Ruská Stratégia?

Slabé vodcovstvo „zdvihlo veko“ na Európskej Pandorinej skrinke, píše Alastair Crooke. Veci sa stávajú nenormálnymi. Keď tak počúvame, ako všetci opakujú ako papagáje identické ‘dobré správy’, pričom z nich ale vyžaruje akási základná nervozita – dá sa predpokladať, že je to následkom psychického stresu,

na jednej strane z opakovania, že ‘Ukrajina víťazí: Nadchádza Ruská porážka’, keď, na druhej strane, vlastne vedia, že pravdou je presný opak – the exact opposite: Že žiadnym spôsobom nemôže Európa poraziť veľkú Ruskú armádu v priestore Eurázie.

Dokonca aj Washingtonský „colossus“ obmedzuje nasadzovanie Americkej vojenskej sily na konflikty, ktoré by si Američania „mohli dovoliť prehrať“ (could afford to lose) – vojny prehraté so slabými oponentmi, pri ktorých nikto vlastne nemohol poprieť že výsledok nebol žiadnou porážkou, ale nejakým spôsobom – ‘victory’.

Predsa, vojna s Ruskom (či už finančná, alebo vojenská) je podstatne odlišná od bojovania proti malým zle vystrojeným a rozptýleným hnutiam odporu, alebo od spôsobenia kolapsu ekonomík krehkých štátov, ako napríklad Libanon. Rusko ani neskolabovalo interne následkom finančného útoku Washingtonu (moje vsuvka – z toho vyplýva, že nejaký bol), ani neupadlo do chaotickej zmeny režimu, ako predpovedali Západní „štátnici“ (úvodzovky sú moje). Washington podcenil spoločenskú kohéznosť Ruska, jeho latentný vojenský potenciál, a jeho relatívnu imunitu voči Západným ekonomickým sankciám.

Otázka ktorá teraz znepokojuje Západ je, čo vlastne bude nasledujúci krok Ruska: Pokračovať v „opotrebovávaní“ Ukrajinskej armády, a zároveň znižovať inventár zbraní NATO? Alebo „vypustí – roll out“ zbierajúce sa (gathering) Ruské sily cez celú Ukrajinu?

Tá otázka – povedané jednoducho – je, že presne tá nejednoznačnosť/rozpor medzi hrozbou útoku akéhosi „nasadenia – implementation“, je vlastne súčasťou tej Ruskej stratégie na udržiavanie Západu vyvedeného z rovnováhy (off-balance) a domýšľajúceho si možnosti – second-guessing. Toto je tá taktika psychologickej vojny, ktorou je Generál Gerasimov známy. Príde to?; odkiaľ, a kam to pôjde? My to netušíme.

Ruský „timing – načasovanie“ nebude tvarovaný Západným politickým kalendárom; ale keď, a ak, taká ofenzíva bude v súlade s Ruskými zámermi/záujmami. Navyše, Moskva sleduje zároveň dva fronty: finančnú vojnu (ktorá môže argumentovať pre pomalšie vojenské nasadzovanie, aby sa umožnil postupný nástup ekonomických následkov), a vojenská situácia (ktorá môže, ale nemusí, byť v prospech pomalej, postupnej (incremental), deštrukcie Ukrajinskej kapacity vôbec bojovať). Niekdajší starší poradca pre ministra vojny USA (Senior Adviser to the U.S. Defence Secretary), Plukovník Douglas Macgregor, očakáva nasadenie veľkej sily – a to pomerne skoro. Môže mať pravdu.

Táto druhá úvaha sa musí zasadiť do väčšieho celkového obrazu: Rusko sa primárne zaoberá postupným odbúravaním – roll-back – U.S. hegemónie, a vytláča NATO preč z Ázijského ‘Heartlandu’ (termín od pána Mackindera, tzv. teória Heartlandu). Rusi už nejaký čas vedia, že ten (vraj – moja vsuvka) ‘Global Order system’ nie je udržateľný (štruktúry ktoré vznikli po II. svetovej vojne – post-WWII structures – už môžeme jasne vidieť – v spätnom zrkadielku). A ako Rusko, tak aj Čína, uznávajú, že neexistuje žiaden elegantný – alebo skratkový – postup na rozobratie takého veľkého systému.

Tí druhí vedia, že Západu nemožno dôverovať, a že je odsúdený na pád. Už po niekoľko rokov Rusko a Čína prebudovávajú svoje ekonomiky, a budujú svoje armády (militaries, čo je širší pojem) – pripravujúc sa na nevyhnutný kolaps U.S. impéria (zatiaľčo pevne veria – keeping fingers crossed – že ten ‘pád’ neponesie so sebou Apokalypsu).

V skutočnosti, ako Rusko, tak aj Čína, sa naozaj usilovali (at pains) zmierňovať ten kolaps, nakoľko to bolo možné. Nikto nemôže získať na nekontrolovanom zrútení sa (implosion) USA. Avšak, keďže USA v rámci svojho projektu Ukrajina šľapú priďaleko, Rusko využije tento konflikt na posúvanie toho konca U.S. impéria – v skutočnosti žiadna iná možnosť neexistuje.

Ako podčiarkuje Kelley Beaucar Vlahos v American Conservative, „vnútorné nejednotnosti USA“ pripravovali „pochovanie“ Ruska už mnoho rokov. Skutočne, jeden z najškodlivejších faktov, ktorý sa vynoril z toho Matt Taibbi’ho ‘Twitter Files’ exposé bol: “akí agresívni boli – ako zákonodarcovia v kongrese, tak aj úradnícci federálnych agentúr – v pretláčaní cynickej historky, ktorá dotlačila giganta spoločenských médií do poslušnosti, zatiaľčo nastavovali toho Ruského strašiaka, ktorý ale straší zahraničnú politiku USA, a vystupuje dnes v Ukrajinskej vojne”.

Tá „namiešaná“ historka o Rusku, ktoré sa pokúša zničiť U.S. demokraciu, priniesla akýsi súhlas verejnosti (buy-in – kúpili to) s novou vojnou s Ruskom.

Tento existenčný boj sa teraz nedá zastaviť: Dá sa argumentovať, že ako Európania, tak aj Američania, sú v bubline „všetko je vec pohľadu“ a ‘všetko’ je momentálne PR – public relations, t.j. propaganda – a divadlo – a my všetci musíme tú hru hrať. Možno že dokonca vysielajú ten istý zeitgeist – duch času – na Rusov a na Číňanovbv, vo viere, že aj oni určite myslia podobne: Žiadne hodnoty, žiadna viera v niečo, okrem toho, čo sa najlepšie predáva na MSM – masovokomunikačných médiách.

Pri pohľade z tejto perspektívy, je to v skutočnosti zrážka kultúr – ktorá odráža tú zípadnú nespôsobilosť pre empatiu. Západ možno skutočne si myslí, že Putinova pozornosť sa zameriava v prvom rade na „hodnotenia – ratings“ – presne tak ako pre Macrona, Scholza a Bidena – a že keď skončia nepriateľstvá, vráti sa „biznis ako normálne“. Oni možno skutočne nerozumejú tomu, že toto nie je spôsob, ktorým rozmýšľa zvyšok sveta.

V tomoto nastavení myslenia – mindset – existuje, ‘‘War is business’ – vojna je biznis… Tanks a lot, Now Give Us F-16s!’ (to treba vysvetliť – thanks a lot je ďakujem pekne, ale autor napísal thanks ako tanky, a za tým „teraz dajte F-16tky“. Sotva USA, Nemecko a ďalšie NATO mocnosti ohlásili väčšie vypustenie stredných tankov (main battlefield tanks) pre Ukrajinu, už Kijev okamžite začal požadovať dodávky bojových lietadiel F-16. Skutočne, Ukrajinský úradník z min. obrany Jurij Sak bezostyšne – brazenly – komentoval vo veci pomerne jednoduchého zvládnutia “next big hurdle” – ďalšej veľkej prekážky – získania bojových lietadiel F-16:

“Nechceli nám dať ťažké delostrelectvo, potom nám ho dali. Nechceli nám dať HIMARS [rakety], potom nám ich dali. Nechceli nám dať tanky, teraz nám dávajú tanky. Okrem jadrových zbraní už nie je nič, čo nedostaneme.”

Toto je vzorový príklad syndrómu ‘vojna ako biznis’ – a politika je vlastne zhromažďovanie peňazí. To znamená F-16ky nasledujú, a to znamená Poľsko – F-16s by neboli umiestnerné na leteckej základni na Ukrajine. A rozšírenie oblasti vojny – battlespace – do Poľska, nevyhnutne bude viesť k ďalšiemu ‘vojna ako business’: Tanky, APCs a F-16s (APC sú obrnené transportéry). Ten Military Complex si bude škodoradostne šúchať ruky.

Ako sa dalo predpokladať, frustrácia tých fanatikov vojny (war-zealots) pre zlyhanie kolektívneho Západu v zastavovaní porážky Ukrajiny stúpa, a bola znásobená správou – report – od Rand Corporation (financovaná Pentagonom ) minulý týždeň, ktorá sa v podstate rovnala súdnemu vyvráteniu zdôvodnenia pre vojnu na Ukrajine. To treba zdôrazniť, pretože hoci bojujú Ukrajinci, ich zrovnané so zemou mestá, a zdecimované ekonomika, nie sú v súlade s Ukrajinskými záujmami.

Tá Správa varuje, že USA by sa mali vyhnúť ‘zdĺhavému konfliktu’, a vyhlasuje víťazstvo Ukrajiny za ‘nepravdepodobné’ – a výrazne varuje ohľadne „vytečenia“ konfliktu do Poľska. Tá možnosť, že by sa USA „zošmykli“ smerom k jadrovej vojne následkom viacerých súvislostí – ‘issues’ – je tiež zvýraznená.

V tomto poslednom bode je ten Rand Report prorocký (prescient): Vedúci Ruskej delegácie v OBSE tento týždeň verejne varoval, že ak by boli na Ukrajine nasadené projektily proti pancierom s ochudobneným uránom, aké boli zo strany USA použité v Iraku a v Juhoslávii s devastujúcimi následkami – Rusko by vnímalo také nasadenie ako použitie tzv. špinavej jadrovej bomby proti Rusku, s tomu zodpovedajúcimi následkami.

Ak boli doteraz nejaké pochybnosti ohľadne Ruských ‘Červených Čiar – Red Lines’, a kde sa nachádzajú, teraz už nemôžu byť žiadne. Len aby to bolo jasné, ‘následky – consequences’ sa rovnajú možnej Ruskej jadrovej odvete – nuclear response. Západ bol varovaný.

Ak by bola „príčinou“ frustrácia zo zlyhávajúceho Ukrajinského vojnového projektu, „následkom“ je beznádej, márnosť.

Minulý týždeň sa vyjadrila Victoria Nuland: “Rovnako ako vy, aj ja som, a myslím si, že aj administrácia je, veľmi spokojná, že Nord Stream 2 je teraz, ako vy radi hovoríte, kus kovu na dne mora”. Toto vyhlásenie ukazuje impotenciu viac ako čokoľvek iné (v preklade, Nuland hovorí, OK ľudia, my sme impotentní ako – žmurk, žmurk – a aj tak sme dokázali zničiť plynové potrubie pre EU).

Tá celá PR kampaň za viac tankov vyzerá skôr ako pokus zvýšiť morálku Ukrajincom a ich podporovateľom v Európe (keďže je jasné, že tanky nezmenia priebeh vojny) – akési symbolické gesto (‘going through the motions’), ohľadne účinku nič významnejšie. To isté platí pre politické návrhy predložené ministrom zahraničia – Secretary of State – Blinken, a Victoriou Nuland minulý týždeň. Vyzerajú ako načrtnuté s vedomím, že budú v Moskve odmietnuté – a aj boli.

Ale aby sme uznali tej kombinácii Blinken-Nuland čo vedia, ak sú tí neo-coni beznádejne naschopní v realizácii svojich vojnových projektov – ktoré skoro vždy končia katastrofálne – sú brilantní v manipulovaní Štátov do toho, aby sa stali ich komplicmi – a to v rozpore s ich vlastnými národnými záujmami.

A tu tí neoconi boli „vypustení z reťaze“ vo veci zničenia Európy, politicky, ekonomicky a vojensky. Samotné USA (a aj širší svet) musia byť absolútne ohromení tým stupňom Európskej servilnosti, a tej absolútnej kontroly nad EU vedením, ktorú títo neo-coni uplatnili.

Členovia NATO nikdy neboli silne zjednotení pre križiacku výpravu Washingtonu za osudné oslabenie Ruska. Obyvateľstvo EU (špeciálne Francúzi a Nemci) nemajú žalúdky na vrecia na telá. Ale tí neo-coni korektne vyšpicľovali Achilovu Pätu Európy: Boli to Poľsko, Litva, ostatné Baltické Republiky, a Česká Republika. Tí U.S. neo-koni vytvorili spojenectvo s touto radikálnou Rusofóbnou frakciou, ktorá chce Rusko rozbiť na kusy a pacifikovať, a vziať do rúk páky zahraničnej politiky EU od Francúzska a Nemecka. Tí druhí sedeli potichu a impotentne v Bukurešti v roku 2008, keď sa dvere NATO doširoka otvorili pre Gruzínsko a Ukrajinu. Prečo vtedy nevyjadrili svoje pochybnosti o ktorých teraz hovoria, že ich vtedy mali?

Slabé vodcovstvo teda otvorilo veko na Pandorinej skrinke Európy, a vybehol odtiaľ starý duch Európskych nepriateľstiev, žiarlivostí, a otvorených ambícií šíriť sa vzduchom ako nejaké temné výpary. Existuje niekto, čo by teraz ten vrchnák dokázal zatvoriť?

Preklad článku autora Alastair Crooke na Strategic Culture Foundation. 

Ivan Hečko

Slovanské Noviny