dobyvačných vojen, politických intríg, povstania a revolúcií. A oddelilo sa od Ázie. Nedokázalo odolať náporu nových svetových náboženstiev a uchrániť mravnú čistotu a vieru svojich Predkov. Hranica medzi pôvodnou krajinou a novým Západom viedla od Severného ľadového k brehom Indického oceánu, pozdĺž Uralu, brehov Kaspického mora a vrcholkov Zagroza.

Tartaria teda utrpela vojenskú porážku a územné straty.
No a čo? Takéto straty nemohli spôsobiť zánik tak veľké dŕžavy! I keby porážka dala vzniknúť ťažkej vnútornej kríze, tak žiadna vnútropolitická kríza nemohla spôsobiť rozpad Tartárie, pretože národ obývajúci Áziu ešte pred pár storočiami bol súdržný a dokonale homogénny. I po stránke národnostnej, aj po jazyku a po vyznaní.
Aby bolo možné zničiť Tartáriu, bolo nutné najskôr zničiť jej ľud. Všetok! Do posledného človeka! Ale k tomu nikto nemal silu. Ani Británia, ani noví „Moskoviova“. Ani ich koalície. Dokonca ani keby do tej koalície vstúpila celá Európa.
Len znamenitý vojvodca Alexander Suvorov, ktorý sa zúčastnil porážky Pugačeva a osobne ho eskortoval do Moskvy, mohol tartarským vojskám spôsobiť hlavnú porážku. A zrejme tiež spôsobil. Za čo bol aj vyznamenaný zlatým mečom s briliantovou rukoväťou (cena takéhoto meča sa rovnala ročným nákladom na celý pluk). A získal aj niekoľko vysokých ocenení – aj keď oficiálne historiografia o tom mlčí. Ako ryba. Presnejšie – skrýva dejiny tartarských vojen Moskovie za vojny s osmanskými Turkami a ďalšími krymskými Chán.
Tartaria o svoje územia musela bojovať nejedno storočie. Ale nikto ju nemohol s konečnou platnosťou zničiť. Napríklad Osmanská ríša, dokonca aj v čase svojho rozkvetu desaťkrát menšia než Tartaria, mnohokrát utrpela porážky v bitkách, prehrávala vojny a strácala územia, ale z politickej mapy sveta nikdy nezmizla. Na rozdiel od Tartarie, ktorá bola vymazaná nielen z mapy.

Tartariu vymazali aj z povrchu zemského.
Spolu s ľuďmi, jej obyvateľmi.

Než budeme pokračovať v našom pátraní po príčinách konca Tartarie, zastavme sa chvíľu v čase niekde okolo roku 1815. V tú dobu totiž na Zemi s najväčšou pravdepodobnosťou došlo k akejsi obrovskej katastrofe svetového významu, o ktorom nám oficiálna história nič nehovorí. Alebo nás mystifikuje. Dôsledky tejto katastrofy však poznáme veľmi dobre – státisíce, ale pravdepodobne skôr milióny ľudských životov.

Rok 1816 neskôr dostal meno „Rok bez slnka“.
Vtedy došlo ku klimatickej anomálii, ktorá postihla veľkú časť severnej pologule. Neobyčajné počasie trápilo celú západnú Európu, Turecko a východ Severnej Ameriky.
V USA tento rok doteraz nazývajú „Eighteen hundred and frozen to death“, to znamená niečo ako „Tisícosemsto zamrznutých nasmrť“. Oficiálna veda ho pokladá za začiatok „malej ľadovej periódy“ trvajúcej tri roky.

V marci v Severnej Amerike pokračovali mrazy ako v zime. V apríli aj máji bolo neprirodzene veľa dažďov a krúp, náhle mrazy zničili väčšinu plodín, v júli dve obrie snehové búrky spôsobili smrť mnohých ľudí a v júli a auguste dokonca zamŕzali rieky. Každú noc bol mráz a v New Yorku a na severovýchode USA napadalo meter snehu.

Aj Nemecko trápili silné búrky. Mnohé rieky vrátane Rýnu sa rozvodnili. Vo Švajčiarsku bolo počasie, aké nikto nepamätal. A po všetky mesiace snežilo a snežilo.
Neobyčajné počasie spôsobilo katastrofálnu neúrodu. Neurodilo sa prakticky žiadne obilie. Na jar nasledujúceho roka ceny zrna v Európe stúpli na desaťnásobok a vypukol hladomor.
Na svet sa spustila tma. V plnom zmysle slova. Slnko sa nemohlo skrz vrstvy mrakov dostať a zahriať krajinu. Lord Byron v roku 1816 začína jednu svoju báseň: „pohasli jasné slnka a zatemnené / hviezdy sa potácajú v priestore bez účelu, bez lúčov / ľadová je zem, …
(Na obrázku je pre ilustráciu prehľad teplôt toho roku v poľskej Wrocławi, ktorá na tom nebola ešte najhoršie. Všimnite si, že za celé leto teplota nevystúpila nad 20 ° C.)

Odpoveď na trojročný chlad bola nájdená o sto rokov neskôr. Americký výskumník U. Hamfreys spojil zmenu klímy v rokoch 1816 – 1819 s výbuchom vulkánu Tambora na ostrove Sumbawa. Výbuch vtedy vyvrhol asi 150 km3 pyroklastických trachyandezitov. Dym dosiahol výšku 44 km a sopečný materiál spoločne so sopečnými plynmi sa mohol dostať až do stratosféry. V súčasnej dobe je táto hypotéza vo vedeckom svete všeobecne prijímaná.

Ale možno by niekomu mohlo pripadať zvláštne, že výbuch vulkánu na juh od rovníka tak ovplyvnil klímu severnej pologule a pritom nemáme správy o podobných problémoch na pologuli južnej. A ak by skutočne zmes prachu a popola v atmosfére tak intenzívne bránila slnečnému svitu, je ťažko vysvetliteľné, prečo by sa tak dialo len na jednom – aj keď rozsiahlom – území, a to dokonca po tri roky.

Keď sa pozrieme na planetárnu schému vzdušných prúdov, vidíme, že vzdušné masy z južnej pologule sa prakticky nemiešajú so vzdušnými masami pologule severnej (na obrázku sú prevládajúce vetry naznačené šedými šípkami). Kedysi sa v učebniciach civilnej obrany písalo, že rádioaktívny spad zvyčajne zostáva na tej pologuli, kde došlo k výbuchu. Dá sa predpokladať, že popol a prach vyzdvihnutý do atmosféry pri výbuchu sopky sa bude správať podobne.

Za povšimnutie stojí aj to, že zatiaľ čo Európa a Amerika zamŕzali a hladovali, v Rusku v rokoch 1816 – 1819 žiadne podobné historické záznamy nie sú. Ani chlad, ani hlad. Buď to bolo tým, že ako tvrdí známy vtip – Rus si zapína horný gombík na košeli až pri mínus päťdesiatich – alebo také záznamy zmizli.
Alebo tam tomu mohlo byť aj naopak …Pokiaľ má správny bádateľ pochybnosť, mal by hľadať ďalšie možné vysvetlenia. Aj my teda pripusťme myšlienku, že na vine popísaných lokálnych klimatických anomálii nebola sopka. Čo by to mohlo byť iné?

(Novosibirská, Čeľabinská, Omská, Ťumenská a Kurganská oblasť, sever Kazachstanu)

V predchádzajúcej časti sme sa dozvedeli, že v rokoch 1816 – 1819 došlo k podivnej klimatickej anomálii, kedy v západnej polovici Európy a na východnom pobreží Severnej Ameriky sa slnečné lúče po dlhú dobu nedokázali predrať cez silnú vrstvu čohosi, čo naplnilo atmosféru.
Prachu?
Popola?
A čisto náhodou v rovnakom čase zrejme zanikla Tartaria …
Pretože vieme, že náhody neexistujú, skúsime medzi oboma udalosťami nájsť spojitosť. A pretože tiež vieme, že indonézska sopka to zrejme nebola, zameriame sa na severnú pologuľu a najlepšie hneď na Áziu.
Čo na to pán Google? Jedným z najdôležitejších argumentov zástancov oficiálnej verzie histórie, na základe ktorých je Tartaria mýtus, je absencia akýchkoľvek viditeľných stôp na Sibíri. Tvrdí, že ak by sa tu skutočne vyskytoval obrovský štát s mnohými miliónmi obyvateľov, museli by tu zostať stopy po mestách, sídlach, komunikáciách, poľnohospodárskej činnosti a podobne. A to podľa nich na Sibíri nenachádzame. Keď sa však zahráme na cestovateľov „s kurzorom po monitore“ a pozorne preskúmame satelitné snímky Sibíri, nájdeme tam niečo iné: trochu neobvyklé druhy stôp ( 53.159947,81.141357 – vyberte si satelitné snímky zo stĺpcov „satellite“. Napríklad v „cosmosnimky“ môžete využiť i 3D) v oblasti medzi Altajom a južným Uralom.

1. Sibírske pásové lesy 2. Zväčšený náhľad na „deltu“ pásových lesov od juhozápadu

Na týchto snímkach a aj na topografických mapách sú jasne viditeľné tzv. „Sibírske pásové bory“. Je to niekoľko úzkych pruhov borovicových lesov, priemerne 5 km širokých, ktoré sa tiahnu od rieky Ob uhlopriečne od severovýchodu k juhozápadu až takmer k rieke Irtyš. Dĺžka toho najdlhšieho činí 240 km. Profilová hĺbka (zahĺbenie) je v rozmedzí 20 – 200m.

Podľa oficiálnej legendy tieto priekopy vyhĺbil pred dávnou dobou ľadovec a potom zarástli reliktovými lesmi. Pri bližšom skúmaní topografie tohto územia však je jasné, že tieto stopy ľadovec zanechať nemohol, a to z jednoduchého dôvodu – neumožnil by to reliéf terénu. Na základe jeho tvarovania by sa totiž hypotetický ľadovec musel pohybovať inak a iným smerom. A okrem toho dané stopy pretínajú chrbát rozvodia oddeľujúceho povodie Obu a Irtyš.

Nemohli by to teda byť skôr … meteority?
Ak budeme vychádzať z tejto možnosti, čo by sa dalo z týchto stôp vyčítať?
Prvé, čo nás určite napadne, je, že tu spadlo niekoľko veľkých telies majúcich, súdiac podľa šírky dráh, minimálne okolo 5 kilometrov v priemere. Sú tu dobre rozoznateľné dve dolné stopy dlhé 240 a 220 km. Vzdialenosť medzi nimi je spočiatku 30 km. Smerom na severozápad sa o 40 km ďalej nachádza ďalšia stopa, tentoraz dlhá 145 km. A ešte jedna sa tiahne o 100 km ďalej na severozápad, je najširšia zo všetkých (7 – 8 km) a jej dĺžka je 110 km. Medzi poslednými dvoma je zrejmé ešte väčšie množstvo menších stôp, ktoré však nie sú tak zreteľné a zanechali ich zrejme menšie fragmenty.

Ale to ešte nie je všetko. Ak sa budeme pohybovať ďalej na severozápad, rozoznáme veľké množstvo drobnejších rýh, ktoré spôsobili s najväčšou pravdepodobnosťou trosky. Veľmi dobre sú vidieť pri jazere Cany ( 54.765511, 78.213562 ). Podobné sú potom v okolí mesta Omsk, rovnako u Tobolsk a tiež na území severného Kazachstanu v okolí mesta Rudnyj.
Ani tieto fragmenty však neboli malé, súdiac podľa rýh, ktoré po sebe zanechali.

Tá istá oblasť (54.765511, 78.213562) vo zväčšení na inej mape (http://www.bing.com/maps/). Kvapkovitý tvar rýh (tmavé plôšky) jasne ukazuje na pád telesa, nie na stopy po ľadovci.
Vzhľadom na to, že všetky stopy – teda ony veľké aj tieto drobnejšie – sú v rovnakom smere, možno predpokladať, že všetky objekty spadli v tú istú dobu. V počiatočnej fáze trajektórie ich uhly zodpovedajú uhlu náklonu osi otáčania Zeme k ploche ekliptiky, v ktorej sa pohybujú takmer všetky planéty a asteroidy slnečnej sústavy. Môžeme teda predpokladať aj to, že išlo napríklad o zvyšky nejakej planéty našej sústavy.
Ešte jeden dôležitý detail je potrebné preskúmať, detail, ktorý by mohol prispieť k vysvetleniu skôr spomínanej klimatickej anomálie. Ako si iste mnohí uvedomili, na konci „Sibírskych pásových borín“ nevidíme vyvýšeniny z nahrnutého pôdneho materiálu, ktorá by tam rozhodne mal byť. A malo by ho byť naozaj veľa. Namiesto toho sa na konci dráhy stopa rozširuje a je podobná delte rieky vlievajúcej sa do mora. Vysvetlenie je jediné: tieto spadnuté objekty boli tvorené prevažne ľadom. O tom svedčia aj boky korýt, ktoré by v prípade priechodu kamenného telesa museli byť ostré. Tu však svahy ostrý profil nemajú. Spodná časť ľadového telesa sa intenzívnym trením roztavila rýchlejšie ako horné a vytvorila vodnú vrstvu, ktorá pôsobila ako mazivo a tak spôsobila hladký prierez. Avšak aj tak bolo zo zemského povrchu strhnuté obrovské množstvo zeminy,
1. Podľa tvaru, smeru a profilu stôp sa možno dôvodne domnievať, že boli spôsobené veľkými meteoritmi, z ktorých tie najväčšie mali 5 a viac kilometrov v priemere.
2. Pomerne plytké, ale dlhé stopy naznačujú, že objekty padali veľmi rýchlo a pod veľmi malým uhlom.
3. Všetky tieto objekty spadli na zemský povrch naraz.
4. Nie sú to fragmenty jedného telesa, ktoré sa po zrážke s atmosférou rozpadlo. V tom prípade by totiž jednotlivé fragmenty leteli vejárovito do rôznych smerov.
Podčiarknuté, sčítané: jedná sa o zrážku Zeme s rojom meteoritov.

Podobné stopy po páde objektov z kozmu možno nájsť aj na ďalších miestach, napríklad v blízkosti mesta Tomsk (56.395664,84.547577) alebo ešte ďalej pri rieke Irtyš a tiež južne od Tobolsk (56.657736,70.36972). A pripomeňme, že v prvom vydaní encyklopédie „Britannica“ je práve toto sídlo vymenované ako hlavné mesto Tartarie…

Je ťažké si predstaviť rozsah takej katastrofy, pretože je očividné, že v tomto priestore o šírke viac ako 500 km a dĺžke presahujúcej 250 km bolo zničené všetko, čo bolo na povrchu. Vlna roztopenej vody odniesla všetky stavby, všetko rastlinstvo, zabila všetky živé organizmy. Pri tom v čase pádu sa brzdením o atmosféru aj zem povrch objektov zohrial na vysokú teplotu a ľad sa rýchlo menil na paru. Vychádzajúc z toho, čo vidíme na snímkach najmä pri jazere Cany, hustota objektov bola dostatočne vysoká a to znamená, že v oblasti pádu bol vzduch plný prehriatej pary a možno aj nejakými plynmi. Keď sa to zmiešalo s pôdou na povrchu Zeme, celá táto masa sa spolu s parou vzniesla do atmosféry.
Zasiahnuté oblasti neboli potom vzhľadom na chýbajúcu ornicu schopné poskytnúť prípadným zachráneným potravu, a tak v závese za katastrofou prírodnou nasledovala katastrofa ekonomická, hlad a pravdepodobný zánik Tartarie.

Kruhové jazerá na západe Kurganskej a juhovýchode Čeljabinskej oblasti je nápadný ešte iný druh stop: celý tento obrovský priestor je doslova posiaty oválnymi až okrúhlymi krátermi, ktoré sú teraz zaplnené vodou a vyzerajú ako jazerá. Ak aj toto sú stopy po meteoritoch, potom ich pôvodcovia nepadali po tangenciále k zemskému povrchu ako predchádzajúca skupina, ale pod ďaleko väčším uhlom, alebo v konečnej fáze prakticky vertikálne.

Nie je jasné, či oba druhy stôp vznikli pri jedinej udalosti. Aj keby však prebehla každá zvlášť, pád tak veľkého množstva objektov – súdiac podľa stôp ich muselo byť niekoľko tisíc – musel spôsobiť katastrofu planetárneho charakteru. V samotnej zóne páde by sa dalo prežiť jedine v hlbokých podzemných krytoch. Všetko, čo bolo na povrchu, bolo prakticky v jednom okamihu zničené. Pritom bola zničená aj vrchná vrstva pôdy a rastlinstvo aj na veľkom okolitom teritóriu priamo pádom nezasiahnutého.
Pri prechode týchto telies tiež muselo dôjsť aj k značnému rozohriatiu atmosféry. Je možné, že časť objektov a ktoré spôsobili vznik kruhových jazier, explodovala v jej horných vrstvách, rovnako ako explodoval meteorit v roku 2013 (či už príčina bola akákoľvek). Ak tieto objekty boli tvorené horninou, vzniklo veľké množstvo prachu. To potom mohlo byť príčinou takzvanej „jadrovej zimy“, ktorej prejavy boli zaznamenané v rokoch 1815 – 1819.

Takže na západnej Sibíri je gigantická zóna, ktorá bola pravdepodobne zničená masívnym meteoritickým bombardovaním, oblasť o rozlohe viac ako 1,5 milióna kilometrov štvorcových. Ak na tomto území v čase katastrofy existoval akýkoľvek štát, potom po ňom a o ňom nemohlo byť ani reči…

No dobre, povedia skeptici. To, že podobná gigantická katastrofa bola, je – súdiac podľa snímok – možné, ale na základe čoho možno tvrdiť, že k nej došlo práve pred 200 rokmi? Veď mohla prebehnúť pred tisíckami rokov a možno aj pred miliónmi a potom sa zmiznutie Tartarie – ktorá možno bola, ale napríklad ani nebola – to nemá žiadnu spojitosť.
A o tom a aj o niektorých veľmi dôležitých záveroch, ktoré možno vyvodiť aj z už uvedených faktov, bude reč v ďalšej časti.

južný Ural, Sverdlovská obl., foto B. Jarcová

Po obrovskej katastrofe sa Rusko – presnejšie to, čo zostalo z Tartarie – stalo zdrojom klimatických problémov v Európe a Amerike. Nepriamo o tom svedčia miestne lesné porasty, ktorým napospol nie je viac ako dvesto rokov. Sibírskym, ruským i bieloruským. Tento fakt možno objasniť jedine tým, že pred uvedenou dobou väčšina ruských lesov – zmizla. Zborovo. Staré i mladé. Terajšie lesy vyrástli na ich mieste. Na centrálnej ruskej rovine bol les postupne obnovený v polovici 19. storočia cestou masovej výsadby po štvorcových míľach. Ale sibírska tajga vyrástla sama, pretože tu stromy vsádzať nemal kto. Jeden z argumentov proti teórii obrovskej katastrofy, ktorá mohla prebehnúť pred 200 rokmi, je mýtus o „reliktových lesoch“, ktoré vraj rastú na Urale a v západnej Sibíri. Dmitrij Mylnikov hovorí: „K myšlienke, že s našimi reliktovými lesmi nie je niečo v poriadku, som dospel už pred desiatimi rokmi, keď som zistil, že v „reliktnom“ mestskom lese po prvé nie sú stromy staršie ako 150 rokov a po druhé, tam je veľmi tenká vrstva úrodnej pôdy v hrúbke 20 – 30 cm. Pripadalo mi to zvláštne, pretože som čítal rôzne state o ekológii a lesníctve, kde sa opakovane objavovali informácie o tom, že za tisíc rokov sa v lese vytvorí rádovo jeden meter úrodnej pôdy, to znamená asi milimeter ročne. O niečo neskôr som sa s podobnou situáciou stretával nielen v centrálnom mestskom lese, ale aj v ostatných borovicových lesoch rozkladajúcich sa na Čeľabinsku a okolí: staré stromy chýbajú a úrodná vrstva je tenká. V „pásových Boroch“ je vrstva pôdy len niekoľko centimetrov a potom už len piesok. Pritom ľadovec sa roztopil pred najmenej tisíc rokmi. Ako je to možné? Podobná situácia – to je neprítomnosť starých stromov a veľmi tenká vrstva úrodnej pôdy – sa opakuje prakticky vo všetkých lesoch Uralu a západnej Sibíri. Keď som sa o to bližšie zaujímal, dozvedel som sa z oficiálnych zdrojov, že na Urale a Sibíri naozaj stromy staršie ako 150 rokov nie sú. A zdôvodnenie? Dlhšie vraj jednoducho nežijú. „Ale ak sa pozrieme na prehľad dĺžky života jednotlivých druhov stromov, dozvieme sa, že:
sibírskej sosna cédrová žije 400 – 500 rokov;
smrek európsky 300 – 400 (niekedy aj 500) rokov;
smrek tŕnistý 400 – 600 rokov;
smrekovec sibírsky 500 rokov (za mimoriadne priaznivých podmienok až 900 rokov);
borovica žije 300 – 400 rokov, vo zvlášť priaznivých podmienkach až 600 rokov;
brest žije 300 rokov;
lipa – 400;
céder – 1000 rokov;
dub 1500 rokov;

Nie je vám divné, že hoci tieto stromy žijú napospol dlhšie ako 300 rokov, na Sibíri a Urale len 150? Kým napríklad v Kanade, v úplne porovnateľných podmienkach rastie toto:

Kanadskí drevorubači na prelome 19. a 20. storočia. Hrúbka kmeňov, 6 metrov a vek stromov 1500 rokov!

Prečo však na Sibíri také sekvoje nerastú, keď klíma je prakticky rovnaké, nikto zo špecialistov nedokáže vysvetliť. Teraz síce nerastú, ale skôr áno. Študenti z Čeljabinskej štátnej univerzity, ktorí sa zúčastnili na archeologických výskumoch v Arkaimu a na juhu Čeljabinskej oblasti, rozprávali, že tam, kde je dnes len step, boli v čase Arkaimu ihličnaté lesy a pri svojich výskumoch miestami tu narážali na pozostatky gigantických stromov, ktorých kmene mali priemer 4 – 6 metrov. Boli teda rovnaké, ako tie v Kanade. Oficiálna teória hovorí, že tieto stromy boli barbarsky vyrúbané obyvateľmi Arkaimu a ďalších sídiel a dokonca sa tvrdí, že práve vyrúbanie lesov spôsobilo neskoršie migráciu Arkaimov. Lenže lesy, aj keď sú vyrúbané, vyrastú znova. Všimnite si neudržiavané čistiny – za päť rokov tu je húština briez a čiernej bazy, za desať už vykukujú ihličnany a za dvadsať rokov nespoznáte, kde čistina bola. Prečo sa za tých päť a pol tisíc rokov, ktoré ubehli od čias Arkaimu, neobnovili? Odborníci krčia ramenami: nevyrástli? No, tak nevyrástli. Stalo sa!
Lenže čo ak vyrástli, ale potom boli razom zničené?

Ako vyzerali ruské lesy v priebehu uplynulých 150 rokov môžeme vidieť na dobových fotografiách.

– oblasť pádu tzv. „Tunguzského meteoritu“ (1908): Všade mladý les, nie je tu jediného starého stromu. Ak by tu k predchádzajúcej katastrofe došlo pred sto rokmi, les by vyzeral presne takto.

– stavba Transsibírskej magistrály (prelom 19. a 20. storočia). Nájdete tu nejaký starší strom? Ďalšie fotografie tu a tu .

– všimnite si úhľadne zrovnaného porezaného dreva na dobovej fotografii z ruského vidieka. Takže množstvo faktov a pozorovania svedčia o tom, že na veľkej časti územia Uralu a Sibíri fakticky chýbajú lesy staršie 200 rokov. A rozhodne úplne chýba v miestach predpokladaných katastrof. Ak zhrnieme uvedené údaje, dôjdeme k záveru, že: ak by pásy vyryté do krajiny spôsobil v dávnych dobách ľadovec, dnes by boli pokryté bežnými vrstvami pôdy v silnej vrstve. My tu však pozorujeme len veľmi tenkú vrstvu pôdy, ktorá je zisťovaná nielen v „pásových lesoch“ Altaja. Pod ňou bez akéhokoľvek prechodu už nasleduje len základný materiál v podobe piesku. Svedčí to o tom, že tieto lesy sú veľmi mladé a nerastú v miestach predchádzajúceho zalesnenia. Ak tu bola vrstva pôdy obvyklá v oblastiach zarastených vegetáciou, potom bola jednorazovo a veľmi razantne odstránená. Kedy?

Predsa nie dlho predtým, než začali rásť tieto mladé lesy!

Asi sa pýtate, kam sa podela zemina, ktorá údajne chýba reliktovým lesom v západnej Sibíri. Možno vás niečo napadne, keď si pozriete tieto fotografie:

Domov, ktoré majú nepochopiteľne prízemia zahrabané v krajine, je po celom Rusku – ale nielen tam – veľké množstvo. Tento petrohradský dom (postavený v rokoch 1723 – 1730) má hlavný vchod pod úrovňou cesty, čo je v oblasti častých záplav prinajmenšom trochu zvláštne:

Tento dom nájdete v Kazani. Postavený bol na prelome 18. a 19. storočia:

A túto stavbu môžete vidieť v Jaroslavli. Pri rekonštrukcii bola odstránená zemina pôvodne siahajúce takmer k oknám – ako je napokon vidieť. Vypovedajúce je aj dodatočne pristavané schodište, ktoré bolo v mieste zastavaného pôvodného vchodu pre istotu pristavené k vyššiemu podlažiu. Ďalšie fotografie tu :

Podobne nezmyselne zanorených domov by ste našli obrovské množstvo. V Petrohrade vám sprievodcovia povedia, že tak sa stavalo preto, že nikto nesmel mať palác vyšší ako cár, a tak sa prízemie začínalo už v suteréne. Avšak si nemyslím, že by zrovna niečo také riešili stavitelia domov na týchto fotografiách.
Poviete si, prečo teda sú tie domy tak hlboko? A ja ešte doplním: Prečo sa to týka len stavieb postavených do začiatku 19. storočia? Takže ďalšie fotografie:

Toto je výkop v komunikácii v centre súčasného Petrohradu. Pod vrchným asfaltom a jeho kamenným podložím je zreteľná tenká vrstva ornice s kamením. Nasleduje silný pruh hlinito piesčitého materiálu. Potiaľ je to jasné. Ale pod touto základovou vrstvou je opäť ornica s kamením a znova vrstva hliny a piesku. Prečo je to tu 2x?
Možno poviete – kultúrna vrstva. Ale to by potom znamenalo, že v centre hlavného mesta sa snáď aj celé stáročia neupratovalo. A to je myslím menej pravdepodobné ako ten meteorit.

A skúsime to inde.

Stará Rus – stratigraficka snímka

Hornú tenkú vrstvu na tejto fotografii tvoria ornice. Pod ňou je správny hlinito piesčitý podklad. Ale následne je tu zasa ornica, tentoraz s kamením, a zase hlinito piesčitým pásom. Až potom nasleduje silná, trištvrte metra hrubá vrstva úrodnej ornice, zrejme pôvodná, ktorá tu vznikala rozkladom organických látok po veľmi dlhú dobu. A pod ňou ešte len základový materiál. Čo navyše k tomu vo svojej správe napísali tu zachytenie geológovia? Jednotlivé vrstvy nevznikli naplavením, ale spadom (!) A aby toho nebolo málo, pod vrstvami (geológovia bohužiaľ nespresnili pod ktorými) bola nájdená olovená pečať s letopočtom 1820.

Uvedené obrázky chápte ako malé ilustrácie verzia Dmitrija Mylnikova, ktorý je presvedčený, že obrovský spad hliny bol dôsledkom katastrofy, ku ktorej došlo v západnej Sibíri. Domy boli zasypané hlinou – ktorú sme postrádali v sibírskych lesoch – vynesenú horúcimi parami do atmosféry, odkiaľ potom v podobe blatového „dažďa“ postupovala nad ďalšie územia.
Problémom totiž nebola len samotná katastrofa, ale aj jej následky v čase, keď bolo zničené všetko rastlinstvo a odstránená vrchná vrstva pôdy na dostatočne veľkom priestore. Predpokladajme podľa zanechaných stôp, že oblasť priamo zasiahnutá pádom meteoritov bola okolo 1,5 milióna štvorcových kilometrov. Než sa začne tvoriť nová vrstva pôdy, ubehne dlhý čas, možno aj desiatky rokov. A po celú tú dobu pôsobením slnka, vody a vetra bude prebiehať erózia, ktorej výsledkom bude tvorba obrovského množstva prachu a piesočných búrok. Prach a piesok sa bude dvíhať až do vrchných vrstiev atmosféry a presúvať sa tisíce kilometrov od miesta samotnej katastrofy.
A v Európe sa môžeme stretnúť so svedectvami o prachových búrkach s vypadávaním hlinitého bahna ešte v roku 1847……

Ďalšou podivnou záležitosťou, ktorá by sa mohla viazať k nami sledovaným udalostiam a ktorú možno pozorovať zhruba od začiatku 19. storočia, je klimatický zlom v Rusku. Vyjdime zase z fotografií.

Toto je satelitná snímka a vedľa maketa už vyššie spomínaného Arkaimu (52.649247, 59.571416) – podivné budovy-mesta, ktoré bolo postavené pred tromi a pol až päť a pol tisícročiami a po ktorom nám zostali stopy základov na juhu Čeljabinskej oblasti. Tento obrovský komplex mal rad unikátnych vlastností, nás však zaujíma jeho uspôsobenosť miestnemu podnebiu. Čeľabinská oblasť má zhruba podobné podnebie ako naša republika, to znamená, že v zime tam chumelí, a to dosť. A vás iste napadlo, kam asi Arkaimci upratovali metráky snehu zaťažujúce obrovskú plochu rovných striech. No, nebudem to rozvádzať – nikam. V čase, keď bol tento staroveký komplex vybudovaný, bolo v tejto oblasti s najväčšou pravdepodobnosťou ďaleko teplejšie podnebie, pretože keby tam boli studené zimy, geniálny architekt tohto mesta by postupoval diametrálne odlišne.

A teraz sa pozrieme do 18. storočia.
V roku 1756 – môžete, ak chcete veriť oficiálnemu datovaniu – bola dokončená monumentálna stavba Jekaterinského paláca (59.716448, 30.394292) v Cárskom Sele (dnes Puškine). Mesto leží len pár kilometrov južne od Petrohradu, teda oproti nám dosť na severe. A pritom spomínaný palác je vystavaný vyložene v štýle južných krajín. Nielen že väčšinu plôch vonkajších stien tvoria okná, ale v pôvodnej podobe v ňom nebolo počítané ani s kúrením! Obrovské kachle boli do jednotlivých miestností inštalované až dodatočne o sto rokov neskôr.
Ak snáď namietnete, že Jekaterinský palác mal byť len letným sídlom, potom vezmite do úvahy, že to nie je víkendová chata, ktorú proste zazimujete a vrátite sa za pol roka. Palác je vyzdobený unikátnym a nesmierne drahým vybavením, obrazmi, mozaikami, drevenými sochami, zlatom na nábytku i stenách, … To všetko si vyžaduje konštantnú teplotu, inak by všetky obrovské sumy, za ktoré toto všetko bol nadobudnuté, prišlo veľmi rýchlo navnivoč.

Ostatne „Zimný“ palác na tom je nie inak. Na začiatku 19. storočia bolo k Jekaterinskému palácu pristavené cárske lýceum. Architekt sa síce snažil udržať v duchu stavby, ale je evidentné, že čosi sa zmenilo. Okná sú viditeľne menšie, v plánoch stavby je už navyše počítané s krbom do každej miestnosti.

Začiatkom 19. storočia sa totiž budovy v Sankt-Peterburgu začínajú stavať vzhľadom na meniace sa klimatické podmienky a v 30. rokoch sa už objavujú paláce s centrálnym vykurovaním.

Ako to vysvetliť?
Existujú svedectvá, že do 19. storočia bolo klíma na území Ruska zreteľne teplejšie. V prvom vydaní encyklopédie „Britannica“ z roku 1771 sa dokonca píše, že hlavným dodávateľom ananásov do Európy bola Ruská ríša. Pravda, potvrdiť túto informáciu je zložité, pretože získať prístup k originálu tohto vydania je prakticky nemožné.
Avšak, ak skutočne v tejto dobe došlo k zničeniu obrovských priestor lesov, muselo sa to nejako odraziť aj v klíme.
Na území Severnej Ameriky a veľké časti strednej a západnej Európy sa klíma postupne vrátilo k normálu. Avšak na území Ruska prebehol takzvaný klimatický zlom. Zničenie rastlinstva a lesov na veľkej časti západnej Sibíri spôsobilo narušenie miestnej teplotnej rovnováhy, pretože lesy, hlavne ihličnaté, plnia úlohu teplotného stabilizátora, ktorý nedovoľuje pôde v zime silne premrznúť a v lete sa prehriať a vysušiť. V dôsledku toho sa hranica večne zamrznutej pôdy posunula na juh, čo na teritóriu Euroázie privodilo svojráznu malú dobu ľadovú. V súčasnej dobe už zrejme môžeme pozorovať postupné obnovovanie pôvodnej klímy, pretože za posledných 20 rokov sa hranica večne zamrznutej pôdy v západnej Sibíri posunula späť na sever o viac ako 200 km.

Ak by ste boli lovcom, ktorý u Pokrovského jazere číha na divokú kačicu, nevideli by ste tu nič, než pár terénnych nerovností.

Ale ak by ste sa ako tá kačica vzniesli nahor, uvideli by ste toto:

To nie je obrazec v obilí nakreslený zelenými mužíčkami do zrejúcej pšenice, ako by sa azda niekto mohol domnievať. To sú stopy po pevnosti, ktorá tu bola, ale ktorá bola zrovnaná so zemou. Alebo presnejšie – bola vymazaná z povrchu zemského. Doslova tú nezostal kameň na kameni.
Kde myslíte, že to je? Vo Francúzsku? Nemecku, Španielsku? Nie, tam sú tieto hviezdicové pevnosti obdivované a starajú sa o ne. Ale tu sú – takisto s veľkou starostlivosťou – zlikvidované… Je to Omská oblasť – Pokrovská pevnosť
Ak preskúmate zem, uvidíte takýto obraz:

Presnejšie povedané – neuvidíte nič. Ani jeden kameň, blok alebo tehlu. Všetko bolo rozobraté až na dreň a zrejme aj odvezené! Koľko na to padlo síl a prostriedkov? Bol dôvod tak silný, že neľutovali tie prostriedky?

Hviezdicové pevnosti sa stavali od druhej polovice 17. stor. takmer do konca storočia 18. Na základe rozvoja delostreľby bolo treba vytvoriť úplne nový konštrukčný typ, ktorý by vďaka zošikmeniu stien znížil deštrukčný účinok striel. Vybiehajúce „cípy hviezdy“ zároveň umožňovali nerušený výhľad obrancov do všetkých smerov. Pevnosti obklopovali hlboké a niekedy aj veľmi široké vodné priekopy a nahromadené valy zeminy.
Aby sme si vôbec urobili predstavu o veľkosti týchto pevností, ponúkam dva obrázky. Najskôr pre predstavu makety hviezdicovej pevnosti v dokončenom stave:

A teraz si na základy jednej z bývalých pevností doplňte v duchu steny a potom porovnajte s veľkosťou domov …

Stredne veľká pevnosť mala stranu dlhú okolo 120 metrov a pripočítame ak niekoľkometrová vodná priekopa a za ňou ešte Navŕšený hlinený val, zistíme, že to rozhodne nebol drobček.
Pevnosti tvorili súvislé pásy opevnenia. Vyššie spomenutá Pokrovská pevnosť postavená v rokoch 1752 – 1755 bola súčasťou jedného z nich – takzvaný Tobol-Išinskej línie dlhej 576 km. Na plániku je vyznačená červeno.

Z ďalších pevností tejto línie by ste dnes pri troche snahy ešte našli potrebnú pevnosť Nikolajevská (55.023029, 71.618357) postavenú v roku 1761:

alebo Lebjažje (55.034962, 70.838870):

či Stanovoje (54.818519, 68.308950).

To sú tie, po ktorých zostali aspoň trochu viditeľné stopy, viditeľné predovšetkým pri pohľade zhora, takže miestni obyvatelia o týchto starých stavbách často ani nemajú tušenie. Drvivú väčšinu ostatných by ste však dnes už hľadali márne, hoci takých pevností bolo na teritóriu dnešného Ruska postavených tisíce a to za pomerne krátku dobu. Boli to stavby nielen ohromujúcich rozmerov, ale samozrejme aj dôkladné. Napriek tomu drvivá väčšina z nich zmizla! Buď úplne, alebo sa zachovali len hlinené valy a polozasypané priekopy.
Aj keď najväčšiu hustotu pevností je na veľmi ohraničenom priestore Omskej a Ťjumenskej oblasti, teda opäť v západnej Sibíri, mnohé nájdeme aj na Ukrajine alebo v severnom Kazachstane, ako spoznáte s uvedených súradníc. (49.135994 36.741956)

 (49.321608 36.446119)

(49.392203 36.263986)

(49.441858 36.064006)

49.441222 35.585778

Táto pevnosť sa už uprostred rozrastajúceho sa mesta pomaly stráca (49.368958 35.452961),

„Ducha“ tejto je vidieť, len keď trochu preschne Zoran poľa (49.189950 35.169250),

a posledný stopy po tejto pevnosti už len tušíme. Ako dlho ešte? (49.164214 34.751892).

Ak sa chcete zahrať na leteckých archeológov, je tu malý výlet po ukrajinských pevnostiach Charkovskej oblasti.
Vyjdite od pevnosti majúcej tieto súradnice 49.441290 35.585645. Z jej juhovýchodného cípu vybiehajú základy steny (Veľkej závolžskej steny) smerujúce približne k východu. Každých 100 – 500 metrov je na nej viditeľný výbežok bývalej strážnej veže (napr. Tu 49.441612 35.606287). Stena nie je všade zachovaná, ale pri troche snahy nás jej smerovanie po niekoľkých kilometroch dovedie k ďalšej pevnosti (49.472441 35.722619). A teraz to bude napínavé: terén začína byť zvlnený a stena to rešpektuje. Napriek tomu Holmes neomylne dorazí k pevnosti so súradnicami 49.517620 35.868988. Ďalej už sa možno o pokračovaní steny len dohadovať …
Podobnú stenu (Veľký sibírsky múr) možno sledovať aj na Sibíri. Tentoraz veľmi dobre viditeľnú na GoogleMaps zhruba od tohto miesta 54.187543, 51.272007 a to aj s priľahlými pevnosťami – napr. Tu 54.302239, 51.334583 alebo tu 54.072805, 51.202929

V Európe je každá pevnosť postavená podľa jedinečného plánu. Ale sibírske pevnosti sú typizované! Svedčí to o existencii štandardizácie v čase ich stavby. Špecialista povie, že to je z oblasti fantastiky a bude mať skoro pravdu; nemôžu predsa existovať štandardy v neindustrializovanej krajine! Štandardy sa objavujú tam, kde existuje sériová výroba a jednotný systém prípravy kádrov. Jednotný, chápete?
A potom môžeme urobiť ešte jeden závažný záver. Také ohromné množstvo zložitých opevnení (tisíce!) Svedčí o tom, že ich robotníci, inžinieri a projektanti mali nielen vysokú kvalifikáciu, ale aj obrovské materiálne i ľudské rezervy, o čom sa akosi nepíše v bájkach o primitívnych kniežatstvách roztrúsených na územiach stredovekej Sibíri. To je len v možnostiach krajiny s centralizovaným systémom vzdelávania a odbornej prípravy, ktorý je schopný mobilizovať veľké množstvo zdrojov, peňazí a pracovných síl. A tiež majúci systém vojenského vzdelávania a prípravy vojakov.
Podobá sa to učebnicovej histórii?
Tam sa píše o nekonečných pustých priestoroch, riedko obývaných polodivochoch, klanici sa dreveným idolom za zvukov šamanských bubnov…

A tak aby fungovala romanovska historka o „osvojení“ pustej a necivilizovanej Sibíri, bolo nutné tieto stavby zničiť. Ak sa o to nepostaral meteorit, o ktorom už bola reč, musel to byť niekto iný. Kto?
Pretože – čo musí urobiť víťaz na uchvátených územiach, aby si ich podržal? Správne, zničí dejiny dobytej krajiny. 

Bez zničenia národnej pamäti nie je možné ustanoviť na okupovanom území nový štát.
V opačnom prípade ho čaká partizánska vojna a tá vždy končí porážkou okupanta. Kým si vojak pamätá, za čo prelieval krv, nie je možné ho zmeniť v otroka. Keď však stratí rodovú pamäť – stáva sa ľahostajným. Stráca chuť k životu, prestáva tvoriť, necháva sa unášať prúdom, cíti sa byť zajatcom okolností. Stráca zmysel existencie, vydáva sa na cestu sebazničenia, alkoholizmu, narkománie a prepadne všetkým druhom legálnych drog – od televíznych seriálov cez bitky športových fanúšikov a obdivovanie idolov k bezcieľnemu pobehovaniu v prázdnote. Ak si chce víťaz podržať dobyté územie, zničí akúkoľvek pripomienku dejín dobytých národov, spáli archívy a knihy, zakáže prapôvodné náboženstvo, zničí kultúru a umenie. A tak bude musieť zrovnať so zemou aj tieto pevnosti.
Kto však bol porazeným v tejto vojne? Kto sa bránil v týchto sibírskych pevnostiach? Zatiaľ to nevieme. Sami seba nazývali rassenia, možno čká alebo tartar. Možno dokonca Rusmi. Vďaka monštruóznej manipulácii s dejinami 18. a 19. storočia, kedy všetky dosiahnuteľné historické dokumenty svedčiace o slávnej minulosti porazených boli na popud západom nasadeného klanu Romanovcov zničené a nahradené novými, dnes len veľmi ťažko zisťujeme, ktorý z „historických“ prameňov je pravý, a ktorý „upravený“.
Ak však v Európe hviezdicové pevnosti stoja dodnes, ale v Rusku sa o nich začína vedieť predovšetkým vďaka satelitným snímkam až teraz, aký z toho možno urobiť záver? Dobyvatelia prišli z miest, kde pevnosti stoja doteraz. Aj veda je v rukách okupantov rovnako ako všetky obvyklé páky moci.
Ak by kedysi okupanti vedeli, že raz budú rogala a fotoaparáty, určite by „upratovali“ starostlivejšie. Človeka, ktorý len chodí po zemi, totiž vôbec nenapadne, aký obraz sa otvorí z výšky.

A ešte poznámka na záver:
Čo vôbec vieme o vládcoch Tartarie?
Zatiaľ veľmi málo. Existujú však dôvody domnievať sa, že posledným právoplatným potomkom vládnuceho rodu bol Stepan Timofejevič Razin – „kozák, pirát a ľudový hrdina“, ako ho oficiálna história tituluje. Ale ono by to ani nedávalo zmysel, keby jednoduchý kozák sa len tak rozhodol zasadnúť na cársky trón! Národ išiel za ním najmä preto, že bol posledným zákonným potomkom jedného z bývalých vládcov Tartárie – Tamerlána. Ostatne istá podoba by tu bola, čo poviete?

Že Tamerlana portrétista zabudol namaľovať so šikmými očami?
Ale on bol – na rozdiel od prepisovačov dejín – očitým svedkom…

Občas sa môžete stretnúť s názorom, že podivné krátery na celom území západnej Sibíri – ale nielen tam – sú stopami po atómovom bombardovaní. Čo vám samozrejme bude znieť úplne uletene, ale dnes už mnohí nepochybujú o tom, že tu existovali technológie, ktoré ľudstvo neovláda dodnes. Akou zbraňou bola napríklad tajomná Archa o ktorej sa môžeme dočítať v Biblii? Bola to zbraň sonická, jadrová, biologická, bolo to komunikačné zariadenie alebo snáď vesmírna encyklopédia?
Aj Tartaria má svoje zbraňové tajomstvá. Napríklad v artilérii.

Akademik Alexej Kungurovej, ktorý sa dlhodobo skúmaním nezvyčajných stôp na povrchu celej oblasti západnej Sibíri zaoberá, tvrdí, že v rozvoji delostreľby existujú isté nezrovnalosti: všetko totiž ukazuje na to, že okupanti pôvodnú technológiu degradovali, pretože nepochopili základný princíp. To potvrdzujú závery i iných bádateľov, napríklad Konstantina Raldugina. Ten prišiel s veľmi zaujímavou myšlienkou, ktorá rieši otázku položenú Kungurovejovi. A to: Prečo rané delostrelecké zariadenia boli dokonalejšie ako neskoršie, prečo spolu so zvládnutím umenia výroby medených hlavní s oceľovým jadrom sa pokračovalo v používaní kamenných gúľ atď. Jeho vysvetlenie sa zdá fantastické len na prvý pohľad:
Počuli ste o nadzvukových kinetických zbraniach? Podstata je v tom, že ak sa podarí rozbehnúť napríklad len neveľkú čiastočku do nadzvukovej rýchlosti, potom pri jej zrážke s prekážkou alebo pri jej zničení sa uvoľní veľké množstvo energie. Zrnko veľkosti ryže je potom schopné pri dostatočnej rýchlosti zničiť ďaleko väčší objekt.
Má to len jeden háčik: ako takej rýchlosti dosiahnuť? Možné riešenie tohto problému by bolo pomocou použitia štvrtého skupenstva hmoty – plazmy. Ak sa okolo letiaceho predmetu vytvorí plazmový „kokón“, je možné ho urýchliť do rýchlosti niekoľkonásobne vyššej, než je rýchlosť zvuku.
Vyzbrojení týmto poznatkom sa môžeme novo pozrieť na archaickú medenú (bimetalovú) zbraň nabíjanú z hlavne „kamenným“ jadrom guľovitého tvaru.
Delo – medené s oceľovým jadrom, strela – kamenná. Iste vás napadne, že ak vedeli odlievať delá, prečo do neho neodlievali aj gule? Kameň je krehký a na zhotovenie veľmi náročný, také vlastnosti minimalizujú jeho inak určite úžasné vlastnosti. Pritom odliať guľu z kovu nie je žiadny problém. Ale oni nie… „Kamenné“ gule!
Lenže čo ak to nie je obyčajný kameň, ale kameň-piezoelektrický kryštál. Koeficient piezoelektrickej účinnosti leží medzi 60 a 90% a to znamená, že ľubovoľná kinetická energia pôsobiaca na stlačenie kryštálu, sa môže premeniť na elektrickú až z 90%.
Pamätáte na piezoelektrické vlastnosti kryštalických minerálov?
A viete, že meď je hneď po zlate výborný vodič?
Takže… Meď, elektrina, piezoelektrický jav, najskôr ešte niekoľko ďalších neznámych, alebo proste len nepovšimnutých „ingrediencií“, a všetko prestane vyzerať tak fantasticky. Kto toto poznal, mohol používať bimetalovou „rúrku“ na rozhýbanie projektilu do nadzvukovej rýchlosti, a výrazne tak zvýšiť účinnosť svojho delostrelectva.
Okupanti nepochopili skutočný účel medených diel. 

Petrus I. dokonca prikázal preliať všetky cirkevné zvony na delá. Myslel si, že jeho delá potom budú pracovať tiež tak ako u „divochov“, ktorých pokoril. Ale nejako mu to nevyšlo. Nevedel totiž, že nie strelný prach treba nasypať do hlavne, ale niečo iné, niečo, čo vytvorí impulzy pre výstrel strely. Preto v priebehu času sa od medi ustúpilo, čo je úplne logické. A guľe začali liať z ocele, čo je tiež úplne logické. A rozvoj delostrelectva pokračoval po úplne inej ceste.
Toto celé chápte ako verziu toho, ako vysvetliť pár zdanlivých nelogickostí: zjavné zvládnutie vysokej technológie liatia delových hlavní a … kamenné gule.
Na základe zhora napísaného možno niekoho napadne: Nie je toto dôvod, prečo na teritóriu Ruska je toľko kráterov s priemerom do kilometra, o ktorých pôvode si lámu hlavy všetky vedecké elity? Nemohli by to byť následky streľby z „medených rúrok“? Nadzvukových kinetických zbraní?

Poznámka na okraj: Obyvatelia Tartarie odlievali sochy z liatiny s hrúbkou steny iba 1 – 2 cm. Hovorí sa, že v modernom zlievarenskom zariadení možno dosiahnuť také výsledky za podmienky odlievania pod vysokým tlakom, ale naši súčasníci prakticky nie sú schopní zopakovať niečo z toho, čo získali okupanti od podmaneného národa. Nie je to tak dávno, čo kvôli rekonštrukcii rozoberali Víťazný oblúk v Moskve. Skoro to skončilo neúspechom. Naši vedci a technici nedokázali obnoviť starovekú tenkostennú liatinu, pretože sami niečo také nevedia…..

Ale vráťme sa k tomu, čo bolo povedané v úvode: niektorí bádatelia pripisujú rýchly a úplný zánik Tartarie a zároveň vznik nespočetných okrúhlych jazier v oblasti západnej Sibíri udalosti, na ktorej sa zúčastnilo vysoko výkonné delostrelectvo, iní to pripisujú meteorickému roju a ďalšie sa prikláňajú k možnosti masívneho jadrového bombardovania.

Nasvedčovala by tomu aj ona „jadrová zima“, o ktorej sme sa zmieňovali v jednej z predchádzajúcich častí. Aj zmiznutie lesov na obrovskom území by mohlo byť dôsledkom obrovskej jadrovej katastrofy. K novému osídľovaniu Sibíri došlo až okolo polovice 19. storočia, kedy prípadná radiácia územia bola na prijateľnej úrovni. Napriek tomu niektorí bádatelia pripomínajú epidémiu nádorových ochorení a tiež veľké rozšírenie cirkusového predvádzania najrôznejších netvorov, k čomu došlo práve v druhej polovici onoho storočia. Na území juhozápadnej Sibíri nájdeme aj obrovské, presné kruhové prepadliny, ktoré nezaliala voda, ale sú dnes už zarastené vegetáciou. Ich rozmery a nápadný tvar sú zrejmé zase až pri pohľade zhora. Aspoň dve ukážky: (pri meste Jemanželinsk, 54.714860, 61.378501, priemer 13,5 km):

a (pri meste Sarapul, 56.456404, 53.924517, priemer 900 m).

V tejto súvislosti je však mimoriadne zaujímavá Čebarkulská pevnosť (54.978713, 60.343679), ktorá bola postavená v rokoch (1736 – 9). V sedemdesiatych rokoch sa stala baštou Pugačovových vojakov. Dnes už neexistuje a o umiestnení si možno urobiť predstavu iba na základe nerovností v teréne a tiež podľa pôvodných plánov. Na snímke je naznačené jej pravdepodobné umiestnenie.

Podľa historických prameňov tu najprv vznikla pevnosť a okolo nej postupne rástlo osídlenie. V takýchto prípadoch vždy mesto vyrastá pozdĺž hlavných komunikácií vedúcich do pevnosti. Aj keď neskôr niektoré domy sú nahradené novými, cesty zostávajú na rovnakom mieste. Je to jasne viditeľné na usporiadaní miest, ktoré vznikali týmto spôsobom: aj keď pôvodná pevnosť neskôr zanikla, architektonické riešenie zástavby v sebe jej pečať uchovalo. Samotné mesto Čebarkul však úplne ignoruje fakt, že na danom mieste niekedy nejaká pevnosť bola! Centrum mesta je úplne inde, hlavné trasy vedú k súčasnému stredu mesta a na starú pevnosť neberú žiadny ohľad. A nielen to: k miestu, kde kedysi stála, nevedie vôbec žiadna cesta! Zato v tesnej blízkosti jasne rozoznávame neobvyklú kruhovú preliačinu s priemerom 430 metrov.
Záver vidím jediný: ak čebarkulská pevnosť kedysi existovala, potom bola zničená spolu s okolitým osídlením, ktoré bolo v jej bezprostrednej blízkosti. Súčasné mesto Čebarkul bolo postavené nanovo na tomto mieste, ale stavalo sa na čistej ploche až v 19. storočí, to je po odznení katastrofy. Preto zničené stavby vrátane pevnosti nemali žiadny vplyv na jeho plán, na položenie jeho centra a smery jeho hlavných komunikácií.
Keďže u zatiaľ známych zvyškov pevnosti bolo zrejmé, že vždy boli postavené na rovnom teréne (už kvôli fungovaniu vodných priekop), je prekvapujúce, prečo v tomto prípade to tak nie je, pretože prinajmenšom celá jedna strana by musela byť budovaná vo svahu. A tak zostáva si odpovedať na otázku, čo tu bolo predtým: kráter, alebo pevnosť? A vyberme ešte jednu zaujímavosť, ktorá sa k tejto téme viaže.
Na južnom Urale je niekoľko zvláštnych miest. Ak nepočítam horu Jamantau , o ktorej tu bola reč už skôr, potom spomeňme ešte Veľké Selo.

Veľké selo – satelitná snímka a panoramatický pohľad

Čo je na ňom zaujímavé?
Akoby mu hore niečo chýbalo, nezdá sa vám?
Vrchol hory i jej svahy – a podobne je tomu aj u ďalších hôr v okolí – sú jedno veľké kamenné more z žulových nezvetraných kameňov.

A mnohé z nich vyzerajú takto:

Časť toho, čo chýba vrchole Veľkého Šelomu, by mohlo byť tu:

Ako obrovské projektily, ktoré prileteli od Veľkého Šelomu a zabodli sa do okolitých svahov. Všetky ukazujú jedným smerom – k jeho vrcholu …
A to nehovorím o tom, že tunajšia oblasť je neslávne preslávená podivnými nevoľnosťami turistov, ktorí sa tu zdržia príliš dlho …
No nič, pôjdeme ďalej.

Napleon

V celom tomto období, plnom mätúcich otáznikov, existuje niekoľko zásadných udalostí, okolo ktorých sa všetko akoby točí. Jednou z nich je Napoleonov vpád do Ruska. Nás zaujímajú predovšetkým tieto otázky:
Prečo sa francúzsky cisár vydal na tak veľkú a riskantnú akciu? Bola za tým len túžba získať ruské územie?
Prečo sa Napoleon vydal k Moskve, keď sídlom impéria bol Petrohrad? Prečo sa oficiálna histórie postarala, aby tohto geniálneho stratéga budúce pokolenia vnímali len ako „korzické monštrum“, hoci prostí Francúzi za ním očividne išli?
A predovšetkým – prečo, keď po dlhom pochode jeho obrovskej armády došiel až k bránam Moskvy, v ktorej múroch čakali obrancovia pod velením Kutuzova, nedošlo k očakávanej rozhodujúcej bitke a Kutuzov namiesto toho vydal úplne absurdný príkaz mesto opustiť? A to okamžite?

Deň pred osudným odovzdaním „cárovnej všetkých miest“ vrchný veliteľ ruských vojsk a domobrany, generál-poľný maršal Ruskej ríše, rozkázal okamžitý ústup z Moskvy. Nehľadiac na prudký odpor niektorých svojich generálov a napriek tomu, že ešte včera v rozkaze z 31. augusta sa zaprisahal zdrviť protivníka v poslednej rozhodujúcej bitke pod hradbami Moskvy. Armáda dokonca odišla s takým zhonom, že tu zanechala viac ako 30 tisíc svojich zranených a obrovské množstvo zbraní (156 diel, 27 tisíc gulí, 75 tisíc pušiek a 40 tisíc šablí, 600 práporov a 1000 štandard).
Toto rozhodnutie poľného maršala doteraz nenašlo jednoznačného vysvetlenia. Niekto to ospravedlňuje, vychádzajúc z konečného výsledku. Niekto ho pokladá za zradcu, ktorý sa zapredal žido-slobodomurárom v podobe Francúzov. Alebo Angličanov. Ale mal niečo také potrebné? Vo svojom veku? Majúc všetko, čoho si človek môže priať – peniaze, slávu, ocenenie a tituly …

Ruské vojská potom, čo úspešne odrazili všetky útoky Francúzov, zachránili rezervy a mali k dispozícii vynikajúce pozície a silné tylo, nečakane odišli. A nie jednoducho odišli, ale nechala nepriateľovi k vyplieneniu najväčšie mesto krajiny. Jej historický stred.

Napoleon pred bránami opustenej Moskvy zaváhal. Nebol hlúpy. On, známy svojou rozhodnosťou, sedel a čakal nevedno na čo. Váhal vstúpiť do Moskvy, hoci už vedel, že je prázdna. Cítil pascu? Možno mu niečo hovorilo, že takí skúsení velitelia ako Kutuzov jednoducho nevydajú tak významné miesto, ktoré je navyše dobre opevnené a zaistené.
Avšak nebolo na výber. Dovtedy Napoleon už stratil početnú prevahu. A hlavne dôveru vo víťazstvo. „Zo všetkých mojich bojov bol najhorší ten pred Moskvou. Francúzi ukázali, že si zaslúžia víťazstvo, ale Rusi si ponechali právo byť neporaziteľní … „– povedal po návrate.
Nešťastnému Buonapartovi nenapadlo, že nikto s ním žiadny boj nechystal. Nebolo prečo. Všetko bolo už predurčené. Kutuzov dostal rozkaz opustiť Moskvu, pretože jeho armáda splnila úlohu – nalákala nepriateľa do pasce. Pokiaľ ide o Moskovčanov, všetci vedeli, že mesto bude opustené a že je potrebné vziať nohy na plecia, aby ich nedostal Buonaparte, ktorý nebude mať zľutovanie. A bude kradnúť, zabíjať a znásilňovať. Takže, ako sa hovorí, kto sa neschoval … Avšak nemnohí zostali. Celkom 20 tisíc obyvateľov mesta.
Napoleon nakoniec pod tlakom vojska a svojej pýchy po niekoľkých dňoch vydal rozkaz mesto obsadiť. Do Moskvy vstúpil 2. septembra. Jeden z Napoleonových veliteľov, markíz Armand de Caulaincourt neskôr spomínal: „Mesto bez obyvateľov bolo zahalené v ponurom tichu. Po celú dobu svojej cesty sme nestretli jediného miestneho obyvateľa … „.
Pasca zaklapla. Zver sa chytila.
Tú noc v Moskve vypukol požiar. Brigádny generál gróf Philippe de Ségur vo svojich pamätiach napísal:
„Dvaja naši dôstojníci sa usadili v jednej z budov Kremľa, odkiaľ mali dobrý výhľad na severnú a východnú časť mesta. Okolo polnoci uvideli neobyčajný jas a plamene zachvátili palác: najprv osvetlili krásne a ušľachtilé obrysy architektúry – a potom sa to všetko zrútilo … Svedectvo prinášané dôstojníkmi, ktorí sa zbiehali zo všetkých strán, sa medzi sebou zhodujú. V noci zo 14. na 15. ohnivá guľa zostúpila nad palácom kniežaťa Trubeckého a zapálila túto budovu. „
Veľmi podivný požiar. Mimoriadne (!) Svetlo. Ohnivá guľa. Plamene vrhajúce sa (!) Na stavby. Nie na hlinené mazanice, ale na mnohoposchodové kamenné paláce! Nezapaľujúce, ale ožarujúce. Spočiatku. A potom sa vrhajúce!

V.P. Ščepetnev vo svojej knihe „Spevy pekla“ uverejnil úryvky z denníka iného francúzskeho dôstojníka, Charlesa Artois, ktorý sa ťaženia tiež zúčastnil:
„Stál som na nádvorí veľkej ruskej usadlosti … Vtom sa prudko rozhorelo svetlo, žeravé, biele, oslepujúci a svietilo nie dlhšie ako päť sekúnd, napriek tomu stihlo spáliť tváre Paula Berge, ktorý stál na balkóne. Steny i krovy domu začali tlieť. Prikázal som vojakom vyliať na krovy niekoľko desiatok vedier vody a len vďaka tomu sa podarilo usadlosť zachrániť. V ďalších usadlostiach bližších k zjavenému sa svetlu vypukli požiare. Práve tento záhadný nebeský záblesk bol príčinou strašného požiaru, zničenia Moskvy…
… Všade okolo zúrili požiare. Usadlosť, kde sme prebývali, vydržala, ale ako sa ukázalo, naše rady porazila iná hrôza. Vinou zhnitej ruskej vody, nestriedmosti v jedle či inej príčiny všetci naši ľudia teraz trpia silnou krvavou hnačkou. Slabosť vo všetkých údoch, závraty, nevoľnosť prechádzajúca v neutíchajúce zvracanie sprevádzajúce naše nešťastie. A nie sme sami, podobne na tom sú všetky bataliony nášho pluku, všetky pluky v Moskve. Lekári majú podozrenie na dyzentériu alebo choleru a odporúčajú čo najskôr opustiť nehostinné mesto. Navečer prišiel Pierre Duroy. Jeho oddiel stojí desať verst od mesta, všetci zdraví a veselí, pravda, obťažujú ich ruskí partizáni. Keď videl náš žalostný stav ušiel, bojac sa nákazy …
… Veľa koní je ťažko chorých, veterinári sú bezradní … „
O týždeň neskôr si poručík zapísal: „Začali nám padať vlasy. Bojím sa, že čoskoro budeme plukom plešatých … „
Ako je známe, z vyhorenej Moskvy sa zvyšky francúzskej armády vracali po zničenej Smolenskej ceste. Tí, čo nezahynuli v Moskve, umierali cestou. A nebol to len generál Mráz spolu s generálom Hladom, čo bolo príčinou postupného zániku armády. Vojaci boli plní vredov a jaziev, umierali ľudia aj kone. Charlesovi Artois sa podarilo dostať domov. Už nikdy sa však neuzdravil a onedlho zomrel vo veku 32 rokov.
Nálezcu jeho denníka, zhodou okolností kandidát fyzicko-matematických vied, s rukopisom zoznámil špecialistov, ktorí sa následne zhodli na jedinom vysvetlení: armáda, ktorá okupovala v r. 1812 Moskvu, sa stala obeťou niečoho nápadne podobného vzdušnému jadrovému výbuchu. Výbuch vyvolal požiare a prenikavá radiácia chorobu z ožiarenia, ktorá potom rozložila armádu.
Najsilnejšie bolo zasiahnuté centrum mesta. Bez ohľadu na to, či tu boli stavby z kameňa alebo z tehál. Dokonca aj Kremeľ bol silne poškodený, aj keď bol od okolitých budov oddelený širokými priestormi a priekopy, ako je potrebná Alevizova priekopa (34 metrov široká a 13 hlboká), ktorá prechádzala od Arzenálnej veže k Beklemiševskej. Táto ohromná priekopa bola po požiari plná sutiny a trosiek, preto bolo neskôr jednoduchšie ju zarovnať ako vyčistiť.
Mimochodom, Napoleon, ktorý býva obviňovaný z podpaľačstva a bombardovania Kremľa, sám sotva počas tohto požiaru prežil. Gróf de Segur napísal:
„Vtedy naši po dlhom hľadaní našli vedľa hromady kamenia podzemnú chodbu vedúcu k rieke Moskve. Touto úzkou chodbou sa Napoleonovi a jeho dôstojníkom a stráži podarilo dostať sa von z Kremľa. „
Všetci, čo prežili, boli v šoku.
De Segur pokračuje: „Tí z našich ľudí, ktorí predtým chodili po meste, teraz boli ohlušení u búrok ohňa, oslepení popolom, nepoznávali krajinu a okrem toho aj samotné ulice zmizli v dyme a zrútili sa do hromád sutiny … Z veľkej Moskvy zostalo vcelku len nemnoho domov roztrúsených medzi zrúcaninami. Tento rozdrvený a spálený kolos, podobný mŕtvole vydával ťažký zápach. Hromady popola a miestami trosky rozvalín stien a trosky trámov svedčili o tom, že tu kedysi boli ulice. V predmestiach sa objavili ruskí muži a ženy oblečení do ohorených šiat. Podobní prízrakom zmätene blúdili zrúcaninami … Z francúzskej armády, rovnako ako z obyvateľov Moskvy prežila iba tretina. „
Po požiari prišli choroby. Jeden z obyvateľov Moskvy rozprával: „Kasárne boli zavalené chorými vojakmi bez akejkoľvek starostlivosti a v nemocnici ranení umierali po stovkách kvôli nedostatku liekov a tiež jedla … ulice i námestia boli zavalené mŕtvymi, zakrvavenými telami ľudskými i konskými… stonali umierajúci ranení, ktorých iní vojaci prechádzajúci okolo zo súcitu zabíjali s takou zvláštnou chladnokrvnosťou, s akou v lete zabíjajú muchu… Celé mesto sa zmenilo vo cintorín. „Celkovo zomrelo viac ako osemdesiat tisíc ľudí (pre porovnanie: po atómovom výbuchu v Hirošime bolo zabitých sedemdesiat tisíc ľudí, v Nagasaki šesťdesiat) . Z 9 158 budov bolo 6 532 zničených.
A prečo sme si spomenuli práve na tieto mestá? Veď predsa k požiaru Moskvy došlo viac ako sto tridsať rokov pred Hirošimou. Vtedy o žiadnych jadrových zbraniach, ani o chorobe z ožiarenia nikto nikdy nepočul. Pretože ešte neboli.
Alebo už boli?
Mimochodom, zvýšená hladina radiačného pozadia v centre Moskvy tvorí charakteristickú škvrnu s „plameňom“, rozšíreným smerom na juh.

Epicentrum škvrny je v tom mieste, na ktoré bol výhľad z okien dvoch dôstojníkov spomínaných v pamätiach grófa de Ségur. Tých, čo videli, že paláce boli spočiatku osvetlené a potom sa zrútili. Nachádzali sa v epicentre .

Oficiálna veda presne nevie, kto zapálil Moskvu. Francúzi sa vtedy domnievali, že to urobili samotní Moskovčania. A dokonca potom štyristo údajných „podpaľačov“ postrieľali. Rusi zas predpokladali, že za všetkým je „korzické monštrum“, ktoré s vrodenou krvilačnosťou zničilo obrovské mesto a desiatky tisíc ľudí, vrátane tridsiatich tisíc vlastných vojakov a dôstojníkov.
Ale bolo to tak? Francúzi Moskvu zapáliť nepotrebovali. V prvom rade – blížila sa zima. A z Moskvy do Paríža to je pekný kus cesty. Okrem toho Moskvu Napoleon potreboval ako tromf na rokovanie pri predpokladaných mierových rozhovoroch
Moskovčanom bolo zapálenie tiež k ničomu. V prvom rade – blížila sa zima. A bez ohľadu na okupáciu sa musí nejako prežiť. Mimo tridsiatich tisíc zranených, v plameňoch zahynulo aj dvadsať tisíc obyvateľov, ktorým sa nepodarilo opustiť mesto včas.
Čo sa týka záujmov imperátora Alexandra I. – tu už sú veľmi vážne pochybnosti. O pol roka neskôr, 5. marca 1813 sa prišiel rozlúčiť s Kutuzovom, ktorý umieral. Za zástenou okolo postele kniežaťa bol jeden z jeho úradníkov, Krupenikov. Ten tiež zachoval pre potomkov obsah posledného rozhovoru Kutuzova s Alexandrom I .:
„Odpusť mi, Michail Ilarionovič!“ – povedal cár.
„Odpúšťam ti, gosudare, ale Rusko vám to nikdy neodpustí,“ – odpovedal poľný maršal.
Za čo imperátor potreboval odpustenie od Kutuzova? Že by za jeho prísne tajný príkaz na opustenie Moskvy? Alebo za to, čo sa s ňou stalo po jeho odchode?
Krátko pred inváziou Alexander I. povedal rakúskemu veľvyslancovi: „Predpokladám, že na začiatku vojny nás čakajú porážky, ale na to som pripravený; až budem ustupovať, zanechám za sebou pustatinu. „Krvavá nočná mora slavkovskej porážky možno zanechala v duši imperátora strach a tiež presvedčenie o neporaziteľnosti Buonaparta. Alebo o nemožnosti poraziť ho obyčajnými prostriedky. A mohlo ho to tlačiť k hľadaniu prostriedkov neobyčajných …
Alebo poslúchol niečie rady? Či snáď rozkazy?!
Či tak alebo onak, minimálne imperátor o tom mal vedieť. Preto tiež prikázal vydať Moskvu Francúzom. Ale všetku zodpovednosť za to zvalil na Kutuzova. Ak by totiž rozkaz na vydanie Moskvy vyšiel z úst cára, jeho vláda by potom už netrvala dlho. Dokonca aj ohromná autorita a sláva Kutuzova s ťažkosťami ťažobu tohto rozhodnutia vydržala.
Tak kto vlastne organizoval tak hroznú pascu na Napoleona? V čí prospech bolo toto všetko? Kto bol zaprisahaným nepriateľom tohto uchvatiteľa?
Moderní historici sa smejú hlúpemu Buonapartovi, ktorý sedel pred Moskvou a čakal, až mu bojari prinesú kľúče od mesta. Lenže tou dobou už v Ruskom impériu žiadni bojari neboli!
A vo Veľkej Tartarii?
Nepriateľ môjho nepriateľa je môj priateľ. Nebolo by teda prekvapujúce, keby Napoleon hľadal spojenie s veľmocou bojujúcou s Britániou a Ruskom a počítal s jej pomocou pri rozdrvení jedného i druhého. A pri tom zároveň uskutočnil svoj veľký tajný sen – vyňať z britskej koruny jej najlepší klenot – Indiu. Ak by sa vojenské spojenectvo Francúzska a Tartárie uskutočnilo, vlastníctvo Východoindickej spoločnosti v Indii by veľmi rýchlo zmenilo vlastníkov a Napoleon by jedným ťažením rozdrvil oboch svojich úhlavných nepriateľov a navyše získal rozprávkovo bohatú Indiu.
Takýto plán by už vysvetľoval obrovské úsilie a náklady na ťaženie najväčšej armády tej doby.

Na dodržiavanie britských záujmov v Rusku vtedy dohliadal vyslanec Earl Cathcart, ktorý sa preslávil svojou krutosťou a nezmyselným bombardovaním Kodane v roku 1807. Vtedy počas troch nocí päťdesiat anglických bojových lodí vystrelilo štyridsať tisíc palubných sálv a zrovnalo so zemou tretinu dánskeho hlavného mesta. Predtým Cathcart dokázal vyniknúť vo vojne s britskými kolóniami v Severnej Amerike, zabojoval si v Španielsku a vo Flámsku a vysporiadal sa s antibritskými prejavmi v Írsku, za čo bol povýšený na generála a pasovaný na rytiera Rádu bodliaka.
V čase napoleonskej invázie bol lord Cathcart v sprievode Alexandra I. a v septembri 1813 – v prvom výročí požiaru Moskvy (!) – bol kráľovským výnosom vyznamenaný Andrejevskou stuhou. Poľný maršal Rumjancev bol vyznamenaný Rádom svätého Ondreja za zadržanie Kolberga v čase Sedemročnej vojny. Knieža Potemkin za víťazstvo v rusko-tureckej vojne a Küçük-Kaynarcskou mierovou zmluvou. Suvorov za obranu Kinburna a za Focsani. Bolo by celkom zaujímavé vedieť, za aký absolútne výnimočný čin získal najvyššie vyznamenanie Ruského impéria britský veľvyslanec …
Asi za v pravú chvíľu poskytnutú radu. A tiež za zorganizovanie celej operácie. Presnejšie za sprostredkovanie v jej organizácii. Pretože hlavnú úlohu v moskovskej tragédii zohrali ďalšie sily …
Okrem Británie mal Napoleon ešte jedného mocného nepriateľa. Ďaleko ľstivejšieho a nebezpečnejšieho. Bratia Rothschildovci ruskými poriadkami vyznamenaní neboli. A neboli uvedení v súvislosti s Napoleonovým ťažením na Moskvu ani nikde inde. Ale jeho porážka sa bez ich účasti obísť nemohla (a ani nezaobišla).
Berme do úvahy prefíkanosť tejto rodiny a množstvo špiónov, ktoré si vydržiavali. A tiež autoritu Rothschildovcov v židovskej diaspóre a blízkosť k vládnucim kruhom Európy. A tiež tých, čo stáli v tieni týchto kruhov a ťahali za povrázky. Dá sa predpokladať, že rodina Rothschildovcov mala kontakt s najvyšším vrcholom pyramídy. Myslím s tými, ktorí sa nachádzajú ešte vyššie a kontrolujú dianie na Zemi.
Čím Napoleon znepríjemňoval život rodine Rothschildovcov?
V podstate ničím. Až na jeho razantné odvolanie sa na Conseil d’Etat v roku 1806 v súvislosti so sťažnosťami na úžeru Židov. Dovtedy správanie Buonaparta ničím svoju antisemitskú podstatu nevykazovalo. Dokonca naopak! Ale dlho to nevydržalo. Po alsaskom prevolaní bolo o osude trúfalého korzického povýšenca, ktorý po nespočetných víťazstvách v Európe stratil intuíciu, rozhodnuté. Víťazstvo náhle skončilo. Sláva spadla pod stôl. Neuplynuli tri roky a jeho impérium postihla veľmi vážna ekonomická kríza. Medzi obyvateľstvom prepukali nepokoje. Atentáty nasledovali jeden za druhým. Ruský cár, ktorý sa ešte nedávno v Tilzitě zaprisahal večnou láskou, sa zrazu stal drzým. A odmietol zaň vydať svoju sestru. Najskôr jednu, potom druhú. Bolo jasné, že sa chystá škandál. Napriek tomu Buonaroti dokázal dosiahnuť svoje – zobral obrovské vojsko,
Zvyšok bol dielom techniky. Doslova.

V dôsledku napoleonskej invázie činili straty ruskej armády asi 300 tisíc vojakov. Skutočné straty na obyvateľstve však aj napriek existencii ohromného množstva archívnych dokumentov, memoárov a vedeckých prác o histórii tejto vojny nie sú presne známe. Objavujú sa len odhady – 850 tisíc životov. Je to obrovské číslo, a preto radšej po svojich skúsenostiach nebudeme historikom slepo veriť a jednoduchými matematickými úkonmi si to overíme.
Presné štatistické údaje o počte obyvateľov v tej dobe je veľmi ťažké zistiť, a tým skôr si ich overiť, pretože hranice územia sa stále menili a pravidlá pre sčítanie neboli vždy rovnaké. Z radu rôznych údajov vychádzajme zo zistení uznávaného historického demografa V.M. Kabuzana, ktorý sa zaoberal revíziami obyvateľov prebiehajúcich v rôznych intervaloch na území Ruského impéria od čias Petra I. Vyberáme päť položiek zahŕňajúcich inkriminované obdobie, z ktorých je na prvý pohľad zrejmý výrazný pokles počtu obyvateľov v období medzi rokmi 1811 a 1815: sčítanie v roku 1795 – 17,8 mil. mužov (pôvodne boli evidovaní iba muži!)
sčítaní v roku 1811 – 21,3 mil. mužov
sčítaní v roku 1815 – 18,8 mil. mužov
sčítaní v roku 1833 – 23,1 mil . mužov
sčítanie v roku 1851 – 27,2 mil. mužov
Ak by nárast počtu obyvateľov prebiehal tak ako v rokoch invázii predchádzajúcich, teda asi 218 tisíc mužov ročne, v roku 1815 by krajina mala mať 22,1 miliónov mužov. Podľa sčítania ich však bolo len 18,8. Chýba nám tu teda viac ako 3,3 milióna mužov. Keď navyše uvážime, že sa jedná iba o mužskú polovicu národa, a číslo patrične zvýšime o ženy, dôjdeme k hrozivej sume. Oficiálne uvádzané čísla sú teda niekoľkonásobne podhodnotená! Prečo?
Možno objasniť tak ohromné ​​množstvo mŕtvych len vinou vojny, hladu, chorôb a zimou? „Korzické monštrum“ pri všetkej svojej krvilačnosti si civilného obyvateľstva nevšímal. Ustupujúce ruské vojská podľa príkazu cára za sebou nechávali po starej smolenskej ceste spálenú zem, kedy vypálili stovky miest a obcí, ale obyvateľov nestrieľali. Pritom oficiálna historická veda sa len trochu nejasne zmieňuje o ukončení partizánskej vojny. Vraj vyhnali protivníka, a tak bol koniec. Kyje išli na kúrenie a meče do radlíc. Historici bez veľkého počítania odpísali straty civilného obyvateľstva na účet vojny a kruté zimy 1812 – 1813. Ale možno ľudová vojna nestíchla sama od seba a desať percent obyvateľov nezomrelo len hladom a zimou. Čo keď roľníci, ktorí so zbraňou v ruke ubránili svoju vlasť, sa pritom rozpamätali na svoju dávnu príslušnosť k Tartarii a zbrane obrátili proti okupantom? A ak by toto bol dôvod tak vysokých strát na životoch, je nepochybné, že Romanovsky prepisovači dejín by ho práve takto vyzmizíkovali. No čo, berte to len ako nápad …

„Rok bez leta“ si vyžiadal desiatky tisíc životov v Európe a Severnej Amerike. V Rusku, ako sme videli, išiel počet do miliónov. Či už to bolo z akýchkoľvek dôvodov.
Ale ešte viac životov táto doba odniesla z Tartarie …
Akademik Fomenko vo svojich dielach predložil hypotézu, že Tartárie bola zabitá a veľká časť jej územia bola rozdelená medzi Rusko a Spojené štáty bezprostredne po porážke Pugačevova povstania v roku 1775. Ak vychádzame z tohto predpokladu, potom máme na stole množstvo otázok:
Prečo po skaze Veľké Tartarie na jej území nevzniklo niekoľko menších, napríklad aj pološtátnych útvarov, ako to býva v prípade rozpadu veľkých impérií (Rímskeho, Osmanského, Rakúsko-Uhorského, Nemeckého, Ruského, Britského) alebo pri rozpade veľkých krajín (ZSSR, Juhoslávie)?
Prečo sa potom, čo utrpeli porážku, hrdí a svobodomilovní tartar, pokorili dobyvateľom a nepovstali, ako to vždy robili Slovanom-Árijci v podobných situáciách?
Prečo skutočné osvojovanie novonadobudnutých území Ruským Impériom a Spojenými štátmi začalo až po pol storočí? Dovtedy totiž tieto územia mali len kartografický charakter, a to ako v Rusku, tak aj v USA. Obom uchvatiteľom na to pravdepodobne chýbali prostriedky – ľudské i materiálne.
A nakoniec to najdôležitejšie: Prečo nekonečné priestory od Uralu k Aljaške zostali opustené? Kam sa podeli milióny porazených tartar? Prečo severnej národnosti sú tak málo početné? V Amerike okupanti nemilosrdne zlikvidovali miestne obyvateľstvo na západ od Apalačských hôr, ale Ruská ríša z genocídy usvedčená nebola. Napriek tomu všetky severské národnosti Ázie, ktoré sa zachránili po roku 1816, sú od tej doby na pokraji vyhynutia.
Pritom Fomenkova hypotéza necháva bez pozornosti rad dôležitých faktov, ktoré sme doplnili už skôr: „rok bez leta“, maximálne dvesto rokov staré lesy, bezpočet kruhových jazier, zasypané domy, zmiznuté pevnosti, podivné krátery a tiež epidémie rakovinových ochorení.
Otázky, na ktoré nám história nedáva odpovede. Skúsime si teda zodpovedať sami. Cui Prodest – hľadaj, komu je to prospešné. Kto nakoniec získal víťazstvom nad Napoleonom a zničením Veľkej Tartarie aj s jej obyvateľstvom?
Niet pochýb o tom, že Británia. A slovami klasika: „Keď hovorím Británia, mám na mysli Rothschildovcov. Keď hovorím Rothschildovci, mám na mysli Britániu! „
Tartária predstavovala ohromné nebezpečenstvo pre mocenské ambície britského impéria: hanoverská dynastia sa strachovala o svoju indickú kolóniu, pretože chiméra francúzskej revolúcie vytvorila“ korzické monštrum „, ktoré snívalo o tom, ako odstrániť Britániou všetky ťažko nadobudnuté územia. Ale rovnaké nebezpečenstvo číhalo aj na impérium ruské, pretože Romanovci sa báli o uchvátený moskovský trón.
Napoleon sa už dlho predtým dohováral s ruským cárom Pavlom I. o spoločnej indickej vojnovej výprave. K nej však nedošlo, pretože ruský imperátor bol v roku 1801 zavraždený, o čo sa postaralo sprisahanie organizované a zaplatené – kým iným ako – Britániou.
Ale tento nezdar Korzičana nezastavil. Sklamaný novým ruským cárom bol Buonaparte pripravený uzavrieť spojenectvo s Veľkou Tartariou a Ruskom sa proste prebiť. A tak podnikol pochod na Moskvu (nie na Petrohrad!), Po ktorej dobytí by sa jeho légiám otvorila priama cesta do Indie. Nie preto bola totiž armáda Napoleona taká veľká, aby premohla len Rusko. Mala potom zrejme ešte prejsť obrovský kus sveta.
Predstavte si tú hroznú nočnú moru Hannoverskej dynastie! Obrovská francúzsko-tartarská armáda pod vedením najgeniálnejšieho vojvodcu svojej doby, ktorej tylá sú navyše zabezpečené celým vojensko-ekonomickým potenciálom Veľkej Tartarie a jej susedov – Nezávislú a Čínsku Tartariu! A voľný pohyb Francúzov až k Indickému oceánu s ich diplomatickou podporou!
Avšak toto nebol jediný dôvod na to, čo sa stalo v roku 1816. Ľudia z Veľkej Tartarie obstáli pod ťažkým náporom nových svetových náboženstiev (judaizmu, kresťanstva a islamu), ochránili si morálnu čistotu a vírov predkov a nikdy nedovolili, aby „červy a kobylky „úžerníckej korupcie a vydierania okrádali ich sídla a zaviedli v krajine otroctvo. A tak sa pre Britániu zákonite stali tým najväčším nebezpečenstvom na ceste k získaniu svetovlády.
Tomu všetkému bolo treba zabrániť za každú cenu. Každú!
Zbraň nevídaných účinkov sa nad Moskvou osvedčila. Drzý Napoleon bol odstránený. Teraz nastala chvíľa jej plného nasadenia na jediného ozajstného konkurenta Britského impéria.

Ak k zničeniu Tartarie boli skutočne použité jadrové zbrane, ktoré vypálili veľkú časť ruských lesov a spôsobili trojročnú „jadrovú zimu“ na severnej pologuli, potom by celková ich hmotnosť podľa prepočtov klimatológov obnášala takmer 800 megaton! Inak povedané – štyridsať tisíc Hirošim. Časť kráterov, ktoré výbuchy spôsobili a ktoré sa časom zmenili v oné „krasové“ jazera, svedčí o použití nielen jadrových, ale aj termonukleárnych zbraní v kapacite od jednej do desať megaton. Také množstvo by malo stačiť k zničeniu všetkých obývaných miest Veľkej Tartar. Aj veľkých miest, aj malých pustovní mníchov, všetkých dedín i jednotlivých fariem, významných hradov i malých pohraničných pevností.
To je dôvod, prečo po zániku Veľkej Tartarie na jej území nevzniklo niekoľko menších štátov, ako to zvyčajne býva po zničení impérií alebo po rozpade veľkých krajín …
To je dôvod, prečo sa tartar nepozdvihlo k obrannej vojne, ako to vždy robili Slovanom-Árijci v prípade vojenskej agresie …
To je dôvod, prečo nekonečný priestor od Uralu k Aljaške v polovici devätnásteho storočia, kedy začalo ich osídľovanie, bol prakticky opustený. Obrovská kvitnúca krajina sa cez noc zmenila v rádioaktívny prach. A zostalo to tak po mnoho rokov.
Tie roky však plynuli. Na mieste spálených lesov vyrástla tajga, krátery sa zmenili v jazera. Veľká časť rádioaktívnych izotopov sa rozpadla. Rádioaktivita v epicentre jadrového výbuchu nezostáva dlho vysoká, pretože hlavné izotopy sa pomerne rýchlo rozpadajú. Aktivita cezia-37 padá dvakrát za tridsať rokov, stroncia-90 za dvadsať rokov, kobaltu-60 za päť rokov, jódu-131 za 8 dní.
To je dôvod, prečo osídľovania nekonečných priestorov začalo až uprostred devätnásteho storočia, keď rádioaktivita konečne klesla na bezpečnú úroveň. Ale ani po polstoročí si noví osídlenci netrúfali priblížiť sa k podivným okrúhlym jazerám, nevedno prečo vzniknutým v miestach najvhodnejších k osídleniu. A dávali týmto jazerám úplne nezmyselné názvy – Strašné jazero, Šajtan-jazero, Čertovo jazero, Mŕtve jazero, … Potom, čo použili atómovú bombu proti Moskve a uistili sa o jej neobyčajnej efektivite, iniciátori jej použitia dokázali presvedčiť tých, kto ju ovládali, k ďalšiemu použitiu, tentoraz vo veľkom. Proti svojmu hlavnému nepriateľovi – veľkej slovansko-árijskej dŕžavy. Pretože žiadnym iným spôsobom ju nebolo možné zničiť.

Od tejto chvíle v priebehu takmer sto rokov Británia vládla moriam. A Británii vládli Rothschildovci. A nikto im nemal čo rozkazovať! Veľká Tartária bola vymazaná z tváre Zeme a Francúzsko porazené. Rusko sa do konca devätnásteho storočia nespamätalo z invázie a pravdepodobných následných udalostí. A keď sa spamätalo, Rothschildovci pripravili nové, nemenej ničivé problémy.

Čo sa týka Napoleona, po požiari Moskvy žil ešte deväť rokov a zomrel, sotva prekročil päťdesiatku. Posledné roky života sa jeho zdravie silne zhoršilo. Oficiálna veda nestanovila príčinu predčasnej smrti cisára Francúzov. Niekto si myslí, že ho väzniteľov otrávili. Niekto sa domnieva, že zomrel na rakovinu. Niekto tvrdí, že na to aj na to.
Ale môže to byť aj tak, že Napoleona postihol osud Hibakuša (ľudia, ktorí utrpeli účinky výbuchu) z Hirošimy a Nagasaki, ktorí umierali v priebehu ďalších rokov na chorobu z ožiarenia a ďalších dlhodobých účinkov atómového bombardovania.
Počas požiaru Moskvy a na následky toho, čo po ňom nasledovalo, vtedy celkovo zomrelo viac ako štvrť milióna ľudí. 

Takže … Dali sme dokopy rôznorodé fakty.
V roku 1816 – ak použijeme oficiálne zavedené datovanie – na severnej pologuli vypukla „nukleárna zima“ trvajúca tri roky. Krátko predtým zmizol najväčší štát sveta spolu so všetkým svojím obyvateľstvom. Pritom zhorela veľká časť ruských lesov. A objavilo sa množstvo podivných okrúhlych priehlbín a „krasových“ jazier. Nové osídľovania opustenej krajiny začalo až po pol storočí. A akákoľvek zmienka o Veľkej Tartarii a tartar bola zakázaná.
Čo sa stalo?
Jednou z možných variantov je, že krajina Ťarcha a Tary bola podrobená masívnemu bombardovaniu. Mohol to byť roj meteoritov, mohli to byť aj nesmierne ničivé bomby. Alebo tiež niečo úplne iné.
V devätnástom storočí ani Rusko, ani Británia ešte jadrové ani iné podobné zbrane nevlastnili. A použiť ich teda nemohli.
Tak kto ich použiť mohol?
Na žiadosť tých, ktorí sú v kontakte so samotným vrcholom pyramídy, bola slovanská-Árijská ríša zničená tými, ktorí sa nachádzajú vyššie a pozorujú prebiehajúce…
Čo sa týka roku 1812, tak na jeho pamäť bola vytvorená strieborná medaila. Rovnaká pre všetkých: pre povstalcov, pre vojakov i pre generálov. Najskôr chceli na lícnej strane umiestniť profil cára, ako bolo zvykom v takých prípadoch, ale Alexander I. prikázal urobiť iné vyobrazenia a vytlačiť slová z žalmu Dávidovho: „Nie nám, nie nám, ale tvojmu menu“ …

PS: Skeptický čitateľ si môže myslieť, že autor tu predložil osnovu svojho nasledujúceho románu v žánri alternatívnej histórie. Musím ho sklamať.
Alternatívna história sa teraz vyučuje v školách a vysielajú ju v zombi-debne. Ale o tom, čo sa vo svete dialo a deje skutočne, sa ešte len začíname učiť.

Závery, že Tartaria bola v minulosti zasiahnutá meteorickým rojom či jadrovým bombardovaním, niektorí možno nazvú nezmyslom, pretože je pre nich ťažké takúto informáciu prijať. Príliš sa nehodí do obrazu sveta, ktorý výchova a vzdelávanie vytvorili v našom vnímaní. Mnohí sa potom bránia a lipnú na svojom stereotype vnímania, nehľadiac na to, že podobných informácií sa začína objavovať viac a viac.
Pritom z histórie poznáme rad prípadov – a archeologické nálezy ich potvrdzujú – že zbrane, svojimi účinkami veľmi pripomínajúce jadrové, boli známe už pred tisícročiami. Ich použitie farbisto líči napríklad indický epos Mahábhárata alebo biblická Apokalypsa, a to, čo uvidela Lótova žena, asi tiež nebolo nič pekného. Pripomenúť môžeme aj archeologické nálezy z miest ako Mohendžo-daro alebo Harappa. Nie je nijak zložité si k tomu dohľadať informácie (napr. Tu )
Rovnako vysvetlenie témy „bohov“ prekračuje rámec tohto seriálu a vyžiadalo by si ďaleko obšírnejšie spracovanie, aby mali šancu sa s tým nejako popasovať všetci čitatelia. Takže možno niekedy nabudúce …

Nás teraz zaujíma Tartaria.
Stále viac historikov aj bádateľov sa zhoduje na tom, že pred dvesto rokmi došlo na území dnešného Ruska a niektorých štátov v jeho okolí k obrovskej katastrofe, ktorá mala za následok nielen nesmierne škody na územiach a zmeny klímy, ale pochopiteľne aj nepredstaviteľné straty na životoch. 

Zhoda už ale nepanuje v názore, čo bolo príčinou tejto katastrofy. Bol to prírodný úkaz, alebo zámerná genocída Slovanov?
Z toho, čo tu bolo popísané, je jasné, že Tartaria skutočne existovala, ale okolo jej zániku sa vznáša čosi temné, čo sa zrejme nemáme dozvedieť. Práve tento fakt, že sa niekto postaral – a to veľmi – vymazať z pamäti ľudí a z celej histórie, spomienky na túto katastrofu (či už jej príčinou bolo čokoľvek), sám o sebe o čomsi významnom svedčí. Pritom sa tak nemohlo stať bez účasti vládnucej elity, pretože práve tá kontrolovala a kontroluje šírenie informácií v spoločnosti.
Po preskúmaní veľkého množstva materiálov, z ktorých sme v predchádzajúcich častiach vybrali len malú časť, možno vyvodiť rôzne závery. K akému scenáru udalostí dospel Dmitrij Mylnikov na základe stôp, ktoré sa nám zachovali na zemskom povrchu a ktoré konfrontoval s pravdepodobnými historickými dátami? 

„Náš príbeh začína založením / obsadením Sankt-Peterburgu, čo podľa oficiálnej histórie spôsobil Peter I. v roku 1703 a za hlavné mesto Ruského impéria ho vyhlásil v roku 1712. (I okolo tohto mesta a tu použitých neuveriteľných technológiách existuje toľko záhad, že by to vydalo na ďalší seriál!) Ale poďme ďalej. Iste vás napadne, že k riadeniu tak obrovského štátu, ako bolo Ruské impérium, malo toto mesto tú najnevhodnejšiu možnú polohu. Nachádza sa na samom okraji krajiny, navyše stále ohrozené morom. Pri neexistencii rýchleho transportu a prenosu informácií preto voľba takého umiestnenia hlavného mesta veľmi znižuje efektivitu fungovania systému riadenia. Z tohto pohľadu by bolo ďaleko výhodnejšie zvoliť Moskvu, pretože tá je v centre a vzdialenosti do jednotlivých oblastí európskej časti sú zhruba rovnaká.

Lenže my už vieme, že toto je len oficiálna verzia, pretože budúce Ruské impérium bolo tou dobou len malý pľac okolo Fínskeho zálivu, ktorý navyše až do roku 1721 patril Švédsku. Takže na Moskvu sa zatiaľ pomýšľať nemohlo, pretože tá ležala na území susedného štátu – Moskovie (Moskovskej Tartarie).

Ale vzhľadom k plánom na budúce postupné obsadzovanie území Tartarie bolo miesto pre hlavné mesto vybrané úplne skvele. Petrohrad je skrze mora v priamom kontakte s európskymi štátmi, čo mnohonásobne zjednodušuje logistiku pri vedení budúcich vojenských operácií.

A tým sa nám rysuje scenár budúcich udalostí. Petrohrad bol „založený“ (obsadený) Nemcami (Prusmi) pravdepodobne za účasti škandinávskych krajín. Vznikol tak neveľký štát pod vládou Romanovcov-Holstein z klanu Oldenburg, ktorý – a teraz pozor! – okamžite uznali všetky západné mocnosti. Všimnite si, že hoci bol Sankt-Peterburg „založený“ a vyhlásený za hlavné mesto na území, ktoré podľa oficiálnej verzie patrilo Švédsku – všetky západné mocnosti tento fakt družne ignorovali a ihneď tam posielali svojich diplomatov. Tí odovzdávali poverovacie listiny Petrovi I., usídľovali sa, zariaďovali tu svoje veľvyslanectvá a tiež, a to predovšetkým, obchodné zastúpenie.
Potom maličké „impérium“ Romanových-Holstein-Oldenburg vyráža na zaberanie najbližších území. Postupne sa dostalo až k Volge a potom sa prvýkrát pokúsilo obsadiť Moskvu a jej kontrolované územia v roku 1773 vo vojne s Moskovskou Tartáriou.
Ale nevyšlo to. Do vojny sa zapojila sibírska Tartária s hlavným mestom Tobolsk, ktorá moskovskej sestre poslala na pomoc vojsko pod velením Jemelian Ivanovič Pugačov. Moskvu oslobodili a Romanovcov poslali späť do Sankt-Peterburgu.
Potom nasleduje dlhšia etapa príprav, pre ktorú je príznačná výstavba mohutného systému kanálov na začiatku 19. storočia, čo mala s najväčšou pravdepodobnosťou byť logistická príprava pre nové vojenské ťaženie. To sa začalo v rokoch 1810 – 1811. Vojnu, ktorá sa potom pretiahla až do roku 1815, viedli spojené mnohonárodnostné vojská Romanovcov a dynastií západnej Európy.

Aby sa tentoraz zabránilo armáde sibírskej Tartarie prísť Moskovii na pomoc tak, ako to už raz urobila v rokoch 1773 – 1775, bol „bohmi“, ktorým slúžia európske elity, vykonaný jadrový útok na teritóriách Povolžia a Uralu. Svedectvom je na tomto území veľké množstvo dodnes viditeľných kráterov, zachytených na satelitných snímkach.

V roku 1812 je najprv obsadený Smolensk, za čo Kutuzov dostal titul „knieža Smolensk“ a o niečo neskôr aj Moskva. Žiadna Borodinská bitka v tomto roku nebola, došlo k nej až neskôr, v roku 1867.
Zvláštna je otázka bombardovania Moskvy v roku 1812, na čo odkazuje mnoho faktov. Podľa môjho názoru to možno vysvetliť tak, že tam došlo k nedorozumeniu medzi pozemnými vojskami okupantov a „bohmi“.
Obrancovia Moskvy sa totiž vzdali skôr, ako sa očakávalo, načo vojská uchvatiteľa vošli do mesta, ale „bohom“ to už nestačili povedať. Alebo sami už nedokázali proces zastaviť. Tým by sa vysvetlil neuvážený útek ruskej časti vojska, ku ktorému dal príkaz Kutuzov, ktorý bol nepochybne do plánu zasvätený. V dôsledku vzdušného jadrového výbuchu nad Moskvou, ktorý spôsobil známy požiar a tiež ožiarenie tých, ktorí sa v meste nachádzali, prenikavou radiáciou, sa u vojakov prejavili príznaky veľmi podobné choroby z ožiarenia, ale tí ju z neznalosti pokladali za mor. Je známe, že medzinárodné francúzske vojská v roku 1812 opustili Moskvu práve kvôli údajnej epidémii moru, z ktorej obvinili obyvateľov mesta, ktorí vraj otrávili všetky studne. Je však zaujímavé, že ona epidémia sa nerozšírila za hradby Moskvy, čo pre mor nie je príznačné. Ak by skutočne išlo o mor.
V roku 1815 Romanovci obsadili Kazaň. Vtedy vypukol na Kazanskom hrade silný požiar, ktorý zničil takmer všetky budovy, najmä potom delostrelecký dvor, kde sa podľa oficiálnej verzie vyrábali delá pre vojny v roku 1812. Je len otázka, na koho strane oné delá bojovali, zvlášť keď si uvedomíme, že po požiari Romanovci v Kazani výrobu diel neobnovili.
V príbehu tohto požiaru ma napríklad veľmi udivuje fakt, že „požiar“ bol natoľko silný, že bola zničená všetka výzdoba ortodoxného chrámu Zvestovania, vrátane nástenných malieb, ktoré potom boli „obnovené“ po roku 1815 (čo na nich asi bolo, že to muselo zmiznúť?). To je veľmi zvláštne vzhľadom k tomu, že chrám je mohutnou kamennou stavbou, na ktorej nemá naozaj čo horieť. Ako sa navyše mohol oheň dostať dovnútra a zničiť vnútro, zostáva záhadou.
Zmenu klímy, ku ktorej došlo na tri roky v Európe a časti Severnej Ameriky, spôsobilo podľa môjho názoru masívne meteorické bombardovanie územia západnej Sibíri, ktoré s konečnou platnosťou zničilo Veľkú Tartáriu. Došlo k nemu pravdepodobne na začiatku roka 1815, najskôr v apríli. Niekoľko rokov bolo toto územie vyprahnutou púšťou s eróziou ornice na veľmi rozsiahlej ploche. V dôsledku toho dochádzalo k prachovým búrkam, keď vrchné vrstvy pôdy vplyvom vody, slnka a vetra sa premenili v prach dvíhajúci sa do horných vrstiev atmosféry, ten sa prenášal do vzdialenosti tisícok kilometrov, kde následne vypadával v podobe blatistých dažďov. Podľa zachovaných dokumentov podobné dažde blata sa v Európe objavovali ešte v roku 1847.

Zasiahnuté územie bolo veľmi rozsiahle, o čom svedčia aj zásadné zmeny na východnom pobreží Kaspického mora. Zatiaľ čo podľa mapy z 18. storočia tu bolo množstvo miest a do mora pritekalo niekoľko veľkých a viacero menších riek (mapa je otočená kvôli orientácii na sever), dnes je tu vyprahnutá, prázdna púšť a brehy navyše dosť výrazne zmenili tvar.

V priebehu 19. storočia, zhruba uprostred tridsiatych rokov, Romanovci zahajujú ďalšiu etapu expanzie s cieľom obsadiť Sibír. Pri tom sa obnovujú staré zničené mestá. V 40. rokoch začína na Sibíri masívne výsadba lesov a aj na území altajského kraja dokonca pôsobia lesné stráže.
Niekedy v 20. – 30. rokoch 19. storočia začal na obsadených územiach proces zámeny skutočného pravoslávia za jeho napodobeninu, ktorá síce čiastočne napodobňuje vonkajšie atribúty pôvodného pravoslávia, ale vo svojej podstate a ideológii je to žido-kresťanstvo, náboženstvo pre otrokov. Tým sa vysvetľuje fakt, že už vytlačené vydanie Nového zákona a Žalmov bolo zničené a používanie starých textov bolo zakázané. 

Namiesto toho vzápätí vznikla nová, dôkladne upravená verzia, ktorá je teraz známa ako „Biblia kráľa Jakuba“ (urobená z anglického prekladu Biblie). Slovania, ktorí prežili vojny, okupáciu aj katastrofu boli postupne preprogramovaní z bytostí uctievajúcich slobodu a vládu svedomia na pokorných sluhov. Mali zabudnúť, že Slovania spoluurčovali európske dejiny už od ich začiatku a to nielen na východe, ale aj na západe, kde takisto zastávali vládnuce pozície.

Vtedy zrejme vrcholia aj snahy o úpravu minulých udalostí. Pokračuje sa v prepisovaní dejín, ktoré začalo už prechodom na juliánsky kalendár. Udalosti boli zámerne skreslené, pretože sa ich výklad nehodil novo vládnucim dynastiám predovšetkým v Rusku, ale aj inde.
Avšak prepísať históriu ani v čase, keď neexistovali počítače a knižníc a archívov bolo veľmi málo, nebolo jednoduché. A tak vďaka mnohým nedopatreniam dochádza k podivnému štyridsaťročnému posunu, ktorý si môžeme doložiť dokumentom vlastnoručne napísaným Lermontovom, na ktorom sú letopočty 1870 a 1872 opravené na 1830 a 1832. A ak sa roky zapísané Lermontovom dvíhajú o 40 rokov, potom je potrebné spolu s nimi zdvihnúť aj datovania všetkých udalostí. Týkalo by sa to Puškina aj Žukovského a možno tiež vojny s Napoleonom!

Pritom táto verzia veľmi dobre súhlasí s novým datovaním Borodinskej bitky, ktorá prebehla v roku 1867, a tiež s tým, že – ako je niekedy uvádzané – v prvom vydaní Tolstého románu Vojna a mier stojí na titulnom liste dátum, kedy sa odohráva dej knihy, 1865 – 1869, čo je mylne interpretované ako doba, keď autor román písal.

V prípade štyridsaťročného posunu by sme mohli zvážiť aj druhú variantu udalostí: To by znamenalo, že v roku 1812 Romanovci obsadili Smolensk a Moskvu. Tartaria vysiela vojská Pugačov a snažia sa dobyť späť Moskvu a oslobodiť Moskovskú Tartariu. A práve na vojskách Pugačov z orbity zapracujú „bohovia“ zbraňami, ktorých následky vo veľkom množstve nachádzame tiež na Urale aj v Povolží. V tomto variante vojská Pugačov skutočne utrpeli drvivú porážku, ale skutočnou jej príčinou nebola moc armády Romanovcov, ale použitie vysoko technickej zbrane „bohov“. 

Je tu ešte jeden moment, ktorý je potrebné spomenúť. Je možné, aby onen roj meteoritov bol na Zemi niekým poslaný úmyselne? A odkiaľ sa vôbec také množstvo zmrznutej vody, kamenia a piesku vzalo? Otázka teda znie, či tieto vesmírne telesá prileteli samé, alebo či im niekto špeciálne pomohol.
V tejto súvislosti predkladám na zamyslenie:
– ak civilizácie bežne cestujú vesmírom, je pravdepodobné, že vedia používať gravitáciu;
– pokiaľ je treba vrhnúť na povrch planéty roj meteoritov zložený z desiatok tisíc objektov, v páse širokom niekoľko sto kilometrov, ktorého stopy môžeme pozorovať v západnej Sibíri, ale zrejme až ku Kaspickému moru, je tiež nevyhnutné vedieť ovládať gravitačné pole;
– pás asteroidov v našej slnečnej sústave by mohol byť pozostatkom zaniknutej planéty, ktorú pozemšťania nazývali Faeton a ktorá sa nachádzala na orbite medzi Marsom a Jupiterom, teda práve tam, kde je dnes pás asteroidov. „
Ale to je len tak, mimochodom …
Toľko Dmitrij Mylnikov. 

Čo povedať na záver k príbehu o Tartarii?

Jeden zo základných princípov vedeckej metódy výskumu hovorí, že ak existuje čo i len jediný fakt, ktorý je v rozpore s vypracovanou teóriou, znamená to, že teória je nesprávna alebo neúplná, a je potrebné ju prepracovať. Zatiaľ však bohužiaľ platí, že ak historici narazia na skutočnosť, ktorá nevyhovuje vypracovanej teórii, jednoducho ju pominú a pridržia sa zabehnutej praxe. Aby nenarazili.
Skúsme sa teda aspoň my pozrieť skrze mreže postulátov, do ktorých nás uväznilo naše vzdelanie, a nekameňujme tých, čo mali odvahu to urobiť pred nami a teraz nám referujú o úplne inom svete, ktorý tam objavujú.
Zisťujú, že podľa množstva zhromaždených faktov v 18. storočí dynastie Romanovcov-Oldenburg za podpory európskych vládnucich dynastií začali obsadzovania území cudzieho štátu. V podstate nepovažujem za dôležité, ako sa onen štát volal – Tartaria alebo inak. Napokon, nie je vylúčené, že sa tiež nazýval rassenia / Rassia a Romanovci-Oldenburg jednoducho tento názov prevzali. Toto obsadzovanie začalo po získaní kontroly nad Sankt-Peterburgom. A Sankt-Peterburg má výhodné položenie nie ako hlavné mesto Ruského impéria, ale ako hlavné mesto nového Rímskeho impéria, ktoré malo v pláne v sebe zjednotiť všetky územia severnej Európy a Škandinávie. A raz, možno….
V inváznej politike Romanovcov sa zrkadlí lačnosť Západu po týchto rozľahlých a nesmierne bohatých územiach. A tisícročná snaha o podmanenie časti sveta, ktorá vychádza z iných civilizačných hodnôt, je jasne viditeľná aj dnes, práve v týchto dňoch, kedy možno dokonca vrcholí. Kedy po plazivom narušovaní toho, čo bolo dané obyvateľom Tartarie už na genetickej úrovni, je nielen pomocou invázneho náboženstva, ale aj narušovaním tradičných hodnôt, finančným a ekonomickým rozvracaním či ničením genetického fondu, infekcií, alkoholizmu a iných drog, dokonca na programe dňa fyzické genocídy; pred pár mesiacmi totiž Julia Timošenková vyhlásila, že je potrebné Rusmi (rozumej Slovanmi) vybiť atomovku. My to poznáme aj z našich dejín. Koľko úsilia bolo venovaného germanizácii nášho národa, na diskreditáciu husitstva a na potretie takzvaných pohanských mýtov.
Všimli ste si, koľko paralel s našou súčasnosťou bolo zjavných na príbehu Tartarie? Ona to totiž nie je minulosť. Je to tá najhorúcejšie přítomnost.

PS: A na rozlúčku pridávam túto krásnu mapu z roku 1575. Rozkliknite si ju tu , aby boli čitateľné nápisy, a urobte si malý výlet po svete. Možno vás cestou prekvapia rieky, jazerá a kvitnúce mestá uprostred Sahary, zatiaľ čo iné mestá, ktoré by v tej dobe mali patriť k svetovým metropolám, budete hľadať márne. Ale namiesto nich snáď objavíte Tróju, čo už vraj aj v dobe Homéra bola len legendou …

ZDROJ: (©) 2015 myslenkyocemkoli.blogspot.com