Prvotný antigénový hriech alebo nepotešujúca správa pre očkovaných od onkológa a hematológa MUDr. Jána Lakotu

Koncepcia „prvotného antigénového hriechu“ bola prvý raz navrhnutá pred šesťdesiatimi  rokmi. Tento fenomén má potenciál prepísať všetko, čo vieme o tom, ako imunitný systém reaguje na infekcie ako aj naše mechanistické  predstavy akým spôsobom máme dizajnovať vakcíny.

Toto nie sú moje slová. Toto napísal v roku 2017 v úvode prehľadného článku v Journal of Autoimmunity Dr. Anup Vatti so spolupracovníkmi. Výraz „prvotný antigénový hriech“ (PAH) bol vybratý cielene. Jeho podobnosť s „prvotným hriechom“  nie je vôbec náhodná. Píše vo svojom článku lekár a vedecký pracovník Centra experimentálnej medicíny Slovenskej akadémie vied (SAV) MUDr. Ján Lakota, CSc. 

V časopise Nature Communications bol v apríli tohto roku (2024) publikovaný článok: Pušnik J, Zorn J, Monzon-Posadas WO, Peters K, Osypchuk E, Blaschke S, Streeck H. Vaccination impairs de novo immune response to omicron breakthrough infection, a precondition for the original antigenic sin. Nat Commun. 2024 Apr 10;15(1):3102. doi: 10.1038/s41467-024-47451-w (Očkovanie zhoršuje de novo imunitnú odpoveď na prelomovú infekciu omikronom, čo je predbežná podmienka pôvodného antigénneho hriechu)

Autori veľmi opatrne píšu, že: „Za zmienku stojí, že všetky (tieto) štúdie založili svoje závery na zvýšenom pomere medzi titrami protilátok špecifických pre divoký typ a variantom omikron. Tie ukazujú, že už existujúce protilátky špecifické pre SARS-CoV-2 nie sú schopné špecificky viazať variant omikron a prevládajú nad protilátkami, ktoré rozpoznávajú mutované oblastí proteínov vo variante omikron. A na záver: „Our findings demonstrate that previous vaccination leads to higher titers of neutralizing antibodies, which might reduce susceptibility of these individuals to further SARS-CoV-2 the development of original antigenic sin if future variants overcome the vaccine-induced immunity. As this would inhibit the formation of adaptive immune response, infections with escape variants could become life-threatening. Therefore, our findings call for the development of variant-adapted vaccines that would not only boost the response to conserved regions of the spike protein but also evoke a de novo response targeting mutated epitopes as previously proposed by others. Všimnite si časť „… vývoj pôvodného antigénneho hriechu, ak budúce varianty prekonajú imunitu vyvolanú očkovaním. Keďže by to bránilo tvorbe adaptívnej imunitnej odpovede, infekcie únikovými variantmi by sa mohli stať život ohrozujúcimi“.

Táto práca bola citovaná v októbri 2024 v Nature Immunology: Cobey, S. Vaccination against rapidly evolving pathogens and the entanglements of memory. Nat Immunol 25, 2015–2023 (2024). https://doi.org/10.1038/s41590-024-01970-2. V abstrakte autorka píše: „This Review examines how past exposures shape B cell responses to vaccinations with influenza and SARS-CoV-2. An overriding feature of vaccinations with these pathogens is the recall of primary responses, often termed ‘imprinting’ or ‘original antigenic sin’. These recalled responses can inhibit the generation of new responses unless some incompletely defined conditions are met. Depending on the context, immune memory can increase or decrease the total neutralizing antibody response to variant antigens, with apparent consequences for protection“.

Mno, len doplníme. V roku 2020 sme v časopise Zem a Vek publikovali článok „Prvotný hriech“ ohrozuje mladých a starých“. Z článku vyberáme: Koncepcia „prvotného antigénového hriechu“ bola prvý raz navrhnutá pred šesťdesiatimi rokmi. Tento fenomén má potenciál prepísať všetko, čo vieme o tom, ako imunitný systém reaguje na infekcie ako aj naše mechanistické predstavy akým spôsobom máme dizajnovať vakcíny. Toto nie sú moje slová. Toto napísal v roku 2017 v úvode prehľadného článku v Journal of Autoimmunity Dr. Anup Vatti so spolupracovníkmi. Výraz „prvotný antigénový hriech“ (PAH) bol vybratý cielene. Jeho podobnosť s „prvotným hriechom“ nie je vôbec náhodná.

Pre vysvetlenie – antigén je všetko, na čo imunitný systém reaguje a voči čomu vytvára imunitnú odpoveď. Môže to byť bielkovina (napr. „vajcový bielok“, polysacharid, „malá molekula“ (napr. penicilín). Výskyt PAH bol pozorovaný u viacerých závažných infekčných ochoreniach, u človeka a u zvierat. Ako príklad spomenieme chrípku a horúčku dengue. Základom toho, čo vieme o infekcii (vírusmi) je to, že pri prvom kontakte náš imunitný systém vytvorí protilátky, ktoré sú namierené proti infekčnému agens – v tomto prípade proti vírusu. Ak sa daný vírus objaví znovu, protilátky (ktorých hladina sa medzitým, po skončení infekcie znížila) sa rýchlo nasyntetizujú a vírus zneškodnia. Hovorí sa im vírus neutralizujúce protilátky. To všetko vďaka pamäťovým bunkám, ktoré si vírus „zapamätali“ a sú pripravené pohotovo protilátky nasyntetizovať. Imunitný systém reaguje doslova bleskovo a vírus „má po chlebe“. Toto je aj princípom očkovania proti infekčným chorobám. Infekciu nemusíme prekonať (pre časť populácie by bola možno aj smrteľná), ale imunita proti nej je „uložená“ v systéme pamäťových buniek. PAH tejto centrálnej imunologickej dogme neprotirečí. Teda dovtedy, pokiaľ je druhýkrát daný vyvolávateľ identický (má úplne rovnaké antigény) ako ten, ktorý infekciu vyvolal prvýkrát. Ale! V prípade, keď vírus pri druhej infekcii má len drobnú zmenu v určitom antigéne (odborne sa tomu hovorí nepatrná variácia epitopu), potom príde hriech – PAH. Pamäťové bunky si pamätajú prvú infekciu s prvým, „originálnym“ antigénom. Imunitný systém na základe svojej pamäte sa jednoducho „rozhodne“, že použije do boja proti druhej infekcii už uloženú, zapamätanú informáciu. Pri takej maličkej variácii „usúdi“, že to bude stačiť. Teda namiesto prácneho budovania novej vlastne prvotnej imunitnej odpovede, použije tú starú, zapamätanú a začne vytvárať sekundárnu odpoveď. A hriech je na svete. Na základe PAH (a vlastnej „lenivosti“) imunitný systém vytvorí síce veľa, veľa protilátok, ktoré sú a priori neúčinné. Vírus (presnejšie niektorá, či viaceré z jeho bielkovín, z ktorých sa skladá) s nepatrnou variáciou epitopu ukáže dlhý nos. Je to spôsobené tým, že vyrobené protilátky nie sú schopné vírus zneutralizovať, resp. ho neutralizujú len slabo. Galiba je na svete.

Pod galibou rozumieme ťažký alebo ťažší priebeh ochorenia, ako bolo to predchádzajúce, prvotné. V prípade vakcín platí, že ak imunizujeme len proti jednému kmeňu vírusu, alebo len jednému epitopu a vírus/epitop sa po čase zmení, tak imunitný systém nie je schopný adekvátnej sekundárnej odpovede. Pre zhrnutie: Ak sa po prvotnej infekcii objaví druhá a vírus je ten istý (antigénne a epitopovo nezmenený), tak je dobre. Jeho likvidácia sa uskutoční pomerne rýchlo a je „vymaľované“. V prípade, ak sa vírus aj jemno-jemnučko zmenil, tak môžu nastať dve situácie – neúčinné protilátky ešte zhoršia priebeh ochorenia (PAH), alebo nastane úplný „nezáujem“ zahlteného imunitného systému (anergia). V oboch prípadoch s vážnymi konzekvenciami pre priebeh ochorenia u daného jedinca. Zároveň je potrebné spomenúť aj druhý fenomén, ktorý sprevádza PAH. Ide o následok syntézy slabo účinných protilátok (PAH), ktoré sa syntetizujú pri druhotnej infekcii. Pri akom takom pokuse o neutralizáciu vírusu nastane paradoxná situácia. Vytvorené protilátky ho nezneutralizujú, ale, a to je ten problém, umožnia jeho vstup do buniek, do ktorých by sa „normálne“ nedostal. Tento fenomén sa nazýva zhoršenie infekcie závislé na protilátke (antibody-dependent enhancement, ADE). Mechanizmus tejto reakcie je príliš zložitý, nebudeme ho tu vysvetľovať. Podstatné je, že v organizme často pozorujeme poškodenia orgánov, ktoré pri prvotnej infekcii nikdy poškodené nebývajú, napr. srdce, pľúca, pečeň alebo obličky“.

A ďalej: „Prečo o tom píšeme? Pokusy vytvoriť vakcíny proti chrípke, hepatitíde A („infekčnej žltačke“), hepatitíde C, vírusu HIV, vírusu dengue a najnovšie proti koronavírusu teda RNK vírusom, boli, sú a (asi) aj budú neefektívne. V súčasnosti vo svete rezonuje „koronakríza“, teda (či naozajstná alebo virtuálna – masmediálne vyrobená) kríza vyvolaná koronavírusom (CoV). V princípe existuje šesť kandidátov na vakcínu proti CoV: Vakcína na základe vírusového vektora (obyčajne sa ako vektor používa adenovírus), DNK (RNK) vakcína, tzv. subjednotková vakcína, vakcína na báze nanočastíc, vakcína na báze inaktivovaného celého vírusu a vakcína na báze oslabeného živého kmeňa vírusu. Nechajme teraz bokom obsah zloženia vakcíny (stabilizátory, pridané látky, atď). Tak isto nebudeme diskutovať o bezpečnosti genetickej (DNK/RNK) vakcíny. Doteraz nebolo použitie takejto vakcíny u človeka schválené, pretože „ani srnky netušia“, čo sa môže stať vtedy, ak sa do genetického systému človeka dostane iná, cudzia genetická informácia. A práve DNK/RNK vakcíny sú tou cudzou genetickou informáciou. Nie je vôbec jasné, čo sa stane v krátkom alebo dlhšom časovom odstupe od vakcinácie. Nie je známy ďalší osud cudzích génov, nie je jasné ako dlho sa v ľudskom organizme budú nachádzať, či nebodaj sa (náhodne alebo selektívne) nezabudujú do ľudského genómu. So všetkými následkami, ktoré nie sme schopní predvídať. Ale to sme mierne odbočili. Všetkých šesť druhov vakcín má jediný cieľ – vytvorenie protilátok proti bielkovine, či bielkovinám vírusu. A tu prichádza na scénu PAH a ADE. V prípade vzniku PAH stačí, aby sa vírus mierne zmenil – zmutoval. A to RNA vírusy robia veľmi „rady“. Na rozdiel od DNA vírusov, mutujú jedna radosť. Je jednoznačne dokázané, že pri malej zmene antigénu imunitný systém človeka bude syntetizovať málo účinné protilátky, ktoré „nový“ (teda zmutovaný) vírus nebudú schopné zneutralizovať. Zároveň sa pridá ADE. To znamená, že málo účinné a málo efektívne protilátky len čiastočne obalia vírus, pričom sú pohlcované (fagocytované) fagocytmi (väčšinou sú to biele krvinky, najmä monocyty/makrofágy). Cirkus pokračuje dvomi smermi. Po prvé, fagocytované vírusy sa veselo množia v bunkách, ktoré ich pohltili, po druhé vírus mení svoj tropizmus. To znamená, že (v prípade CoV) vírus nenapáda hlavne bunky v dolných dýchacích cestách pľúc (cestou ACE2 receptora), ale sa „vyšantí“ v bunkách, ktoré ho pohltili. Teda v monocytoch/makrofágoch. Samozrejme, spomenuté bunky si vírus „neponechajú“ len tak, pre seba. Roznesú ho všade, do celého organizmu, do miest, o ktorých by bez ADE ani nechyroval. Z patofyziologického hľadiska sa protilátky nasyntetizované po vakcinácii môžu na základe ADE po rokoch stať spúšťačom veľmi ťažkého priebehu infekcie pri ďalšej infekcii CoV“.

Ale to isté predsa uviedli autori v roku 2024 v Nature Communications: „Keďže by to bránilo tvorbe adaptívnej imunitnej odpovede, infekcie únikovými variantmi by sa mohli stať život ohrozujúcimi“.

Dobré ráno, stará mama!

Autor: MUDr. Ján Lakota, CSc.

Zdroj: Advokátska kancelária Weis & Partners