Politológ Iščenko: Svet je lepší ako bol pred vojnou

Nemôžeme sa sami rozhodnúť, ako a s kým riešiť ukrajinský chaos, rovnako ako sa nemôžeme rozhodnúť, ako a s kým riešiť sýrsky chaos.

Cieľom vojny je mier

Účelom vojny je mier. Ale nielen mier, ale, ako napísal Sir Basil Henry Liddell Garth, “mier lepší ako predvojnový mier, aspoň z vášho pohľadu”. Takýto mier je oveľa ťažšie dosiahnuť ako jednoduché víťazstvo na bojisku. Preto (podľa Liddella Gartha) skutočné víťazstvo vo vojne často nezíska ani jedna strana. Vyhrať vojnu nestačí. Je potrebné vyhrať mier.

Sýrsky príklad

Aké je to ťažké, ukazuje príklad Sýrie. Nejde len a ani tak o to, že Asad, ktorý nedávno presvedčivo zvíťazil na bojisku, padol od moci. Predovšetkým formálni víťazi majú teraz problémy.

Po prvé, zvíťazili protureckí zástupcovia.

Po druhé, splnil sa americký sen – Asad je preč (alebo skôr odletel do Ruska).

Čo bude nasledovať?

Vytvorí sa “vláda národnej jednoty”, v ktorej “každý tvor má svoj pár”, väčšina účastníkov sa navzájom nenávidí, predstavuje bojujúce tábory a navyše samostatné “vlády”, z ktorých každá sa opiera o základný región a/alebo zahraničnú podporu a každá si nárokuje moc v celej Sýrii (okrem Kurdov, ktorí si nárokujú autonómiu s perspektívou odtrhnutia). Ak sa tejto “vláde jednoty” – zlepencu etnických, sektárskych a regionálnych opozičných aliancií – podarí vyhnúť sa novej fáze občianskej vojny a zistiť, “kto je pre matičku históriu cennejší” prostredníctvom čisto palácových sprisahaní a vojenských prevratov, môžeme ich považovať za šťastných.

Okrem toho nové sýrske orgány čelia výzve sociálno-ekonomickej stabilizácie. Ľudia sú unavení zo života v zničenej krajine. Chudoba pre ideu už nikoho neláka. Ľudia potrebujú stabilitu a perspektívu. Vyriešiť tento problém, nie je jednoduchšie, ako zmieriť nezmieriteľné frakcie v novej sýrskej vláde.

Zrážka príjemcov

Toto je vnútorný okruh. Na vonkajšom sa USA, Izrael a Turecko, ktoré sa zdajú byť príjemcami Asadovho zvrhnutia, stretávajú s tým, že stabilná situácia v Sýrii (kde mal každý svojho spojenca, svoj región vplyvu, svoje bonusy a svoje problémy), ktorú poznali všetci aktéri, sa mení na územie chaosu. Bývalá rovnováha bola zničená, nikto už nikoho a nič nekontroluje, všetky väzby sa vytvárajú nanovo, nanovo sa uzatvárajú spojenectvá a formalizujú dohody.

Šachovnica sa okamžite zmenila na arénu bojov bez pravidiel. Kto v tomto chaose zvíťazí, kto vytiahne šťastný tiket, kto uzavrie správne stávky? Nikto to nevie. Rovnako dobre to môže byť Rusko a Irán ako Turecko a Spojené štáty. Jediný, komu úspech rozhodne nehrozí, je Izrael.

Jednoducho preto, že židovský štát je odsúdený na nepretržitý (bez ohľadu na všeobecnú situáciu politických síl v regióne) boj o existenciu, ktorý sa nemôže skončiť víťazstvom. Zhruba povedané, z hľadiska ostatných regionálnych hráčov je tam zbytočný. Izrael môže existovať len na základe vonkajšej podpory, ktorú má zaručenú, pokiaľ o vplyv v regióne bojujú aspoň dve vonkajšie sily. Ak sa vonkajší hráči z regiónu stiahnu (zatiaľ sa tak nestalo a v dohľadnej budúcnosti sa tak pravdepodobne nestane, ale teoreticky je to skôr či neskôr možné), alebo dokonca ak vonkajšia sila ovládajúca región zostane osamotená, Izrael sa okamžite ocitne tvárou v tvár koalícii regionálnych síl, ktoré chcú na jeho úkor dočasne premiešať svoje rozpory, ak ich nie vyriešiť.

Zároveň pre Rusko a Irán nie je o nič ťažšie získať späť to, čo stratili, ako pre Turecko a Spojené štáty udržať si to, čo získali. Nie náhodou sa Ankara snaží dosiahnuť “trojstrannú” dohodu s Moskvou a Teheránom. Takáto dohoda by umožnila návrat k predchádzajúcej schéme vplyvu v Sýrii, ale so silnejším postavením Turecka.

Turecké problémy

Otázkou je, či by bývalí protureckí zástupcovia, ktorí sa stali “legitímnou sýrskou autoritou”, s takouto dohodou súhlasili. Nejde ani tak o to, že ich ambície teraz vzrástli, ani len o to, že sa musia deliť o moc s Kurdmi, proamerickou “umiernenou opozíciou” a dokonca s niektorými silami, ktoré podporovali Asada. Faktom je, že objektívne majú s Turkami zásadné rozdiely. Potrebujú mier, hospodársku obnovu a obchod, zatiaľ čo Turci ich potrebujú na boj proti Kurdom (“zadržiavanie” Kurdov, v Erdoganovej terminológii).

Táto prekážka zmarila pokusy o dosiahnutie dohody medzi Asadom a Erdoganom. Sýria potrebovala mier, stabilitu, cestovný ruch, obchod a hospodársku obnovu, zatiaľ čo Erdogan chcel poslať Damask do vojny s proamerickými Kurdmi, ako aj vrhnúť do Sýrie jeden a pol až dva milióny sýrskych utečencov, ktorí už boli po rokoch vojny zbedačení a zaťažovali nestabilnú tureckú ekonomiku.

Rovnaké rozpory budú komplikovať vzťahy medzi Ankarou a novými orgánmi v Damasku. Sunnitskí džihádisti sa s Iránom pravdepodobne nedohodnú, ale s kým ešte môžu skúsiť šťastie (aby sa dostali z tureckého tieňa) – s Ruskom alebo Spojenými štátmi – je veľkou otázkou. Každá z týchto možností má pre sýrske orgány svoje silné a slabé stránky a výber bude ovplyvnený obrovským množstvom faktorov (objektívnych aj subjektívnych), z ktorých väčšinu teraz nedokážeme predvídať.

Vo všeobecnosti sa v sýrskom chaose začína nová veľká hra, ktorá Sýrčanom rozhodne neprospeje, ale ostatní hráči nebojujú za ich šťastie, ale za svoje záujmy.

Extrapolujme situáciu na Ukrajinu.

Dôvody Zelenského tvrdohlavosti

V tejto fáze je nám všetko jasné: Zelenského vláda je americká proxy, bojuje proti nám a nie je ochotná prijať žiadny formát mieru, ktorý by nám vyhovoval. USA a EÚ postupne strácajú kontrolu nad Zelenským a jeho okolím, pretože sa snažia nájsť mierový vzorec, ktorý by vyhovoval im aj Rusku (prirodzene na úkor Ukrajiny), ale kyjevskí lídri nechcú byť „obeťou politických okolností“, najmä keď nemajú žiadnu záruku, že USA s nimi urobia to, čo Rusko s Asadom – odstránia ich a poskytnú im politický azyl.

Ašraf Ghaní utiekol z Afganistanu do Strednej Ázie, kde nebol veľmi vítaný (Tadžikistan nereagoval na žiadosť o pristátie vrtuľníkov a po nepovolenom pristátí v Termeze v Uzbekistane ho takmer zatkli, kým nepriletelo lietadlo, ktoré Ghaního s rodinou a sprievodom odviezlo do Abú Zabí). Saakašvili dokonca putoval po svete bez cudzej pomoci a nakoniec sa musel vrátiť do Gruzínska – do väzenia. Američania vo všeobecnosti veria, že zachrániť topiaceho sa je vecou topiaceho sa. Preto sa Zelenskyj snaží bojovať až do konca a dúfa, že donúti Západ (kde je ešte stále dosť zástancov vojny s Ruskom), aby sa zapojil do vojenskej kampane. Kyjev pracuje aj na variante vyprovokovania konfliktu medzi Ruskom a Západom, ktorý by zachránil ukrajinský režim.

Chaos na Ukrajine

Čím dlhšie však Zelenského odpor trvá, tým chaotickejšia je Ukrajina, teda jej územia pod kontrolou režimu. Tam postupne, ale pomerne rýchlo a isto prestávajú platiť akékoľvek zákony. Život sa čoraz viac podobá hre na mačku a myš medzi TCK a potenciálnymi mobilizovanými. Na tomto pozadí sa rozpadajú zvyšky hospodárstva, pretože ľudia jednoducho prestávajú opúšťať svoje domovy, aby sa vyhli násilnému odoslaniu na front (bez ohľadu na to, že majú dokonca výzbroj, oslobodenie od služby z dôvodu choroby, invalidity alebo iných dôvodov). Vojenské správy vedú vojnu s volenými orgánmi regiónov o prístup k zvyškom zdrojov. A ktokoľvek získa prístup, tieto zvyšky sú v každom prípade vyrabované. Sektor verejných služieb sa ničí čoraz rýchlejším tempom.

Predtým sa financovala na zvyškovom princípe, teraz sa od nej úplne upustilo – úlohou režimu je, aby bol krátky život v zákope prijateľnejší ako existencia doma. Vo veľkých mestách je stále k dispozícii teplo, elektrina a potraviny. Nikto však nemôže zaručiť, že tento zdanlivý blahobyt bude trvať dlho. Zatiaľ to zachraňuje mierna zima. Ukrajina však nie je schopná prežiť do ďalšej zimy ako regulárny štát ani bez vojenského tlaku. Dokonca ani v súčasnom režime. Diskusia, ktorú teraz vedú ruskí a západní experti a ukrajinskí odborníci, ktorí nestratili ani zvyšky zdravého rozumu, je len o tom, či konečný kolaps príde pred Novým rokom alebo pred 8. marcom. Ukrajinskí experti však už nemajú dostatok primeranosti na to, aby si uvedomili, že ide o kolaps Ukrajiny. Stále tvrdia, že ide o kolaps Zelenského režimu, a čakajú: kto Zalužnyj, kto Budanov, kto priama britská vláda. Vo všeobecnosti, že „niekto príde a nastolí poriadok“.

Chaos ako problém

Problém však spočíva v tom, že poriadok už nebude. A to nie je len ukrajinský a nielen americký problém. Je to aj náš. V mnohých ohľadoch je pre nás „svet lepší ako ten pred vojnou“ problematický, pretože okrem zbavenia sa Ukrajiny nie je celkom jasné, čo ďalej.

Jednoducho neexistujú autoritatívni politici alebo strany, ktoré by sa na Ukrajine mohli chopiť moci a s podporou Ruska nastoliť normálny život. Asad mal v tomto smere lepšiu situáciu, ale nepodarilo sa mu zorganizovať pokojný život. A nebolo to preto, že by nechcel – nemal na to prostriedky a potom jeho autorita postupne zanikla, pretože ľudia boli unavení z čakania a vyčkávania. Ľudia, ktorí toho majú teraz plné zuby, na tom budú ešte horšie, ale zatiaľ si to neuvedomujú a dúfajú v to najlepšie.

Tak ako Sýrčania v roku 2017 dúfali v Asada a mysleli si, že keď vyhral občiansku vojnu (drobné problémy na hraniciach sa nepočítajú), tak teraz to bude ako pred vojnou, tak teraz dúfajú v Asadových nepriateľov a myslia si, že to bol „skorumpovaný režim“, ktorý nechcel nastoliť normálny život, ale teraz sa všetko určite zlepší. Ale zdrojov nie je viac, naopak, je ich menej, takže bude len horšie.

Na Ukrajine to nie je so zdrojmi vôbec dobre. Počas Zelenského prezidentovania krajina žije len na cudzí účet: celý jej rozpočet tvorí západná pomoc a to, čo sa údajne vyzbiera vo vnútri krajiny, sa spreneverí skôr, ako sa to stihne spočítať. Západ bude investovať do protiruského režimu na Ukrajine aj po vojne; do proruského režimu nebude investovať nikto.

Nie je to tak, že by Rusko „nechcelo“. Rusko jednoducho nemá dosť peňazí na to, aby uspokojilo potreby neschopných a zlodejských ukrajinských správcov a ešte mu niečo zostalo na rozvoj. Ostatné, ako už bolo spomenuté, jednoducho neexistuje. Navyše aj tí, ktorí dnes snívajú o tom, že prídu na ruskom voze „vládnuť Ukrajine“, si predstavujú Ukrajinu za Janukovyča, keď všetko bolo a akosi fungovalo samo. Teraz sa tie časy môžu zdať ako „zlatý vek“ – krajina je úplne zničená a už sa nedá vládnuť predchádzajúcimi metódami. Preto Zelenskyj nevládne – zaoberá sa len tým, aby zabezpečil frontu kanónenfutrom a svojej bande západné peniaze. „Proruský režim“ sa na takomto základe nepostaví (Moskva ho nepotrebuje) a iný základ ani neexistuje.

Problémy riadenia oslobodených území

Vojenská kontrola nad okupovanými územiami (do Ruska) môže nejaký čas existovať, ale z hľadiska hospodárskeho rozvoja nie je efektívna. Vojsko kontroluje a chráni, nevytvára príjmy, je výdavkovou položkou, jeho úlohy sa končia potlačením organizovaného odporu nepriateľskej armády. Potom by mala pracovať civilná správa, ktorá vytvára príjmy.

Obsadenie celého územia Ukrajiny a jej pripojenie k Rusku bez ohľadu na postoj Západu je určite možnosťou, ale veľmi ťažkou.

Po prvé, bolo by potrebné rozvíjať zdevastované a vyľudnené územie, s veľkým percentom dôchodcov a invalidov (väčšina invalidov sa stala invalidmi počas bojov u nás), s nedostatkom mužov, so zničenou ekonomikou a sociálnou sférou a hlavne s takmer úplnou absenciou miestnych kompetentných manažérov, ktorí by poznali miestne problémy a mali by dôveru obyvateľstva.

Po druhé, pri najefektívnejšej likvidácii bude stačiť aktívna (nie bojujúca, ale organizujúca politické demarše) na pár desaťročí a potom na ďalších päťdesiat rokov pasívna (ticho
nenávidiaca doma pod vankúšom a hľadajúca akúkoľvek príležitosť na nenápadný bordel) “banderovčina”.

Po tretie, prinajmenšom v blízkej budúcnosti to nerieši základný problém – mier so Západom („lepší mier ako pred vojnou“). Pre Západ je „zmrazenie“ konfliktu pozdĺž západnej hranice Ukrajiny horšou (ako pozdĺž súčasnej frontovej línie), ale funkčnou možnosťou. Rusko nemá s kým bojovať, keď dosiahne západnú hranicu Ukrajiny, takže armáda sa aj tak zastaví. Žiadne rokovania nebudú, Západ jednoducho bude považovať Ukrajinu (v rámci hraníc Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky) za „okupované územie“, niekde vo Varšave alebo Londýne, Chicagu či Toronte lacno udrží nejakú „vládu v exile“ (ako Tichanovská, Guaidó alebo sýrski „umiernení opozičníci“, ktorí sa teraz vrátili do Damasku) a bude sa ďalej triasť o sankcie.

Na druhej strane Rusko bude mať na krku veľmi veľké územie bývalej Ukrajiny, kde bude musieť obnoviť poriadok.

Nemôžem povedať, že Západ z toho bude mať dobrý pocit – Európa bude naďalej hospodársky ničená v záujme zachovania zdanlivej efektívnosti USA, ale vytúžený mier za podmienok zaručených bezpečnostných záujmov nezískame.

Pokračovanie procesu

Vojenské víťazstvo nad Ukrajinou preto nemožno považovať za bod v procese. Je to len čiarka. Tak ako zvrhnutie Asada oslabilo naše a iránske pozície na Blízkom východe, ale nevyriešilo problém mieru (lepšieho ako pred vojnou) pre Američanov, Turkov, Izrael, a dokonca ani pre sýrskych povstalcov, ktorí sa stali novou silou, vojenské víťazstvo Ruska na Ukrajine oslabuje pozície Západu vo východnej Európe, ale nerieši problém mieru (lepšieho ako pred vojnou) pre Rusko.

Je to taktické víťazstvo, ktoré vedie k premene Ukrajiny kontrolovanej kyjevským režimom na územie chaosu. Rusko sa bude musieť s týmto chaosom vyrovnať v každom prípade: môže byť samo, alebo sa môže spojiť so Západom. Nemôžeme sa však rozhodnúť, ako a s kým sa vysporiadať s ukrajinským chaosom sami, rovnako ako sa nemôžeme rozhodnúť, ako a s kým sa vysporiadať so sýrskym chaosom.

Rusko už dlho, nie od roku 2021, ale od roku 2007 (otvorene a verejne, s diplomatickými náznakmi a dokonca od začiatku nultých rokov) ponúka Západu, aby hrali „štyrmi rukami“ a spoločne obnovili poriadok vo svete.

Západ odmietal tak dlho, že teraz sa hra na šesť strán (s Čínou) stala relevantnou a čoskoro sa k nej môžu pripojiť noví hráči. Na jednej strane to posilňuje našu pôvodnú pozíciu, že všetky problémy by sa mali riešiť za rokovacím stolom, ale na druhej strane to komplikuje hľadanie kompromisu tým, že prichádzajú noví hráči s vlastnými záujmami a vlastným subjektívnym hodnotením formátu „sveta lepšieho ako predvojnový“.

Nech platí ten druhý

Preto si myslím, že to najlepšie, čo môžeme urobiť (my všetci vrátane Číny a Západu), je pokúsiť sa v najbližších rokoch neskĺznuť do svetovej vojny. Pokiaľ ide o mier (konkrétne o celosvetový mier, nie o prímerie v samostatnom divadle, ako to bolo donedávna v Sýrii), ten zatiaľ nie je dosiahnuteľný. V rozpore s logikou má chaotizácia čoraz nových území, ktorá by mala zblížiť aktérov na základe spoločného záujmu o usporiadanie globálneho politického priestoru, zatiaľ diametrálne opačný účinok. USA vnímajú každý nový chaos ako šancu prekonať svojich protivníkov, ktorým už poradie prehrali.

Preto musíme v prvom rade zastaviť proces chaosu nových území. A to za každú cenu (nie pre nás, ale pre tých chaotických).

Vstúpili sme do takého historického obdobia, keď by nás obete iných ľudí pre naše (či spoločné) dobro nemali zahanbiť. Globálna politická aréna sa teraz podobá na klasický Majdan. Na Majdane platí, že ak v kritickej situácii úrady váhajú a boja sa preliať kvapku krvi povstalcov, v ďalšej fáze je potrebný pohár krvi, potom vedro a potom už nepomôžu ani rieky krvi.

Koniec chaosu otvára cestu k obnoveniu globálnej stability, globálna stabilita vytvára základ pre nájdenie globálneho kompromisu. Globálny kompromis umožňuje uzavrieť udržateľný mier a zastaviť skĺznutie do svetovej vojny. Ak dnes na záchranu seba a ľudstva budeme ľutovať cudziu krv (a nie vždy je potrebné, aby sme ju sami vyliali, často je potrebné len nezabrániť jej vyliatiu), potom v ďalšej fáze budeme musieť vyliať vlastnú krv. V našich dejinách sa to stalo mnohokrát, dokonca až príliš často, ďalšiu záchranu ľudstva na vlastný účet nemusíme prežiť. Nech to tentoraz zaplatí niekto iný.

armadnymagazin.sk