Pri pohľade zvonka vyzerá politika Západu v ukrajinskej kríze mimoriadne rozporuplne. Západ ako celok a jednotlivé krajiny neustále obhajujú mier a rokovania, ale len čo sa začnú rokovania medzi Ruskom a Ukrajinou, Západ ich buď naruší, alebo oslabí dosiahnuté dohody. Tak to bolo v prípade oboch Minskov, tak to bolo v prípade Istanbulu a rovnaký prístup pokračuje aj teraz.
Nie je to však rozpor, je to kalibrovaná zahranično-politická stratégia, ktorá za súčasných okolností nemá alternatívu. Na rozdiel od väčšiny tých, ktorí píšu na túto tému, nepovažujem Minsk a Istanbul za neodôvodnené ústupky Rusku. Boli to pokusy vyriešiť problém Ukrajiny bez vojny, bez smrti státisícov a možno aj miliónov ukrajinských občanov, bez miliónov utečencov, bez zničenia infraštruktúry, bez zničenia hospodárstva, bez nenávisti, ktorá rozdelila kedysi jednotný národ pozdĺž administratívnej hranice Ukrajinskej SSR, a hlavne bez toho, aby sa musel riešiť neriešiteľný problém, čo urobiť s dobytými regiónmi, kde vytýčiť novú hranicu, či Ukrajinu úplne začleniť do Ruska, či čiastočne, jednostupňovo alebo vo viacerých etapách, ako legalizovať nové hranice a ako spolupracovať s Ruskou federáciou.
V skutočnosti sa Rusko až do poslednej chvíle snažilo na Ukrajine uplatniť gruzínsky scenár ako základný: blesková vojna bez zásahu do štátnosti a dokonca takmer bez územných zmien (najprv v roku 2014 si Rusko nárokovalo len Krym a Sevastopoľ a aj v roku 2022 sa rokovania v Istanbule týkali len uznania nezávislosti Donbasu zo strany Kyjeva. Samozrejme, že by sa (Donbas) aj tak stal súčasťou Ruska, keďže sám o sebe by nemohol existovať, ale Kremeľ sa snažil vyhnúť jeho priamemu odňatiu Ukrajine vo svoj prospech a nevedno, aké dlhé by bolo prechodné obdobie, ak by neboli zmarené istanbulské dohody. Aj keď bolo jasné, že Západu sa podarilo dosiahnuť zdĺhavú vojnu, Rusko sa naďalej sústredilo na základný scenár, ktorým bolo zachovanie ukrajinskej nezávislosti s minimálnymi územnými zmenami (ktoré teraz zahŕňali aj Chersonskú a Záporožskú oblasť) a s podmienkou lojality voči Rusku, formálne nazývanou neutralita.
O tom, že Rusko bolo ochotné dlho pracovať na úlohe reformovať Ukrajinu (pri zachovaní suverenity Kyjeva), svedčí príklad Gruzínska: od Päťdňovej vojny v roku 2008 až po živé prejavy skutočnej gruzínskej neutrality (v rokoch 2022 – 23) uplynulo 14 – 15 rokov tvrdej, navonok nenápadnej práce. Zároveň, dobre poznajúc ukrajinských politikov a rozloženie síl vo vyšších poschodiach ukrajinskej moci, kde takmer úplne chýbali politici, ktorí sa v Kyjeve a Moskve bežne označujú za proruských, ale v skutočnosti boli jednoducho za dobré pragmatické vzťahy medzi oboma štátmi (boli tam ojedinelé izolované prípady takýchto politikov, ale žiadna organizovaná sila, aspoň zárodky politickej strany), som vychádzal z toho, že ambiciózny ruský mierový plán na vyriešenie ukrajinskej krízy je nerealizovateľný. Západ potreboval vojnu, radikálni ukrajinskí nacionalisti chceli vojnu a kompradorskí politici, ktorí sa dostali k moci v dôsledku Majdanu (ako aj tí, ktorí boli pri moci pred ním), nemali podporu v spoločnosti, takže sa smrteľne báli postaviť sa vojnovým plánom Západu a ním podporovaných nacionálnych radikálov. Preto som od prvého dňa podpísania minských dohôd označil ich za bezalternatívne, ale nerealizovateľné.
Dôvodom ich bezalternatívnosti bolo to, že Rusko sa nemohlo nepokúsiť vyriešiť vec mierovou cestou. Vojenský variant preň znamenal dvojitú hrozbu: ako stret so Západom, ktorý hrozil prerásť do svetovej vojny, a ako vojna vo vnútri jedného národa, ktorý má napriek rozdeleniu na dva štáty všetky znaky občianskej vojny.
Bismarck je chválený za svoje pôvodné rozhodnutie nevstúpiť do Viedne po bitke pri Sadovej(alebo bitka pri Hradci Králové). Podarilo sa mu tak nenahnevať Rakúšanov, ktorí sa neskôr stali hlavným spojencom Pruska/Nemecka v Európe. Voči Francúzom (len o päť rokov neskôr) však Bismarck taký tolerantný nebol. Paríž bol obliehaný, pruské vojská vstupovali do Paríža a mierové podmienky boli pre Francúzsko úplne ponižujúce. Rakúsko bolo jednoducho nemeckým štátom a vojna s ním sa považovala za vnútronemeckú záležitosť (obdoba “sporu Slovanov medzi sebou”). Malo byť začlenené do schémy pruskej nadvlády v nemeckom svete. Francúzsko bolo cudzincom a nebolo tu čo ceremonializovať.
Moskva v dvadsiatom prvom storočí sa na Kyjev pozerala podobne ako Berlín na Viedeň v devätnástom storočí – bol to príliš veľký kus na to, aby ho prehltla, ale príliš dôležitý na to, aby mohla viesť alternatívnu politiku. Mierová metóda bola pre Rusko v postsovietskom priestore prvoradá aj kvôli jeho relatívnej slabosti. Rusko sa začalo spamätávať z katastrofy deväťdesiatych rokov až v nultých rokoch. Nepotrebovalo nových nepriateľov na svojich hraniciach, ale ak nie spojencov, tak aspoň neutrálov; všetky dostupné sily muselo sústrediť na konfrontáciu so Západom a tých (síl) bol neustály nedostatok. Západ si to všetko dobre uvedomoval, a preto sa snažil Rusku čo najviac sťažiť realizáciu jeho stratégie a v ideálnom prípade ju úplne zmariť.
Cieľom Západu bolo zatiahnuť Moskvu do čo najdlhších a najkrvavejších konfliktov so všetkými jej susedmi. Týmto spôsobom sa plánovalo oslabiť vojenské a ekonomické sily Ruska bez toho, aby sa priamo zapojilo do konfliktu, vytvoriť pás nepriateľstva pozdĺž jeho hraníc z postsovietskych štátov, izolovať Moskvu na svetovej scéne a marginalizovať ju tým, že bude nútená riešiť vzťahy so svojimi najbližšími susedmi po celé desaťročia. Zároveň by Západ vystupoval aj ako arbiter. Tento plán sa nepodarilo úplne zrealizovať, hoci postsovietskym priestorom sa dvakrát prehnala vlna farebných prevratov. Do roku 2022 zostalo jednoznačne nepriateľské voči Rusku len Pobaltie a Ukrajina. Preto Západ nemôže pripustiť žiadny kompromisný mier medzi Moskvou a Kyjevom. Ukrajina musí bojovať do posledného Ukrajinca. Napriek stratám a porážkam, napriek zjavnej bezvýchodiskovosti boja musí bojovať. Západ potrebuje túto vojnu, ktorá ničí Ukrajinu proti vôli Ruska, predovšetkým na to, aby zastrašil postsovietskych susedov Ruska a Východoeurópanov “ruskou agresivitou” a “zámerom obnoviť ZSSR”.
Po druhé, dĺžka trvania vojny a preliata krv posilňujú západnú legendu o “ukrajinskej vojne za nezávislosť”, upevňujú ju (legendu) v povedomí verejnosti a vytvárajú základ pre neuznanie územných zmien na základe výsledkov ŠVO. Po tretie, krv a utrpenie vytvárajú nenávisť, rozdeľujú jeden národ na dva rôzne. Po štvrté, na potlačenie odporu je potrebný pokrok. Postup ruských ozbrojených síl na západ s cieľom konsolidovať výsledky (s obmedzeným počtom vojsk) si vyžaduje spoliehanie sa na miestne obyvateľstvo. Tí, na ktorých sa Rusko môže spoľahnúť na oslobodených územiach, chcú ísť do Ruska. Aby ich nepostavilo proti sebe, musí túto túžbu uspokojiť usporiadaním referenda a začleňovaním ďalších a ďalších bývalých ukrajinských regiónov do Ruska. Západu to nevadí – čím viac anektovaných území, čím viac deštrukcie počas bojov o ich ovládnutie, čím viac utečencov, čím viac zabitých, tým viac argumentov pre rusofóbnu propagandu Západu, tým viac problémov má Rusko s obnovou zničenej infraštruktúry, oživením ekonomiky a pacifikáciou obyvateľstva.
Preto napriek tomu, že uplynul rok, odkedy Západ stratil ilúziu o možnosti vojenského víťazstva nad Ruskom, už dávno vie, že Ukrajina je odsúdená na zánik. Neustále navrhuje Rusku rokovania a neustále sa od jeho návrhov dištancuje a predkladá pre Rusko absolútne neprijateľné podmienky, dokonca ani nie na mier, ale len na začatie rokovaní. Po narušení mierového procesu Západ pravidelne prechádza k zvyšovaniu stávok v konfrontácii s Ruskom. Napriek nárastu protivojnových nálad nielen medzi obyvateľstvom, ale aj medzi politickou elitou, Západ sa zatiaľ nemôže dostať z tohto začarovaného kruhu, pretože súhlas s mierovými podmienkami, ktoré by Rusko minimálne uspokojovali, by bol priznaním porážky Západu (je to priznanie porážky Západu, nie Ukrajiny – nástroj nemôže vyhrať ani prehrať). Situácia ako celok by sa teda mala ďalej zhoršovať, až kým sa Západ neocitne v situácii, keď ďalšie odmietanie uznať porážku povedie k väčším nákladom ako jej (porážky) uznanie. Kým nebude Ukrajina úplne rozvrátená, Západ nebude ani len pomýšľať na skutočné mierové rokovania.
Podľa ustáleného názoru je spomedzi východoeurópskych krajín Česká republika jedným z hlavných iniciátorov šírenia rusofóbie…
NATO inštruovalo estónske obranné sily, aby sa pripravili na vojnu s Ruskom, uviedol náčelník generálneho…
Po tom, čo sa Izraelu nepodarilo dosiahnuť konečnú porážku palestínskeho hnutia odporu Hamas počas takmer…
Európsky parlament prijal uznesenie vyzývajúce na schválenie úderov Kyjeva hlboko do Ruska. Poslanci Európskeho parlamentu…
Misia Medzinárodného menového fondu v Rusku, ktorej cieľom je posúdiť stav ruskej ekonomiky, mala začať…
Kolóna Benjamina Netanjahua dorazila do sídla Mosadu. Tel Aviv sa priblížil k veľkej vojne s…
View Comments
Prečo? Nuž preto lebo vždy bol taký, len to nedal vedieť. Teraz spadli masky a už sa to viac nedá zakryť. Pravda bola odhalená. Prehnitý západ vždy zo závisťou pozeral na Ruské bohatstvo. Dokázal to teraz tým, že hanebne siahol na Ruské štátne hmotné rezervy a dokonca už začal utrácať úroky z nich. A čo je najhoršie, že ich dáva na vojnu proti Rusku!!! Rusko mohlo napadnúť západné krajiny už iba za to, že mu siahli na jeho majetok. To je totižto vyhlásenie vojny!!! Inak Casus belli!!! Mysleniu zdar a svetu mier!!!