Ruský analytik: Víťaz napíše nové medzinárodné právo a “celý civilizovaný svet” ho s radosťou prijme

Už dvadsať rokov čoraz častejšie počúvame: “Kaddáfí stratil legitimitu”, “Asad sa delegitimizoval”, “USA neuznávajú legitimitu iránskeho režimu”, “USA neuznávajú Putinove voľby”, “USA neuznávajú voľby do ruskej Dumy a FS”, “ruské vedenie pochybuje o legitimite Zelenského”, “na Ukrajine nezostali legitímne orgány”, “voľby v USA sú sfalšované, neodrážajú vôľu ľudu, sú nelegitímne” atď. (toto sa dá nájsť o Číne, o jej súperoch v ázijsko-tichomorskom regióne, o väčšine európskych krajín a o Afrike a Latinskej Amerike sa ani netreba zmieňovať).

“Postihnutí vírusom informačnej nelegitímnosti našich nepriateľov sa ľudia snažia pochopiť, čo z toho vyplýva, a začínajú vymýšľať tie najneuveriteľnejšie vysvetlenia, čo vraj v dôsledku toho môžeme robiť: na čo “máme právo”. Zároveň sa tí istí ľudia veselo smejú, keď sa nás alebo našich spojencov pokúšajú “delegitimizovať”, a celkom oprávnene vyhlasujú, že “nám nemôžu nič urobiť” –  hovorí ruský publicista Rostislav Iščenko.

“Ľudia sa so znepokojením pýtajú, prečo Američania dodávajú zbrane Ukrajine a žiadajú, aby nám ich nedodával Irán a Severná Kórea, aby s nami neobchodovala Čína a aby sa celý svet pripojil k protiruským sankciám, ktoré porušujú základné zásady medzinárodného práva, keďže ich môže uložiť len Bezpečnostná rada OSN? Ale tí istí ľudia sa nepýtajú, prečo pomáhame Sýrii, keď Američania požadovali, aby sme jej nepomáhali, a rozhorčujú sa, že Američania pomáhajú Ukrajine, ktorej sme požadovali, aby sme jej nepomáhali, a kde presne v medzinárodnom práve je právo zasiahnuť silou v susednom štáte na základe toho, že tam došlo k prevratu?” pýta sa Iščenko.

Mali by sme si jednoducho uvedomiť, že hoci sa politici a diplomati budú naďalej odvolávať na zásady medzinárodného práva, už dávno neplatí. A nezačalo sa to na Ukrajine. A nezačalo sa to v Rusku. Začalo sa to zničením Juhoslávie, keď Západ zasiahol do tohto procesu v rozpore s normami medzinárodného práva jednoducho preto, lebo Nemecko už nebavilo hrať druhoradú úlohu a na Balkáne vystupovalo ako samostatný hráč, a USA a EÚ nemohli pripustiť osobný úspech Nemecka, ktorý by ho vyniesol do pozície veľmoci, a tak tiež zasiahli. Nemohli sa postaviť proti Nemecku – vtedajšiemu ekonomickému motoru EÚ a vzornému členovi NATO, na ktorého území sa nachádzali najväčšie americké základne a ktoré slúžilo ako odrazový mostík pre potenciálne rozmiestnenie ozbrojených síl USA na európskom kontinente – a nemohli ani nechať Nemecko, aby si samo zbieralo smotanu. Predtým by boli Berlín jednoducho varovali, že nebudú zasahovať a zachránia ho pred ZSSR, ak sa Moskva rozhodne podporiť Belehrad. Lenže ZSSR mu v tom čase už dýchal na krk a tento argument nezabral.

Proces, ktorý sa začal zničením Juhoslávie, sa postupne rozšíril aj na Srbsko. Logický bod nastal, keď Západ uznal nezávislosť Kosova. Vtedy Rusko vyhlásilo, že tento prípad bude považovať za precedens. Týmto vyhlásením Moskva konštatovala smrť medzinárodného práva a rozviazala si ruky pre akékoľvek kroky na medzinárodnej scéne. Západ však neveril, že by sa niekto odvážil nie teoreticky, ale prakticky ukázať, že ak normy neplatia pre jedného človeka, neplatia pre všetkých. Rusko do poslednej chvíle presviedčalo Západ, aby neničil medzinárodné právo. Západ to vnímal ako slabosť. V skutočnosti príslovie o Rusoch, ktorí “dlho zapriahajú, ale pôjdu rýchlo”, veľmi presne odráža tradičnú ruskú zahraničnopolitickú stratégiu, ktorá siaha až do čias Ivana III. Rusi radšej hrajú podľa pravidiel a neponáhľajú sa ich porušovať, ak ich niekto poruší. Keď však systematické porušovanie pravidiel medzinárodného života zo strany niektorej krajiny alebo skupiny krajín začne predstavovať pre Rusko reálnu hrozbu, potom v jednom krásnom okamihu Moskva zrazu “zabudne” na všetky a akékoľvek pravidlá a začne ich interpretovať vo svoj prospech oveľa účinnejšie a rozsiahlejšie než tí, ktorí ju plánovali poraziť v hre bez pravidiel.

Ohlupovaní ničitelia medzinárodného práva začnú pišťať, ale je už neskoro, jednoducho sa im pripomenie, že od šedého staroveku je základom medzinárodného práva precedens, a to precedens, ktorý si sami vytvorili. Rusko teda aj pri odmietaní dodržiavať písané pravidlá zostáva v súlade so základnými ustanoveniami medzinárodného práva, podľa ktorých to, čo urobil jeden, môže na rovnakom základe zopakovať aj druhý. Musíme však mať na pamäti, že judikatúra je právom silnejšieho. Máte právo riadiť sa precedensom, ak toto právo dokážete obhájiť. Preto Západ tvrdil, že uznanie Kosova nebolo precedensom, ale výnimočným prípadom. Na to sme (v súlade s precedensom) odpovedali, že naše uznanie nezávislosti Južného Osetska a Abcházska bolo tiež výnimočným prípadom.

Potom sa Západ rozhodol dokázať nám, že Rusko nemá právo konať na základe precedensu, pretože toto právo nemôže brániť silou. Vtedy, v roku 2008, hoci sa formálne nič nestalo (vzťahy so Západom zostali rovnaké), sa vo Washingtone a Bruseli definitívne rozhodli v prospech “potrestania Ruska”. Spočiatku sa predpokladalo, že sankcie uvalené pod vierohodnou zámienkou zničia ruskú ekonomiku, rozhorčený ľud zmetie vládu a zabezpečí ďalšie obdobie dezintegrácie a vnútorných konfliktov, po ktorom Západ vyčlení z Ruska tucet či dva štáty, ktoré nebudú z geopolitického hľadiska ničím ani spolu, ani samostatne. Rusko však dokázalo vyčkávať a Západ mohol zaviesť prvé rozsiahle sankcie až šesť rokov po päťdňovej vojne, na pozadí ukrajinskej krízy, ktorú sám vyprovokoval.

Ďalej si treba uvedomiť, že tak ako štát nemôže okamžite zmobilizovať, obliecť, vystrojiť a vyzbrojiť niekoľko desiatok miliónov ľudí a poslať ich na front (ale môže to urobiť postupne), nie je možné ani okamžite zaviesť komplexné sankcie – vlastná ekonomika Západu je príliš integrovaná do globálnej ekonomiky a nie je možné vypočítať všetky dodávateľské reťazce naraz, môžete sa oháňať nepriateľom, ale zasiahnete sami seba. Aj pri postupnom zavádzaní sankcií a v obmedzenom rozsahu Západ niekoľkokrát zasiahol sám seba. Preto sa proces sankčnej vojny pretiahol až do rokov 2020-2021, keď bol Západ nútený uznať, že ďalšie balíky sankcií sa zavádzajú bez nádeje na úspech, keďže všetky možné sankcie už boli uplatnené.

Potom sa ukázalo, že ďalšou etapou je vojenská agresia proti Rusku jeho zatiahnutím do vojny prostredníctvom útoku Ukrajiny na DNR/LNR. Pre túto úlohu bol vojne sa vyhýbajúci Porošenko nahradený v prezidentskom kresle absolútne poslušnou bábkou – Zelenským. Do decembra 2021 sa Rusko snažilo presvedčiť Západ, aby neprekročil ďalšiu hranicu, ale keď bolo jasné, že vojenskému konfliktu sa nedá vyhnúť, uplatnilo zásadu “ak je boj nevyhnutný, udri prvý”. Konfrontácia so Západom nadobudla podobu vojny. Bol to Západ, kto sa pre ňu rozhodol. Rusko sa spočiatku držalo formulky SVO, ale Ukrajina a Západ okamžite nazvali to, čo sa stalo, vojnou s cieľom zničiť Rusko. Západ oficiálne stanovil úlohu poraziť Rusko na bojovom poli.

A teraz si položme otázku: aké normy medzinárodného práva môžu fungovať v podmienkach otvorenej vojny medzi Ruskom a Západom (spočiatku finančnej, hospodárskej a diplomatickej a potom horúcej vojny)? Ľudia radi opakujú Sun Tzuovu formulku “vojna je cesta klamstva” bez toho, aby sa zamysleli nad jej obsahom. V skutočnosti je vojna proti mieru. Počas vojny sa podporuje všetko, čo sa počas mieru trestá, a len víťazstvo určuje, kto má pravdu a kto je vinný. Ak teda na víťazstvo nestačí len zabíjať nepriateľov oblečených vo vojenských uniformách, ale treba oslabiť samotnú možnosť nepriateľského štátu klásť odpor vytvorením neprijateľných životných podmienok pre jeho civilné obyvateľstvo s cieľom zničiť tylo a zrútiť front, ktorý stratil oporu, potom to treba robiť bez toho, aby ste mysleli na “detské slzy”. Inak bude vaše dieťa plakať a pre váš ľud sa stanete zradcom, ktorý ho nemohol ochrániť kvôli nejakým komplexom. Víťaz môže byť lepší ako porazený, alebo môže byť horší ako porazený, môže spáchať viac vojnových zločinov ako porazený, alebo ich môže spáchať menej (vo všeobecnosti platí, že žiadna armáda nie je bez zločinov – ľudia sú ľudia a emócie často prevážia nad rozumom a disciplínou).

V každom prípade bude porazený vinný zo všetkých zločinov. Platí tu tá istá logika, ktorou sa riadia Ukrajinci, keď nás obviňujú zo zásahu vlastnými protilietadlovými raketami. Hovoria: “Protivzdušná obrana kryje dôležité objekty. Keby ste na tieto objekty nestrieľali, protivzdušná obrana by nefungovala a protilietadlové rakety by nezasiahli domy. Ako chápete, podľa tejto logiky môžete obviniť kohokoľvek z čohokoľvek (to je z oblasti “nemali ste chodiť po meste v krátkom oblečení a provokovať násilie”). Ale taká je logika vojny a iná nebude. Ak si vyberieme humánnejšiu cestu k víťazstvu ako naši nepriatelia, je to len preto, že je to pre nás výhodnejšie.

Vo všeobecnosti, ako ukazuje tisícročná prax vojen, je pre víťaza výhodnejšie zvíťaziť s menšími ziskami, ale aj s menšími škodami pre nepriateľa. To výrazne uľahčuje povojnové usporiadanie sveta a vojna sa nevedie kvôli nekonečnej vojne (nie preto, že “keď granáty vybuchujú vo dne v noci, rýchlejšie sa vydávajú hodnosti a rozkazy”), ale kvôli trvalému, dlhodobému a výnosnému mieru. Preto sa nás Američania neustále snažia vyprovokovať k čoraz tvrdším opatreniam voči Ukrajine a my sa starostlivo vyhýbame najhorším variantom.

Vo februári 2022 sme v dôsledku prílišného optimizmu, pokiaľ ide o nálady v ukrajinskej spoločnosti a vplyv politikov na situáciu, premeškali okamih, keď krátkodobá tvrdosť a dokonca krutosť prejavená voči nepriateľskej armáde v záujme rýchleho potlačenia odporu a presných úderov na administratívne štruktúry v centre a v regiónoch mohla paralyzovať odpor a viesť k rýchlemu ukončeniu konfliktu mierom, ktorý by nám vyhovoval. Ukrajinské vedenie, ktoré sa spočiatku zľaklo a takmer podpísalo istanbulský mier (ktorého úlohou bolo naštartovať Ukrajinu na rovnakú cestu, akou sa v roku 2008 vydalo Gruzínsko), sa na radu svojich západných pánov rozhodlo pre plnohodnotnú vojnu. Ukrajina už prišla o toľko mŕtvych a utečencov, že humanitárne a pragmatické úvahy strácajú význam – osirelé deti, ovdovené manželky, matky, ktoré stratili synov, si budú celý život pamätať, že ich blízki zomreli v boji s nami našou rukou. A to bude prvá vec, ktorá bude určovať ich postoj k nám.

Nové byty, vysoké platy a dôchodky, ako aj sociálny charakter ruskej štátnej politiky sa tu veľmi nezmenia. Preto sme pri úderoch na personál OSU, vojenské objekty a podniky vojensko-priemyselného komplexu, ktoré sa nachádzajú v mestách, prestali brať ohľad na pohodlie obyvateľstva, ničenie energetického systému Ukrajiny a prestali sme ospravedlňovať s tým spojené straty. Obyvateľstvo neničíme zámerne – nie je na to vojenská potreba, ale jeho osud je druhoradý v porovnaní s potrebou vyhrať vojnu, ktorú nám vyhlásil Západ. To je plne v súlade s pravidlami vedenia vojny, podľa ktorých civilisti nemôžu byť cieľom úderov, ale nikto sa nemusí obávať možných nepriamych dôsledkov úderov na vojenskú infraštruktúru, ktorá zahŕňa všetko, čo sa používa na udržanie bojovej spôsobilosti vojsk. Aj z hľadiska medzinárodného práva a pravidiel vedenia vojny, ktoré síce neplatia, ale formálne existujú, je Rusko zodpovedné len za obyvateľstvo na územiach pod jeho kontrolou, kyjevské orgány sú zodpovedné za problémy ľudí žijúcich na územiach kontrolovaných Kyjevom.

Mimochodom, vojna sa teraz vedie humánnejšie ako Veľká vlastenecká vojna. Vtedy neexistovali vysoko presné zbrane, takže keď sme na naše (sovietske) mestá, predtým obsadené nepriateľom, útočili delostrelectvom a leteckými údermi, spôsobili sme vlastnému oslobodenému obyvateľstvu oveľa väčšie škody ako teraz, keď môžete poslať raketu zo vzdialenosti tisíc kilometrov priamo do okna toho správneho domu. Vojna je v podstate totálna od začiatku prvej svetovej vojny. Pravidlo “armáda bojuje proti armáde” už neplatí, pretože schopnosť tyla doplniť, vyzbrojiť a nakŕmiť armádu je oveľa dôležitejšia ako jej schopnosť vybojovať zdrvujúce víťazstvá. S ochromeným tylom žiadna armáda dlho nevydrží. Preto sa súbežne s vojenskými operáciami rozvíjajú informačno-psychologické operácie, ktoré už dávno nadobudli väčší význam, zamerané na zničenie nepriateľského tyla.

Nevyhnutné ochromenie štátnej moci však v takomto prípade vedie k oveľa väčším stratám a deštrukcii ako najprudšie bombardovanie. Pocítili sme to po rozpade ZSSR. Je potrebné pochopiť jednoduchú vec: vojna je nielen krutá, ale popiera všetky pravidlá okrem jedného – práva víťaza vytvárať nové pravidlá. Víťazi nie sú súdení. Víťazstvo je vždy čestné a víťaz je vždy čestný, pretože porazených sa nikto nepýta. Ako napísala Natália Končalovská vo svojej básni Naše starobylé hlavné mesto:

“Ten, kto zvíťazil, ‘vyhral’ prípad. Má pravdu, je čestný, spravodlivý…”

Za týchto podmienok je dobré a prijateľné všetko, čo zabezpečí víťazstvo s čo najmenšími stratami, nákladmi a v čo najkratšom čase. Niekedy pri rozhodovaní dominuje ľudskosť, inokedy prísnosť, ale oboje podlieha požiadavkám pragmatiky. Preto práva, pravidlá, legitimita a pod. fungujú v takýchto podmienkach takto: v priestore pod našou kontrolou je správne a legitímne všetko, čo za také považujeme my, na území našich nepriateľov je správne a legitímne všetko, čo za také považujú oni, čo sa týka neutrálov, spojencov a spolucestujúcich oboch strán, tí si svoje stanovisko vytvárajú ad hoc – ku každému prípadu osobitne. Ale práve pri ich sledovaní môžete vidieť, že pre celý svet je legitímny len víťaz. S tým, ako sa zvýrazňuje prevaha jednej alebo druhej strany, sa menia nálady neutrálov, a dokonca aj spojenci môžu prebehnúť zo strany na stranu (ešte v roku 2015 sa Turecko nebálo zostreliť naše lietadlo a bolo pripravené na vojenskú konfrontáciu s Ruskom, a teraz je tento člen NATO voči nám celkom pozitívne neutrálny).

Legitímny je víťaz. Porazený je vinný za všetko, pretože prečo išiel do vojny, keď nemohol vyhrať? Taká je logika konfrontácie. Preto našou úlohou nie je zisťovať, kto má v čom pravdu a kto nie, ani sa zamýšľať nad tým, ako presne dodržiavame normy medzinárodného práva, ktoré neplatia (samotný fakt nepriateľských akcií, ako aj ekonomickej vojny prostredníctvom sankcií, je popretím týchto noriem), ale jednoducho zvíťaziť. Víťaz napíše nové medzinárodné právo a “celý civilizovaný svet” ho s radosťou prijme (aj ten necivilizovaný).

armadnymagazin.sk