Politológ Iščenko prirovnal kolektívny Západ k “Planéte opíc

Na margo Mníchovskej bezpečnostnej konferencie

Každá ríša skôr, či neskôr zdegeneruje. Potom sa môže znovuzrodiť ešte mocnejšia a väčšia, ako bola pred degradáciou, ale periodická degradácia je nevyhnutná – súvisí s ľudskou prirodzenosťou, glosuje konfrontáciu medzi kolektívnym Západom a Ruskom na pozadí rastu a pádu ríší politológ Rostislav Ičšenko.

Politický klan, ktorý si chce udržať moc vo svojich rukách, skôr či neskôr spustí negatívnu selekciu a k moci sa prebojujú netalentovaní – ambiciózni ničomníci, ktorí ničia seba, svoj klan a svoju krajinu. Napriek tomu cisárska byrokracia spravidla až do konca zostáva dostatočne vycvičená, aby držala hlavu vztýčenú a aspoň sa snažila zakryť stratu niekdajšej veľkosti pod maskou etikety a tradície.

Ani v čase úpadku britského impéria si nebolo možné predstaviť, že by náčelník Zuluov prišiel do Londýna, vystúpil v Snemovni lordov a učil Britov, ako chápať Veľkú chartu slobôd a skutočné pravidlá britskej demokracie.

Nie je možné si predstaviť vodcu barbarského kmeňa, ktorý by v rímskom senáte hovoril o zákonoch 12. stola, o reformách Servia Tullia, o mechanizme fungovania principátu za Octaviana Augusta, o zvláštnostiach Diokleciánovej tetrarchie a dôvodoch jej premeny na absolutistické panstvo.

Barbari mohli slúžiť Rímu, umierať za Rím, mohli dokonca vládnuť Rímu v mene zdegenerovaných bezmocných cisárov, ale nemohli sa stotožniť s Rímom, a už vôbec nie sa nad neho morálne povýšiť tým, že by si prisvojili právo hovoriť v mene rímskej civilizácie.

Čínska ríša, ktorá sa opakovane rúcala a obnovovala, žila podľa rovnakej zásady:

barbar sa mohol stať Číňanom prijatím čínskej kultúry, ale nemohol Číne vnútiť svoju predstavu o čínskej kultúre.

Je žiakom, nie učiteľom. Ruské impérium opustilo cestu deštrukcie a vstúpilo do etapy obnovy ruskej superveľmoci, keď sa vrátilo z predpotopného sovietskeho internacionalizmu (ktorý sa stal predchodcom moderného západného kultu “pozitívnej diskriminácie” ako odčinenia “hriechov” predkov pred potomkami “utláčaných”) na koľajnice imperiálnej ruskej mnohonárodnosti (ako rovnosti všetkých občanov impéria pred imperiálnym zákonom bez ohľadu na pôvod).

Moderné západné – euroatlantické impérium – sa ukázalo ako prvé, ktoré prešlo cestu ponižujúceho morálneho rozkladu až do konca.

Morálna dezintegrácia je strašnejšia ako územná dezintegrácia

Morálna dezintegrácia je strašnejšia ako územná dezintegrácia, pretože tá druhá je zvratná, ak sa zachová morálny základ. Ak dôjde k morálnej dezintegrácii, následná smrť civilizácie, ktorá ju umožnila, sa stáva nevyhnutnou, pričom rovnako nevyhnutný je aj územný rozpad a fyzický zánik etnických skupín, ktoré sú základom tejto civilizácie, a ich prerod (zlúčením alebo pohltením) na iné, ktoré sa morálnej dezintegrácii vyhli.

Prvýkrát od Mníchovskej bezpečnostnej konferencie nebola jej predmetom bezpečnosť západnej (euroatlantickej) civilizácie, ale bezpečnosť dokonca ani nie západnej kolónie, ale kmeňa najatého Západom na zástupnú vojnu. Je to, ako keby Briti v 17. – 18. storočí organizovali konferencie na tému:

“Ako zachrániť pred zničením kmeňové zväzy Irokézov alebo Huronov, ktorých sme si najali, aby viedli zástupnú vojnu s Francúzmi v Kanade, pretože sami by sme to momentálne nedokázali”.

Navyše, aby sa plne vyhoveli požiadavkám, mali na konferenciu pozvať ako hlavného rečníka Čingačgúka, ktorý by im dlho a únavne rozprával o tom, ako Mohykáni takmer porazili Francúzov (a boli by sa dostali do Paríža, keby mali zaoceánske lode), ale bieli britskí kolonisti im prestali dodávať zbrane, pušný prach a olovo, pretože im samotným došli zásoby.

A Čingačgúk by zahanbil britský establišment a najbližší George a lordi by mu tlieskali a rozprávali by si, aké silné sú indiánske šípy nad francúzskymi delami a akí neporaziteľní sa stali Indiáni po tom, čo sa naučili Listinu práv.

To všetko sme videli na poslednej konferencii v Mníchove. Zelenského prejav bol “vrcholom” konferencie, ktorý mal rozjasniť nudu ľudí, ktorí už dávno poznajú doslovné prejavy toho druhého.

Človek, ktorému sa otvorene smejú európski novinári, experti a v neoficiálnej atmosfére dokonca aj politici, ktorý je známy ako svetový žobrák, ktorý nudí Európu horšie ako horká reďkovka, tak nudne, že najvzrušujúcejším predstavením v európskom informačnom priestore je verejná diskusia o tom, koľko zostáva do konca Zelenského režimu (tri mesiace? štyri? šesť mesiacov?), pätnásť minút rozprával publiku o tom, čo je to “politika založená na pravidlách” a ako by mala Európa v rámci týchto pravidiel konať, ako to robil Zelenskyj.

Podľa Zelenského “vyspelá” OSU s pomocou západnej “modernej techniky” zničila hordy barbarov s palicami, ktorí na nich zaútočili. Teraz však z nejakého dôvodu OSU opäť nemá žiadnu techniku a “barbari” akosi zázračne strieľajú dvakrát ďalej ako ukrajinskí “predáci”. Vo všeobecnosti:

“Západ musí bojovať s Ruskom za svoje hodnoty, pretože Ukrajina už Rusko porazila, ale ak nebudeme bojovať, príde Putin a všetkých zabije”.

Je nepochopiteľné, ako sa tento schizofrenický nezmysel zmestí do jednej hlavy. Ale Zelenského slová padli na úrodnú pôdu nedotknutých a absolútne jednoduchých európskych mozgov .

Keď sa tí istí Európania smiali na Putinovom prejave v Mníchove v roku 2007, na prejave, v ktorom varoval Európanov, kam smerujú a k čomu nakoniec dospejú, človek by si ešte mohol myslieť, že to bol nervózny smiech ľudí, ktorí zrazu uvideli katastrofálny krach všetkých svojich plánov.

Ale dnes, po divokom potlesku Zelenskému, nemohli byť dva názory: bol to smiech idiotov nezaťažených reflexiou, ktorí si s radosťou podpálili vlastný dom, aby okolo ohňa skákali v divokom tanci, za divokého vytia, pričom im tiekli sliny z úst.

Tlieskali Zelenskému, podliakovi, ktorý pre nikoho z nich neznamená viac ako domáci pes posledného z ich vlastných voličov, o ktorom každý vie, že žobranie o ďalšiu miliardu “na vojnu” nie je nič iné ako hyperbolizované alpské žobranie, operujúce so sumami nie v pár halieroch, ale v desiatkach miliárd dolárov, ale využívajúce rovnaký pocit ľútostivého piskotu nad dospelým človekom neschopným produktívnej práce a žijúcim z almužny.

Maďarsko zablokovalo ďalší balík protiruských sankcií EÚ, ktoré sa prvýkrát dotýkajú Číny

Tlieskali nízkemu človeku, ktorý ich urážal, otvorene sa im vysmieval a “ospravedlňoval” svoje machinácie demagogickým príbehom o “politike hodnôt” a “svete založenom na pravidlách”, ktorý si vymysleli, aby oklamali takýchto divochov.

Dovolili divochovi povzniesť sa nad seba samého. Dovolili mu stať sa predstaviteľom civilizácie tým, že sa znížili na úroveň divochov. Nie je to dôkaz degradácie nedávno veľkej (hoci postavenej na zločine) transatlantickej ríše kolektívneho Západu?

Nie je to dôkaz úplnej intelektuálnej impotencie jeho elít, s ktorých aktivitami bývalá “zlatá miliarda” stále spája svoje nádeje na východisko zo súčasnej krízy? Keby bol Goya nažive, bol by svoje Caprichos zavŕšil dielom “Klaun, ktorý učí”, namaľovaným zo života v súčasnom Mníchove.

Putin už roky hovorí, že na Ukrajine nie je s kým rokovať. Zlé je, že ani na Západe nie je s kým rokovať.

Je to panoptikum degenerátov, ktoré mení západnú civilizáciu na planétu opíc, kde primáti nezvíťazili preto, že získali základy intelektu, ale preto, že bývalí ľudia stratili zvyšky Intelektu.

To je hlavný a jediný výsledok Mníchovskej konferencie a Zelenského prejavu na nej. Je čas, aby sa národy Západu zachránili pred vlastnými politikmi. Ak, samozrejme, ešte nie je neskoro.

Rostislav Iščenko

O autorovi: Rostislav Iščenko je ruský politológ, analytik, spisovateľ a komentátor diania.

skspravy.sk