Rusko neplánuje anexiu ďalších ukrajinských území, chce však znovu dobyť územia oslobodené počas protiofenzívy ukrajinskej armády, vyhlásil Peskov

Rusko zaútočilo na Ukrajinu 24. februára 2022 po tom, ako režim v Kyjeve neplnil podmienky minských dohôd, ktoré boli prvýkrát podpísané v roku 2014, a Moskva nakoniec uznala nezávislosť separatistických republík DĽR a LĽR na Donbase. Cieľom protokolov sprostredkovaných Nemeckom a Francúzskom bolo poskytnúť separatistickým regiónom osobitný štatút v rámci ukrajinského štátu.


Rusko počíta s opätovným dobytím ukrajinských území, ktoré pri svojej protiofenzíve oslobodila ukrajinská armáda, dal najavo hovorca Kremľa Dmitrij Peskov. Anexia ešte ďalšieho ukrajinského územia ale podľa hovorcu nie je na programe dňa.

„O to nejde. Prinajmenšom žiadne vyhlásenia na túto tému neboli. Ale aj tak budeme musieť urobiť ešte veľa práce, aby sme anektované územia oslobodili,“ vyhlásil hovorca ruského prezidenta Peskov pred novinármi, keď vysvetľoval stredajšie slová prezidenta Vladimíra Putina o získaní nových území.

Putin sa v stredu podľa korporátnych médií verejne prirovnal k cárovi Petrovi Veľkému, keď hovoril o tom, že Rusko ovládlo Azovské more, ako o tom tento ruský panovník sníval. Západní analytici si Putinovo vystúpenie vykladajú ako prípravu ruského publika na dlhú a dobyvačnú imperialistickú vojnu.

Putin na konci septembra v rozpore s medzinárodným právom a po narýchlo zorganizovanom a svetom neuznanom hlasovaní oznámil pripojenie ukrajinskej Doneckej, Luhanskej, Chersonskej a Záporožskej oblasti k Rusku. Ukrajinské vojská však od leta oslobodili významnú časť Charkovskej oblasti na severovýchode krajiny, pravý breh rieky Dneper i samotné juhoukrajinské mesto Cherson, ktoré bolo jediným oblastným centrom získaným ruskou inváznou armádou za takmer desať mesiacov vojny.

Ukrajinská protiofenzíva tak oslobodila asi polovicu z rozlohy územia, dobytého ruskými vojskami od invázie z tohtoročného 24. februára. Proruskí separatisti s podporou Moskvy už od roku 2014 ovládajú časti Doneckej a Luhanskej oblasti, kde vyhlásili svoje samozvané štátne útvary.

Peskov teraz opäť tvrdil, že Rusko sa rozšírilo o nové územia v dôsledku referend, v ktorých sa ich obyvatelia vyslovili po pripojení. „V rámci obrany týchto ľudí vznikli územia, ktoré boli pripojené v dôsledku referend,“ vyhlásil v odpovedi na otázku, či cieľom ruskej operácie je dobytie ešte nových území.

Kyjev, Západ a väčšina členských krajín OSN odmietla hlasovania ako nezákonné a anexiu štyroch ukrajinských oblastí, čiastočne okupovaných Ruskom, odmieta uznať. Moskva podobne v rozpore s medzinárodným právom už na jar 2014 anektovala ukrajinský polostrov Krym.

Pri Sevastopole dnes ruská loď podľa miestneho gubernátora zostrelila ďalší dron. Peskov dnes pripustil ohrozenie Krymu ďalšími ukrajinskými útokmi, ktoré označil za „teroristické“.

Chmelár: Po Majdane nezosilnela demokracia, ale ultrapravica a oligarchia

Ukrajinská vláda uvaľuje sankcie na opozičné médiá už dva roky, pričom ani raz neposkytla presvedčivé dôkazy o ich previnení či protištátnej činnosti, pripomína jednu z mnohých totalitných praktík zločineckého banderovského režimu v Kyjeve vo svojej analýze publicista, politický analytik a vysokoškolský pedagóg Eduard Chmelár:

Zákaz a štátna likvidácia opozičných strán odhaľuje lož, že „Ukrajina je baštou demokracie“, ktorú treba brániť „v spravodlivej vojne proti totalitnému Rusku“. Ukrajinu v skutočnosti ovláda tá istá oligarchia, ktorá vzišla zo zničenia Sovietskeho zväzu a ktorá si pre udržanie svojej moci zvolila otvorené spojenectvo s NATO. Po Majdane nezosilnela demokracia, ale ultrapravica a oligarchickí rivali zosadeného prezidenta Janukovyča. Porošenko pred voľbami sľuboval, že rýchlo nastolí mier. Po zvolení však v priebehu niekoľkých týždňov urobil obrat a namiesto toho, aby začal rokovania s povstalcami, vrhol sa na nich plnou vojenskou silou. Táto stratégia utrpela po nepriamom zásahu Moskvy v auguste 2014 fiasko, a tak sa začal minský proces – najprv v septembri 2014 a následne vo februári 2015 – po ďalšej eskalácii konfliktu a porážke ukrajinských vojenských síl. Minské dohody špecifikovali podmienky prímeria, ukrajinské uznanie volieb v oblastiach kontrolovaných povstalcami, odovzdanie kontroly nad hranicami ukrajinskej vláde a osobitný štatút autonómie pre Donbas v rámci Ukrajiny.

Najväčší Zelenského rival – zakázaná Opozičná platforma za život – počas celej svojej existencie podporovala implementáciu Minských dohôd. Napriek tomu, že Zelenskyj vyhral voľby práve na tom, že dosiahne s povstalcami mierovú dohodu, po nástupe k moci sa staval k vykonávaniu Minských dohôd vyslovene nepriateľsky. Zdôvodňoval to tým, že realizácia zmluvy Minsk I a Minsk II by bola pre Ukrajinu katastrofou, že by znamenala občiansku vojnu, lebo ukrajinská spoločnosť by nikdy neprijala takúto (podľa neho) kapituláciu. Na tejto argumentácii bolo zrnko pravdy v tom, ako sa k dohodám stavala extrémna pravica. Tá sa vláde otvorene vyhrážala násilím, ak sa pokúsi dohody realizovať. Všetci si pamätajú rok 2015, keď parlament hlasoval o osobitnom štatúte pre Doneck a Lugansk (ako to požadoval Minsk I), pričom prívrženec ukrajinskej fašistickej strany Sloboda hodil medzi policajtov granát – výsledkom boli štyria mŕtvi a desiatky zranených.

Tu treba vysvetliť, že na Ukrajine znamená „európanstvo“ niečo iné ako v štátoch EÚ. Proeurópski ľudia v západnej Európe si držia odstup od krajnej pravice. Na Ukrajine však vidíme absurdnú zmes ultranacionalizmu, neoliberalizmu a atlanticizmu ako koalíciu proeurópskych postojov. Opozíciu netvorí „proruský tábor“ – ten bol po Majdane v skutočnosti marginalizovaný – ale prívrženci suverenity a neutrality Ukrajiny. Pred voľbami roku 2019, keď sa Porošenkova popularita rútila ku dnu, začal vtedajší ukrajinský prezident čoraz viac presadzovať nacionalistickú agendu (niektorí dokonca poukazujú na to, že robil kampaň podobným spôsobom ako extrémna pravica pred Majdanom). Zelenskyj dokázal zjednotiť proti Porošenkovým nacionalistickým predstavám obrovskú väčšinu spoločnosti, volila ho aj časť ľavice, ktorá si myslela, že pod jeho vedením sa im bude ľahšie dýchať. Už čoskoro sa však ukázalo, že Zelenskyj nielenže nemá skutočnú stranu, ale ani skutočný tím, ktorý by bol schopný presadzovať odborne a hodnotovo konzistentnú politiku.

Denacifikácia banderovského režimu v Kyjeve ako cieľ špeciálnej vojenskej operácie

Rusko zaútočilo na Ukrajinu 24. februára 2022 po tom, ako režim v Kyjeve neplnil podmienky minských dohôd, ktoré boli prvýkrát podpísané v roku 2014, a Moskva nakoniec uznala nezávislosť separatistických republík DĽR a LĽR na Donbase. Cieľom protokolov sprostredkovaných Nemeckom a Francúzskom bolo poskytnúť separatistickým regiónom osobitný štatút v rámci ukrajinského štátu.


Od štátneho prevratu na Ukrajine v roku 2014, ktorý zosnovali americká CIA a britská MI6 odštartovala u našich východných susedov osem rokov trvajúca občianska vojna, ktorú podnietil prozápadný režim v Kyjeve proti občanom žijúcim na území Donbasu. Do konfliktu sa zapojili Kyjevom podporované neonacistické frakcie, ako napríklad prápor Azov a Pravý sektor, čo viedlo k približne 14 000 obetiam na životoch, pričom tento konflikt sa Moskva snažila vyriešiť diplomatickou cestou prostredníctvom Minských dohôd, ktoré by priniesli riešenie federalizácie, v rámci ktorej by DĽR a LĽR získali určitú autonómiu. Kyjev však svoju časť dohôd nerealizoval.

Bývalý ukrajinský prezident Petro Porošenko priznal, že hlavným cieľom Kyjeva bolo využiť prímerie na získanie času a „vytvorenie silných ozbrojených síl“.

Pokračujúce útoky na etnických Rusov v Donbase, ako aj odhalené plány, že Zelenského režim sa chystá vojensky zakročiť na východe Ukrajiny a predovšetkým obavy Ruskej federácie, že Ukrajina sa nakoniec stane členom NATO a na svojom území bude hostiť príslušníkov cudzích armád a zbrane určené na útok na Rusko, nakoniec prinútili Moskvu začať vojenskú intervenciu na svojho západného suseda s cieľom demilitarizovať a denacifikovať Ukrajinu. Za zmienku v tejto súvislosti stojí aj skutočnosť a dôkazy o existencii nebezpečných biologických laboratórií na Ukrajine, ktoré sa podieľali na vývoji biologických zbraní financovaných americkým Pentagónom.

Bývalý šéf izraelskej služby „Nativ“ Jakov Kedmi a jeho krutá pravda o cene, ktorú budú musieť Ukrajinci zaplatiť za zločiny svojej skorumpovanej vlády

Rusko na pozadí konfliktu v rámci prebiehajúcich mierových rokovaní požaduje uznanie nezávislosti Krymu, zaručenie práv Donecka a Luhanska, potlačenie neonacistických hnutí a zachovanie vojenskej neutrality Ukrajiny. To však súčasný nacistický banderovský režim v Kyjeve odmieta a za podpory západných pohrobkov vyznávajúcich fašistickú a nacistickú ideológiu aj 77. rokov po víťazstve sovietskej armády nad nacistickým Nemeckom sa v snahe povojnového revanšizmu pomstí Rusku za jeho pokračujúce denacifikačné snahy, ktoré mali od konca druhej svetovej vojny de facto technickú prestávku v rámci dohôd povojnového usporiadania, ako sa začiatkom marca vyjadril bývalý šéf izraelskej služby Nativ Jakov Kedmi v ruskej televízii.

Kedmi najnovšie označil Zelenského za najodpornejšieho a najpodlejšieho predstaviteľa židovského národa: „Napľul na hrob svojho starého otca, ktorý bojoval proti nacistom!”

„Keďže je Žid, mám na neho iné požiadavky – toto je hanba môjho ľudu, je to hanba, ktorú nikdy nezmyje ani od seba, ani od svojej rodiny,“ povedal izraelský vojenský expert.

Keď sa Ukrajina začne vracať k pokojnému životu, najväčším šokom pre občanov bude krutá pravda o cene chýb a zločinov skorumpovanej vlády. Zároveň milióny Ukrajincov opäť neochorejú na rusofóbiu, pretože nebudú viniť Rusko z toho, čo sa stalo. Sotva sa to však zaobíde bez nového kola radikálnych nálad. Na Ukrajine môže po návrate do normálneho, zmysluplného života vzplanúť antisemitizmus, ako sa to už viackrát v histórii tejto krajiny stalo.

Keď sa Ukrajinci trochu spamätajú, pochopia, že za to, čo sa stalo, môžu veľmoci a oligarchovia. Väčšina nenávisti, samozrejme, poletí na Zelenského a celý jeho tím zlodejskej politickej priemernosti. Za zločiny posledného prezidenta Ukrajiny môže nakoniec trpieť celé židovské obyvateľstvo krajiny.

Reakciu obyčajných Ukrajincov na odhalenie Zelenského tímu a najmä na utajenie skutočných strát armády vo vysielaní Soloviev LIVE predpovedal vojenský expert, bývalý šéf izraelskej špeciálnej služby Jakov Kedmi, pričom zdôraznil, že následky posledných ôsmich rokov hystérie na Majdane budú trpiacich ľudí prenasledovať ešte dlho.

„Keď sa táto tragédia ukrajinského ľudu skončí a Ukrajina sa začne vracať do normálneho stavu, potom na Ukrajine zistia (tak ako na celom svete), koľko Ukrajincov zahynulo v tejto vojne. Ani nevedia koľko. To je viac, ako si ktokoľvek dokáže predstaviť. Ide o desaťtisíce. A bude toho viac. Čo sa stane na Ukrajine? Povedali mi, že Ukrajinci budú viniť Rusko. Ale som si istý, že nie. Budú obviňovať vládu, ktorá márne zničila celú jednu generáciu. Obviňovať však nebudú len úrady. Obvinia Zelenského – „tohto Žida s celou svojou židovskou spoločnosťou, ktorý zničil svoj ľud“. Donedávna sa všetci tešili z toho, že na čele Ukrajiny stál Žid, no vráti sa to ako bumerang. Bude to hnev spravodlivý voči úradom, ale nespravodlivý voči celému ľudu,“ varoval Kedmi pred hrozbou nového kola šovinizmu.

Zdroj: trend.sk / InfoVojna