Príčiny, mechanizmy vzniku a vývoja chorôb

„Každý človek bol počas svojho života viac-menej chorý, ale aká je podstata týchto chorôb? Čo sa deje v ľudskom organizme počas choroby? Aké mechanizmy sú zahrnuté a prečo? Tieto a mnohé ďalšie otázky vyvstávajú pre každého, kto chce a snaží sa pochopiť, čo je to tá – choroba?

Na začiatok sa pokúsme určiť, aké typy chorôb možno rozlíšiť:

1) genetické choroby, ktoré človek dostáva cez gény svojich rodičov,

2) získané choroby, ktoré človek dostal počas svojho života,

3) environmentálne choroby, ktoré sú spojené s negatívnym vplyvom vonkajšieho ekologického prostredia,

4) karmické choroby, t.j. choroby prinesené podstatou – dušou.

Príčina genetických chorôb je jednoduchá a nevyžaduje si vysvetlenie. Získané choroby sú najbohatšie na rozmanitosť, takže ich podrobnejšie rozoberieme. Vo vývoji týchto chorôb existuje niekoľko hlavných kvalitatívnych štádií:

a) získanie infekcie do organizmu a jej vývoj v organizme,

b) ochranná imunitná odpoveď organizmu (aktívna fáza ochorenia),

c) uvoľňovanie pôvodcami chorôb, toxínov a odpadu z ich životne dôležitej aktivity do ľudského organizmu,

d) zmena organickej štruktúry postihnutých orgánov a systémov.

A teraz sa pozrime bližšie na mechanizmus vzniku ochorenia v ľudskom organizme. Keď infekcia – pôvodca choroby vstúpi do ľudského organizmu, najprv, zatiaľ čo týchto „votrelcov“ je málo, organizmus na ňu prakticky nereaguje. Pretože pre reakciu organizmu je potrebná určitá koncentrácia jedného alebo druhého jedu, ktorý je produktom vitálnej aktivity týchto organizmov. Preto sa infekcia na začiatku vývoja ochorenia vyvíja s malým alebo žiadnym odporom ľudského organizmu. Prebieha takzvaná inkubačná fáza, prvá fáza vývoja ochorenia.

A až keď všetky vyvíjajúce sa patogény spoločne vypustia do ľudskej krvi určitú dávku toxínov, ktoré už mozog dokáže zachytiť, zapnú sa obranné mechanizmy organizmu. Imunitný systém človeka sa snaží „agresorov“ zničiť.

Prvou aktívnou ochrannou reakciou je zvýšenie teploty v ľudskom tele. Faktom je, že väčšina patogénov netoleruje vysoké teploty a zomiera pri 39 – 40 stupňoch Celzia. Preto organizmus, hoci ešte nepozná „nepriateľa v tvári“, spôsobí agresorovi teplotný šok… A úplne chybný je prístup, keď sa snažia liekmi znížiť čo i len najmenšie zvýšenie teploty.

Potreba potlačiť telesnú teplotu vzniká iba v nasledujúcich prípadoch:

a) keď zvýšenie teploty dosiahne kritickú hodnotu, asi 42 ° C, pri ktorej sa proteíny začnú zrážať. To je dôležité najmä pre krvné bielkoviny – fibrinogény. Ak sa tento proteín začne zrážať, objaví sa nerozpustná zlúčenina – fibrín, tvoria sa krvné zrazeniny, ktoré môžu viesť k smrti organizmu,

b) keď ľudské telo nie je schopné tolerovať zvýšenie telesnej teploty.

Vo všetkých ostatných prípadoch hovorí aktívna teplotná reakcia iba o silnej obrannej reakcii daného organizmu. Zatiaľ čo sa infekcia snaží zotaviť z tepelného šoku organizmu, organizmus študuje nepriateľa a začne produkovať protilátky, ktoré sa snažia zničiť samotných „agresorov“. Ochrannú funkciu vykonávajú aj fagocyty – biele krvinky, ktoré po absorpcii patogénov samy zomierajú a tvoria hnis, ktorého veľká koncentrácia zase negatívne ovplyvňuje ľudský organizmus.

Pôvodcovia choroby sa prispôsobujú novým, pre nich nepriaznivým podmienkam, ktoré organizmus vytvára počas boja. Infekcia sa začína meniť, mutovať, aby nejakým spôsobom pokračovala vo svojom vývoji. Veď aj to je pre ňu otázka života a smrti – ak sa nedokáže prispôsobiť, zahynie. Ľudské telo pre ňu, ako nevyhnutné prostredie pre život. Takto začína „súťaž“ organizmu a infekcie: kto sa dokáže rýchlejšie prispôsobiť, vyhráva…

Vo väčšine prípadov sa infekcia, ktorá má oveľa jednoduchšiu organizáciu, mení rýchlejšie ako ochranná reakcia ľudského imunitného systému. Pokúsme sa pochopiť, prečo sa to deje… Faktom je, že v prvom momente zapnutia ochranných mechanizmov imunitný systém, ktorý má nahromadený potenciál, vytvorí ochranný výbuch maximálneho výkonu (pozri obr. 107). Ale imunitný systém nemôže zostať v tomto aktívnom stave donekonečna, keď organizmus vydáva obrovské množstvo energie. Vyčerpaný imunitný systém sa po chvíli vypne, aby obnovil svoj potenciál a oddýchol si. Trvá však určitý čas, kým sa imunitný systém úplne zotaví. Počas obdobia obnovenia potenciálu imunitného systému organizmus nebojuje s infekciou, ktorá sa začína opäť aktívne rozvíjať, oveľa rýchlejšie, ako sa obnovuje ľudský imunitný systém.

Len čo dávka toxínov uvoľnených infekciou prekročí povolenú hranicu, ľudský mozog opäť zapne imunitný systém organizmu a často sa tak stane skôr, než stihne vrátiť svoj potenciál do normálu. Imunitný systém sa teda zapne skôr, v čase t1, a jeho nárast bude samozrejme menší ako počiatočný Jmax. A tak to pokračuje, až kým sa imunitný systém organizmu nevyčerpá a jeho „výbuch“ už nemôže mať na rozvoj infekcie žiadny vážny vplyv. Tým sa končí prvá aktívna fáza rozvoja ochorenia W1 a začína sa druhá – fáza chronického rozvoja ochorenia W2.

V tomto prípade sa mení nielen povaha imunitnej odpovede organizmu, ale v organizme dochádza k mnohým ďalším zásadným zmenám. Aby sme pochopili, aké zmeny sa dejú, najprv analyzujme, ako ľudský mozog koordinuje a riadi funkcie a činnosť každého orgánu a telesného systému. Ľudský mozog má časti kôry, ktoré koordinujú a riadia funkcie a prácu každého orgánu alebo systému v záujme celého organizmu ako celku. V tomto prípade každá zóna kôry generuje svoje vlastné nervové signály pre túto kontrolu (pozri obr. 108).

Prostredníctvom procesov neurónov tejto zóny – axónov – signály vstupujú do retikulárnej formácie mozgu, takzvaného primitívneho mozgu, a cez ňu sa prenášajú do zodpovedajúcej zóny miechy a ďalej do sympatického ganglia vegetatívneho nervového systému tela. Prostredníctvom sympatického nervu sa riadiaci signál dostane do orgánu, napríklad pankreasu, a spôsobí potrebnú aktiváciu jeho funkcií.

Počas práce orgánu sú excitované receptory nervov parasympatického systému a výsledné signály prechádzajú cez parasympatické nervy a vzrušujú zodpovedajúce zóny miechy. Miechové nervy vysielajú signály do retikulárnej formácie, kde sa tieto signály porovnávajú s referenčnými signálmi zodpovedajúcimi normálnemu fungovaniu orgánu. Ak je všetko v poriadku, mozog pokračuje v práci v rovnakom režime. Ak je však signál z jedného alebo druhého dôvodu väčší alebo menší ako referenčný, nervový signál s amplitúdou rozdielu medzi referenčným a prichádzajúcim signálom vstúpi do zodpovedajúcej zóny mozgovej kôry. V tomto prípade sa mení štruktúra aj amplitúda riadiacich signálov. A to bude pokračovať, kým sa systém nevráti do optimálneho stavu.

Ak zmena vo fungovaní orgánu spôsobila expozíciu patogénu, aktivuje sa imunitná ochranná reakcia. Keď aktivita imunitného systému nie je schopná výrazne ovplyvniť vývoj infekcie a ak táto patológia nevedie k veľmi rýchlej smrti organizmu ako celku, dochádza vo vyššie uvedenom mechanizme k nasledujúcim zmenám:

a) mozog akceptuje tento stav fungovania telesného orgánu ako novú normu a všetky systémy organizmu sú už prebudované tak, aby túto novú normu udržali v stabilnom stave, hlavné je, že sa to nezhoršuje,

b) od tohto momentu organizmus nijako nereaguje na taký stav orgánu, ktorý preň nie je celkom optimálny. A až keď sa infekcia pokúsi získať pre seba nové „predmostie“, všetko sa znova zapne a všetko sa opakuje. Choroba prechádza do chronickej fázy s obdobiami aktivácie …

A teraz o liekoch.

Princíp fungovania takmer všetkých liekov bez výnimky je založený na skutočnosti, že tieto jedy majú depresívny účinok na akýkoľvek živý organizmus, a to ako na pôvodcu choroby, tak aj na samotné ľudské telo. Predpokladá sa, že takéto jedy, ktoré rýchlo zabijú pôvodcov choroby, len mierne poškodia organizmus … ktorý sa navyše bude môcť veľmi rýchlo vrátiť do normálu. Ale, bohužiaľ, aby infekcia prežila, veľmi rýchlo sa prispôsobí týmto jedom a už na ne nereaguje.

Čo sa robí v takejto situácii?!

A v takejto situácii jednoducho začnú zvyšovať silu jedu a jeho koncentráciu. A akonáhle sa koncentrácia liečivých jedov stane viac ako prijateľnou, organizmus už nie je schopný neutralizovať ich účinok na svoje orgány a systémy, začne otrava liekmi a deštrukcia tela. Zároveň, ako je zrejmé z princípu účinku liekov, v žiadnom prípade neovplyvňujú mechanizmy riadenia mozgu orgánov a systémov tela.

Pre väčšinu dnes známych liekov má koncentrácia, ktorá ničí pôvodcu choroby, deštruktívny účinok aj na samotný ľudský organizmus. Ťažko povedať, ktoré z týchto dvoch ziel je menšie…

Preto éra medikamentóznej liečby v medicíne dospela k svojmu logickému záveru. A musíme vzdať hold tomu, že mnohé choroby, ich patogény navždy opustili ľudské organizmy. Pôvodcovia chorôb, ktorí sa nedokázali prispôsobiť nepriaznivým podmienkam, zahynuli, no, žiaľ, na ich miesto prišli noví. Medicína potrebuje nájsť alebo osvojiť si iné metódy boja proti chorobám, také, aby boli skutočne schopné človeku pomôcť.

Jednou z týchto metód je vplyv na človeka biopoľami iného človeka. S kompetentným a správnym vplyvom, so znalosťou zákonov vývoja a fungovania ľudského tela je možné nielen poraziť pôvodcu choroby, ale aj obnoviť normálne fungovanie orgánu alebo systému.

Nikolaj Levašov „Posledný apel ľudstvu“

Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info