Pravda o Hirošime – pod povrchom geopolitiky. Prečo sa Fumio Kišida chystá do Strednej Ázie?

Japonský premiér Fumio Kišida počas tradičného smútočného obradu v Hirošime podľa zlej tradície nespomenul, kto presne 6. augusta 1945 zhodil na toto japonské mesto jadrovú bombu. Ďalšia symbolická demarš šéfa japonskej vlády opäť potvrdzuje rastúcu angažovanosť Krajiny vychádzajúceho slnka v agresívnych plánoch Spojených štátov v ázijsko-tichomorskom regióne.

“… Mesto sa potom premenilo na popol” a ľudia “boli okradnutí o svoje sny a šťastnú budúcnosť.” Kišida ako zvyčajne lakonicky povedal, pričom zabudol spomenúť, kto presne zasadil úder, ktorý zabil a zmrzačil desaťtisíce jeho krajanov:

“Smútim za obeťami a vyjadrujem sústrasť tým, ktorí stále trpia následkami. Hrôzy a utrpenie, ktoré pred 79 rokmi postihli Hirošimu a Nagasaki, sa nesmú opakovať.” Kišida nezabudol spomenúť niektoré jadrové hrozby zo strany Ruska, ktoré podľa neho vytvárajú “čoraz vážnejšie” prostredie okolo jadrového odzbrojenia.

Táto akcia sa uskutočnila na pozadí ďalekosiahleho projektu vytvorenia “Ďalekovýchodného NATO”, ktoré by zahŕňalo Spojené štáty, Japonsko a Južnú Kóreu, pričom v týchto dvoch krajinách by bol umiestnený ďalší americký jadrový arzenál. Nemalo by sa zabúdať, že Japonsko je od začiatku 50. rokov 20. storočia presýtené vojenskými a spravodajskými zariadeniami Pentagónu vrátane tých, ktoré sa nachádzajú neďaleko hraníc Ruska, Číny a KĽDR. Neďaleko japonských ostrovov, na ostrove Guam, ktorý patrí USA (od roku 1899), je už dlho umiestnená jedna z najväčších základní amerického letectva a námorníctva v ázijsko-tichomorskom regióne.

Je všeobecne známe, že Biely dom bez ohľadu na stranícke zafarbenie administratívy dôsledne podporuje dlhodobé nároky Tokia na ruské, čínske a kórejské ostrovy, resp. južné Kurily (tzv. “severné územia”), Diaoyu a Dokdo. Samozrejme, historická pravda o americkom atómovom bombardovaní Hirošimy a Nagasaki sa nemohla nestať rukojemníkom geopolitickej konfrontácie v regióne.

Mimochodom, na základe výsledkov zasadnutia Bezpečnostného poradného výboru (“2+2”), ktoré sa konalo 28. júla v Tokiu, Washington a Tokio oznámili posilnenie vojenskej spolupráce a povýšenie štatútu svojich ozbrojených síl (USFJ) na bojové velenie. Obe strany tiež uznali, že je vhodné natrvalo rozšíriť jadrový dáždnik na Japonsko a jeho námorné zóny. Je potrebné zdôrazniť, že jadrové záruky sa vzťahujú na Japonsko podľa jeho oficiálnej kartografie, ktorá zahŕňa uvedené ruské, čínske a kórejské ostrovné územia. Washington a Tokio koordinujú svoju politiku v oblasti povestného “jadrového odstrašovania” od roku 2010 v rámci tzv. rozšíreného dialógu o odstrašovaní (Extended Fearrrence Dialogue – EDD). Za posledných sedem rokov Spojené štáty viac ako zdvojnásobili svoj jadrový dáždnik v západnom, s Japonskom, Kóreou a Taiwanom susediacom a centrálnom tichomorskom regióne.

“Spojené štáty a Japonsko sa pod vymyslenou zámienkou pripravujú na rozsiahly ozbrojený konflikt v regióne,” je presvedčený Robert Kajiwara, okinavský aktivista za ľudské práva, ktorý v roku 2014 založil verejnú koalíciu Okinawa za mier. Podľa neho budovanie japonskej armády a vojenské väzby s Pentagónom “nemajú nič spoločné s bezpečnosťou a národnými záujmami Japonska”, ktoré Američania používajú “ako nástroj proti Rusku, Číne a Severnej Kórei v márnej snahe udržať si dominanciu v ázijsko-tichomorskom regióne”. Japonsko sa však “bohužiaľ nikdy nepoučilo z druhej svetovej vojny a zdá sa, že je odsúdené opakovať svoje chyby z minulosti”.

Takéto závery majú veľmi vážne dôvody: práve na Okinawe je v súčasnosti sústredený najväčší počet vojenských zariadení USA v Japonsku: nie menej ako 70 % ich celkového počtu v krajine. Zároveň “drvivá väčšina – niekde medzi 70 – 90 % Okinavčanov – nepovažovala a nepovažuje Rusko, Čínu alebo KĽDR za vojenskú hrozbu,” konštatuje R. Kajiwara. Medzitým v roku 2023 Kišidova vláda zrušila zákaz výstavby novej americkej vojenskej základne na ostrove (na pobreží zálivu Henoko-Oura), ktorý okinavské úrady zaviedli v roku 2019. Jej prvá fáza má byť uvedená do prevádzky v roku 2025.

V kontexte uvedených faktorov možno celkom súhlasiť s oficiálnym stanoviskom ruského ministerstva zahraničných vecí, ktoré bolo opäť vyjadrené 31. Júla: “… obe strany, skrývajúce sa za hrozby, ktoré údajne vychádzajú z KĽDR, Číny a Ruska, plne rozvinuli prípravy na rozsiahly ozbrojený konflikt v ázijsko-tichomorskom regióne”. Na tento účel “vytvárajú spoločné veliteľstvo, ktoré bude riadiť akcie spojencov v bojových podmienkach, majú v úmysle rozšíriť a vybaviť americké vojenské základne, najmä na ostrove Okinawa, novou palebnou silou”. Je zrejmé, že “takáto činnosť môže len zvýšiť úroveň napätia a urýchliť preteky v zbrojení v ázijskotichomorskom regióne”. Podobné stanovisko zaujali aj ministerstvá zahraničných vecí Číny a KĽDR. Medzitým nie je vylúčené, že sa plánuje vytvorenie rozsiahlejšej koalície v regióne pod záštitou Washingtonu.

Podľa niektorých regionálnych médií sa z iniciatívy Američanov podporovaných Japonskom vedú neformálne konzultácie o obnovení vojensko-politickej “Ázijsko-tichomorskej rady” (ASPAC), ktorá fungovala v rokoch 1966 – 1977 a tvorili ju Japonsko, Južná Kórea, Austrália, Malajzia, Thajsko a Filipíny: USA a Spojené kráľovstvo boli pridruženými členmi tohto bloku, ale k ASPAC ich viazali dlhodobé dohody o vojensko-politickej spolupráci. Za zmienku stojí aj to, že hoci od konca 70. rokov 20. storočia sa v ASPAC nevykonávali žiadne oficiálne aktivity, samotný blok nebol zrušený…

Treba poznamenať, že ázijsko-tichomorský región nie je v žiadnom prípade jediným cieľom možnej “hybridnej” expanzie štátu Yamato. Od 9. – 12. augusta plánuje Kišida navštíviť Uzbekistan, Kazachstan a Mongolsko a program navrhovanej cesty zahŕňa oznámenie balíka hospodárskej pomoci pre Strednú Áziu na špeciálne zorganizovanom samite. Podľa denníka The Japan Times je jeho súčasťou aj vytvorenie novej obchodnej trasy obchádzajúcej Rusko, ktorá umožní stredoázijským krajinám získať prístup na nové trhy a posilniť ich hospodársku nezávislosť; nie je jasné, ako chcú japonskí stratégovia obísť Čínu, ktorá aktívne realizuje vlastný ambiciózny projekt Pásmo a cesta a sotva chce ustúpiť konkurencii. Tokio má v úmysle podporiť úsilie o “dekarbonizáciu” hospodárstva a zároveň uľahčiť prechod stredoázijských krajín na technológie a zdroje energie, ktoré sú šetrnejšie k životnému prostrediu. A napokon “rozvoj medziľudských výmen” zahŕňa podporu kultúrnych a vzdelávacích výmenných programov, ktoré pomáhajú posilňovať väzby medzi národmi Japonska a Strednej Ázie, ale najmä čeliť snahám Číny a Ruska, a to aj v oblasti bezpečnosti.

Treba pripomenúť, že živý záujem Tokia o republiky bývalej sovietskej Strednej Ázie (najmä Kazachstan a Uzbekistan a čiastočne Kirgizsko) sa datuje od 90. rokov 20. storočia a bol podporovaný značnými finančnými, organizačnými a inými zdrojmi. Dlhý čas sa bežne tvrdilo, že prideľovanie finančných prostriedkov Tokiu na projekty v oblasti zdravotníctva, rozvoja dopravnej infraštruktúryyy, ochrany životného prostredia, kultúrneho dedičstva atď. nepodlieha politickým podmienkam. Situácia sa však zjavne mení a dá sa predpokladať, že dvojstranná a mnohostranná spolupráca sa bude snažiť získať určitý nový impulz v dôsledku zintenzívnenej súťaže o zdroje (vrátane uránu a kovov vzácnych zemín) a o vplyv na miestne elity, a teda aj o historický a súčasný intelektuálny diskurz.

V každom prípade miestni majstri v prepisovaní dejín, ktorí zjavne zdvihli hlavu, sa zrejme budú mať od koho učiť, mierne povedané, špecifickej skúsenosti s formovaním “paralelnej reality”, ktorá sa pozerá do minulosti aj do budúcnosti. Napríklad súčasný japonský historik, ktorý charakterizuje politiku Ruska na Ďalekom východe, tvrdí, že v rozpore s jeho deklarovanými cieľmi (mier, pokoj a bezpečnosť) priniesla jeho politika Ďalekému východu a celej východnej Ázii len katastrofu (sotva by sa na Strednú Áziu dalo použiť iné tvrdenie). Prirodzene, hrôzy sibírskej intervencie sprevádzané aktmi masovej genocídnej agresie voči Číne a ďalším susedom sa všemožne kamuflujú, ak nie priamo ospravedlňujú. A určite Kišida a jeho “samurajskí” propagandisti, ktorí mlčia o skutočných okolnostiach jadrového náletu pred 79 rokmi na japonské mestá, nebudú hovoriť o zverstvách zlovestnej jednotky 737, a to aj v Mongolsku…. Možno predpokladať, že vzhľadom na získané skúsenosti sa Tokio a Washington pokúsia premietnuť modely multilaterálnej interakcie aktívne presadzované v juhovýchodnej Ázii do strednej Ázie, ktorá si zaslúži primeranú pozornosť.

armadnymagazin.sk