Recenzia: Putovanie po Amerike, Iľf + Petrov

Ilustračný obrázok: Alexandra Fuller – Unsplash

Dvojicu Iľf – Petrov rozhľadenému čitateľovi asi netreba zvlášť predstavovať, len pre istotu si pripomeňme svetoznámy satirický román Dvanásť stoličiek. Bol preložený do mnohých jazykov, viackrát sfilmovaný a dodnes vypredáva najvýznamnejšie divadlá v Amerike.

Iľf a Petrov však precestovali USA aj osobne. Začiatkom 30. rokov minulého storočia sa vybrali na spoznávaciu cestu v narýchlo kúpenom aute z New Yorku do Kalifornie a späť. O tejto ceste a hlavne o charaktere a duši Ameriky a Američanov je táto ich kniha.

Je dosť pravdepodobné, že do USA cestovali so stranícku úlohou čo najvernejšie priblížiť sovietskym občanom ľudí a život v USA, ale už keď si uvedomíme tento fakt, zarazí nás rozdiel oproti dnešným vzťahom medzi Západom a Ruskom. Oproti dnešným novinárskym článkom, ktoré sú viac propagandou ako podávaním informácií, pôsobí text Iľfa a Petrova veľmi sviežo a uvoľnene. Je zrejmé, že sa na cestu nevydali s hotovým názorom, ako sa to dnes bežne robí, a svoje zážitky a skúsenosti podávajú očami obyčajného človeka, takže čitateľ sa veľmi ľahko vžije do ich spoločnosti a cítite sa, ako keby ste to celé prešli s nimi.

Už tie prvé dojmy a zoznamovanie sa s novými zvykmi, frustrujúce hľadanie vypínača v hoteli a zažívanie bežných trapasov cudzinca v novej krajine… Presne to isté by zažíval každý Európan, čo sa prvý raz ocitne v New Yorku. Autori sa nehrajú na skúsených svetobežníkov, sú sympaticky ľudskí a hneď po prvých stránkach si čitateľa získajú. Presne tak, ako si získali tisíce priateľstiev v USA.

„Američania sú obdivuhodní ľudia, je príjemné sa s nimi priateliť aj niečo riešiť,“ píšu autori. Lebo hoci boli vybavení desiatkami odporúčajúcich listov od svetoznámeho režiséra Ejzenštejna, oveľa užitočnejšie sa ukázali improvizované známosti priamo na mieste. O Američanoch píšu objektívne a vyzdvihujú, na rozdiel od Rusov doma, že nikdy nehovoria do vetra a vždy dodržia dané slovo. Na koktejloch, kam ich pohostinní noví priatelia často pozývali, sa stávalo, že dostávali veľkolepé návrhy, čo by si mali pozrieť. Príjemným prekvapením bolo, že aj po vyprchaní alkoholu, ktorý mohol ponuky motivovať, sa priatelia k návrhom hlásili a splnili ich.

Takto sa napríklad dostali do najstráženejšej väznice Sing-Sing a pozreli si aj typicky americký vynález – elektrické kreslo. Tú návštevu im náhodou sprostredkoval Ernest Hemingway. Stretnutia so slávnymi osobnosťami sú perličkami tohto cestopisu a autori sa postarali, aby zaujímavo a plasticky dokreslili celý obrázok.

Aj o americkej spoločnosti píšu objektívne. Chvália ich precíznosť a kvalitu služieb. „Komfort nie je v Amerike vôbec znakom prepychu. Je štandardný a dostupný.“ V New Yorku dostať všetko, akúkoľvek vec, akúkoľvek lahôdku z celého sveta… ale treba primerané zaplatiť. Bežný Američan je však odkázaný na kávu z automatu, samoobslužné jedálne, chlieb bez chuti a nezrelé paradajky. „Povedali nám: Viete, jednoducho sa to neoplatí. Tu nemôžete konkurovať monopolom.“

Iľf a Petrov boli zvedaví na všetky tváre Ameriky a tak si vyhľadali, ako žijú vedľa bohatých ulíc žobráci a bezdomovci. Verne popisujú beznádej, ktorú tam našli, s perspektívou, v najlepšom prípade, na nové rádio. Popisujú pôsobenie dobročinných organizácií: „Žobrákom neponúkali prácu, ponúkali im iba boha, zlého a náročného ako čert.“

Pri ceste autom dvakrát cez kontinent videli aj krásnu prírodu Skalistých hôr, nekonečné púšte, ale aj jednotvárnosť amerických miest, ktoré sú jedno ako druhé. Presne na obraz ľudí, ktorí ich vystavali. Pri ich charakteristike, čo s ľuďmi dokáže urobiť reklama, nevdojak zamrazí, lebo presne cítime, že toto isté k nám dnes prichádza cez proamerické médiá, vtieravú reklamu a kvázi-nezávislé mimovládky:

„Priemerný Američan, nehľadiac na jeho vonkajšiu aktivitu, má v skutočnosti veľmi pasívnu náturu. Všetko mu treba dávať hotové ako rozmaznanému mužovi. Povedzte mu, ktorý nápoj je lepší – a on ho bude piť. Oznámte mu, ktorá politická strana je výhodnejšia – a on za ňu bude hlasovať. Povedzte mu, aký boh je skutočnejší – a on bude v neho veriť. Iba jedno nerobte – nenúťte ho rozmýšľať v mimopracovnom čase. To nemá rád a nie je na to zvyknutý. A na to, aby uveril vašim slovám, treba ich čo najčastejšie opakovať. Na tom doteraz stojí značná časť americkej reklamy – aj obchodnej, aj politickej, hocijakej.“

Jednotvárnosť amerického vidieka vystrieda návšteva Fordovho závodu na automobily v Dearborne. Stretli sa so samotným Henry Fordom a urobil na nich veľmi dobrý dojem: „Farmár vyrába chlieb, my robíme automobily, ale medzi nami stojí Wall Street a banky, ktoré chcú mať z našej práce podiel, pričom sami nerobia nič.“ Pri stretnutiach so známymi činorodými ľuďmi, aj obyčajnými Američanmi, je cítiť, že medzi nimi a sovietskymi občanmi nie je žiadna ľudská bariéra. Ľudia, ktorí sa živia prácou, si porozumejú. Pri rozlúčke posiela radu Sovietskemu zväzu: „Nikdy sa nezadlžujte a pomáhajte si navzájom.“

Jednou z najsilnejších príhod počas ciest je však návšteva indiánskych rezervácií, kde sa zoznámia so skutočne nepokoriteľnými ľuďmi, ktorí nepodľahli kapitalistickým vzťahom a žijú podľa svojej predstavy o tom, čo je správne. Jeden z kovbojov, majiteľ hotela, ktorý Indiánov dobre pozná, hovorí: „Navahovia sú skutočne skvelý národ. Sú dokonale čestní. Nie je u nich žiadna kriminalita. Myslím, že ani nevedia, čo kriminálny skutok je.“

A ďalej ako ilustráciu popisuje príbeh Indiána, ktorý sa dostal k balíku peňazí a začal obchodovať. Ale svoj tovar predával za rovnakú cenu, za aký ho kúpil. Kovboj sa mu snažil vysvetliť, že obchod sa robí inak: „Nijako som ho nemohol presvedčiť. Akokoľvek som sa snažil, nepodarilo sa mi to. Bol tvrdohlavý ako býk a stále tvrdil to isté – Radíš mi nečestnú vec. Hovorím mu – To je biznis, a on mi hovorí – To znamená, že biznis je nečestná vec.“

Samotný fakt, že uprostred najbohatšej krajiny na svete žije komunita ľudí, pre ktorú peniaze a biznis absolútne nič neznamená, je inšpirujúci a posilňujúci. Iľf a Petrov to však geniálne prepájajú s asociáciou na vypočúvanie jedného z najbohatších bankárov – Johna Pierponta Morgana pred senátom za dôsledky jeho obchodnej politiky, ktoré vtiahli USA do Veľkej vojny v Európe. Vypočúvanie viedol senátor Nye: „Vedeli ste predsa, že vyvážaním peňazí do Európy podporujete vojnu, prečo ste to teda robili?“ Dostal odpoveď „Ako to, prečo? Veď je to biznis!“

Text Iľfa a Petrova vznikol takmer pred 100 rokmi, je však zarážajúce, ako je nadčasovo pôsobia celkové závery autorov. Napríklad keď citujú držiteľa Pulitzerovej ceny Uptona Sinclaira: „Kapitalizmus ako zriadenie, prinášajúce ľuďom výhodu, zárobok, ako zriadenie, ktoré poskytuje možnosť cestovať, dávno skončilo. Bohužiaľ, ľudia to ešte nepochopili. Myslia si, že ide o dočasné zaváhanie, ku ktorým dochádzalo aj predtým. Nechápu, že kapitalizmus už nikdy nedá prácu trinástim miliónom amerických nezamestnaných. … Najbohatšia krajina na svete, veľká krajina, nie je schopná zaistiť ľuďom ani prácu, ani chlieb, ani bývanie.“

Na toto teda múdre mozgy prišli v Amerike už po prvej veľkej kríze skoro pred storočím. My sa však stále ďalej potkýname na ceste kapitalizmu a dúfame, že sa niečo zlepší.. Nepomohla kríza druhej vojny, nepomohla ropná kríza, realitná kríza, a možno nepomôže ani najnovšia kovidová.

Po prečítaní knihy ostane v čitateľovi mnoho dojmov. Kniha je tak plná príhod a poučenia, že si čitateľ si podľa svojho vkusu určite nájde mnoho ďalších, ktoré sa do krátkej recenzie nezmestia. V závere sa tiež čitateľ dozvie, či títo dvaja sovietski občania nemali chuť v tom luxusnom svete ostať. Bolo by to jednoduché…

(Knižka je dostupná napríklad: https://www.inlibri.online/)