Rusko dominuje v Arktíde a Západ sa len smutne prizerá

Arktída je zrejme „pokladom budúcnosti“ a okrem Ruska a USA si to už podľa všetkého uvedomilo i viacero ďalších krajín sveta.

Táto správa sa len mihla v médiách hlavného prúdu a zostala takmer nepovšimnutá. Môže ale ovplyvniť vyhliadky nielen Ruskej federácie. V konečnom dôsledku i celý svet.

Generálny tajomník OSN 31. marca 2021 zverejnil potvrdzujúce zmeny k ruským návrhom z roku 2015 týkajúce sa Komisie o hraniciach kontinentálneho šelfu. Dodatky pripravené Ruskom v súlade s Dohovorom OSN o morskom práve umožňujú Rusku získať ďalší kus kontinentálnej pevniny v Severnom ľadovom oceáne s celkovou plochou 700 tisíc kilometrov štvorcových.

Prečo je kontinentálny šelf dôležitý

Takmer štvrtina ruskej ropy sa ťaží v Karskom, Pečorskom, Ochotskom a Východosibírskom mori na východe krajiny. Sú tam sústredené tri štvrtiny voľných zásob plynu. Pritom prieskum možných zásob hovorí o ťažbe iba na úrovni 3,7 % pre ropu a 7,5 % pre plyn.

Dlhé spory o Arktídu

Kde presne začínajú hranice arktickej zóny sa zainteresované krajiny stále nedohodli. Zdá sa, že najjednoduchšie je považovať za hranicu Arktídy „66. rovnobežku“. Oficiálne považovanú za Polárny kruh.

Tiež je možné označovať územie Arktídy podľa podnebia. Potom by ale väčšina Čukotky, dve tretiny Aljašky a juh Grónska do Arktídy nepatrili. V 50. rokoch 20. storočia boli návrhy, aby sa za hranicu Arktídy považovala 60. rovnobežka. Potom by ale v Arktíde boli i mestá ako Petrohrad, Helsinky, Oslo, Štokholm a Bergen.

Arktída ako zásobáreň

Územie Arktídy nie je len nevľúdnym „územím vetra“. Možno sa to tak zdá na prvý pohľad. Je to hlavne územie s obrovskými zásobami energií.

Okrem ropy a plynu ide o obrovské zásoby železných a neželezných kovov. Ďalej vzácnych a drahých kovov a zemín. V priestoroch okolo Polárneho kruhu sa nachádzajú meď, nikel, molybdén, volfrám, mangán a chróm. V podstate takmer celá periodická sústava Mendelejeva.

A arktický šelf, čiže výbežok pevniny, je presne súčasť toho všetkého. Lenže kedysi dávno za záhadných okolností skončil kvôli zvýšeniu vôd Severného oceána pod vodou. Preto je opodstatnené považovať tento priestor za „rezervný sklad“ celého ľudstva na „zlé časy“.

Na časy, keď podľa súčasného tempa ľudstvo vyťaží všetky známe a dostupné zdroje energií. Z toho vyplýva i pochopiteľná túžba mnohých krajín vlastniť tento stále prakticky nedotknutý „sklad“.

Nie je presne známe, koľko užitočných zdrojov v Arktíde ozaj existuje. Americkí geológovia sa domnievajú, že na pobrežných poliach za Polárnym kruhom je asi 400 miliárd barelov ropy. To by bolo 20 % všetkých technicky využiteľných zásob na svete.

Zároveň sú ale tieto zdroje nerovnomerne rozdelené. Na americkom pobreží Aljašky je viac ropy. Absolútna väčšina zásob arktického zemného plynu sa však nachádza v ruskom výsostnom území.

Myslieť do budúcna

To, že „tam zdroje sú“, ešte neznamená, že je aj efektívne ich teraz ťažiť. Aspoň nie hneď. Ak sú pôdy na morskom dne slabé a hrozba zemetrasení vysoká, potom môžu byť náklady také, že ich ťažba bude jednoducho nezisková.

Preto sú pobrežné polia v arktickej zóne ako polostrov Jamal v súčasnosti spoľahlivejšie. Ale to je dnes. Čochvíľa sa zdroje môžu vyčerpať. Je zrejmé, že popredné miesta zaujmú krajiny, ktoré už dnes dnes uvažujú o tejto nevyhnutnej budúcnosti.

Nie náhodou sa aj krajiny zo zóny teplého podnebia ako India, Čína, Japonsko, Kórea a Singapur zaujímajú o „arktický koláč“. Okrem Ruska si i ďalšie krajiny nárokujú „svoje“ oblasti Severného ľadového oceánu. O pevninu pri Polárnom kruhu majú záujme okrem USA i Kanada, Nórsko, Švédsko, Dánsko, Fínsko a Island.

O sibírsky výbežok má zmysel usilovať

Sibírsky šelf v Severnom ľadovom oceáne je najväčší a najmenej preskúmaný zo svetových morí. Pripomeňme, že celý teraz podľa platných medzinárodných dohôd patrí pod správu Ruskej federácie. Ide celkovo o 5 miliónov kilometrov štvorcových.

Celkovo predstavuje pätinu šelfovej plochy svetového oceánu. Dnes má Rusko v arktickej zóne preskúmané iba jedno pole v Pečorskom mori. Objavené bolo v roku 1989. Jeho zdroje sú odhadnuté na 70 miliónov čistých zásob ropy. Vďaka ložiskám ropy, plynu a ďalších nerastov je tak tento región susediaci s ruským pevninským pobrežím strategicky dôležitý.

Súboj o šelf

Severný ľadový oceán je najmladší na planéte. Má ale najväčšiu šelfovú, teda prechodnú plochu medzi pevninou a vodou. Pričom 40 % je hlbokých iba 200 metrov. Zdá sa teda, že v minulosti bola hladina oceánu oveľa nižšie. Veľa pobrežných oblastí, ktoré sú dnes pod vodou, bolo kedysi súčasťou pevniny.

Pokiaľ ide o medzinárodné zákony „platiace v Arktíde“, tak tie stále určuje Dohovor OSN o morskom práve z roku 1982. Článok 76 uvádza: „Kontinentálny šelf pobrežného štátu zahŕňa morské dno a podložie presahujúce jeho teritoriálne vody po celej dĺžke prirodzeného pokračovania suchozemského územia po vonkajšiu hranicu podmorského okraja kontinentu“.

Takže práve tento dohovor musia uchádzači o „arktickú špajzu“ brať v súčasnosti na vedomie.

Už 20. decembra 2001 Rusko predložilo príslušnej komisii OSN návrh na rozšírenie vonkajších hraníc svojho kontinentálneho šelfu za oblasť 200 míľ v arktickom sektore susediacom s ruskými severnými hranicami. Žiadosť bola prijatá, ale zároveň zamietnutá v roku 2002. OSN žiadala od Ruska ďalšie „vedecké dôkazy“ na podporu svojej žiadosti.

Z odmietnutia svojej prvej žiadosti vyvodilo Rusko príslušné závery. V septembri 2007 vydalo Ministerstvo prírodných zdrojov Ruskej federácie po uskutočnení príslušného výskumu vyhlásenie: „Štruktúra kôry hrebeňa Lomonosova zodpovedá svetovým pravidlám pre určenie kontinentálnej kôry. To znamená, že je súčasťou pevninského šelfu Ruskej federácie“.

V roku 2014 Komisia OSN vyhovela žiadosti Ruska o zahrnutie 52 tisíc kilometrov štvorcových do ruského kontinentálneho šelfu. V strede Ochotského mora. A v auguste 2015 po vykonaní príslušných geologických prieskumov zaslalo Rusko OSN opakovanú žiadosť o rozšírenie hraníc kontinentálneho šelfu na úkor hrebeňa Lomonosov. Južného konca hrebeňa Gakkel. Ide o zónu Severného pólu a ďalších úsekov dna Severného ľadového oceánu. A v roku 2019 subkomisia OSN konečne uznala vlastníctvo tejto časti Arktídy s celkovou rozlohou 1,2 milióna metrov štvorcových kilometrov ako súčasť Ruska.

Cesta je dlhá

Samozrejme, nové podanie Ruska vôbec neznamená víťazstvo v boji o „arktickú špajzu“. Komisia OSN prirodzene „nekreslí“ oceánske hranice. Dáva iba odporúčanie pre rokovania s krajinami susediacimi s Ruskom. A tieto môžu trvať veľmi dlho.

Západ je z Ruska v Arktíde „nešťastný“

Západ je nešťastný z ruských aktivít v Arktíde. Najmä USA veľmi radi špekulujú o „spravodlivosti“ a „medzinárodnom použití“ všetkého, čo im nepatrí. Zároveň si radšej nespomínajú napríklad na jún 1990. Vtedy „perestrojkový“ Gorbačovov minister zahraničných vecí Eduard Ševardnadze pri rokovaniach so svojím americkým náprotivkom nechtiac nakreslil na mapu ceruzkou zaujímavú „červenú čiaru“.

Rozdelenie malo byť takéto: „Časť výlučnej ekonomickej zóny Sovietskeho zväzu 23,7 tisíc kilometrov štvorcových kontinentálneho šelfu v otvorenej strednej časti Beringovho mora celkovo 46,3 tisíc kilometrov štvorcových mimo zónu 200 míľ“.

Výsledkom tejto „rovnocennej“ dohody bolo, že Rusko získalo iba 4,6 tisíc kilometrov štvorcových. A dnes Kongres USA „pobúrili“ nároky Ruska na vlastné územie. Pre USA výhodnú dohodu potvrdili už 18. septembra 1990. Nikomu nevadí, že ruský parlament s ňou doteraz nesúhlasil.

Nejde iba o ropu

Netreba zabudnúť, že reč ide o hlavne o Severnej morskej ceste. Tá je z dôvodu „globálneho otepľovania“ a topenia ľadu čoraz dôležitejšia. Treba pripomenúť i nedávne trojdňové blokovanie Suezského prieplavu obrovskou kontajnerovou loďou Ever Given.

Každopádne, veriac či neveriac akýmkoľvek „konšpiračným teóriám“, svetový obchod to stálo 9,6 miliárd dolárov denne. A na porovnanie. Cesta napríklad z Anglicka do Kórey cez Suez je 23 tisíc kilometrov. Po Severnej morskej ceste „iba“ 14 tisíc kilometrov.

Áno, treba brať do úvahy, že Severná morská cesta nie je priechodná po celý rok. Lenže „vďaka“ otepľovaniu bude v roku 2021 priechodná už v máji. Pričom v roku 2020 to bolo až o mesiac neskôr.

Politický faktor

Tradičné námorné trasy cez Suezský a Panamský prieplav prechádzajú vodami kontrolovanými americkým námorníctvom. To znamená, že ak sa zhoršia vzťahy s Čínou, ktorá sa túži stať svetovým vodcom, môžu tam byť lode ľahšie blokované.

Netreba ani dodávať, že Západ vraví, že je Severná morská cesta celosvetovým vlastníctvom. V rámci hesla „Čo je moje to je moje a čo je tvoje patrí všetkým“. Treba si spomenúť na slávnu vetu niekdajšej ministerky zahraničných vecí USA Madeleine Albrightovej: „Kde je tu spravodlivosť, ak iba jedna krajina vlastní takúto zem ako Sibír?“

Situácia sa zmenila

Na Sibíri však podľa všetkého niekdajšie „americké predstavy“ už nebudú fungovať. A týka sa to i Severnej morskej cesty. Už sú preč „prelomové“ 90. roky. A Rusko je už úplne iné. Najlepšie to potvrdzuje ruská arktická vojenská skupina. Flotila ľadoborcov a ponoriek je schopná prelomiť tamojší ľad v podstate počas celého roka.

Kde veje ruská vlajka je i ruské územie

Dňa 2. augusta 2007 ruskí vedci v podmorskom plavidle upevnili pod Severným pólom titánovú vlajku v hĺbke 4261 metrov. Išlo o symbolický akt nárokov Ruska na toto územie.

Každopádne Západ nebol z tejto akcie nadšený. Oficiálny zástupca Ministerstva zahraničných vecí USA vtedy povedal: „Neviem, čo upevnili na dne oceánu. Kovovú či gumovú vlajku? Či plachtu? V žiadnom prípade to nebude mať vplyv na ruského nároky v tomto priestore“.

Niečo podobné, ale menej bohorovným spôsobom uviedol i kanadský minister obrany Peter McKay. V reakcii na to poznamenal stručne ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov: „Takto pracujú všetci ruskí bádatelia. Keď sa dostanú do miesta, kde nebol nikto pred nimi, postavia tam vlajku“.

A Lavrov charakteristický svojím osobitným zmyslom pre humor dodal: „Veď tak urobili i USA na Mesiaci? Či nie?“

Tam, kde zaviala ruská vlajka, mala by zostať

A na záver treba ešte pripomenúť slová jedného z ruských cárov. Mikuláša Prvého:
„Tam, kde bola kedysi vztýčená ruská vlajka, už by tam mala zostať“.

Mikuláš Prvý to povedal v reakcii na úžas Britov a ich „spolupracovníkov“ z radov ruských vtedajších elít ohľadom založenia Nikolajevska nad Amurom ruským kapitánom Gennadijom Neveľským. Ten vtedy vyhlásil krajný Ďaleký východ územím Ruska.

Namiesto toho, aby cár zobral Neveľskému hodnosti, nazval jeho čin „statočným, ušľachtilým a vlasteneckým“. Dokonca mu udelil rad svätého Vladimíra 4. stupňa.

Nikolajesk by mohol byť príkladom Arktíde

Nikolajevsk nad Amurom je dodnes ruským územím. A čo sa týka zahraničných požiadaviek na arktické územie … Možno si treba pripomenúť staré ruské príslovie: „Hladných je dosť, ale kto ich nakŕmi?“

Komentár Vladimíra Chomiakova (Tsargrad.tv)

zdroj: hlavný dennik