Rozprávka „Sila slova“

Kde bolo tam bolo, medzi dvanástimi horami a dvanástimi riekami, bola krajina, kde ľud ovládal silu slova. Každý kto v tejto krajine žil, slovami všetko tvoril. Rozprávali ako básnici a vyslovovali slová po slabikách. Volali ich Slovania.

Práve teraz tam z jedného domčeka vychádza statný mládenec Dušan a hovorí:

„Pre-kRÁsne RÁ-no Ja-ro-Sláv-ka, ako slá-viš ja-ro?“
„Ja ho tvo-rým pl-ný kvet-tín, nech máš Duš-šan RA-dosť“
„RÁ-du-jem sa kRÁ-sa-vica a srd-ce ti dá-vam, pod hor-rou je bo-ro-vi-ca, kde ťa o-ča-ká-vam“

A takto sa rozprávali dospelí aj deti. Zvláštne na tom bolo ale to, že ak slová rozprávali s radosťou, tak sa im plnili. Každý človek tak tvoril pre druhých radosť a všetci v tejto krajine boli veľmi šťastní. Bola to najbohatšia krajina, nie pokladmi, ale radosťou, šťastím a veľkým srdcom.

Všetky okolité krajiny si tento národ veľmi vážili a učili sa od nich.

Raz sa však o tejto bohatej krajine dozvedel dobyvateľ DIVOK a rozhodol sa tam poslať strašné vojsko. Ak vojsko došlo k hraniciam prišli mu oproti malé deti z celej dediny. Malý Martinko sa postavil pred veliteľa a hovorí:

„ROD-dičia vám od-kaz-zujú, vráť-te sa vy do-mov v šťa-stí,
oni te-raz tvor-ja dú-hu a ne-pre-ruš-ja to ani z čas-ti.“

Veliteľ sa rozzúril na chlapca a rozkázal zaútočiť na deti a zničiť krajinu. V tom sa malý Martin otočil k deťom a s radosťou a úsmevom zakričal na deti:

„U-káž-me im v slo-vách ky-jak“ a všetky deti zopakovali s úsmevom na tvári: „Slo-vá ky-jak“.

V tom sa nad kopcami zablyslo, a na vojsko zaútočilo obrovské množstvo kyjakov. Každý vojak bol bití hlava-nehlava, rýchlo utekali kade ľahšie. Deti sa len smiali a vojsko utekalo domov.

Keď sa armáda vrátila domov, nikto z vojakov už nevedel bojovať a stále sa len smiali. Nazlostený dobyvateľ sa ich pýta:

„Čo sa to do pekla stalo, čo to bolo?“ Vojaci len kričali: „Slová-kyja, slová-kyja“

Dobyvateľ DIVOK vyslal ešte niekoľko veľkých armád zaútočiť na túto krajinu, ale všetci vracajúci sa vojaci ju už len volali „Slovakyja“

DIVOK porážku nezniesol a zavolal si na pomoc rôznych radcov a čarodejníkov. Vymýšľali a radili sa niekoľko mesiacov a dobyvateľ DIVOK zrazu hovorí:

„To je diabolské, páči sa mi táto Cyrilova metóda, zmeníme im jazyk.“

Cyril zaškolil veľké množstvo učiteľov a vyslal ich okolo hraníc Slovanov a učili tam všetkých písať celé slová bez slabík. Potom sa prezliekli za obchodníkov a išli do Slovákyji. Tam v každom veľkom meste začali rozprávať, akí sú nemoderní, lebo všade okolo už ľudia dávno vedia písať celé slová a vy stále píšete po slabikách a nikto vám nerozumie. Viete koľko tak zničíte papiera? Keďže tento slovanský národ si každého váži, tak sa rozhodli, že budú písať aj celé slová. Neskôr im obchodníci začali hovoriť, že aj rozprávanie po slabikách je nemoderné a postupne sa celé slová začali používať aj v rozprávaní.

Každá mladá generácia viac a viac opakovala po západných susedoch až sa im slabikový tvorivý jazyk celkom vytratil.

Akonáhle sa už DIVOK III. dozvedel, že Cyrilova metóda splnila úlohu, vyslal najsilnejšieho čarodejníka, aby všetkých Slovanov uspal do bdelého spánku. Kliatba ale funguje, iba ak budú súhlasiť a povedia tri krát áno. A tak čarodej išiel do každého slovanského mesta a na námestí zakričal:

„Chcete vidieť stále slnko?“ a potichu dodal: „Ktoré vás oslepí!“ a ľudia kričali „Áno“
potom zakričal:
„Chcete počuť stále zvuky?“ a potichu dodal: „Ktoré vás ohlušia!“ a ľudia kričali „Áno“
a nakoniec čarodej zakričal:
„Chcete mať silný hlas?“ a potichu dodal: „Ktorý vás prekričí!“ a ľudia kričali „Áno“
A v tom sa stalo…

Nastal veľký záblesk a silný hrom.
Všetci ľudia ostali stáť oslepení, v ušiach im pískalo a mohli vydávať len slabý hlások. Pohybovali sa okolo seba ako námesační. Celá krajina potemnela. Aj keď sa Slovania chceli zachrániť, už si nevedeli spomenúť ako to robili ich starí rodičia a prarodičia.

Dobyvateľ do Slovakyji vyslal kniežatá, veľkostatkárov a kráľov, ktorí najprv prišli ako pomocníci. Zato im museli ľudia platiť. Ak už nemali čím platiť ich dane, tak im museli odovzdať svoje záhrady a pracovať na pánskom.

Generácie dobyvateľov zdierali a bohatli na kliatbe Slovanov. Každý si na nich niečo vymyslel, aby ostali v strachu.
Dokonca jeden DIVOK XV. sa rozhodol, že dievčatá, ktoré zbierali byliny sú čarodejnice a upaľoval ich na hranici.
DIVOK XVI. otrávil vzduch, vodu a prírodu čiernym práškom zo svojich komínov.
DIVOK XVII. prikázal všetkým chodiť v predklone, lebo ľudia sa tak vyliečia.
Najhorší bol ale DIVOK 19. Ten začal dávať čierny prášok aj do jedla. Každého presviedčal, že čím viac čierneho prášku majú v tele, tým skôr sa vyliečia.
DIVOK 19. ale urobil jednu veľkú chybu. Siahol rodinám na deti. Začal brať z rodín malé deti, ktoré strašil, mučil a začal piť ich slzy, aby sa stal nesmrteľným. Ich plač bol tak silný, že prehlušil ten piskot v ušiach dospelých a všetci začali kričať:

„Nie, nie, nie…“ a vtedy sa to stalo.

Trikrát sa zablyslo, trikrát zahrmelo, ľudia sa začali vystierať a prebúdzať. Začali hovoriť najprv potichu, a potom stále hlasnejšie:

„Slová, poviem slová, poviem slo-vá, po-viem slo-vá“

zrazu sa im rozžiarili zaslzené oči a kričali:

„VIEM SLO-VÁ, VIEM!“ a všetkým sa navrátili vedomosti pra-predkov z RODU. Spomenuli si na ochranu a súčasne radostne zakričali:

„Slo-vá ky-jak“
a to už na všetkých dobyvateľov a trýzniteľov prileteli kyjaky a bili ich hlava nehlava. Stalo sa ale niečo zvláštne, ich telá boli gumené a začali z nich vyliezať jašterice. Z hôr a bralísk priletelo obrovské množstvo orlov a dobre nimi nakŕmili svoje mladé orlíčatá.

Jeden statný chlap sa pýta:
„Kde sa vlastne zablyslo?“ „Nad Tatrou.“ odpovedá kamarát.
„Aha, tak to sa nám blýska na zlaté časy“ a začal spievať hlbokým hlasom a všetci sa postupne pridávali a spev sa rozľahol nad celou krajinou:

Nad Tatrou sa blýska, hromy divo bijú.
Postavme sa bratia,
veď sa naši vrátia,
Slováci ožijú.

Už Slovensko v slovách našlo svoju silu.
Hovorí s dôrazom,
a myslí s obrazom,
na krajinu milú.

Začal tvoriť celý národ domovinu.
My tvoríme v šťastí,
to všetkým k radosti,
spoločnú rodinu.

Od tohto času si zase Slovania žijú ako najkrajší a najšťastnejší tvoriaci národ s obrovským srdcom.

roland