Prečo sa v civilizáciách „zlatého veku“ degeneráti nemohli dostať k moci?

Aby sme pochopili, ako ľudstvo dospelo k predátorsko-konzumnému životnému štýlu vedúcemu k sebazničeniu, je potrebné študovať skúsenosti starých vysoko rozvinutých civilizácií „Zlatého veku“, ktoré sa pred nami snažia ukryť služobníci temnoty, ako aj samotný fakt existencie týchto civilizácií.

Mnohé z problémov našej civilizácie sú spôsobené tým, že sú to degeneráti, ktorí sa snažia vyšplhať na „vrchol“ pyramídy moci akýmikoľvek prostriedkami, zatiaľ čo v starovekej védskej civilizácii existoval určitý systém vzdelávania, školenia a selekcie, ktoré neumožnili prísť k moci týmto jednotlivcom, ktorí to potrebovali na osobné obohatenie a iné sebecké účely.

O tom všetkom hovorí Georgij Sidorov, ruský cestovateľ, spisovateľ, bádateľ tajomstiev minulosti, vo svojej knihe „Рок возомнивших себя богами“:

„Je jasné, že normálny človek má prirodzenú otázku: čo robiť s psychickými čudákmi? Ako je známe z učebníc o psychiatrii, vďaka svojej menejcennosti sú oveľa energickejší ako normálni ľudia a vždy je ich cieľom dosiahnuť moc, pretože inštinkt im naznačuje: „moc ti umožňuje byť bližšie ku korytu“. Navyše moc umožňuje psychicky postihnutým presadiť sa nad psychicky zdravými.

V sovietskych časoch existoval výrok na túto tému: „Ja som šéf, ty si blázon.“ Ako však vieme, múdrosť kolektívneho vedomia ľudí je nepochybná. Ak chceme vyriešiť otázku, čo robiť s rôznymi druhmi podľudí, netreba znovu vynájsť koleso, treba sa obrátiť na skúsenosti ľudstva, do našej vzdialenej minulosti, do tých predkresťanských čias, keď na Zemi neboli takmer žiadni degeneráti. Ako sme už povedali v jednej z predchádzajúcich kapitol, antická spoločnosť sa umne bránila vplyvu mentálne postihnutých. V čom spočívala taká ochrana? V jednoduchej izolácii degenerátov, nič nadprirodzené v tom nie je.

Starovekí ľudia, uvedomujúc si, že ľudská genetika niekedy zlyháva, vyvinuli zvláštny spôsob spoločnosti, ktorý by sme si od nich mali osvojiť. Čo je to? V rigidnom filtrovaní ľudí už od útleho veku. Tento proces mal niekoľko etáp: tri roky po narodení dieťaťa je jedno, či ide o chlapca alebo dievča, sa obaja rodičia podieľali na jeho výchove na rovnakej úrovni. Po tomto období sa výchovná úloha matky a ostatných žien znížila, teraz sa stal hlavným vychovávateľom otec, ženy mu len pomáhali. Od 5 rokov boli deti posielané do škôl, dievčatá – do jednej, chlapci do iných.

Detské školy boli v tých časoch spravidla spojené s chrámami. Tam sa o deti starali špeciálne vyškolení žreci. V staroveku ich nazývali filozofmi alebo strážcami zákona. Staroveký grécky mysliteľ Platón písal o filozofoch, ktorí v predpotopných časoch viedli spoločnosť Proto-Aténov. V chrámových školách sa malé deti učili milovať svoju vlasť, svoj rodný jazyk a svoju kultúru. Učili ich byť spravodliví, ušľachtilí, svedomití a vytrvalí pri dosahovaní cieľa. Ale to bol prvý krok vo výchove. Druhým bolo pochopiť všeobecné zákony vývoja všetkých vecí, z ktorých hlavným bol „zákon vyššej kozmickej lásky“. Je jasné, že všeobecné zákony Vesmíru dostali deti v zjednodušenej forme a nie všetky. Väčšinou tie, ktoré priamo súviseli s ľudským správaním.

Ale štúdium zákonitostí rozvoja spoločnosti a všeobecných vyšších zákonov Vesmíru bolo len pozadím procesu vzdelávania. Pre učiteľov bolo najdôležitejšie pochopiť psychotyp detí. Kto je kto? Strážcovia zákona, ktorí sledovali správanie detí, ich hry, pripútanosť k majetku a vzťah detí k sebe navzájom, rozdelili deti do troch skupín. Jedna skupina spájala deti so silnou nezničiteľnou genetikou. Takéto deti boli okamžite viditeľné. Indikátorom pre ich identifikáciu boli prirodzené vyššie pocity ľudskej psychiky: svedomie, šľachetnosť a spravodlivosť.

Do druhej skupiny patrili deti, u ktorých sa vyššie uvedené vlastnosti prejavovali menej často. Navyše, chalani v tejto skupine sa často ukázali nie z najlepšej stránky. Ich mentorom sa predovšetkým nepáčilo, keď sa deti začali učiť klamať, stali sa lenivými, sebeckými, prejavovali zmysel pre vlastníctvo, chamtivosť a závisť. So všetkým tým negatívom museli múdri učitelia bojovať. Druhá skupina detí bola ťažká, ale nie beznádejná. Postupom času väčšina detí z tejto skupiny pod vplyvom správnej výchovy navždy opustila svoje negatívne sklony a stali sa na nerozoznanie od detí prvej skupiny.

Tá menšia časť detí, na ktoré vzdelanie nepôsobilo patrične, bola preradená do tretej skupiny, v ktorej boli sústredené deti so zjavnými degeneratívnymi znakmi. V ich správaní sa dal vystopovať nielen cynický egoizmus hraničiaci so šialenstvom, nielen sklon ku klamstvám, pokrytectvo, závisť a iné nízke nemorálne vlastnosti, ale aj beštiálna krutosť voči všetkému živému. S treťou skupinou detí museli zo všetkého najviac pracovať žreci – vychovávatelia. Hlavnou úlohou učiteľov bolo urobiť všetko pre to, aby sa tieto deti v budúcnosti nezmenili na sexuálnych zvrhlíkov, inak ich čakal smutný osud vyvrheľov. S degenerovanými deťmi väčšinou pracovali najskúsenejší pedagógovia – špecialisti nielen na psychológiu a psychiatriu, ale aj na genetiku.

Pre záchranu ľudských duší zlomených prírodou sa urobilo všetko možné a aj nemožné. Pretože v dávnych dobách spoločnosť potrebovala každého človeka. Preto bol boj za každého človeka, za chlapca aj za dievča, nebol žiadny rozdiel. V tých časoch prebiehal proces výchovy až do puberty, do prvého zahájenia obradu prijímania mladých ľudí do občianskej spoločnosti. Chlapci a dievčatá zo všetkých troch skupín, ktorí sa dostali na duchovnú úroveň svojich otcov a starých otcov, po ceremónii iniciovania špeciálnej prísahy vernosti svojej krajine, pôvodným ľuďom a kultúrnej tradícii svojich predkov, získali právo na občianstvo a s tým aj volebné právo. V skutočnosti sa stali plnohodnotnými členmi spoločnosti, jej živej tvorivej časti, ktorá ich automaticky zaraďovala do prvej vyššej triedy pracovníkov. Tí, ktorí pre svoju duchovnú a morálnu nedôslednosť neboli pripustení k zasväteniu, nedostali občianstvo, a preto boli zbavení volebného práva.

Naši predkovia takto šikovne odsekli všetkých degenerátov z mocenského rebríčka. Bolo by dobré, keby sme sa v budúcnosti poučili z ich skúseností. Na to je však potrebné vytvoriť silný učiteľský zbor a na školách, súbežne s vyučovaním predmetov, dať deťom vedomosti o psychológii, morálke, zákonitostiach rozvoja spoločnosti a základných zákonoch vesmíru. Zároveň by sa takéto školy mali stať silnými demografickými filtrami. A nebojte sa o to, že niektorí ľudia občianstvo nikdy nedostanú, degeneráti občianstvo nepotrebujú, len im to uškodí. Psychicky postihnutí by mali zaujať svoju ekologickú niku a nechodiť tam, kam nepatria – máme na mysli inštitúciu sociálneho manažmentu…

Ako sa potom spravovala spoločnosť staroveku? Vyššie sme zistili, že jeho ekonomika sa dá len plánovať, inak by sa naša planéta už dávno zmenila na akýsi Mars. A tiež sme prišli na to, že degeneráti v tých vzdialených časoch nedostali občianstvo – teda neprenikli k moci. Ukazuje sa, že spoločnosť bola riadená veľmi jednoducho: mocenské štruktúry boli vytvorené v prvej vyššej triede pracovníkov. Treba pochopiť, že toto panstvo nebolo ani zďaleka homogénne. Zahŕňalo roľnícke kmeňové komunity, komunity rybárov a mestské komunity robotníkov. Existovali dokonca združenia obchodníkov a mladých bojovníkov, ktorí podnikali kampane pri hľadaní nových voľných území na osídlenie.

Na druhej strane boli komunity rozdelené do špeciálnych skupín ľudí spojených jedným typom pracovnej činnosti. V poľnohospodárstve napríklad existovali enklávy pastierov a enklávy čistých pestovateľov. Obe si medzi sebou vymieňali produkty svojej práce. V Herodotových „kráľovských Skýtoch“ treba vidieť skupinu pastierov, a nie zvláštny kmeň, pretože vedľa nich žili roľníci zo skolotov, ktorí kŕmili chlebom nielen svojich pastierov, ale celé staroveké Grécko.

Takže každé takéto robotnícke združenie viedla volená rada, na čele ktorej stál najskúsenejší a najváženejší človek, ktorý bol tiež zvolený. Nemal právo odmietnuť svoj post, pretože od jeho schopností záviselo blaho rodín celého tímu. Je jasné, že tento človek si svoju pozíciu v sociálnej bunke zaslúžil svojou poctivou prácou. Takíto ľudia z rôznych pracovných kolektívov tvorili radu komunity.

Z nich na Veče – zhromaždení všetkých jej občanov bola vybraná osoba, ktorá zastupovala celú obec. Sú to ľudia, ktorí tvorili zbor manažérov prvej vyššej triedy. Po dvanástich rokoch práce v spoločenstve niektorých z nich, opierajúc sa o názor celého slobodného ľudu, ktorý zaznel na zhromaždení všetkých občanov, žreci alebo volchvovia navrhli bojarov. Ponúkli a ľudia to buď prijali, alebo odmietli, to bol zákon. Takto sa volili ľudia do druhej vyššej triedy manažérov. Na jednej strane prevzali zodpovednosť žreci, na druhej strane ľudia.

Bojarin neviedol žiadnu komunitu. Riadil celé odvetvie ekonomiky a nie ako povýšenecký tyran, ale ako človek s obrovskými skúsenosťami v komunite. Okrem toho sa pri svojej práci opieral o radu jemu zverených spoločenstiev. Všetko, čo robil, kontrolovali strážcovia zákona, žreci alebo filozofi. Ak chcel bojar urobiť niečo po svojom, musel sa na jednej strane dohodnúť s radou obcí a na druhej strane s volchvami-filozofmi, ktorí mu delegovali moc. Okrem toho mal bojar každé dva roky povinnosť zodpovedať sa za svoju prácu ľudu aj žrecom.

Podobne ako vedúci komunít prvej vyššej triedy, aj bojari na svojom spoločnom zhromaždení, berúc do úvahy názor rady volchvov alebo žrecov, vždy navrhli svojho vodcu… Táto osoba stála nielen na čele druhej hornej triedy, ale aj celej staroruskej spoločnosti ako celku. Neposlúchala ho len rada žrecov – podľa Platóna rada filozofov, čiže strážcov zákona. Po tretie, najvyššia trieda žrecov bola vybraná z najlepších, najvzdelanejších a duchovných predstaviteľov triedy manažérov. Zvyčajne ľudia, ktorí mali od narodenia zvláštny dar spojenia s vyššími prírodnými silami, spadali do tretieho stavu. Žreci sa vo svojom duchovnom vývoji spravidla povyšovali nad materiálno a moc. Ich hlavnou povinnosťou bolo vychovať dôstojnú náhradu a riešiť strategické úlohy rozvoja spoločnosti. Okrem toho, keďže neboli vládcami, mali právo dať alebo odobrať moc ktorémukoľvek zo zástupcov druhej vyššej triedy …

Zo všetkého vyššie uvedeného je zrejmé, že v našej dobe je celkom možné vybudovať na Zemi spravodlivú a prosperujúcu spoločnosť. Čo to je a ako to nazvať? Plánované hospodárstvo môže existovať len za socializmu alebo komunizmu. Takže je to komunistické. V nej, ako sme už vyššie ukázali, sú občania rozdelení do troch vyšších tried. V staroveku sa nazývali kasty, ale indické kasty nemajú nič spoločné s kastami staroveku. V Indii sa kasty stali dedičnými, prečo sa to stalo, nie je známe. Je zrejmé, že takáto reforma bola vykonaná preto, aby sa geneticky nezmiešala s Dravidianmi. U našich predkov boli majetky alebo kasty transparentné. Z jednej, ​​podľa duchovného rastu, sa ľudia ľahko presunuli do vyššej. Ako sa to stalo, sme podrobne opísali vyššie. A čo je dôležité, starodávna komunistická triedna kastová spoločnosť sa obratne bránila pred všetkými druhmi degenerátov a jednoducho pred bezduchými podľudmi. Ani jeden, ani druhý nebol prijatý do prvého vyššieho zasvätenia. V dôsledku toho nepodliehali zákonom, podľa ktorých spoločnosť žila. Neľudia, ktorí nie sú občanmi, nesmeli na Veče a nemali právo rodiť deti.

Ako sa teda v staroveku volala takáto spoločnosť? Chýbali jej dravé trhové vzťahy. Spoločnosť pracovníkov bola rozdelená na tri časti. Strážcovia zákona, žreci, boli učiteľmi a riešili strategické problémy. Bojari mali na starosti riadenie. Riešili taktické problémy. Moc v tých časoch nebola dedičná, ľudia ju dostávali len na základe zásluh. Aby ste to dosiahli, museli ste sa ukázať, čoho ste schopní v prvej vyššej triede alebo kaste pracovníkov – všetko bolo spravodlivé. Spravodlivé bolo aj zaobchádzanie s rôznymi druhmi psychicky postihnutých ľudí, v našej dobe sú pri moci. Starovekí boli na nich tvrdí, pretože vedeli, s kým majú dočinenia.

Vyššie opísaná spoločnosť v legendách našich predkov sa nazývala érou zlatého veku. Spomienku na ňu v priebehu stovky rokov vypálil oheň inkvizície a vatry, v ktorých horeli prastaré knihy. Počas rozmáhajúcich sa abrahámovských náboženstiev judaizmu, kresťanstva a islamu bol každý, kto uchovával spomienku na časy zlatého veku, okamžite zničený. Judaizmus, kresťanstvo a islam viedli k moci v spoločnosti degenerátov. Prečo, sme povedali vyššie. Po vytvorení tajných spoločností začali podľudia brániť svoje práva na život. Z tohto dôvodu sa moderná akademická veda, ovládaná Iluminátmi, snaží celému svetu dokázať, že na Zemi nikdy neexistoval zlatý vek a že na našej planéte nikdy neexistovala vysoko rozvinutá vesmírna civilizácia, že my všetci, podľa evolučnej teórie strýka Darwina pochádzame z opičieho predka a samozrejme z Afriky.

A skutočnosť, že Zem je plná starodávnych megalitických ruín, je dedičstvom „mimozemšťanov, ktorí nás opustili“. Dobre premyslené, ale pravda tkvie v tom, že mýty árijských národov bez výnimky rozprávajú o spravodlivom čase, keď boli pri moci múdri a spravodliví vládcovia, pre ktorých bola najvyššou odmenou služba vlasti, keď ľudia nepoznali vojny, žili šťastne až do smrti a zomreli len od nasýtenia životom.“

Je jasné, že grandiózne falšovanie histórie vykonali služobníci temna len preto, aby sme nemohli tušiť, že svetová parazitická Pyramída moci, ktorú postavili na Zemi, je neprirodzená a vedie ľudstvo k degradácii a degenerácii. A aby sme nenašli východisko z tejto degradačnej slepej uličky, skúsenosť budovania spravodlivých a harmonických spoločností civilizácií „zlatého veku“ je pred nami starostlivo ukrytá.

Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info