Sergej Gorbačov: Je možné vyhnať americké lode z Čierneho mora?

Kolektívny Západ z vlastnej vôle svoje lode z Čierneho mora, ktoré sa kedysi nazývalo ruské, nezoberie

Táto otázka vzniká často a kladú si ju rôzni ľudia. Okamžite odpoviem: „Nie, nie je to možné.“ A sú na to dobré dôvody. Existujú však aj okolnosti, z ktorých takéto otázky vyvstávajú.

Vo všeobecnosti existujú zásady medzinárodného námorného práva. Napríklad, kto je proti slobode plavby a právu na mierumilovnú plavbu  cez teritoriálne vody iných štátov? Hlavné je – nenarušovať suverenitu pobrežných mocností a dodržiavať stanovené pravidlá. Zároveň existuje niekoľko konkrétnych obmedzení.

S otázkami plavby v Čiernom mori a cez čiernomorské prielivy sú spojené početné vojny a konflikty. Najviac zainteresovanými krajinami tu boli Rusko (ZSSR) a Turecko, ktoré v určitých obdobiach podporovali západné mocnosti. Blok problémov ktoré z toho vyplývali sa do značnej miery vyriešil až v roku 1936, keď bol vo švajčiarskom meste Montreux uzavretý Dohovor o režime Čiernomorských prielivov. Dohovor stále platí. Niekedy sa ozývajú hlasy na preskúmanie jeho ustanovení, ale medzi diplomatmi a odborníkmi je len málo priaznivcov, ktorí by ho mohli podrobiť revízii. Základom na zabezpečenie stability v tejto oblasti je súlad s ustanoveniami Montreuxského dohovoru, ako aj účinnosť opatrení garanta jeho vykonávania – Tureckej republiky, ktorá kontroluje Prielivovú oblasť (prielivy Dardanely a Bospor, Marmarské more).

Pripomeňme si hlavné ustanovenia dohovoru týkajúce sa samotnej možnosti prítomnosti lodí flotíl iných ako čiernomorských mocností  v Čiernom mori..

Po prvé, doba pobytu konkrétnych lodí tu nemôže presiahnuť tri týždne. Po druhé, existujú obmedzenia týkajúce sa tried a pohybu lodí vstupujúcich do Čierneho mora. Lietadlové lode, bojové lode a ponorky iných než Čiernomorských mocností doň nemajú právo vstúpiť. Okrem toho, aj keď to nie je v dohovore, lode a plavidlá s jadrovým pohonom nemajú právo plaviť sa vo vodách Čierneho mora. Tento zákaz sa vzťahuje aj na Čiernomorské veľmoci – Čierne more je vnútorné, čo predstavuje osobitné environmentálne požiadavky. Po tretie, celková tonáž lodí iných ako Čiernomorských štátov nachádzajúcich sa v Čiernom mori nemôže prekročiť 45 tisíc ton, zároveň tonáž lodí jednej krajiny nemá presiahnuť 30 tisíc ton.

Pod mesiacom však nič netrvá večne. Za 85 rokov pretieklo veľa vody  cez Bospor a Dardanely, čo s rôznym úspechom umožňuje viesť diskusie o úlohe dohovoru v modernom svete.

Za dobu od podpísania tohto dokumentu sa svet zmenil na jadrový, čo už v roku 1945 vystavilo dohovor silnejšej erózii, pretože sila jedného jadrového náboja umiestneného na palube malotonážnej lode, ktorá vstúpi do Čierneho mora, je mnohokrát väčšia ako sila všetkého delostrelectva akejkoľvek bojovej lode, obmedzenej v práve prechodu cez Prielivovú zónu. Okrem toho sa ustanovenie o vstupe lietadlových lodí do vôd  Čierneho mora javí ako otázne, pretože dnes väčšina vojnových lodí, bez ohľadu na triedu, nesie bezpilotné lietadlo alebo vrtuľník, pričom na nosiči je ich často umiestnených dokonca niekoľko. A s aktívnym zavedením UAV do vojenskej sféry, sa ich dopravcom stáva takmer akékoľvek plavidlo. Taktické a technické vlastnosti väčšiny vrtuľníkov a dronov navyše presahujú možnosti a kvalitu lietadiel, ktoré boli nasadené na lietadlové lode v 30. rokoch. Mimochodom, v posledných desaťročiach do Čierneho mora vplávali americké a britské pristávacie lode, na ktorých má základňu niekoľko vrtuľníkov. Zostali v Odese, zúčastňovali sa cvičení vrátane nácviku vzletov vrtuľníkov z ich palúb.

Existujú aj problémy s otázkami ako dostať, povedzme, bojové plavidlá nečiernomorských mocností do Čierneho mora tak, aby sa obišli úžiny. K precedensom tohto druhu došlo ešte počas Veľkej vlasteneckej vojny a stále existujú. Počas vojny presunuli Nemci po zemi a potom po Dunaji niekoľko ponoriek do Čierneho mora (do rumunskej Konstance). To isté urobili aj Taliani. Ich člny boli navyše dodávané na Krym po železnici. V čase rozpadu Juhoslávie v 90. rokoch sa na Dunaji objavili bojové člny amerických špeciálnych síl. Voľne sa plavili po vodách Čierneho mora s „tuleňmi“ (príslušníkmi SEALs) na palube, pobudli v Sevastopole. Nie je to tak dávno, čo boli malé ukrajinské obrnené člny typu „Gyurza“, ktoré teraz majú základňu v Berďansku, presunuté z Čierneho mora do Azovského mora na prívesoch.  Rovnakým spôsobom sa tu môžu objaviť aj bojové plavidlá iných krajín.

Nič napríklad nebráni tomu, aby americká vojnová loď zašla do Ukrajinského mesta  Nikolajev kvôli fiktívnej oprave a uviazla tam na niekoľko rokov; koniec koncov, v tomto prípade ide o vody južného Bugu alebo Ingulu, a nie o Čierne more … Predstavme si túto možnosť: torpédoborec amerického námorníctva typu „Arlie Burke“ sa „náhle pokazil“ a stojí pri továrenskom múre s deviatimi desiatkami rakiet na palube, z ktorých niektoré možno majú jadrové hlavice.

Pravdepodobne má zmysel spomenúť to, že vo februári až marci 2014 bol v Čiernom mori americký torpédoborec „Taylor“ namiesto 21 až 33 dní. Údajne narazil na plytčinu, poškodil lodnú skrutku a pri vstupe do tureckého prístavu Samsun stratil rýchlosť.

Vyvstávajú tiež otázky týkajúce sa počtu tonážnych plavidiel nečiernomorských mocností, ktoré sa súčasne nachádzajú v Čiernom mori. V januári tohto roku teda prešiel prielivom americký tanker USNS Laramie (T-AO-203)  triedy  Henry J. Kaiser . Zároveň sa vo vodách nachádzali torpédoborce URO Donald Cook a Porter z triedy „Arleigh Burke“. Ich celkový výtlak je pod 50 tisíc ton, čo vo všetkých ohľadoch presahuje obmedzenia dohovoru, pokiaľ ide o vojenské plavidlá všetkých čiernomorských mocností. Tento tanker má všetky vlastnosti vojnovej lode, od farby trupu, bočného čísla a končiac prítomnosťou vojenského personálu v posádke. A tu je priestor na diskusiu o porušení jedného zo základných ustanovení dohovoru.

Erdoganov projekt na vybudovanie istanbulského prieplavu súbežne s Bosporom je veľmi znepokojivý.

Čo by sa teda malo urobiť, aby sa zhmotnila nespokojnosť s prítomnosťou Američanov a ich spojencov v „našom“ Čiernom mori?

Odpoveď na túto otázku nie je ľahká. Pamätám si taký príbeh (bájku). Keď v roku 1961 v belgickom Kongu zahynul bojovník proti kolonializmu Patrice Lumumba,  dal údajne Chručšov príkaz maršalovi Malinovskému, aby vyslal sovietsku flotilu k africkým brehom. Na to minister obrany spolu s hlavným veliteľom námorníctva admirálom Gorškovom vraj odpovedali: „Príprava na kampaň trvá desať rokov – najskôr je potrebné túto flotilu postaviť.“… To, že sovietske námorníctvo dokáže v oceánoch len málo, preukázala v nasledujúcom roku kubánska raketová kríza: maximom, ktoré mohol Sovietsky zväz vyslať ku brehom Ostrova Slobody, boli štyri naftové ponorky, z ktorých tri Američanmi prinútili vyplávať na hladinu  Atlantiku. Už v roku 1969 však plavba čiernomorských lodí do Havany a do Mexického zálivu  spôsobila v Štátoch rozruch – to je vtip, Rusi ukazujú svoju vlajku a rakety pri pobreží Floridy! A čoskoro sa naše ponorky začali neustále „trieť“ o americké pobrežie. Mimochodom, v tom čase Američania nevstupovali  do  Čierneho mora.

Prinútiť ruských geostrategických konkurentov, opustiť Čierne more a zabrániť provokáciám v iných moriach, je možné dosiahnuť iba adekvátnymi opatreniami založenými na námornej sile štátu. Jedným zo spôsobov je prenos zón napätia a konfrontácií do vzdialených morských a oceánskych oblastí, čo bude vyžadovať, aby naši protivníci roztiahli svoje sily. Opäť príklad: počas existencie 5. stredomorskej flotily námorníctva ZSSR (1967 – 1992) Východné Stredomorie, ak nebolo našou doménou, tak určite bolo pod našou kontrolou. O zóne napätia v Čiernom mori v tom čase nemohol nikto ani len pomyslieť . Naše lode sú aj teraz v Stredozemnom mori, ale tvoria iba zoskupenie niekoľkých plavidiel a nie flotilu päťdesiatich vlajok – vojnových lodí, ponoriek, pomocných lodí …

A všimnite si: hneď ako sa na začiatku 90. rokov sa naše lode prestali plaviť za Bospor, „stala sa“  Juhoslávia, Líbya, Sýria …

Zároveň bez ohľadu na to, ako hodnotíme Erdoganovu politiku, rusko-turecké vzťahy by mali byť stabilné, predvídateľné a partnerské. Inak sa bude revidovať Montreuxský dohovor (vrátane Ankary) a  „Istanbulský“ prieplav sa začne urýchlene stavať.

Prirodzene, že Čiernomorská flotila, Južný vojenský okruh, 4. armáda vzdušných síl a Armáda protivzdušnej obrany musia sledovať sily flotíl vysielajúcich lode a lietadlá do Čierneho mora a do vzdušného priestoru nad ním. Od politikov a diplomatov sa vyžaduje víťazstvo na medzinárodnom fóre.  Od osobností verejného života a novinárov – udržiavanie informačnej vzducholode na správnej úrovni a pod vysokým tlakom. Už dávno bolo potrebné pochopiť: kolektívny Západ z vlastnej vôle svoje lode

z Čierneho mora, ktoré sa kedysi volalo Ruské more, nezoberie. Pre NATO a EÚ je to, bohužiaľ, už vnútorné more. A z toho viac  niet úniku …

Komentár  Sergeja Gorbačova (Fond strategickej kultúry)

zverejnené na hlavný denník