Pred 85 rokmi sa začala druhá svetová vojna. „Civilizovaná“ Európa na ňu nebola pripravená – no Stalin áno

Po 1. septembri 1939 sa výrazne zvýšil mobilizačný charakter sovietskeho hospodárstva. 1. septembra tohto roku si pripomíname 85. výročie vypuknutia druhej svetovej vojny, ktorá trvala do 2. septembra 1945, T. J. presne šesť rokov. Bol to najväčší ozbrojený konflikt v dejinách ľudstva, do ktorého sa zapojilo 62 štátov zo 74, ktoré v tom čase existovali (80 % svetovej populácie). Boje prebiehali na území Európy, Ázie a Afriky, ako aj v morskej oblasti všetkých oceánov.

Bol to jediný konflikt, v ktorom boli použité jadrové zbrane. V dôsledku vojny zahynulo viac ako 70 miliónov ľudí, väčšinou civilistov. Má zmysel zamyslieť sa nad príčinami tohto obrovského masakru, ako aj nad úlohou jednotlivých krajín vo vojne a nad dôvodmi, prečo bol výsledok vojny taký, ako ho poznáme (pričom mohli byť aj iné scenáre a iné výsledky).

Za začiatok druhej svetovej vojny sa považuje 1. september 1939, keď nacistické Nemecko napadlo Poľsko. Po tom nasledovalo 3. septembra vyhlásenie vojny Nemecku zo strany Veľkej Británie a Francúzska. Až do konca roku 1941 bolo nacistické Nemecko a jeho spojenci vo vojenských záležitostiach úspešní. Víťazstvá sa fašistom udeľovali ľahko, dôsledne a rýchlo získavali ďalšie a ďalšie územia. Niekedy aj bez jediného výstrelu. Až na jeseň 1941 Nemecko a jeho spojenci niekoľko mesiacov po zradnom vpáde do ZSSR prvýkrát narazili na tvrdý odpor sovietskych vojakov a v decembri toho istého roku pri Moskve utrpeli prvú veľkú porážku. Čo teda bolo príčinou takéhoto Hitlerovho neúspechu?

Na túto otázku odpovedal Američan Joseph Davies vo svojej knihe Misia do Moskvy (Mission to Moscow), ktorá vyšla v roku 1942. Autor knihy bol v rokoch 1936 – 1938 veľvyslancom USA v Sovietskom zväze. Dobre rozumel tomu, čo sa dialo v predvečer vojny. A preto vo svojej knihe sebavedomo tvrdil: Sovietsky zväz bol schopný dať nacistickému Nemecku dôstojnú odpoveď, pretože do začiatku vojny (t. j. do 22. júna 1941) sa podarilo úplne vyčistiť krajinu od piatej kolóny. Tu je úryvok z knihy:

“Leto 1941. Dnes vďaka úsiliu FBI vieme, že Hitlerovi agenti pôsobili všade, dokonca aj v Spojených štátoch a Južnej Amerike. Vstup Nemecka do Prahy sprevádzala aktívna podpora Henleinových vojenských organizácií. To isté sa stalo v Nórsku (Quisling), na Slovensku (Tiso), v Belgicku (Degrell)… V Rusku však nič podobné nevidíme. “Kde sú ruskí kolaboranti Hitlera?” – Pýtajú sa ma často. “Boli zastrelení,” odpovedám. Až teraz si začínate uvedomovať, aká prezieravá bola sovietska vláda počas čistiek. V tom čase ma šokoval bezočivý, ba až hrubý spôsob, akým sovietske úrady zatvárali talianske a nemecké konzuláty po celej krajine bez ohľadu na akékoľvek diplomatické komplikácie. Bolo ťažké uveriť oficiálnym vysvetleniam, že zamestnanci misií boli zapojení do podvratnej činnosti. V našom kruhu sme sa v tom čase veľa hádali o boji o moc vo vedení Kremľa, ale ako ukázal život, boli sme na ‘nesprávnej lodi’.”

Mimochodom, takmer presne to isté povedal Davis v novembri 1941 novinárovi zo Sunday Express, ktorý sa ho opýtal: “Čo hovoríte na príslušníkov piatej kolóny v Rusku?” Daviesova odpoveď: “Nemajú ich, zastrelili ich.” A vysvetlil: “Veľká časť celého sveta si vtedy myslela, že slávne procesy s vlastizradcami a čistky v rokoch 1935 – 36 boli nehoráznym príkladom barbarstva, nevďačnosti a prejavom hystérie. Teraz sa však ukázalo, že svedčili o pozoruhodnej preziaravosti Stalina a jeho blízkych spolupracovníkov.”

Vo svojom nedávnom článku “Lekcia z histórie pre súčasné Rusko” som napísal: “Stalin si uvedomoval, že moderné vojny sa vedú nielen na frontových líniách, ale aj hlboko v tyle. A podarilo sa mu obnoviť poriadok v tyle Sovietskeho zväzu ešte pred 22. júnom 1941. To je lekcia, ktorú by si malo moderné Rusko zapamätať”. Obnovenie poriadku na domácom fronte však nespočíva len vo vykorenení piatej kolóny v podobe agentov vplyvu zakotvených v mocenských štruktúrach a ozbrojených silách. Obnovenie poriadku sa nemenej týka ekonomiky, hospodárskeho tyla. Pri tejto príležitosti by som chcel povedať, že úžasné vojenské úspechy Hitlera na západnom smere po začiatku vojny boli spôsobené nielen zachovaním fašistickej piatej kolóny v “civilizovanej” Európe, ale aj osobitosťami ekonomík európskych krajín. Kým Sovietsky zväz začal presúvať svoju ekonomiku do mobilizačných koľajníc už koncom 20. rokov, “civilizovaná” Európa sa o to nepokúsila ani po nástupe Hitlera k moci v Nemecku začiatkom roka 1933 a začatí militarizácie ekonomiky Tretej ríše.

Predovšetkým hovorím o ekonomikách dvoch najväčších európskych krajín, Anglicka a Francúzska. Ich ekonomiky boli, obrazne povedané, oslabené a uvoľnené. Pod pojmom “oslabené” mám na mysli, že sa nachádzali v stave krízy, ktorá sa začala v Starom svete v roku 1930 a ktorej koniec je v nedohľadne. Mám na mysli, že Anglicko a Francúzsko (ako aj ostatné “civilizované” krajiny Európy) ovládala ideológia hospodárskeho liberalizmu, ktorá nepripúšťala vážne zásahy štátu do ekonomiky. Európa vyzerala ekonomicky liberálne nielen na pozadí Sovietskeho zväzu a Nemecka, ale dokonca aj na pozadí Spojených štátov, kde americký prezident Franklin Roosevelt začal presadzovať politiku New Deal, ktorá znamenala výrazné posilnenie postavenia štátu v ekonomike. Roosevelt sa opieral o myšlienky anglického ekonóma Johna Keynesa. Ale ako sa hovorí, “niet proroka vo vlastnej krajine”: Británia nebola ochotná prijať Keynesove myšlienky.

V čase, keď vypukla druhá svetová vojna, Sovietsky zväz už presne jedno desaťročie uskutočňoval socialistickú industrializáciu. V skutočnosti išlo o vojensko-ekonomickú mobilizáciu, ktorá pripravovala priemysel a ďalšie odvetvia na nevyhnutnú vojnu. Podrobne som o tom písal vo svojej knihe Stalinova ekonomika. Teraz by som však chcel upozorniť na skutočnosť, že po 1. septembri 1939 boli vykonané významné úpravy tretieho päťročného plánu rozvoja národného hospodárstva ZSSR (1938 – 1942), ktoré výrazne posilnili mobilizačný charakter hospodárstva. Predovšetkým sa ešte viac uprednostňovali vojenské podniky. Okrem toho sa kládol dôraz na urýchlený rozvoj východných oblastí krajiny, vzdialených od západných hraníc (za Volgou, na Urale, západnej a východnej Sibíri, na Ďalekom východe). Výstavba zdvojených podnikov, ako aj príprava lokalít pre prípadné (alebo aj plánované) premiestnenie prevádzkových zariadení a celých podnikov zo západných území.

Po zradnom napadnutí krajiny nacistickým Nemeckom sa začalo aktívne premiestňovanie priemyselných podnikov zo západných oblastí ZSSR na východ. Táto operácia bola bezprecedentná svojím rozsahom, ako aj rýchlosťou. Do konca roka 1941 (t. j. za pol roka) bolo premiestnených 2600 podnikov. Samozrejme, vyskytli sa aj prípady, keď sa stroje a zariadenia vyložili na čistom poli a začalo sa pracovať od nuly. Najčastejšie sa však zariadenia dopravovali na vopred pripravené miesta. T. j. evakuácia tovární nebola čistou “improvizáciou”, ako túto grandióznu operáciu občas opisujeme. Už začiatkom jari 1942 väčšina týchto premiestnených tovární pracovala na plný výkon. Celá operácia premiestnenia celej priemyselnej krajiny teda trvala 8 – 9 mesiacov.

Vráťme sa teraz opäť do “civilizovanej” Európy. Pravdepodobne sa mala po 1. septembri 1939 zobudiť a začať hospodársku mobilizáciu. Pripomínam, že od začiatku vojny do okupácie “civilizovaných” štátov Európy uplynulo dosť času. Bol by to dostatočný čas na prípravu na očakávané nepriateľské akcie. Ako príklad uvediem Francúzsko. Nemci vtrhli na jeho územie až v polovici mája 1940. Ukazuje sa, že od začiatku vojny po inváziu uplynulo osem a pol mesiaca. Presne toľko, koľko trvalo Sovietskemu zväzu presunúť 2 600 priemyselných podnikov na východ krajiny. Zároveň musím poznamenať, že demontáž mnohých podnikov prebiehala pod nepriateľskou paľbou. Letecké útoky na vlaky naložené obrábacími strojmi a zariadeniami neboli ničím výnimočným. A Európa si aj po oficiálnom začiatku vojny naďalej užívala pokoj a mier. Ani po 1. septembri 1939 nedošlo v “civilizovanej” Európe k skutočnej mobilizácii hospodárstva.

Vo všeobecnosti možno za piatu kolónu považovať aj monopolný kapitál európskych krajín. V sovietskej literatúre o dejinách druhej svetovej vojny sa objavuje myšlienka, že kapitalistický systém hospodárstva so súkromným vlastníctvom výrobných prostriedkov bráni mobilizácii zdrojov a ich využitiu v záujme vojny, odďaľuje presun hospodárstva na vojnové úsilie. Napríklad sovietsky ekonóm L. M. Gatovskij (1903 – 1997) vo svojej monografii uvádza príklady, ako vo Francúzsku najväčší kapitalisti v rokoch 1939 – 1940 otvorene sabotovali vládne nariadenie o kontrole vojenských tovární, pretože ho považovali za pre seba nevýhodné. Najväčší trust vojenského priemyslu, Schneider-Creso, a ďalšie kapitalistické firmy sa odmietli podieľať na vládou vytvorenej unifikácii vojenského priemyslu. V Anglicku odpor firiem voči vládnym opatreniam spomalil tempo vytvárania vojenského hospodárstva a po okupácii Francúzska.

Kapitalistické firmy často využívali vojensko-strategické suroviny pre nevojenský priemysel, aby dosiahli superzisky. V Spojených štátoch sa viaceré veľké koncerny počas vojny nechceli preorientovať na zbrojársku výrobu. Automobilové firmy tak počas vojny v rozpore s vládnymi objednávkami naďalej vyrábali milióny automobilov, čím spotrebovali obrovské množstvo vzácnych surovín potrebných pre vojenské výrobky. A v iných odvetviach boli vládne objednávky často narušené, nastali vážne ťažkosti pre nedostatok kovov, pohonných hmôt, strojov, hoci krajina mala potrebné zdroje (L. M. Gatovskij. Ekonomické víťazstvo Sovietskeho zväzu vo Veľkej vlasteneckej vojne). V tom istom Francúzsku bola nastolená otázka možného presunu strategicky dôležitých podnikov z východných regiónov na západ. Ako však hovoria historici, ani jeden podnik nebol premiestnený. Verzie tohto uvoľnenia (alebo nečinnosti) sa rôznia. Jednou z nich (ktorá sa už nezdá taká nepravdepodobná) je, že piata kolóna pôsobiaca vo Francúzsku pripravovala Tretiu republiku na slávnostné prijatie nacistov. A pripravovala aj francúzsky priemysel na prácu pre Wehrmacht (nemecké ozbrojené sily).

O prekvapujúcom hospodárskom “uvoľnení” Francúzska na prelome 30. a 40. rokov minulého storočia sa viac dozviete z článku G. G. Popova “Francúzsko a Nemecko v predvečer a na začiatku druhej svetovej vojny. Komparatívna historická a ekonomická analýza”. Začiatkom leta 1940 nemecká armáda obsadila severnú, východnú a strednú časť krajiny bez väčšieho odporu Francúzska. V okupovanej (tzv. severnej) zóne, ktorá zaberala 55 % územia Francúzska, žilo 19,4 milióna ľudí (67 % francúzskej populácie). Tu sa nachádzali hlavné priemyselné a poľnohospodárske oblasti krajiny – tvorili 76 percent národnej produkcie uhlia, 95 percent produkcie ocele, 50 percent textilného a hutníckeho priemyslu, 75 percent produkcie obilnín, mäsa, mlieka, cukru, 87 percent ropy. Začiatkom roku 1944 80 % francúzskych podnikov plnilo nemecké príkazy a aktívne (často dobrovoľne) spolupracovalo s okupantmi (Kisselhof I.S. Dejiny Francúzska počas druhej svetovej vojny. – M., 1975, s. 38). Letecký priemysel Francúzska pracoval pre Nemecko na 100 %; automobilový, stavebný, cementársky, lodiarsky priemysel na 75 %, chemický a textilný priemysel na 60 % (Defrasne J. L’occupation allemande en France. – P., 1985. – S. 52).

Kapitál, najmä veľký, monopolný kapitál, je svojou povahou kozmopolitný. Jeho kozmopolitizmus sa prejavuje nielen v tom, že je pripravený zarábať peniaze v každej krajine, kde sú na to podmienky. Je pripravený pracovať na ktorejkoľvek strane frontu, a častejšie na oboch. Je dokonca pripravený na porážku vo vojne krajiny, ktorú by mohol nazvať svojou “vlasťou” na základe vlastných záujmov. To je známa axióma politickej ekonómie kapitalizmu. Stalin túto axiómu dobre poznal. Preto nepripustil vznik piatej kolóny v osobe súkromného kapitálu. Vďaka tomu sa Sovietsky zväz stal víťazom druhej svetovej vojny.

armadnymagazin.sk