Rozhovor denníka Postoj s prof. PhDr. Máriou Potočárovou, pôsobí na Univerzite Komenského viac ako tridsať rokov, o pomeroch na Filozofickej fakulte UK, kde sa nielenže vytrácajú akademické štandardy a kritické myslenie, ale kde filozofky, ktoré pred rokom 1989 vyučovali na fakulte marxistickú ideológiu, sa teraz preorientovali na problematiku genderizmu a LGBT ideológie a vedú v rámci univerzity Centrum rodových štúdií.
Pred Novembrom jej hrozili, že nedokončí štúdium pedagogiky na Filozofickej fakulte UK, lebo nie je členkou SZM. Napokon univerzitu skončila s červeným diplomom a ďalších vyše 30 rokov pôsobila na katedre pedagogiky, od roku 2010 ako profesorka, ktorá bola garantkou odboru.
Profesorka pedagogiky Mária Potočárová v rozhovore pre Postoj vysvetľuje, prečo sa postupne znižovali akademické štandardy v jej odbore. Vo vedení fakulty a katedry to nemali záujem zmeniť, pretože boli vítaní pedagógovia, ktorí učili predmety ako rodovo citlivá výchova.
Mária Potočárová hovorí, ako bola postupne vytlačená na okraj a ako si mladšia kolegyňa prisvojila grant, ktorého hlavnou zodpovednou bola profesorka – a vedenie katedry a fakulty proti tomu nič nepodniklo.
Až posledné roky mi začínajú pripomínať obdobie spred roka 1989. Na univerzite som ako študentka zažila ateisticky zameranú pedagogiku, našťastie, prišla revolúcia a potom dlhé obdobie, keď som mohla normálne pracovať aj sa hlásiť k svojim hodnotám. Ale zas s tým som osobne nemala problém ani pred rokom 1989, keď to ani vtedy nebolo pre mňa jednoduché.
Čomu ste čelili?
Podobnému tlaku ako aj mnohí iní z rovnakého hodnotového prostredia. Nebola som totiž v SZM (Socialistický zväz mládeže, pozn. red.), viackrát som sa hlásila na medicínu, ale hoci som mala dobré známky, nevzali ma.
V čase, keď som sa vydávala, som si v zúfalosti podala prihlášku na filozofickú fakultu na medziodbor, ktorým bola medicína aj pedagogika na filozofickej fakulte. Tam ma v roku 1984 našťastie zobrali. Problémy sa tiahli ďalej.
Na univerzite som totiž odmietala vstúpiť do SZM, bol odtiaľ tlak, aby ma vyhodili zo školy, pretože s takým kádrovým profilom som nemala čo hľadať na učiteľskom odbore. Bolo to náročné obdobie, postupne sa mi počas štúdia narodili tri deti, ale veľmi som sa snažila, napokon som skončila s červeným diplomom a ešte aj s cenou rektora. (Úsmev.)
To už bolo asi znamenie, že režim sa pomaly rozpadáva.
Bolo to už v onom roku 1989, ale keďže som mala dobré známky aj výsledky, ani oni už nemohli obísť vlastné pravidlá. Hoci istý tlak pretrvával, nešlo len o SZM, k dekanovi sa dostala informácia, že u nás doma máme zavesený kríž.
Ako to dekan zistil?
Donieslo sa mu to od nejakých spolužiačok, ktoré boli u nás na návšteve. Ale už to na mojom diplome nič nezmenilo.
Ak by však komunizmus nepadol, čo by ste robili?
Vyzerá to ako paradox, ale je celkom možné, že aj napriek kádrovému profilu by som pokračovala na fakulte. Želal si to školiteľ mojej diplomovej práce, venovala som sa didaktike, teda oblasti, kde ideológia až tak nezasahovala.
Režim však hneď padol, takže som sa mohla už slobodne venovať hodnotovej orientácii rodiny, čo bola moja téma. Mala som vtedy naozaj šťastie, jeden holandský profesor ma prizval do veľkého medzinárodného výskumného projektu, kde som sa venovala téme sociálneho správania mládeže vo vzťahu k sociálnym normám.
Takže som sa sústredila na pedagogiku rodiny, veľa podnetov som načerpala práve z Holandska na univerzite v Groningene a neskôr v Krakove v spolupráci na Jagellonskej univerzite. Na Trnavskej univerzite sme tiež po revolúcii pripravovali prvých učiteľov etickej výchovy do našich škôl.
Odkedy ste vo svojom odbore začali pociťovať problémy?
Prichádzalo to postupne po tom, čo som sa v roku 2010 stala profesorkou. Profesúru som pôvodne robila na Jagellonskej univerzite v Krakove, ale keďže v Bratislave potrebovali doplniť garantov študijných programov, tak som si profesúru spravila aj v Bratislave.
Vzhľadom na to, že som bola jedinou profesorkou pedagogiky Univerzity Komenského, dostala som na starosť garanciu pedagogiky na filozofickej fakulte a zároveň som sa stala celouniverzitnou garantkou pedagogiky aj pre učiteľské programy viacerých fakúlt.
To vyzerá ako kariérny vzostup, prečo teda prišli problémy?
Mala som zrazu väčšiu zodpovednosť, musela som „strážiť“ najmä kvalitu študijných programov po obsahovej stránke. Nevedela som sa však celkom zmieriť s tým, že som pozorovala postupný úpadok študijného odboru pedagogiky na našej fakulte. Dané štandardy sme už jednoducho nevedeli personálne ani obsahovo zabezpečiť.
Teda ste mali na katedre učiteľov, ktorí už odborne nestačili, a katedra upadala?
Áno. Mala som síce garantovať, čo budeme učiť, a rozhodnúť, aké smery si vyberieme, lenže sme nemali na to ľudí. Viacerí si chceli učiť iba to svoje, čomu sa v pedagogike venovali z nejakého vlastného záujmu.
Pritom pri akreditáciách študijných programov sú jasne určené nosné predmety, ktoré sa musia vyučovať. Okrem toho sa vyžadujú aj ďalšie kritériá, napríklad vyučujúci daného nosného predmetu musí mať k príslušnému predmetu aj primerané publikačné výstupy.
Čo znamená, že viacerí pedagógovia si chceli učiť iba to svoje?
Nemali sme na katedre ľudí, ktorí by mohli učiť teóriu výchovy a didaktiku, metodológiu, čo sú pritom základy nášho odboru. Zhruba od mojej profesúry sa prijímali na katedru vyučujúci, ktorí učili predmety z iných špecializácií sociálnej pedagogiky alebo z poradenstva, pričom sa zameriavali na šikanu či zneužívanie, delikvenciu mládeže, arteterapiu alebo na rodovo citlivú pedagogiku.
Vôbec netvrdím, že to nie je dôležité, ale nám predsa chýbal fundament. Nebola to v žiadnom prípade vedecky orientovaná jednoodborová pedagogika ani kvalitné zabezpečenie učiteľského vzdelávania na celouniverzitnej úrovni.
Nešlo o subjektívne pocity, ale o moju zodpovednosť, pretože pod mojou garanciou sme dvakrát podávali náš študijný program na akreditáciu a dvakrát nám neprešiel.
Akreditačná komisia (dnes akreditačná agentúra, pozn. red.) sa jasne vyjadrila, že študijný program odmieta akreditovať pre nedostatočné obsahové zameranie a personálne zabezpečenie programu.
To vás ako neúspešnú garantku asi mrzelo, ale s rozhodnutím komisie ste súhlasili?
Samozrejme, akreditačná komisia mala správne výhrady, náš študijný program jednoducho nezabezpečoval nosné pedagogické predmety a nemá pedagógov, ktorí by v týchto predmetoch mali publikačnú a výskumnú činnosť.
Celý ten čas som na to vedúcu katedry Janku Medveďovú aj vedenie fakulty upozorňovala. Situácia bola vážna, spolu so zamietnutím programu pedagogika nám zároveň pozastavili akreditačné práva na doktorandské štúdium aj práva na habilitácie a inaugurácie.
Filozofická fakulta UK tak od roku 2014 nemá doktorandské štúdium ani nemôže menovať profesorov a docentov v odbore pedagogika.
Váš odbor teda postupne degradoval. Aká bola vaša predstava reformy?
Za obsahovú stránku študijného programu zodpovedá hlavne garant odboru a spolugaranti a za personálne zabezpečenie predovšetkým vedúci katedry. Vychádzala som z tohto bodu. Preto som chcela minimálne spolu s vedúcou katedry dosiahnuť, aby sme spolu ako katedra o probléme otvorene komunikovali a začali zmenu tlakom na kolegov.
Povedané inak, chceli ste menej rodovo citlivej výchovy či arteterapie a viac teórie a filozofie výchovy.
Išlo naozaj o to, aby sa nevenovali predmetom, ktoré sú doplnkové a ktoré oni z nejakých dôvodov preferujú, potrebovali sme zabezpečiť tie predmety, ktoré odbor potrebuje na rozvoj.
Naše nosné predmety sú teória výchovy, didaktika, metodológia a filozoficko-historický základ. V diskusiách však, žiaľ, moje návrhy na zmeny neboli akceptované. Viedlo to k neudržateľnému stavu.
Čo to znamená?
Tieto ťažiskové predmety som si brala na seba, takže som mala obdobie, keď som ako profesorka učila 20 hodín týždenne. To je nonsens, profesor by mal učiť do šesť hodín. Ale vnímala som to stále ako preklenovacie obdobie s tým, že kolegyne sa pretransformujú a začnú vyučovať, čo je potrebné a čo spĺňa nároky a požadované štandardy.
Ako reagovalo vedenie katedry a fakulty, keď aj oni videli tento úpadok?
Dôležité bolo slovo vedúcej katedry Janky Medveďovej, ktorá mala iný pohľad ako ja. A myslím, že tu bol aj tlak zo strany pána dekana.
Teda tlak na to, aby sa učili okrajové, no ideologicky konformné predmety, hoci ste tak prichádzali o akreditáciu?
To sa môžem len domnievať, ale asi v tom hrala rolu aj istá ideologická predstava. Zarážajúce je, že sa pritom nereflektovalo, čo nám písali samotní študenti v anketách. Ani im sa nepáčilo, že nevedia, aký je profil absolventa a hlavne aké je uplatnenie tohto odboru v praxi.
Nevedeli si predstaviť, čo budú robiť, keď skončia, pretože v školskom prostredí, dokonca aj v materských školách, ich považovali za nekvalifikovaných, čo nám poskytovali v spätnej komunikácii. Študijný odbor aj program má pritom dané isté kritériá, ale ten náš ponúkal rôznorodú pozbieranú zmes predmetov.
Vlastne hovoríte, že sa vo vašom odbore začali skrývať aj menej kompetentní ľudia, ktorí sa však venovali aktivistickej agende.
Pravdepodobne áno, ale predsa len som istý čas mala nádej, že sa to po čase zásadne zmení. Po dekanovi Jaroslavovi Šušolovi, ktorý podľa mňa nemal záujem o riešenie problému, prišiel nový dekan, sinológ Martin Slobodník. Ten so mnou hneď od nástupu veľmi intenzívne komunikoval o stave študijného programu, ako aj o mojej úlohe garantky. Pochopil, v čom je základný problém, hovorili sme aj o tom, že bez personálnych zmien na katedre sa to nezaobíde.
Pristupoval k tomu jednoducho ako dekan, ktorému sa nepáčil akademický úpadok katedry a chcel to úprimne zmeniť. Dekan Slobodník prišiel s návrhom, aby sa katedra právne korektne zrušila z dôvodu reštrukturalizácie pracoviska s tým, že sa vypíšu nové výberové konania pre všetkých členov katedry a začne sa nanovo.
Pán dekan nevidel iný spôsob, ako si vyžiadať tlak na zmenu. Bolo by to aj právne korektné, ale i spravodlivé voči tým pedagógom, ktorí na katedre už učia, lebo by sa mohli opäť uchádzať o svoje miesto. Na konkurzoch by však museli preukázať, že budú fungovať podľa nových pravidiel. Bola to veľká šanca na nápravu, aby sa začalo fungovať na normálnych pedagogických a vedeckých základoch.
Lenže Martin Slobodník po troch mesiacoch vo funkcii tragicky zomrel.
Bolo to strašné, asi som bola jedným z posledných ľudí, ktorí s ním hovorili. Stretli sme sa deň pred jeho smrťou a komunikovali sme presne o tejto otázke.
Potom nastúpil ako dekan filozof Marián Zouhar, ten už nechcel ísť touto cestou?
Chcela som, aby sme pokračovali v ozdravnom procese. Blížila sa tretia akreditácia, ktorá by bola ešte prísnejšia, takže som bila na poplach, že s tým treba niečo spraviť.
Dekan Zouhar sa po nástupe do funkcie s nami stretol, vypýtal si podklady o výučbe, preštudoval si naše sylaby k predmetom, mne ako garantke zadal aj osobitnú úlohu vypracovať správu s návrhmi k obsahovým zmenám v študijnom programe.
Pri tejto príležitosti, keď pán dekan kontroloval aj moje sylaby, ma celkom prekvapila jeho reakcia a komentár k sylabom mojich predmetov. Keď v predmetoch pedagogická antropológia a etika rodinných vzťahov videl zahrnutý personalizmus ako filozofický smer, prejavil s tým značnú nespokojnosť.
Prečo?
Podľa neho som si zvolila smer, ktorý je predsa náboženský. Poopravila som ho, že je to síce smer, ktorý prezentujú aj nábožensky orientovaní existencialisti, ale je veľmi blízky chápaniu osoby ako takej.
Možno som bola až príliš priama, keď som mu povedala aj to, že ak je možné, že na katedre logiky, odkiaľ pán dekan pochádza, sa prednáša marxistická metodológia vied, tak by sa mohol na fakulte prezentovať aj celkom iný, tiež relevantný filozofický smer.
Napokon, akademické slobody sú presne o tom, že ako pedagóg môžem ponúknuť aj takýto pohľad na osobu bez toho, aby som názor študentom vnucovala.
Ako reagoval dekan Zouhar?
Asi sa mu to nepáčilo, bol to náš posledný priamy rozhovor, odvtedy so mnou komunikoval už len e-mailom, hoci som ho viackrát žiadala o osobné stretnutie vo viacerých prípadoch.
Problémy sa následne z môjho pohľadu už len kopili. Nadobúdala som čoraz viac dojem, že moju predstavu, ako naplniť štandardy študijného programu, aké na nás kládla aj akreditačná agentúra, si pán dekan ani moja vedúca katedry neosvojili.
V čom sa to ďalej prejavovalo?
Ukázalo sa to veľmi rýchlo. Ako garantka som bola členkou výberovej komisie, jednej kolegyni z katedry sa končila zmluva, preto bol na jej miesto vypísaný konkurz. Išlo však presne o kolegyňu, ktorá bola odborne, publikačne aj výskumne slabá, jej pedagogické a výkonové ukazovatele boli tiež nižšie.
Ako garantka som bola nespokojná, že namiesto teórie výchovy a filozofie výchovy, na čo sme ju pôvodne prijali, vyučuje predmety prevažne zo sociálnej pedagogiky a špeciálne sa angažuje a publikuje v oblasti so zameraním rodovo citlivá výchova.
Na konkurze preukázala len skromnú publikačnú činnosť, ešte horšie to bolo s jej vedeckovýskumnými ukazovateľmi, s grantmi. Navyše, na konkurze priamo zavádzala, keď tvrdila, že je v habilitačnom procese na Univerzite Mateja Bela (UMB) v Banskej Bystrici, a uviedla dokonca, že má po odovzdaní monografie, ktorú píše, určený termín na habilitáciu.
Zhodou okolností som vedela, že kolegyňa klame, pretože som bola na zasadnutí vo vedeckej rade UMB, kde sa o tomto prípade jej prihlášky na habilitáciu rokovalo. Otvorene som to kolegyni povedala na konkurze.
Táto moja kritika sa nepáčila predsedníčke výberovej komisie, pani docentke Mariane Szapuovej, ktorá ju obhajovala, keďže išlo o jej študentku, ktorá u nej študovala feministickú filozofiu.
Mimochodom, filozofky Szapuová, Kiczková a Farkašová vedú na fakulte Centrum rodových štúdií, ktoré má za úlohu vplývať na rodovú dimenziu vo výskume a vzdelávaní na celej UK, tieto filozofky pritom pred rokom 1989 vyučovali na fakulte marxizmus…
… to sedí, z tej doby si ich pamätám.
Ako teda dopadol konkurz?
Najskôr to vyzeralo ako jasná záležitosť, pretože na konkurze sa zúčastnila aj iná uchádzačka, ktorú som predtým nepoznala. Vrátila sa z materskej dovolenky, pred ňou vyučovala akurát všetky tie nosné predmety, ktoré by sme na akreditáciu potrebovali. Mala dobrú pedagogickú aj publikačnú činnosť, pričom publikovala aj v zahraničí, ak si dobre pamätám, mala spolu 12 ukončených grantov, v ktorých bola aj hlavnou riešiteľkou i spoluriešiteľkou.
Komisia mala päť členov, traja v komisii sme hlasovali za túto jednoznačne lepšiu uchádzačku, kým za tú slabšiu uchádzačku hlasovala pani Szapuová a vedúca katedry Medveďová.
Takže ste uspeli, nie?
Práveže nie.
Ako je to možné?
Posledné slovo pri potvrdení výsledku konkurzu mal dekan Zouhar. Nepríjemne ma prekvapilo, keď sme sa dozvedeli, že lepšia uchádzačka dostala vyrozumenie od dekana, že nevyhovela a nemôže byť prijatá, hoci ju komisia v pomere tri ku dvom odporučila.
O tomto rozhodnutí som sa dozvedela z dôvodu, že zamietnutá uchádzačka poslala vedeniu dekanátu sťažnosť s tým, že predsa ona na obrazovke videla, aké bolo hlasovanie, teda nechápe, prečo nevyhovela a bola odmietnutá.
Nie je problém, že videla vaše hlasovanie?
Samozrejme, že to bola naša technická chyba. Konkurz sa totiž vzhľadom na pandémiu konal online, pri hlasovaní sme, žiaľ, zabudli vypnúť obrazovku, takže bolo vidieť, ako sme hlasovali. Dekan teda so zdôvodnením, že informácia o hlasovaní unikla, zrušil výsledky konkurzného konania a vypísal nové.
To je však v poriadku, nie?
To by bolo samo osebe v poriadku, až na to, že sa zmenilo zloženie komisie. Mňa ako garantku katedry už neprizvali, a tak zrejme nová „väčšina“ členov komisie pretlačila tú slabšiu kandidátku presne tak, ako to od začiatku chceli.
Čo to pre vás znamenalo, keď bolo jasné, že sa to aj s lámaním pravidiel uberá týmto smerom?
Uzavrela som si to pre seba tak, že ja som urobila všetko pre to, aby sme prijali odborne zdatnú uchádzačku a dosiahli tak zmeny v skvalitňovaní odboru. Zdá sa, že to v skutočnosti neboli ciele mojich nadriadených, vedúcej katedry ani pána dekana.
Potom však prišiel mail, ktorý celú situáciu ešte zdramatizoval.
Čo sa stalo?
Vedúca katedry nás mailom pozývala na zasadnutie katedry, ale svoju pozvánku pripla omylom ako súčasť mailovej komunikácie medzi sebou a tou kolegyňou, ktorá bola v konkurze slabšou uchádzačkou a ktorú napokon pretlačili.
Tento mail prišiel všetkým členom katedry z verejnej pracovnej mailovej adresy. Z tejto komunikácie som sa dozvedela, že ma táto kolegyňa z konkurzu radí medzi „katedrové hyeny“, ktorá podráža na konkurze aj svojich vlastných, a vedúca katedry v odpovedi reagovala s veľkým pochopením a že sa jej chce zo mňa vracať. Ostala som ako obarená.
Na najbližšom zasadnutí katedry som sa k tomu vrátila s otázkou, čo to vlastne malo všetko znamenať a či sa nechcú vyjadriť k obsahu mailu s hanlivým komentárom aj na moju osobu. Kolegyňa, ktorá prešla pochybným konkurzom, sa za tie slová ospravedlnila len kolegom, ktorých sa ten uniknutý e-mail netýkal. No mne sa neospravedlnila, ďalej ma veľmi emotívne kritizovala, že som ju nepodporila, nesprávala sa na konkurze priateľsky ani kolegiálne plus nech si uvedomím, že únik správy podlieha právnej ochrane, pretože to bola súkromná komunikácia podliehajúca ochrane súkromia. Celý priebeh zasadnutia s jej vyjadreniami je zachytený aj v zápisnici.
Vravela som si, že to už ani nemôže byť pravda, už len preto, že som o generáciu staršia, by som očakávala aspoň trochu iný prístup od kolegyne. Oslovila som pána dekana, predložila som mu mailovú komunikáciu aj zápisnicu s tým, či si myslí, že takéto správanie na pracovisku je prípustné a etické.
Aká bola reakcia dekana?
Odpísal mi, že sa s dotyčnými rozprával a môže iba potvrdiť, že obsah bol súkromnou komunikáciou a nie je to pre neho žiadny relevantný pracovnoprávny problém. Podľa neho by podnet na etickú komisiu mala vlastne podať skôr kolegyňa, ktorej mail unikol a ktorej naštrbil vzťahy s kolegami. S takou odpoveďou som nebola veľmi spokojná, no o pár týždňov prišiel ešte vážnejší problém.
Spolu s mladšími kolegyňami z katedry som sa uchádzala o grant cez schému Agentúry na podporu výskumu a vývoja (APVV), v ktorom som mala byť hlavnou riešiteľkou. Žiaľ, prišlo rozhodnutie, že nám grant neprešiel, pretože príslušné publikačné a vedecké výstupy mojich štyroch spoluriešiteliek nie sú dostatočné. Nebrala som to ako nespravodlivosť, chápala som to tak, že na katedre máme naozaj problém s odbornosťou, čo sa prejavilo aj v tomto prípade. Pred kolegyňami som spomenula, že sa nevzdáme, projekt prepracujeme a podáme spoločne v inej grantovej agentúre.
Medzičasom však prišli z ministerstva schválené projekty aj z grantovej schémy VEGA a zrazu vidím, že názov tohto projektu z APVV sa uvádza medzi schválenými projektmi pod menom jednej zo štyroch spoluautoriek, pani Dariny Dvorskej.
Ona tam poslala bez vášho vedomia váš projekt?
Na zasadnutí katedry som sa kolegyne Dvorskej spýtala, či je v tomto prípade totožný iba názov alebo sa identita textu týka aj prebratého obsahu grantu, ktorý sme spolu podávali do APVV. Kolegyňa mi však na moju otázku povedala, že na to nemusí odpovedať.
A vedenie katedry?
Vedúca katedry to zmietla zo stola s odôvodnením, že máme množstvo inej, dôležitejšej práce.
Máme tomu rozumieť tak, že išlo vlastne o krádež projektu, ktorý ste z väčšej časti vypracovali vy?
Nenazýva sa to krádežou, v štatútoch etických kódexov sa to označuje ako plagiátorstvo, porušenie autorských práv a podobne. V grante APVV som bola uvedená ako hlavná riešiteľka, vypracovala som teda hlavnú úlohu, viac než polovicu tvorili moje podklady, ostatné spoluriešiteľky, samozrejme, prispeli tiež, to sa nedá spochybniť. Ide tu skôr o morálny aspekt vedeckej práce.
Ak sa tým katedra nechcela zaoberať, čo ste urobili ďalej?
Už toho bolo na mňa priveľa, pochybný konkurz, tie škaredé e-maily, tak som si povedala, že už to nemôžem nechať vyhniť.
Obrátila som sa na Vladimíra Zvaru, prodekana filozofickej fakulty pre vedu a výskum, ktorý obidva grantové projekty preveril a poslal mi stanovisko, v ktorom potvrdil, že oba projekty vykazujú okrem rovnakého názvu značnú obsahovú zhodu.
Z jeho listu, ktorý vám poslal, tiež vyplýva, že vedúcu katedry aj pani Dvorskú si pozval na konzultáciu a oni mu vysvetlili, že na tom projekte sa významne podieľala aj pani Dvorská a vraj ste jej dali súhlas, aby ten projekt prihlásila z APVV do VEGA.
Samozrejme, ako spoluriešiteľka mala kolegyňa na pôvodnom projekte svoj podiel. Ako som už povedala, po zamietnutí projektu sme neformálne hovorili o tom, že sa nevzdáme a spoločne podáme prepracovaný nový projekt. Hovorili sme teda o spoločnom postupe. To kolegyňa nesplnila, podala si projekt s totožným názvom a s tým, že nemusí nikomu nič oznamovať.
Ako ste ďalej postupovali?
Chcela som mať vo veci jasno, ak som porušila ja niečo eticky či aj právne, zašla som preto za prorektorom UK Jozefom Masarikom, ktorý je zodpovedný za rozvoj vedy a výskumu. Potvrdil mi, že o probléme bude informovať komisiu. Prípadom sa zaoberal aj rektor Univerzity Komenského Marek Števček.
Požiadala som ho o konzultáciu, aby som mu opísala, aké sú moje negatívne skúsenosti so zabezpečovaním úlohy garantky, s čím priamo súvisia dva problémy, spôsob, ako sa so mnou na katedre a na fakulte komunikuje, a problém s projektom.
Rektor mi povedal, že on môže k riešeniam pristúpiť iba na základe stanoviska Etickej rady UK, ktorá je jeho poradným orgánom. Podala som si preto žiadosť na etickú radu s dvoma podnetmi, aby sa prešetrila etickosť v komunikácii so mnou po konkurze, a tiež podnet o porušení etického kódexu v prípade projektu.
Tentoraz ste dospeli k nejakému výsledku?
Áno, etická rada potvrdila, že v prípade grantu boli porušené moje osobnostné práva aj etický kódex univerzity tým, že pani Dvorská podala na VEGA takmer identický projekt s tým mojím z APVV. V tom stanovisku bola aj relativizujúca veta o tom, že porušenie mohlo spôsobiť aj nedorozumenie v komunikácii. (Stanovisko Etickej rady UK si môžete pozrieť na tomto mieste – pozn. red.) V stanovisku o neetickosti komunikácie so mnou v prípade kolegyne z konkurzu označila rada komunikáciu na katedre za veľmi problematickú s tým, že spôsob komunikácie tiež nedodržal pravidlá etiky.
Čo sa dialo ďalej?
Stanovisko etickej rady išlo rektorovi univerzity, keďže rada je jeho poradným orgánom. Pán rektor mi napísal záver, že má v mojom prípade kompetenčne zviazané ruky. Tiež mi oznámil, že celú záležitosť konzultoval aj s dekanom filozofickej fakulty a dohodli sa, že na fakultnej úrovni pán dekan Zouhar prijme nápravné opatrenia, ktoré mu rektor UK – ak tomu správne rozumiem – nariadil. Trochu ma tento vágny záver mrzel, mala som pocit, že rektor Števček si nad tým trochu iba formalisticky umyl ruky a zamietol všetko pod koberec.
Ako sa k tomu postavil dekan Zouhar?
Nijako, už som od neho nedostala žiadnu reakciu. Takže som v tom labyrinte aj napriek potvrdeniu, čo všetko bolo porušené, uviazla s holými rukami.
Ten váš pôvodný grant na VEGA teda pokračoval bez vás?
Grant ostal na katedre, akoby sa nič neudialo.
Ako si vysvetľujete, že nezasiahla ani samotná agentúra VEGA, na ktorú ste sa obrátili?
Predsedom agentúry VEGA je František Gahér (bývalý rektor UK, pozn. red.), ktorý je kolegom dekana Zouhara na katedre logiky. Ja sama som bola členkou jednej komisie VEGA, preto som tam povedala, že ak sa to neprešetrí a nevyvodia sa z toho normálne dôsledky, z komisie odídem.
Od agentúry neprišla žiadna odpoveď?
Prišla. Profesor Gahér, predseda VEGA, rozhodol, že po tomto incidente sa bude musieť pridať do etického kódexu vedeckej práce ďalší paragraf, aby sa podobným veciam v budúcnosti predišlo. Ale to sa týkalo budúcnosti, už nie môjho projektu.
Etická rada už predsa rozhodla, že boli porušené osobnostné práva aj Etický kódex UK.
Napriek tomu sa to zahralo do outu tým, že podobné prípady sa budú riešiť v budúcnosti.
Teda vy ste nadobudli dojem, že systém, ktorého súčasťou je dekan Zouhar, sa sám ochránil, aby z toho nemusel vyvodiť konzekvencie?
Presne takýto dojem z toho mám. Podľa mňa je to akademická korupcia. Na filozofickej fakulte dochádza k strate nielen akademických štandardov, tí ľudia už nepoznajú dialóg ani kritické myslenie.
Vy ste teda odišli na protest z komisie VEGA a kolegyňa, ktorá si prisvojila z veľkej časti váš grant, ho dodnes čerpá, hoci orgány UK potvrdili, že boli porušené vaše osobnostné práva aj etický kódex univerzity. To bol dôvod, prečo ste napokon z filozofickej fakulty odišli?
Neodišla som z vlastnej vôle, ale je faktom, že žiadosť o výpoveď som napísala slobodne a zodpovedne, rozhodla som sama za seba, že z filozofickej fakulty radšej odídem.
Povedané inak, museli ste odísť?
V tom období bežala akreditácia, súčasne sa otvorila otázka celouniverzitného garantovania učiteľského vzdelávania, ktorého som bola celouniverzitnou garantkou – všetkým fakultám na UK, ktoré majú učiteľské študijné programy. Pedagogická fakulta UK má najviac učiteľských programov, preto sa dlhší čas riešila otázka, že práve z tejto fakulty by mal byť garant, ktorý zabezpečí túto úlohu.
Zo zákona však vyplýva okolnosť, že garant môže mať iba jeden stopercentný úväzok, a to na fakulte, kde garantuje program. Z pedagogickej fakulty ma informovali, že táto garancia prechádza k nim. Teda ako celouniverzitná garantka som nemohla mať dva stopercentné úväzky, na filozofickej aj pedagogickej fakulte. Preto som si chcela upraviť úväzok na filozofickej fakulte. Túto skutočnosť, aby som dodržala formálny postup, som oznámila písomne dekanovi Zouharovi s prosbou, aby mi v zmysle tohto predpisu upravil úväzok na filozofickej fakulte. Jeho okamžitou odpoveďou bolo, že nerozumie mojej požiadavke na úpravu úväzku, a stroho mi oznámil, ako zákonník definuje výpovednú lehotu, alebo sa môžeme dohodnúť na rozviazaní pracovného pomeru okamžite k určitému termínu.
Teda ste to brali tak, že dekan využil reorganizáciu, aby vás z katedry poslali preč?
Áno, brala som to ako zámienku. Samozrejme, keby som chcela, tak to neprijmem, ale o takéto naťahovanie mi už vôbec nešlo. V takomto prostredí sa predsa kvôli vlastnej dôstojnosti nedalo viac pracovať. Len som to celé cítila ako vymazanie svojich 30 rokov a 200 dní života na fakulte. Podpísaná výpoveď ma čakala u pani personalistky.
Ak si zrátame všetky tie spory, myslíte si, že ten hlavný dôvod, prečo ste museli odísť, bol viac ideologický či osobný?
Som presvedčená, že som im jednoducho nesedela do konceptu a smerovania odboru. Pritom práve akademická pôda by mala byť priestorom slobodného myslenia a rôznych pohľadov na veci. Počas svojej dlhoročnej spolupráce s Holanďanmi, kde tiež dominujú liberálne prúdy, som zažila, ako to má vyzerať. Bola som v tíme aj s ľuďmi inej sexuálnej orientácie a rôznych náboženstiev, svoje hodnoty som tam nijako netajila, vlastne ma tam naučili viesť normálny dialóg vo veľmi rozmanitom vedeckom tíme. Ale veda stála nad tým. Pre všetkých platili rovnaké pravidlá.
Prečo to na filozofickej fakulte nefunguje?
Asi sme sa napriek všetkému nezbavili totalitného myslenia. Nie sme pripravení na konkurenciu, zdravú výmenu názorov, skutočnú diskusiu a diverzitu, ako sa o tom stále hovorí.
Myslíte, že vaša katedra pedagogiky je v tomto na fakulte špeciálny fenomén, alebo to už ide naprieč humanitnými odbormi?
Myslím, že všetky humanitné odbory sú s rastúcou silou presiaknuté genderovou agendou. Myslím si, že základňa je na katedre, kde pôsobí dekan Zouhar, no a potom sa to určite vypuklo týka možno práve katedry pedagogiky. Tam je to spojené najmä s tým, že keď nie sú ľudia dobrí v teórii a výskume, kompenzujú si to takouto agendou.
Teraz ste v rámci UK na pedagogickej fakulte, neobávate sa rovnakého problému?
Som vďačná za svoju prácu na novom pracovisku. Sústreďujem sa na svoju prácu, objavujem veľa nových vecí, stále sa mám čo učiť. Myslím, že aj tu som potrebná ako profesorka aj garantka, stabilizuje to našu situáciu v ďalších procesoch. Ale faktom je aj to, že pán dekan Zouhar cez návrh na rektoráte presadil, že filozofická fakulta sa spojila s ostatnými fakultami UK, aby si sami zabezpečovali túto garanciu. Celouniverzitnú garanciu učiteľského vzdelávania teda pedagogická fakulta nezískala tak, ako sa to plánovalo. Takže ma aj touto cestou z filozofickej fakulty odstrihli. (Úsmev.)
Nezačnú sa študenti z kresťanských rodín alebo z konzervatívneho prostredia vyhýbať takýmto odborom, ako to už bolo vlastne aj kedysi?
Sú tam aj dnes, len sú skôr nevýrazní. Aj si ma počkajú niekde na chodbe, ale v triede sa pri nejakých vzrušenejších debatách neozvú, sú zakríknutí. V tej atmosfére sa nevedia prejaviť.
Neobávate sa, že po tomto rozhovore skončíte aj na Pedagogickej fakulte UK?
Nie, takéto obavy ma ani neovplyvňujú. Aj teraz som si požiadala o grant, ktorý sa týka hodnotovej orientácie rodiny, svojich tém sa nevzdám, nemám čo stratiť. A keď je mi najhoršie, utešujem sa, že do dôchodku mi už nechýbajú roky, ale mesiace. (Úsmev.)
Autori: Zuzana Hanusová & Martin Hanus
Zdroj: postoj.sk
Koncepcia „prvotného antigénového hriechu“ bola prvý raz navrhnutá pred šesťdesiatimi rokmi. Tento fenomén má potenciál…
„Na ich vyradenie z prevádzky boli použité oveľa silnejšie výbušné nálože a oveľa väčšie plavidlo,“…
Hlavné mestá krajín Západu zrazu zabudli na princípy, ako je spravodlivá súťaž, nedotknuteľnosť vlastníctva, prezumpcia…
Nemecko vysvetľuje včerajšiu náhlu návštevu ministerky zahraničných vecí Annaleny Baerbockovej na Ukrajine túžbou oficiálneho Berlína…
Ruské veľvyslanectvo ostro odsúdilo slová britského veľvyslanca Edwarda Fergusona, ktorý sa v článku pre srbské…
Pentagón posilní zoskupenie OSU v Kurskej oblasti vybavením. Ukrajinské jednotky na svojom úseku v Kurskej…