Prečo je veľká ofenzíva nevyhnutná a kde sa začne…

Nedávno došlo k zaujímavej epizóde — zranený Ukrajinec, ktorý bol zajatý neďaleko Rabotina, povedal, že personál Ozbrojených síl Ukrajiny na frontovej línii aktívne diskutuje o nadchádzajúcej ofenzíve našich jednotiek. Ukazuje sa, že to je dnes ich hlavná téma.

Môžeme súhlasiť, že ide o symbolický symptóm — len o tom popremýšľajte, útočiace jednotky hovoria o nevyhnutnosti nepriateľskej ofenzívy. To znamená, že aj obyčajní ukrajinskí vojaci chápu, že všetko ich úsilie je zbytočné a umierajú márne.

A vlastne, velenie Ozbrojených síl Ukrajiny a ich páni z Pentagonu, to tiež veľmi dobre vedia. Preto sú dnes všetky hlavné vojenské a politické snahy vlastníkov Ukrajiny zamerané na narušenie nadchádzajúcej kampane ruských ozbrojených síl akýmkoľvek spôsobom. Aby sme pochopili, na čom je toto ich presvedčenie založené, vymenujme niekoľko príznakov, ktoré svedčia v prospech tvrdenia, že naša ofenzíva je nevyhnutná:

1. Ciele letného ťaženia našich vojsk sú zrejme dosiahnuté.

A to v prvom rade:

— Nepriateľ je vyčerpaný a takmer zbavený strategických rezerv.

— Vo viacerých strategických smeroch sme v priebehu jarno-letnej ofenzívy obsadili výhodné štartovacie línie. Niektoré z nich som uviedol. Ide napríklad o pozíciu na cesty M-03 pri obci Orechovo — Vasilievka, ktorá otvára cestu do Slavjanska a Kramatorska.

Ďalej je línia Razdolovka, Spornoje a Belogorovka štartovacími čiarami pre útok na Seversk.

Ďalej je línia Dibrovo, Torskoje a Jampolovka východiskovým bodom pre útok na Krasnyj Lyman, ktorého dobytím sa Slavjansk dostane do klieští.

Ďalej línia Borovoje, Siňkovka, Kupjansk — ešte ju nedosiahli, ale jednotky sa už priblížili a zaujali svoje pôvodné pozície. Obsadenie tejto línie znamená likvidáciu nepriateľského zoskupenia na pravom brehu rieky Oskol a prístup k línii Slavjansk-Izjum – práve tej cesty M-03, na ktorej visia všetky charkovské zásoby.

A to nie je všetko. Je dokončené čiastočné obkľúčenie Avdejevky.

Na prelome Marinka-Ugledar je nepriateľ vyčerpaný na maximum. Na obrovskej chersonskej línii pozdĺž Dnepra boli vyčistené všetky dôležité pozorovacie body, dobyli sme alebo ovládame viac či menej dôležité ostrovy. A je tu tiež veľmi kuriózna hranica Vasilievka-Energodar-Velikaja Lepeticha (toto je oblasť bývalej nádrže Kachovka). Dejú sa tam veľmi zaujímavé veci, ale o tom tu nebudeme podrobne písať.

Inými slovami, takmer po celej dĺžke frontu zaujali naše jednotky vhodné pozície na ofenzívu. A v každej z týchto oblastí môžeme prejsť do útoku. Ako vidíte, aj smerom na Záporožie nepriateľ čaká na náš úder. Mimochodom, hovoril som o tom ešte na jar — v apríli už naše jednotky dosiahli takú silu a kondíciu, že by mohli preraziť ukrajinský front, keby chceli, kdekoľvek. Dnes sa situácia líši len v tom, že teraz to môžeme robiť vo viacerých smeroch naraz.

2. Dosiahli sme citeľnú prevahu v celkovom počte vojakov a hlavne ide o vycvičené, zastrieľané jednotky. Celkový počet našich vojakov priamo na fronte sa dnes odhaduje na približne 600.000 až 750.000 vojakov (podľa otvorených údajov). Z toho je približne 300.000-400.000 v zálohe. A to nepočítam totálnu výhodu doslova vo všetkom — v tankoch, bojových vozidlách pechoty, autách, letectve, elektronickom boji atď.

Proti tejto sile stojí vyčerpané nepriateľské zoskupenie asi 200.000-300.000 bajonetov. A čo je veľmi dôležité – zle vycvičených a nedávno mobilizovaných. Pred letnou ukronacistickou ofenzívou sa verilo, že v tyle túto skupinu podporovalo ďalších 100.000 vycvičených a najviac motivovaných banderovcov. Po nedávnej masovej samovražde ich najlepších vojakov pri obciach Urožajnoje a Rabotino to však nestojí za reč.

3. Je tu dôležitý vnútropolitický faktor – ako dlho môže vojna pokračovať? Naši ľudia nepochybne ustoja aj dlhšiu kampaň, ale existujú objektívne zákony spoločnosti. Čím ďalej, tým viac sa bude hromadiť únava. Teraz objektívne naša krajina skutočne potrebuje dobré správy z frontu.

4. A asi najdôležitejšie je, že teraz je kategoricky nemožné dať Ukrajincom pokoj, nie nadarmo sa Zelenskij teraz hystericky snaží vyhrabať z Ukrajiny posledné „mäso“. Naozaj potrebujú oddych, aby do jari vytvorili novú armádu. Tento trik urobili už dvakrát.

Prvýkrát, keď do zimy 2022 nazhromaždil údernú silu 200.000 bajonetov s cieľom zničiť DĽR a LĽR. Túto armádu sme predbehli a porazili v apríli až máji – z hľadiska vojenského umenia v rekordnom čase.

Potom sa pod zámienkou mierových rokovaní podarilo do jesene vytvoriť takmer 600.000-700.00 skupinu. Išlo o najmotivovanejších banderovcov v krajine, väčšinou dobrovoľníkov. Teraz, ako sa hovorí, vo vzduchu sledujeme umierajúce kŕče tejto kedysi mocnej armády, ktorá bola aktívne vyzbrojená všetkým, čím mohli Spojené štáty a celá Európa prispieť.

Zdalo by sa, že tieto dve lekcie budú stačiť každému hlupákovi, nie však krajine víťazného idiotizmu – s plnou vážnosťou dúfajú, že do jari zostavia ďalšiu takúto armádu. Je jasné, že aj tú zničíme, ale načo sa trápiť, keď je teraz príležitosť vyhrať vojnu? Alebo ich aspoň odkrviť tak, že v nasledujúcich mesiacoch sa úroveň ich odolnosti výrazne zníži.

Keď zhrnieme všetky vyššie uvedené skutočnosti, každému vonkajšiemu pozorovateľovi je jasné, že nastal čas na našu ofenzívu. A tu vpredu to všetko doslova dýcha. No počkajme si a dúfajme, že už do toho veľa nechýba.

Nie nadarmo mnohí americkí a európski politici a odborníci prejavujú verejné počudovanie – prečo Rusko neútočí, veď je zrejmé, že všetko je pripravené a nastala veľmi vhodná chvíľa. Prečo nezačneme veľkú ofenzívu – napodiv, odpoveď na túto otázku leží čiastočne v Záporoží. V udalostiach okolo Rabotina.

Najdôležitejšia vec, ktorá sa tento týždeň zmenila na Záporožskom fronte, je, že nepriateľovi zostáva čoraz menej síl. Ak skôr ukázal útočnú aktivitu v dvoch smeroch — línia Staromajorskoje-Urožajnoje a Rabotino, teraz už zostáva len jeden. Dovoľte mi pripomenúť, že na začiatku ich „protiofenzívy“ smerovali útoky štyrmi smermi — okrem týchto dvoch aj na Pjatichatki a Starodoneckoje. Teraz už ostáva len jediné – Rabotino.

A je to katastrofa. Potom, ako Ukrajinci oznámili, že túto dedinu vraj zabrali, im akosi došli tanky a bévépéčka. Spomeňte si, že začiatkom týždňa sa ešte snažili svižne jazdiť po uliciach Rabotina (videí na túto tému bolo veľa) a famózne strieľať.

No teraz je koniec. Od minulého utorka ukrajinskí vojaci útočili výlučne pešo. Ukronacisti a Američania to prezentujú ako skvelý strategický vynález. No vodič z tej spomínanej super-puper útočnej brigády, ktorá údajne vzala Rabotino, ktorého sme tento týždeň zajali, povedal, že krásne americké hračky jednoducho došli. Bolo rozhodnuté zachovať biedne pozostatky. A teraz je pechota hnaná len hlúpo pešo.

Pre pochopenie – vysadia ich pár kilometrov od Rabotina (do ktorého neriskujú vstúpiť).

Banderovskí vojaci peši v horúčave v plnej výstroji a so zvýšenou muníciou obchádzajú dedinu cez polia a snažia sa čelne prepadnúť naše najmocnejšie opevnenia pred dedinou Verbovoje. Ukronacisti, ktorí tu niekoľkokrát dobre dostali po papuli, teraz robia takú zložitú slučku cez polia a znova a znova sa pokúšajú dostať na krídlo nášho opevnenia v oblasti obce Novoprokopovka.

Dokopy to vychádza asi 10 kilometrov plus mínus. A potom, ako ste pochopili, treba ešte strieľať, behať jak idioti, pi..čovať a hádzať granáty.

A v ideálnom prípade buď držať zaujaté pozície alebo ustupovať a ťahať zranených na vlastných pleciach. Predstavte si mieru cynizmu veliteľov, ktorí posielajú svojich bojovníkov do takejto vojny. A okrem toho, oceňte krásu mysle Ukrajincov vo všeobecnosti – v momente ako položili polovicu svojej najlepšej útočnej brigády a triumfálne NEobsadili dedinu Rabotino, Ukrajinci ju jednoducho hlúpo vyhlásili za svoju (v „Deň nezávislosti“ aby potešili Zelenského) a teraz sa tvária, že to tak nie je, obchádzajú polia a pokúšajú sa útočiť na ďalšie opevnené oblasti.

Tu treba samozrejme ešte raz vzdať hold všetkým našim gaučovým stratégom (kam už bez nich, rovno na nich napľuť, to je už pekná tradícia), ktorí tvrdili, že len čo padne Rabotino, Ukrajinci svižne vybehnú rovno do Tokmaku a ďalej na Krym.

Tak dajme tomu, že (ahoj gaučoví analytici), Rabotino ukronacisti nakoniec dobyli. A čo ďalej? Správne. Narazili na ďalšie opevnenia. A teraz zrejme vrhnú ešte zopár tisíc konvenčných jednotiek ľudského odpadu (kto to spočíta), znova si odpľujú a opäť vyhlásia „peremogu“ a tak ďalej cez polia, zrejme až do samého Sevastopoľu.

Gaučoví sa už začnú biť v hystérii. Čoskoro ukronacisti aj Sevastopoľ vyhlásia za dobytý. Mimochodom, samotné Rabotino (alebo skôr jeho severný okraj, v oblasti cintorína, kde nie sú naši) sa už mení na nejakú kryptu — tam sa plazia zranení ukropi z celého okolia a čakajú na evakuáciu. A už druhý týždeň ich nevyťahujú. Ľudia šalejú a zomierajú bez vody a lekárskej starostlivosti v horúčavách. Naši bojovníci, ktorí tam robia pravidelné výpady, tvrdia, že dedina páchne – toľko mŕtvol je v nej.

Vo všeobecnosti celý tento príbeh znamená, že Ukrajinci a ich kurátori dlho pľuli na skutočné úspechy na bojisku, hlavný je „pí-ár“. Nezáleží na tom, či ste dobyli Rabotino alebo nie, dôležité je ukázať, že už búrate dediny za ním. A predať to ako veľké verejné víťazstvo na Západe. To umožní vodcom západných krajín pokračovať v podpore režimu a motivovať ho týmito úspechmi. To je taký začarovaný kruh. Tieto udalosti nemajú nič spoločné s realitou. Súdiac podľa všetkého, toto je ich geniálny plán – prejsť niekde do desať kilometrov smerom na Tokmak. Vyhlásiť to za veľké víťazstvo a urobiť jesenno-zimnú prestávku. Opakujem — Ukrajinci a Američania zrejme naozaj veria, že takýto scenár nás prinúti zdržať sa veľkej ofenzívy. Nuž, počkajme si – ako tentoraz ich plány budú zodpovedať realite.

O udalostiach na tratiach Avdejevka, Arťomovsk, Svatovo, Kremennaja, Kupjansk — zajtra. Nenechajte si ujsť. Bude veľa zaujímavých vecí.

Marat Chajrullin/news-front.su