Preambuly vyspelých štátov sú národné. Prečo by Slovensko malo byť výnimkou?

Dňa 1. septembra si Slovenská republika pripomína významný štátotvorný akt k vzniku suverénnej nezávislej a slobodnej štátnosti – Deň Ústavy SR.

O slovenskú ústavu sa pravidelne vedú žabo-myšie vojny, vrátane jej úvodnej časti, Preambuly, ktorá leží v žalúdku antinárodným živlom, progresívcom a liberálom, bez ohľadu na to, či do najvyššieho zákona kopú v politickom, treťosektorovom, či mediálnom tričku.

Oikofóbia, strach z domáceho, vlastného (rozumej slovenského a plne suverénneho) ba až nenávisť k svojeti často tieto rozvratné sily odôvodňujú inferiórnym sloganom o „vyspelom zahraničí“, ktoré by sme podľa nich mali vo všetko nielen presne kopírovať, ale byť z princípu dupania po suverenite, zvrchovanosti, vlasteneckom a národnom ešte pápežskejší ako samotný „pápež“.

No tak si posvieťme na ten „vyspelý Západ“, konkrétne na preambuly ústav, aký majú charakter, pretože preambula ako predsieň do domu robí prvý a zásadný dojem o majiteľoch, v tomto prípade konkrétnom národe, ktorý si uplatnil právo na vlastnú štátnosť.

Preambula je tak jediné miesto ústavy, ktoré sa vyjadruje aj k minulosti a je výnimočná aj patetickým tónom. Na čestnom mieste pomenúva hierarchiu hodnôt štátotvorného národa, pripomína zmysel národnej, duchovnej a ľudskej existencie. 

Je viac filozofická ako právnická, hoci ako jediná má práva definovať medzinárodne uznané kolektívne právo národa na sebaurčenie. Zdôrazňujem základný fakt aj vo vzťahu k polemikám k slovenskej ústave: toto právo sa nepriznáva „občanom“, ale vždy iba konkrétnemu národu!

Pozrime sa na ústavy niektorých štátov EÚ

Väčšina preambúl vyspelých štátov, členských krajín EÚ, má národný punc. Keď nás liberálny, antinárodný mainstream chce toľko tlačiť do porovnávania sa s “vyspelým Západom” a dusiť akýkoľvek prejav hrdosti, suverenity či národnej zvrchovanosti, poďme sa pozrieť, ako to tam v skutočnosti vyzerá.

V ústave Belgickej federácie s tromi národnými komunitami, regiónmi a štyrmi jazykovými oblasťami sa hovorí o “Belgičanoch”(!), ktorí sú si pred zákonom rovní.

Využívanie práv a slobôd nepriznáva ako v Slovenskej republike “občanom” či “každému” (ako vo vágnom znení našej ústavy), ale opäť konkrétne a „nacionálne“ Belgičanom!

Preambula ústavy Španielskeho kráľovstva sa začína podobne ako slovenská: “Španielsky národ…” a zaväzuje sa “chrániť všetkých Španielov”, nepridáva ako slovenská aj menšiny, či etniká, hoci tam žije viac príslušníkov menšín a migrantov ako na Slovensku.

Úvodné ustanovenia hovoria iba o “Španielskom ľude”, alebo o “španielskom národe”, ba doslova ustanovuje, že “Ústava je založená na nezrušiteľnej jednote španielskeho národa, spoločnej a nedeliteľnej vlasti všetkých Španielov”.

Opäť nijaká zmienka o menšinách či etnikách… Tu musia klesnúť sánky multikultúrnych aj maďarizujúcich argumentov všetkých, ktorý by zo Slovenska chceli umelo vyrobiť „multikultúrnu krajinu“… či „krajinu menšín“.

V gréckej ústave sú si “všetci Gréci pred zákonom rovní”. Nie občania, ale Gréci “majú právo sa … zhromažďovať.”

Iritujúci pojem “slovenský štát” má svojho pendanta v portugalskej ústave (čl.8), kde sa píše o portugalskom štáte, s národnou hymnou “A Portuguesa!”. Zopakujem: národnou, nie štátnou! Vcelku dobrý argument voči všetkým, ktorí sa doteraz nestotožnili naplno s príslušnosťou a lojalitou k Slovenskej republike, súc sú jej plnoprávnymi občanmi.

Zatiaľ čo slovenská ústava používa vágny a zvratný tvar, resp. trpný rod, fínska ústava presne (národným prívlastkom) deklaruje, že sú to “Fínski občania”, ktorí “požívajú práva na slobodu prejavu”.

Zápas otcov so stáročiami ťažkých skúšok

Osud Írov a Slovákov, ale aj hodnotový systém a vrúca hrdosť sú si dosť podobné. Dokazuje to aj ústava Írska. Hoci sa írska preambula začína “My, ľud Írska”, pripomína “zápas otcov so stáročiami ťažkých skúšok” (podobne ako u Slovákov) a vyjadruje “vďačné pripomínanie ich hrdinského a neúnavného zápasu za vydobytie nezávislosti, ktorý írskemu národu po práve patrí”.

Hneď po preambule, je časť “Národ“. Definuje sa tu nie štátne, ale národné územie. V časti “Štát” sa píše o otázkach „národnej politiky a národnom jazyku“. Článok 9 definuje, že základnými politickými povinnosťami všetkých občanov sú vernosť národu a oddanosť štátu

Vo Francúzsku len „Francúzi“

Francúzska ústava nepozná iný pojem pre svojich občanov ako Francúzov. Preambula v mene francúzskeho ľudu o.i. prehlasuje, že “Národ zabezpečuje jednotlivcovi i rodine podmienky potrebné k rozvoju”, že “národ vyhlasuje solidaritu a rovnosť všetkých Francúzov“, ba že je to Národ, ktorý “zaručuje deťom i dospelým prístup k vyučovaniu i k vzdelaniu”.

Nemecká ústava (Najvyšší zákon) pomenúva oprávnený subjekt nie ako občanov, ale ako Nemcov: “Všetci Nemci majú právo sa … zhromažďovať“.(čl.8) Opäť sú to “všetci Nemci, ktorí požívajú slobodu pohybu”. Zatiaľ čo slovenská ústava hovorí iba o “každom”, nemecký Základný zákon spresňuje, že je to “Každý Nemec”, kto má rovnaké práva.

Krátky exkurz po ústavách niektorých členských štátov Európskej únie ukazuje, že národný princíp v najvyšších zákonoch vyspelých demokracií vôbec nie je prežitý, ba je štandardom a nie je ani v rozpore s tzv. občianskym princípom. 

Nie je ani na ujmu príslušníkov národnostných menšín. Ústavy síce podliehajú vývoju a novelizácii, avšak preambuly rešpektujú nemenne historický národný zápas za nezávislosť, ba dokonca uznávajú alebo sa hlásia k vlastnej duchovnej tradícii, resp. aj vierovyznaniu.

Je preto nielen zarážajúce, ale aj urážlivé, keď niektorým dokonca prekáža aj odvolanie sa na
cyrilometodskú tradíciu.

A čo by povedali na grécku výlučnú definíciu? Druhý oddiel ústavy Gréckej republiky stanovuje, že prevládajúcim náboženstvom v Grécku je Východná ortodoxná cirkev Kristova.

„Uznávajúc za hlavu nášho Pána, Ježiša Krista, zostáva Ortodoxná cirkev Grécka svojím dogmatom neoddeliteľne spojená s Veľkou cirkvou v Konštantinopole a s každou cirkvou Krista rovnakého vyznania…”

Aj nemecký ľud si v preambule svojho Základného zákona (ústavy) pripomína “vedomie svojej zodpovednosti pred Bohom”. Našťastie Boh aj národy existujú aj bez ohľadu na to, či ich ústavy štátov spomínajú, alebo nie. Niektoré národy sa to neboja deklarovať. Prečo by práve Slovensko malo byť multikultúrnou bezidentitnou výnimkou?

Rafael Rafaj / skspravy.sk /