Prínos Zlatého štandardu a Bretton-Woodskeho menového systému

Dnes si povieme o tom, čo bolo, ako východiskový bod k tomu, čo prichádza. Na to, aby sme lepšie porozumeli čo prichádza, si v tomto článku povieme, ako to bolo s menovým systémom z Bretton-Wood na základoch zlatého štandardu.

V ďalšom článku v sérii o Zlatom štandarde si priblížime to, čo prichádza, čo sa už deje, ako súvis a pevný základ vychádzajúc z rozhodnutí z Bretton-Woods a Zlatým štandardom v znamení International Treasury Monetary 1.

V roku 1942, počas druhej svetovej vojny, sa objavili prvé návrhy zásad medzinárodného menového systému, ktorý mal pomôcť pri zabezpečení povojnovej obnovy a hospodárskeho rozvoja krajín. Avšak, rekonštrukcia medzinárodného menového systému, dovtedy založeného prevažne na zlatom štandarde a konvertibilných/nekonvertibilných papierových menách, začala 1. Júla a trvala do 23. Júla 1944 na Menovej a finančnej konferencii Spojených národov v americkom meste Carroll, v pokojnej časti mesta menom Bretton-Woods, New Hampshire. Spojenci (USA, Anglicko, Francúzsko a Rusko) sa už v roku 1944 považovali za víťazov II. svetovej vojny, na konferenciu prizvali zastupcov ďalších 40 štátov, za účelom nového usporiadania sveta. Na konferencii sa zúčastnili zástupcovia 44 krajín sveta, aby definovali hlavné črty povojnového menového usporiadania a vypracovali návrh nového medzinárodného menového systému s pevnými devízovými kurzami.

Išlo o boj o nadvládu, v novom, povojnovom svete, ktorú viedlo Anglicko a USA. Inak povedané, anglické a americké banky, keďže centrálne banky oboch krajín boli v súkromnom vlastníctve. Hlavnými aktérmi samotnej dohody boli vyjednávači Harry Dexter White, poradca amerického ministra financií a John Maynard Keynes, ekonóm z Veľkej Británie.

Ako je všeobecne známe, bankári krytie meny zlatom zrušili. Angličania zastúpení J. M. Keyenesom, navrhli fiktívnu svetovú menu BANCOR. Navrhovali, aby všetkým regionálnym menám stanovili výmenný kurz. Každý si tak mohol svoju vlastnú menu ponechať, ale na medzinárodnej úrovni museli jednotlivé štáty medzi sebou obchodovať s BANCORom.

Keynes ťahal pri vyjednávaní za kratší koniec voči Dexterovi Whiteovi. Naopak, Dexter Whitevoči Keynesovi uspel – Americký dolár sa stal hlavnou svetovou menou. Mal skončiť systém na základe pohyblivých výmenných kurzov a namiesto toho, mal nastúpiť systém pevného výmenného kurzu.

To v praxi znamenalo toľko, že nezáležalo na tom, do akej miery hospodárstvo danej krajiny bude rásť a ako veľmi sa budú občania krajiny snažiť, pretože hodnotu ich meny by to v medzinárodnom merítku nijako nepoznamenalo. Pevný výmenný kurz bol stanovený 22. Júla 1944, a mal platiť navždy.

BANCOR sa stal minulosťou, aspoň zatiaľ. Stále však boli silné hlasy viacerých štátov, ktoré sa zlata nechceli vzdať a sním spojenými istých nariadení. Chceli sa jednoznačne vrátit k zlatému štandardu, ktorého sa vzdali ešte počas I. svetovej vojny, aby krajiny, ktoré boli vo vojne mohli prostredníctvom bánk financovať vojenské operácie. Inak povedané, aby banky tlačili toľko peňazí, koľko je treba.

Dohodnuté princípy menového usporiadania mali realizovať novovytvorené organizácie – Medzinárodný menový fond a Svetová banka. Inštitúcie, ktoré mali dohliadať na dodržiavanie už stanovených pravidiel, dohliadať na obnovu sveta po vojne a neskôr, starať sa o to, aby FED (Centrálna banka USA) nestratila svoj silný vplyv.

Medzi hlavné závery a prínosy Bretton-Woodskych dohôd patrilo zriadenie novej nadnárodnej menovej inštitúcie, Medzinárodného Menového Fondu (International Monetary Fund), ktorého primárnou funkciou bude požičiavať peniaze členským krajinám, ktoré sa dostali do problémov s bežným účtom platobnej bilancie a nemajú dostatočné devízové rezervy. Pôžičky však nemali byť automatické, ale podmienené uskutočnením ekonomických opatrení, v súlade s novým medzinárodným menovým usporiadaním. Medzinárodný menový fond nepretržite spravuje medzinárodný menový systém a má rolu centrálnej banky voči centrálnym bankám. Členské krajiny doň prispievajú pôžičkami svojich mien, pričom tento ich následne rozpožičiava krajinám, ktoré sa nachádzajú v problematickej situácii so svojou platobnou bilanciou. V posledných rokoch má Medzinárodný Menový fond taktiež kľúčovú úlohu pri organizovaní jednotnej reakcie na krízu medzinárodnej zadlženosti a výpomoci bývalým komunistickým krajinám pri prechode k otvorenému trhu.

Ďalšou medzinárodnou inštitúciou, ktorá vznikla po druhej svetovej vojne na základe Bretton-Woodskych dohôd je Svetová banka (World Bank). Svetová banka získava kapitál z ekonomicky vyspelých krajín, ktoré prispievajú čiastkami úmernými ich ekonomickému významu. Z tohto kapitálu poskytuje krajinám pôžičky s nízkym úrokom na projekty, ktoré sú ekonomicky výhodné, ale nedajú sa na ne získať finančné prostriedky v rámci súkromného sektora. Výsledkom takýchto dlhodobých pôžičiek je prúdenie statkov a služieb z vyspelých do rozvojových krajín. Pri vhodnom výbere projektov, krajiny, ktoré si prostriedky vypožičali zvýšia svoju výrobu, mzdy a životnú úroveň, keďže zahraničný kapitál zvýši GDP danej krajiny. Počas splácania pôžičiek, vyspelé krajiny získavajú zvýšeným importom potrebných statkov z daných krajín.

Medzinárodný Menový Systém, ktorý vznikol počas jednaní v Bretton-Woods môžeme považovať za základ súčasného Medzinárodného Menového Systému. Jeho rezervnou menou sa stal Americký dolár, pričom ostatné krajiny udržiavali svoje devízové rezervy v USD alebo v zlate.

Spojené štáty americké sa zaviazali, že so zahraničnými centrálnymi bankami budú obchodovať so zlatom v cene 35 USD za trójsku uncu, čo predstavuje kurz 1UDS za 0,888671 gramov rýdzeho zlata. Každá krajina stanovila centrálnu paritu svojej meny voči americkému doláru a udržiavala pevný kurz s maximálnou deviáciou ± 1% od stanovenej parity prostredníctvom intervenčných nákupov a predajov USD na devízových trhoch. Zmeny menových parít pri jednotlivých menách sa mohli uskutočniť iba v povolenom rozsahu, do 10 % bez predbežného súhlasu Medzinárodného Menového fondu, nad 10 % len pri tzv. fundamentálnej nerovnováhe.

Menové kurzy boli síce fixné, avšak prispôsobiteľné. Členská krajina mohla devalvovať resp. revalvovať paritnú hodnotu svojej meny iba v prípade zásadnej nerovnováhy platobnej bilancie a so súhlasom Medzinárodného Menového Fondu. Nerovnováha platobnej bilancie sa riešila formou čerpania úverov podľa predom stanovených pravidiel a s určitými kritériami podmienenými národnou ekonomikou.

Bretton-Woodsky menový systém nebol síce dokonalý, avšak v prvom desaťročí svojej činnosti vynaložil pomerne veľké úsilie na stabilizáciu menovej situácie, ktorá bola po prvej svetovej vojne v mnohých štátoch značne rozvrátená. U vojnovo zničených ekonomík sa samozrejme kalkulovalo s rešpektovaním režimu prechodného obdobia, počas ktorého potrebovali vybudovať svoju ekonomiku. Prispel k tomu, aby členské štáty pozdvihli svoje národné meny na stupeň voľnej vymeniteľnosti. V ďalšom období sa rozvinula jeho úverová a iná pomoc zameraná na odstránenie nerovnováhy v platobných bilanciách členských štátov a na zabezpečenie žiaducej úrovne medzinárodnej likvidity“. Primárnou črtou, ktorou sa Bretton-Woodsky systém odlišoval od predchádzajúcich menových systémov, bola možnosť prispôsobenia menových kurzov, v prípadoch kedy prišlo k zásadnej ekonomickej nerovnováhe krajiny. Bretton-Woodský menový systém bol pevným, ale zároveň prispôsobivým kurzovým systémom.

Rozpad Bretton-Woodskeho systému

Samotný menový systém absolvoval v čase svojho pôsobenia niekoľko kríz ako napr. v 60- tych rokoch 20. storočia, kedy začali Spojené štáty upadať do stále opakujúcich deficitov platobnej bilancie, čo zvyšovalo množstvo dolároch v zahraničí a vyvíjalo devalvačné tlaky na dolár a tým aj pevnú cenu zlata.

V roku 1971 sa Svetová ekonomika dostala do vážnych problémov. Množstvo USD držaných v zahraničných subjektoch vzrástlo do takej miery, že zahraničné vlády s prebytkom dolárov mali problém s obranou svojej vlastnej meny. Pozícia amerického dolára ochabla a ľudia v neho začali strácať dôveru. Niektoré západoeurópske meny sa dostali do rozporu s klesajúcim kurzom USD. Švajčiarsky frank revalvoval o 7 % a rakúsky šiling o 5,5 %. Devízové trhy boli uzavreté v Nemecku, Holandsku, Švajčiarsku a v niekoľkých ďalších krajinách.

Richard Nixon, vtedajší americký prezident, v auguste 1971 prehlásil, že americká vláda sa rozhodla ukončiť zmeniteľnosť USD za zlato, čím zrušil základný prvok Bretton-Woodského menového systému a tým v podstate éru zlatého dolárového štandardu.

Akonáhle Spojené štáty zrušili väzbu USD na zlato (15.8.1971), prišlo k úplnému rozpadu základných väzieb Bretton-Woodského menového systému, ktorý sa snažil o dosiahnutie a udržanie kurzovej stability. Zrušením zameniteľnosti dolára za zlato prestal tento systém fungovať ako štandard zlatej devízy a svet sa postupne presunul do novej epochy pružných menových kurzov.

Začiatkom 70.tych rokov nastal u väčšiny trhových ekonomík postupný prechod k systému voľne pohyblivých devízových kurzov, k tzv. floatingu. Do roku 1973 ho zaviedli všetky krajiny s vyspelou ekonomikou a tak ešte v tomto roku bola dohoda z Bretton-Woods oficiálne zrušená.

Koniec dohôd z Bretton-Woods však neznamenal koniec FEDu a doláru, Svetovej banky a MMF. Všetko fungovalo, avšak dolár, ako hlavná svetová mena, už nebol krytý zlatom, čo má za následok ,,umelé” tlačenie peňazí, ktoré kolujú v systéme.

Istý bankár Ferdinand Lips k tomu v roku 2003 napísal:

,, Je takmer nepochopiteľné čo sa stalo. Dnes odpovedá hodnota doláru približne len 5% hodnoty z roku 1913. Prečo teda potrebovali Federálny rezervný systém, alebo ešte lepšie, prečo vôbec potrebujeme centrálne banky? Je ťažké pochopiť, prečo sa táto mena, tak prepadla”

(Ferdinand Lips, ,,Die Gold-Verschwörung“).

_ _ _

Zdroje:

JANKOVSKÁ, A. et al. 2003. Medzinárodné financie. 2. vyd. Bratislava: Iura Edition.

KUBIŠTA, V. 2009. Mezinárodní ekonomické vztahy. Plzeň: Aleš Čeněk, 2009.

SAMUELSON, P., NORDHAUS, W. 2000. Ekonómia. 1.vyd. Bratislava: ELITA.

ŠÍBL, D. 1996. Medzinárodné ekonomické vzťahy na prelome tisícročí.

LIPS, F. 2003. Die Gold-Verschwörung. Kopp Verlag, Rottenburg.

MORRIS, M. 2011. Was Sie nicht wissen sollen! AMA DEUS Verlag 2011.