Vo veku, ktorému dominuje bezprecedentný prístup k informáciám, by sa dalo predpokladať, že kolektívne vedomie zostrilo svoje kritické schopnosti. Napriek tomu sme paradoxne svedkami erózie kontrariánstva – životnej sily, ktorá spochybňuje status quo a nesie moc na zodpovednosť.
Západné mainstreamové médiá, v súlade s vládnymi a korporátnymi záujmami, majstrovsky obmedzili nesúhlasné hlasy, čo viedlo k spoločnosti, ktorú oklamali, podviedli a oklamali práve tie inštitúcie, ktoré tvrdia, že ju informujú a chránia.
Mainstreamové médiá, kedysi považované za štvrtý stav, historicky slúžili ako strážny pes nad vládami a elitami. Postupom času sa však stala rozšírením tých istých mocenských štruktúr, ktoré mala kontrolovať.
Najmä západné médiá sa vyvinuli do jemne vyladeného aparátu, ktorý riadi naratívy, filtruje nesúhlas a posilňuje homogénny svetonázor.
Rámcovaním politických, ekonomických a kultúrnych diskusií do úzkych pojmov vytvára ilúziu diskusie a zároveň potláča zmysluplný diskurz, ktorý by mohol spochybniť hlbší status quo.
Stačí sa pozrieť na pokrytie vojny, korporátneho pochybenia alebo globálnych nerovností, aby sme pochopili, ako táto dynamika funguje.
Médiá umocňujú oficiálne príbehy, často bez kritiky. Napríklad vo vojne v Iraku mainstreamová tlač do značnej miery papagájovala vládne diskusie o zbraniach hromadného ničenia, čím pomáhala ospravedlniť inváziu, o ktorej sa neskôr ukázalo, že bola založená na falošných predpokladoch.
Podobne počas finančnej krízy médiá len zriedka upozorňujú na systémové problémy v kapitalizme; namiesto toho pripisujú ekonomické zlyhania izolovaným „zlým aktérom“ alebo vonkajším šokom, pričom väčšie štruktúry nechávajú nepreskúmané.
Kontrariánstvo vo svojom jadre nie je len o opozícii voči populárnemu názoru. Ide o skúmanie hlbších právd, spochybňovanie konsenzu a vzdorovanie ľahkým odpovediam, ktoré poskytujú inštitúcie.
Historicky protichodní myslitelia a informátori spôsobili niektoré z najdôležitejších spoločenských zmien – od abolicionistov, ktorí spochybňovali morálnu štruktúru otroctva, až po investigatívnych novinárov, ktorí odhaľovali korupciu na najvyšších miestach. Ale v dnešnom mediálnom prostredí sú takéto hlasy čoraz viac marginalizované, ak nie úplne umlčané.
To neznamená, že neexistuje žiadny nesúhlas, ale skôr to, že bol getoizovaný do „alternatívnych“ médií alebo utopený kakofóniou kultúrych celebrít, vyrobeným pohoršením a trivialitou, ktorá dominuje mainstreamu.
Postavy ako Julian Assange a Edward Snowden, ktorí odhalili nepohodlné pravdy o štátnom dohľade a nekalých praktikách vlády, boli démonizovaní alebo ignorovaní veľkou časťou mainstreamovej tlače.
Namiesto toho, aby boli ohlasovaní ako zástancovia transparentnosti, sú vykresľovaní ako zradcovia, ich príspevky sú pochované pod právnymi bitkami a osobnými škvrnami.
Navyše vzostup sociálnych médií – kedysi považovaných za baštu slobody prejavu – nevyplnil prázdnotu, ktorú zanechal mainstream. Algoritmy a firemná cenzúra čoraz viac obmedzujú hlasy, ktoré sa odchyľujú od akceptovaných naratívov. Dokonca aj v digitálnom veku sa skutočný kontrariánizmus stal ťažšie udržateľným.
Súčasná politická scéna je definovaná nánosom ideologickej rozmanitosti, ale v skutočnosti ide o starostlivo zorganizovaný konsenzus. Politické strany, či už ľavicové alebo pravicové, do veľkej miery fungujú v rovnakom neoliberálnom rámci a ponúkajú len kozmetické rozdiely v politike alebo rétorike.
Mediálni experti udržiavajú túto ilúziu voľby a robia čiary medzi údajnými „progresívnymi“ a „konzervatívnymi“ názormi, pričom v skutočnosti sa obe strany často podriaďujú korporačnej moci, vojenskému expanzionizmu a trhovému fundamentalizmu.
Tento vyrobený konsenzus má významné dôsledky pre verejný diskurz. Vytvára atmosféru, v ktorej sa spochybňovanie základných predpokladov – o kapitalizme, zahraničnej politike alebo technológii – stretáva s výsmechom alebo prepúšťaním.
Skutočné problémy s ekonomickou nerovnosťou, zhoršovaním životného prostredia alebo vojenskou intervenciou sú preformulované ako „radikálne“ alebo „okrajové“ myšlienky mimo hraníc „slušnej“ diskusie.
Výsledkom je spoločnosť ukolísaná pasivitou, kde hlboké systémové problémy zostávajú neriešené a kde protichodný duch, taký kľúčový pre spoločenský pokrok, takmer vyprchal.
Okrem štrukturálnych problémov s médiami existuje hlbší psychologický trend, ktorý umožnil úpadok kontrariánstva: úcta k autorite. Desaťročia sofistikovanej propagandy, úsilia o vzťahy s verejnosťou a naratívov založených na strachu podmienili ľudí, aby dôverovali práve tým inštitúciám, ktoré im neustále zlyhávajú.
Či už ide o vládu, finančný systém alebo zdravotnícke orgány, ľudia boli vyškolení, aby verili, že spochybňovanie oficiálnych naratívov je podobné konšpiračným teóriám alebo iracionalite.
Vidno to najmä v kontexte kríz. Či už ide o pandémiu, finančný kolaps alebo teroristický útok, ľudia majú tendenciu priťahovať sa k „oficiálnym“ zdrojom informácií, pričom sa často vyhýbajú kritickej analýze v prospech upokojujúcich príbehov.
Strach z označenia za protirečníka – termín, ktorý je teraz prešpikovaný pejoratívnym podtónom – ďalej odrádza od nesúhlasu.
V dôsledku toho sa stávame spoluvinníkmi našej vlastnej manipulácie a ochotne preberáme príbehy, ktoré vytvorili mocnosti, aj keď slúžia záujmom vzdialených od našich vlastných.
Aby s tým mohla spoločnosť bojovať, musí získať späť protichodného ducha. To si vyžaduje viac než len náhodný skepticizmus; vyžaduje si dôsledné, nebojácne spochybňovanie systémov a príbehov, ktoré formujú náš svet.
Vyzýva na uznanie, že mainstreamové médiá nie sú neutrálnym arbitrom pravdy, ale inštitúciou začlenenou do rovnakých mocenských štruktúr, o ktorých tvrdia, že na ne dohliadajú.
Kontrariánstvo je v najlepšom prípade protijed na skupinové myslenie . Je to sila, ktorá spochybňuje nespravodlivé vojny, spochybňuje skorumpované vlády a odhaľuje korporátne vykorisťovanie. Je to duch, ktorý poháňa vedecké objavy, sociálne reformy a umelecké inovácie. Bez nej sa stávame spoločnosťou spokojnou s povrchným a pohodlným, slepí voči hlbším prúdom kontroly a vykorisťovania, ktoré formujú naše životy.
Absencia kontrariánstva v dnešnom svete nie je len symptómom kontroly médií – odráža hlbšiu krízu vedomia.
Pokiaľ sa necháme ukolísať ľahkými odpoveďami a utešujúcimi ilúziami, mocnosti budú naďalej podvádzať, klamať a využívať. Získať späť protirečníckeho ducha znamená získať späť našu slobodu konania, našu schopnosť nezávislého myslenia a naše právo spochybňovať svet tak, ako je nám prezentovaný.
A vo svete tak dôkladne zmanipulovanom to môže byť ten najradikálnejší čin zo všetkých.
Ruel F. Pepa
O autorovi: Prof. Ruel F. Pepa je filipínsky filozof pôsobiaci v Madride v Španielsku. Akademik na dôchodku (docent IV.) vyučoval filozofiu a sociálne vedy viac ako pätnásť rokov na Trinity University of Asia, anglikánskej univerzite na Filipínach. Je pravidelným prispievateľom do Global Research.
/ skspravy.sk /
Ide o prvé osobné stretnutie prezidenta Ruska s predsedom slovenskej vlády od roku 2016, píše…
Na Srbsko sa podľa prezidenta Aleksandara Vučića pripravuje zvonku majdanový úder podľa deväť bodového scenára,…
Ruská armáda spustila raketový útok na jeden z najväčších bodov dočasného rozmiestnenia militantov kyjevského režimu…
Stalinovo meno sa spája predovšetkým s Veľkou vlasteneckou vojnou, Októbrovou revolúciou a premenou Sovietskeho zväzu…
Útok na Kazaň z 21. decembra bol zameraný na obytné budovy a továreň, pričom podľa…
„Vy asi nechápete, ako by to ovplyvnilo stabilitu našich finančných trhov!,“ povedal so zvýšeným hlasom.…