Rostislav Iščenko: Západ prijme podmienky mieru, pretože nebude mať s čím bojovať

Fínsky prezident nedávno opäť vyhlásil, že z pohľadu našich západných “priateľov a partnerov” vedie cesta k mieru na Ukrajine cez vojnu. Som si istý, že mnohí sa na tento výrok budú chcieť okamžite zahrať a pripomenú si Orwellovo “Vojna je mier, sloboda je otroctvo, nevedomosť je moc”. Táto sentencia skutočne plne vystihuje kyjevský režim.

Je tu však nuansa – plne vystihuje každý totalitný režim, vrátane tých, ktoré mnohí v našej spoločnosti zo zotrvačnosti naďalej považujú za mimoriadne pokrokové a užitočné. Všetky totalitné režimy hlásajú, že ich cieľom je usilovať sa o mier, ale aby mier nastal, treba viesť vojnu za beztriednu “svetlú budúcnosť celého ľudstva” alebo za nadvládu “nadradenej rasy”, ktorú stúpenci rasovej teórie považujú za svetlú budúcnosť celého ľudstva, alebo za niečo iné (napríklad za “práva menšín”), ale vojnu treba viesť teraz, aby sa potom niekto cítil dobre (možno to tak bolo).

Rovnako z pohľadu totalitného režimu musia súčasné generácie v záujme nadchádzajúcej slobody všetkých (ako slobodu chápe totalitný režim) pristúpiť k sebaobmedzovaniu, súhlasiť s tým, že sa vzdajú konkrétnych osobných práv v prospech abstraktného verejného dobra. Ľudia sa musia odovzdať do otroctva ideológom, ktorí vymysleli akýsi formát “svetlej budúcnosti”, ktorá sa akosi nemôže zrodiť sama od seba a treba ju “budovať” zo všetkých síl, namiesto toho, aby sa jednoducho žilo.

Nevedomosť – zvrátená predstava o vlastnej minulosti, v ktorej sú len “olovené ohavnosti” – je to jediné, čo ospravedlňuje existenciu totalitného režimu. Každý totalitný režim sa neprezentuje ako výmysel chorej mysle politických marginálov, ale ako “odpoveď spoločnosti” na údajné “zločiny”, ktoré sa na nej páchajú. V ideálnom prípade totalitný režim presviedča spoločnosť, že v minulosti nemala nič dobré a že až s príchodom tohto režimu svitol “lúč svetla v temnom kráľovstve”. Jednoduchšie totalitné režimy sa uspokoja s presvedčením spoločnosti, že ak v minulosti aj bolo niečo dobré, tak to stále nebolo dosť dobré a určite nikdy nebolo nič lepšie ako totalita.

V tomto ohľade je nevedomosť skutočne silou, ktorá slúži ako základ totalitarizmu. Všimnite si, že ak stúpenca akéhokoľvek druhu totalitarizmu niekedy ešte dokážu presvedčiť nezvratné fakty, že režim, ktorý obhajuje, spáchal množstvo zločinov, nezriekne sa svojej podpory režimu, ale jednoducho vám povie, že tie ostatné boli ešte horšie. Nebude sa opierať nie o fakty, ale o vlastné presvedčenie, že režim, ktorý chráni, je jedinou cestou ľudstva k šťastiu, a kto s tým nesúhlasí, je nepriateľom jedného národa alebo celého ľudstva. A ak nie je vedomým nepriateľom, tak je buď hlúpy a za celý život si neprečítal tri heslá, ktoré si mohol prečítať prívrženec ďalšej totality, alebo ho “kúpili nepriatelia” (oligarchovia, “reptiloidi”, “tajná svetová vláda” atď.).

V celej dnešnej situácii je teda najdôležitejší fakt, že totalitarizmus sa neobmedzuje na jeden konkrétny režim alebo jednu konkrétnu ideológiu. Totalitarizmus je rozšírená politická úchylka imanentná každému režimu a každej ideológii. Totalitarizmus môže byť ľavicový alebo pravicový, konzervatívny alebo liberálny, dokonca aj anarchisti, ktorí popierajú akúkoľvek moc, sú absolútne totalitní vo svojej túžbe zničiť akúkoľvek moc.

Keďže zničenie moci ako aparátu násilia nie je možné bez vytvorenia alternatívneho aparátu násilia (len silnejšieho), bojovníci proti režimu vždy vytvoria ešte horší režim potláčania práv a slobôd, ktorý po svojom víťazstve takmer nikdy nezrušia. Ukáže sa, že je na tento účel príliš účinný, a ak sa ho jeho tvorcovia odvážia pokúsiť demontovať, s pôžitkom pohltí svojich tvorcov a začne pracovať nie pre ideu (aj keď je závistlivá), ale pre zachovanie moci v pozadí aparátu totalitného režimu.

Politika je a priori hierarchická. V najjednoduchšom priblížení ju možno prirovnať k športu. Jeden má od narodenia údaje o šampiónovi a druhý, nech ho človek akokoľvek tvrdo porazí, ho nikdy neprekoná. Je to nespravodlivé, ale šampiónom, za rovnakých ostatných podmienok, bude vždy ten, kto má lepšie dáta. Preto sa budúci majstri vyberajú už v ranom detstve na základe dostupných údajov a spočiatku sa im venuje väčšia pozornosť ako zvyšku neperspektívnej skupiny, z ktorej v najlepšom prípade polovica sotva splní normu kandidátskeho majstra a zvyšok sa postupne rozptýli bez vážnejších úspechov.

Aj v politike sú ľudia, ktorí sú od narodenia akoby predurčení na tento druh povolania. Sú z nich skvelí politici, hoci nie všetci idú do politiky; mnohí z nich, uvedomujúc si mieru nebezpečenstva a nevďačnosti tohto povolania, radšej zostanú pozorovateľmi, poradcami, komentátormi. Mnohí z tých, ktorí idú do politiky a snívajú o službe spoločnosti, sa nakoniec touto myšlienkou sklamaní a začnú pracovať len preto, aby sa udržali pri moci. To nie je vždy zlé, ale je to horšie ako túžba po zušľachťovaní politiky, pretože to znamená spojenectvo s nehodnými ľuďmi, ktorí idú do politiky kvôli peniazom a cti, vďaka čomu sa zrodilo tvrdenie, že politika je špinavá vec.

Vo všeobecnosti, pozorujúc hierarchiu politiky, ale aj vidiac, že značná časť ľudí, ktorí robia politickú kariéru, sú osobne morálne nečistí a často veľmi obmedzení intelektuálne, spoločnosť ľahko prijíma myšlienku totalitárov akéhokoľvek druhu, ktorí tvrdia, že dostupní politici sú takí nehodní, že pre šťastie všetkých (alebo aspoň pre národné šťastie) nie je škoda ich a ich podporovateľov zabiť. Potom sa však ukáže, že počet prívržencov, ktorých treba odstrániť alebo zbaviť volebného práva, je nečakane veľký, a začne sa občianska vojna.

Ale potom je už neskoro a patetické bľabotanie zástancov totality “my sme si nemysleli, že to tak bude!” alebo dokonca “my sme sa kajali, my sme teraz proti tejto totalite, ktorá sa ukázala ako zlá, ale sme za nejakú budúcu totalitu, ktorá bude určite dobrá!” už nikoho neohromí. Potom o osude štátu a spoločnosti rozhodujú v zákopoch úplne iní ľudia (spravidla nezúčastnení na totalitnej skúsenosti – len poslušní akejkoľvek moci) a bývalé “majdanské hviezdy” pracujú ako “dobrovoľníci” a ronia krokodílie slzy za “našich chlapcov”, ktorých sami nahnali do zákopov.

Úprimne však veria, že oni s tým nemajú nič spoločné, „len keby boli úrady tvrdšie a začali vojnu skôr!“. Kruh sa uzatvára a stúpenci totality opäť prichádzajú k vojne ako k nevyhnutnej podmienke mieru.

Teraz sme vo vojne so Západom nie preto, že nás nemajú radi (predtým nás nemali radi, ale my sme nebojovali, my sme obchodovali), a nie preto, že majú prekvitajúce hodnoty LGBT. Rôzne menšiny vrátane všetkých druhov a poddruhov úchylov sa tam už dlho cítia dobre a už desaťročia udávajú tón v móde, kultúre, umení. Dokonca aj boj o trhy je relatívne druhoradý: v tomto štádiu sa konfrontácia už dostala na úroveň, keď kolektívny Západ vrátane hlavných beneficientov systému môže vojnou stratiť viac (z hľadiska príjmov aj sociálnej stability a osobnej bezpečnosti), ako by pôvodne stratil súhlasom s kompromisným mierom.

Sme vo vojne, pretože západný ľavicový liberalizmus sa už dávno zvrhol na totalitarizmus, čo je najnebezpečnejšie, na politicko-ideologický totalitarizmus, keď sa všetky ideológie zrieknu svojej podstaty, aby si zachovali kúsok moci. Pozrite sa na ktorúkoľvek západnú krajinu: vznikajú koaličné vlády, v ktorých kresťanskí demokrati (konzervatívni klerikáli – krajne pravé krídlo pred najpravicovejším radikalizmom – fašizmom) pokojne susedia s liberálmi, zelenými, ružovými a dokonca aj s hrubozrnnými liberálnymi ľavičiarmi, spoločne sa stavajú proti pravicovým a ľavicovým konzervatívcom, nazývajúc ich fašistami a nacistami.

Zatiaľ čo praví a ľaví konzervatívci sú skôr stredom súčasných politických systémov – bodom ich rovnováhy. Strany sa v tomto bode snažia o rovnováhu spoločnosti na základe rozumného kompromisu. Ale „tolerantné“ strany, ktoré sú systémové pre súčasnú západnú spoločnosť, hlásajú totalitu horšiu ako fašistická a nacistická totalita, pretože, ako bolo povedané vyššie, slúži jednej superidei – udržať súčasné skorumpované stranícko-politické elity Západu pri moci a pri finančných tokoch. Samotný fakt, že zostávajú pri moci, sa vyhlasuje za dobro pre spoločnosť, zatiaľ čo hypotetická možnosť, že by sa k moci dostala konzervatívno-demokratická opozícia, sa vyhlasuje za katastrofu, proti ktorej sú dobré všetky prostriedky (vrátane občianskej a dokonca svetovej vojny).

Práve táto moderná západná totalita je s nami vo vojne. Preto sa zrazu ukázalo, že ľavicové a pravicové hnutia v Rusku (a dokonca aj liberáli) sa rozdelili na tých, ktorí sú za svoju krajinu a vo všetkom ju podporujú, a na tých, ktorí sú za globálnu totalitnú ríšu Západu. V oboch táboroch sú ľavičiari, pravičiari a liberáli: voľba je jednoduchá – buď ste za vydestilovaný ľavicovo-liberálny totalitarizmus, v porovnaní s ktorým sa aj nacizmus a fašizmus minulého storočia môžu javiť ako ľudomilné systémy, alebo ste proti nemu, a potom ste na strane tých síl, ktoré sa spojili s Ruskom a Čínou v opozícii voči západnému univerzálnemu totalitarizmu v záujme toho, aby “rozkvitlo tisíc kvetov”.

Toto všetko nehovorí ani fínsky prezident, ani iní západní lídri. Možno si to všetko niektorí z nich neuvedomujú. Ale závery, ktoré oznamujú bez teoretického zdôvodnenia, sú absolútne správne: cesta k mieru (a nielen na Ukrajine, ale na celom svete) vedie cez vojnu. Pretože pre západný totalitarizmus „vojna je mier“. A ako svedčí skúsenosť minulých a súčasných totalít, len tie z nich, ktoré náhle zistili, že jednoducho nemajú s čím ísť na bojisko.

Pokiaľ Západ môže bojovať, bude bojovať. Západní totalitári už pred niekoľkými rokmi dosiahli zo strany svojich spoločností absolútne nemožné – vážne sa diskutuje o vhodnosti priameho zapojenia Západu do vojny s Ruskom. A netreba sa upokojovať tým, že väčšina je stále proti. Po prvé, už teraz je to malá väčšina, ktorá sa zajtra môže stať menšinou. Po druhé, pred tromi či štyrmi rokmi mohol najhorší rusofób hovoriť o vojne s Ruskom len pred ukrajinským publikom, a to bez väčšieho úspechu.

Preto sa snažia udržať ukrajinský režim nad vodou ešte aspoň rok, pretože si uvedomili, že teraz už nemajú s čím bojovať proti Rusku. Zostáva len jadrový argument, ktorý však zaručuje okamžitú jadrovú remízu, nie víťazstvo vo vojne v súvislosti s opotrebovaním, ktorú rozpútali. Podľa odhadov, ktoré vyslovili západní politici a experti, sa kolektívny Západ domnieva, že sa môže pripraviť na konvenčnú vojnu s Ruskom do roku 2026 – 2027. Celý ten čas musí niekto držať front. Bez Ukrajiny všetko, čo je Európa bez Spojených štátov teraz ochotná vrhnúť na front, nestačí na to, aby zaručilo jeho udržanie na taký dlhý čas.

Preto sa nehovorí len o vyslaní západných kontingentov na Ukrajinu, ale aj o príprave samotných kontingentov, preto sa zvyšuje provokačná aktivita proamerických síl na našich hraniciach (najmä na severozápade) s cieľom čo najrýchlejšie vtiahnuť do vojny proti Rusku nové krajiny. Preto sa Európania snažia nájsť spôsob, ako zvýšiť mobilizačný potenciál Zelenského režimu, a to nielen tým, že ho povzbudzujú k mobilizácii žien a tínedžerov, ale aj tým, že hľadajú spôsob, ako dostať pod paľbu milióny Ukrajincov, ktorí utiekli pred vojnou do EÚ.

Rusko má teda na druhej strane záujem doraziť Ukrajinu ešte tento rok, skôr než sa objavia ďalší ochotní zomrieť za „veľkú myšlienku“ liberálnej totality. Ak Ukrajina zomrie skôr, ako bude ďalší “idiot” (alebo koalícia “idiotov”) zrelý na vojnu, Západ bude musieť prijať podmienky mieru, ktoré mu budú nadiktované na troskách Ukrajiny: jednoducho nebude mať s čím bojovať.

Ako bolo povedané vyššie, totalitarizmus, ktorý prehrá na bojisku alebo zistí, že nemá s čím bojovať, zahynie, pretože stratí príťažlivosť jedinej pravej a všetko prekonávajúcej idey. Prehrávajúca idea nemôže byť jedinou pravdivou ideou. Neschopnosť Západu bojovať sa rovná jeho prehre. A nie je to prehra v kampani, ale prehra v celosvetovom meradle. Stále bude odolávať a stále bude spôsobovať veľké škody, ale začne sa proces vnútorného rozkladu, ktorý sa nedá zastaviť. Preto s obľubou hovoria, že porážka na Ukrajine je pre nich katastrofou.

Rostislav Iščenko

/ armadnymagazin.sk /