Putin – Biden a Poľsko – Rusko

Tento článok vyšiel na One World 15.6. t.j. v očakávaní stretnutia Putin-Biden. Autorom je pôvodom Poliak, Konrad Rekas, žijúci v Škótsku. Názov článku je „Ďalšia Západná Zrada? Biden-Putin a Poľská Otázka“. Prečo som to preložil uvádzam na konci.

Prešli teraz Poľskí politici od vtláčania svetu víziu Poľska ako trvalej obete “Ruskej agresie” do fázy zúfalstva a beznádeje? Presne tak totiž Poľské vyjadrenia ohľadne východných záležitostí začínajú vyzerať, zvlášť čo sa týka otázky Nord Stream 2 a stretnutia Joe Biden-Vladimír Putin.

Šer Chán opustil Tabaquiho? – začína to odvolávkou na obrazné vyjadrenia Vladimíra Putina v jeho nedávnom prejave (viď Slovanské Noviny).

Spájaním všetkých svojich geopolitických nádejí výlučne s víťazstvom Donalda Trumpa, dokonca aj sami vodcovia vládnúcej Poľskej strany Zákon a Spravodlivosť – (PiS), sú si už pravdepodobne vedomí, že dostali Poľsko do situácie prakticky bezvýchodiskovej. Náš štát nielen vedie neprestajnú propagačnú vojnu proti Rusku, nielen bol zaangažovaný v úboho neúspešnom pokuse o prevrat v Bielorusku, ale bol v konfliktoch prakticky so všetkými susedmi, dokonca aj s takými, ktorí sa označujú ako “strategickí spojenci”. Takže, poslednou šancou pre politickú Varšavu boli Americkí Demokrati – Vojnoví Jastrabi, obvykle o nič menej anti-Ruskí ako Republikánska pravica. A opäť, napriek tomu, sme museli pocítiť to katastrofálne Poľské chápanie Americkej politiky. Poľsko hralo naslepo aby pokračovalo, alebo ešte pritvrdilo, sakcie proti Nord Stream 2, aby sa zvýšila prítomnosť NATO na Ukrajine, a aby so dokončil prevrat v Bielorusku. A zatiaľ, ani jeden z týchto scenárov sa v súčasnosti nenasadzuje, a Poľsko, so svojou protiruskou kampaňou, ostalo osamelé, ako nejaký… naďalej navádzajúci na niečo Šakal, prekvapený únikom svojho bossa Tigra (ktorý už má zopár papierových súčiastok – moja vsuvka). 

Zabudnutá Normalizácia Sveta.

Samozrejme, akýkoľvek nezávislý štát, aj najblbšie „vládnutý“, by už bol musel dávno pochopiť, že taká politika nevedie nikam, len zvyšuje náklady a straty na strane  Poľska. Nehovoríme tu predsa o nejakej veľkej politickej zmene, ale medzi Poľskou politickou elitou nie je žiaden štátnik potrebného formátu pre taký manéver. Sami, dobrovoľne – by sa aspoň mala upokojiť atmosféra, utlmiť tá anti-Bieloruská kampaň, a stiahnuť sa z tých najabsurdnejších anti-Ruských vyhlásení a akcií. Aj keby to Poľská vláda urobila neúprimne a takpovediac „proti sebe“, prinajmenšom by to bol signál, že niektoré príčiny katastrofálnej medzinárodnej pozície Poľska boli pochopené. A napriek tomu, že Minsk a Moskva nemajú žiaden dôvod aby niečo takéto hypotetické posudzovali ináč ako s nedôverou, bol by to prvý, celkom základný, krok k normalizácii.

A ak nikto vo Varšave nevie rozmýšľať v takých strategických polohách, mali by aspoň rozumieť taktickú myšlienku za tým: „náznak naznačenia“ Západným hlavným mestám, že Poliaci si tiež dokážu niečo domyslieť, a nie sú väzňami svojich fóbií a vnútenej propagandy. Jasné, na Západe by sotva niekto uveril, že Poliaci sú dostatočne bystrí aby to urobili, ale, aj tak, semienko pochybnosti by v čase mohlo vyrásť. A bolo by ľahšie to urobiť, a zároveň to aj posunúť Poľskej verejnosti, ako naši spoluobčania, ak by si niečo z novších dejín pamätali viac menej správne, a to je heslo “the West Betrayal – Zrada Západu”.

Tento pojem má v Poľskom vedomí dlhú tradíciu. Presne tak sa nazývala ľahostajnosť Západných Centrál (capitals) voči rozoberaniu Poľska v 18. storočí, a tá  123-ročná okupácia našej krajiny Nemeckom, Ruskom, a Rakúskom. Pre Poliakov, klasickým príkladom Západnej Zrady bola špeciálne tá Podivná Vojna – the Phoney War – v roku 1939, keď počas niekoľko týždňov sme stáli sami proti Hitlerovi. A nakoniec, prenechanie povojnového Poľska v Sovietskom bloku sa tiež považuje za spojeneckú zradu. Preto Poľsko miluje Západ beznádejnou láskou, ale zároveň je plné ľútosti a nedôvery. Sme národ mentálnych detí a vládnúcich žien, ktoré sa urazia, keď sa niekto rozhodne pre vlastné záujmy, namiesto aby dal Poľsku darčeky. 

A tento motív by sa mal zahrať teraz, s vysvetlením „zmeny prízvukov“ (the change of accents). O to viac, že strana Zákon a Spravodlivosť robí to čo robí, aj v medzinárodnej politike, výlučne v zmysle byť príťažliví v očiach svojho elektorátu. A Poľská vláda si je značne istá, že nemôže meniť nič v Poľskej diplomacii, pretože by to nezhltli ich voliči. Ale možno sa Poľský vodca Jarosław Kaczyński môže absolútne mýliť ak len zahrá šikovne na komplexy a roztrpčenia ešte stále živé medzi Poliakmi. Namiesto nenávisti k Rusku by mal vytiahnuť nedôveru Poľska voči Západu, všetky nevyplnené Poľské nádeje a sny súvisiace s túžbou po akceptácii Poľska Západom,  a obrátiť to na znateľné zlepšenie medzinárodnej pozície Poľska, ktoré opäť cíti značný odpor voči Západu. Na nešťastie, ani Jarosław Kaczynski, ani žiaden iný Poľský  mainstreamový politik nemyslí ani nekoná dostatočne nezávisle, aby to mohol urobiť.  

Resistantní voči nenávistnej kampani?

A to by nás malo mrzieť, pretože možno je Poľský národ pripravený pre takú zmenu.  Nakoniec, podľa marcového prieskumu (názorov) WCIOM-u, väčšina opýtaných Poliakov a Rusov verí, že obidve krajiny by sa mali navzájom brať ako spojenec – an ally – (42 percent Poliakov, 40 percent Rusov) alebo dokonca ako priatelia (22 a 28 percent v tom poradí). Navyše, podobné prieskumy sa držali na týchto prekvapujúco vysokých úrovniach celé roky, napriek značnej stálej (asi dekádu) intenzite  agresívnej Rusofóbnej kampani v Poľsku. A zatiaľ, veľká časť Poľskej spoločnosti, dokonca stále opakujúc tie isté politické alebo historické cliché, zdráhavá voči Rusku, nevidí žiadne dôvody, prečo by vzťahy so súčasným Ruským štátom nemohli byť jednoducho NORMÁLNE. 

Samozrejme, každý štatistický Poliak je denne bombardovaný stovkami správ o ďalších príkladoch “Ruskej agresie”, o tej “strašnej majetníckosti – possessiveness –  Kremľa”, a tých tuctoch špiónov Moskvy na každom rohu, atď. Ale dá sa zároveň predpokladať, že už funguje efekt určitej únavy, a zároveň negatívnej verifikácie tejto propagandy. Tá anti-Ruská kampaň v Poľsku bola zintenzívnená spolu s pučom na Ukrajine v roku 2014, s cieľom zvýšiť Poľskú podporu pre proces „Pozápadňovania –Westernization – v Kyjeve. To bol ten moment, kedy začala tá poľovačka na Ruských špiónov, so zámerom umlčať všetky kruhy podporujúce normálne Poľsko-Ruské vzťahy, ako aj tie, požadujúce rozhodnejší postoj voči oživeniu Banderovského Nacizmu na Ukrajine. Ale dnes už aj slepí vidia, že prešlo sedem rokov, a ten strašný Putin stále na nás nezaútočil!

Jasné, Poliakom sa hovorí, že to vďaka našej výbornej vláde a ešte lepším alianciám, z ktorých má ten vládca Moskvy hrôzu. Ale aj ten typicky ohromený Poliak má svoju vlastnú Slovanskú prefíkanosť, hovoriac si: Tak dobre, keď tí Rusi nie sú vlastne až TAKÍ strašní, prečo by sme sa s nimi nedohodli, len my sami, diskrétne? A ak sú naozaj TAKÍ strašní, tak je to ešte lepší dôvod na dohodu!

Ale, nesmieme podľahnúť falošnému optimizmu: tieto pozitívne inštinkty Poliakov zatiaľ nemajú žiaden vzťah s výsledkami volieb. Poliaci vo všeobecnosti majú problém s artikulovaním a vyjadrením svojich politických a dokonca aj socio-ekonomických očakávaní pomocou volebných lístkov. Naopak, oni očakávajú hotové – ready-made – recepty servírované tými ktorých si zvolili, a potom ich berú takých akí sú, a nevšímajú si detaily. A zahraničná politika, napriek jej fundamentálnym ekonomickým dopadom, zostáva pre väčšinu Poľských voličov „detailom“, a to nespomínam ešte horší negatívny postoj k medzinárodným záležitostiam zo strany nevoliacej väčšiny. Nelíši sa to od typických postojov aj v iných krajinách s demokratickými médiami. 

Princíp Poľskej Geopolitiky

Z toho dôvodu sa Poľskí vodcovia nemusia znepokojovať názormi voličov, sústreďujúc sa na vykonávanie predtým obdržaných, dokonca už neplatných, príkazov (orders). Tým pádom, my počúvame a čítame oficiálne očakávania vlády, alebo takzvanej opozície v Poľsku, ako Ženevské stretnutie Svetových Vodcov nebude, ak Joe Biden prinajmenšom nezastrelí, nezbije, alebo tvrdo neurazí a neopľuje Vladimíra Putina, zoberie mu Krym, Bielorusko, a čo ešte si vysníva. Úroveň úchylky tej „médiá-propagandy“ v Poľsku je taká veľká, že všetko menšie bude považované za kapituláciu a ďalšia Západná zrada (moja vsuvka: alebo zrada Západu? Nemám jasno kto koho). A paralelne, samozrejme, budú fungovať mechanizmy samokontroly. Čokoľvek sa stane, čokoľvek vodcovia rozhodnú, bude to v Poľských médiách prezentované ako porážka Rusov, dôkaz slabosti Ruska, a samozrejme Putinov kolaps. Jednoducho to nemôže byť ináč. 

Poliaci nezistia, na čom sa dvaja prezidenti v skutočnosti dohodli, alebo aké budú dôsledky toho pre Poľsko. Len po nejakom čase, keď podradené kolónie dostanú jasné predpisy – clear guidelines – od relevantných vyslanectiev, nejaké zmeny v akcentoch sa budú očakávať, možno útočenie zároveň aj na nejakých iných nepriateľov, možno nejaké nové spory so susedmi, len tak na odvrátenie Poľskej pozornosti. 

Ale predsa je zároveň fundamentálnym princípom Poľskej geopolitiky, že ako po storočia, mohli naše vzťahy so všetkými ostatnými národmi len „byť funkciou“ naších vzťahov s Ruskom a Nemeckom, a ich referencií na ostatné časti sveta. Toto je vlastne analógia toho, ako situácia Poľska medzi Amerikou a Ruskom vyzerá dnes.  A dokonca ani známa Nemecká ekonomická dominacia nad  Poľskom to nemení, keďže sa vlastne vykonáva (doteraz) vďaka Americkému mandátu a akceptovaniu. Preto, Poľsko nemôže mať zahraničnú politiku inú ako politiku voči USA a politiku voči  Ruskej Federácii, a inú externú (?) ekonomickú politiku, okrem politiky voči Nemecku. Všetko ostatné je druhotné. A Poľsko nemá ani jednu z tých troch. 

Teraz je asi jasné prečo som to preložil: Naša súčasná vláda sa rovnako chová ako  otrok, možno presne tých istých krajín, hoci za tým asi bude aj nejaká tá misa šošovice. Od čias komunizmu – cez akúsi pauzu ilúzie že rozhodujeme za seba sami – sme späť, v stave podriadenosti, a naša vláda je v stave poslúchnuť čokoľvek, aj príkazy na „znižovanie počtu obyvateľov“, ktoré v našom prípade nie je zdôvodniteľné. Aspoň za predpokladu, že naše územie je stále naše. 

Ivan Hečko

Slovanské Noviny