Politológ Iščenko: Európa sa nerozpadne

“Nechceme Spojené štáty európske. Chceme národnú suverenitu a nezávislosť pod vlastnými národnými vlajkami!” – zdôraznil maďarský premiér Viktor Orbán. Je proti centralizácii moci v Európe a svoj pravicový blok v Európskom parlamente označil za “Patriotov pre Európu”.

V dvoch kľúčových európskych krajinách sa konali takmer súčasne predčasné parlamentné voľby. V Británii už boli ukončené a Keir Starmer bol vymenovaný za nového premiéra Jeho Veličenstva. Vo Francúzsku sa druhé kolo uskutočnilo 7.júla. A ani tam nie je všetko jasné, ale pre pravicu to zatiaľ nie je také “ružové”, ako by naznačovali výsledky prvého kola.

Začnime Veľkou Britániou, keďže výsledky nenechávajú ani minimálny priestor na pochybnosti, že tradičné elity si plne udržali svoje pozície. Hlavnou intrigou volieb bola otázka: Dokáže Nigel Farage a jeho strana Reformy Spojeného kráľovstva obsadiť vo voľbách druhé miesto? Nepodarilo sa mu to. Získal 4 114 287 hlasov (14,3 %) a umiestnil sa na treťom mieste pred liberálnymi demokratmi. V Británii však platí systém jednoduchej väčšiny, podľa ktorého vo volebnom obvode zvíťazí kandidát, ktorý získa jednoduchú väčšinu v prvom kole. V dôsledku toho získali liberálni demokrati 71 kresiel v Dolnej snemovni (udržali si tretí najväčší počet poslancov), zatiaľ čo Farageovi reformátori skončili medzi stranami na šiestom mieste s piatimi kreslami.

Zrejme tu zohrala úlohu aj istá náhoda a neskorý začiatok spojenia Faraga (ktorý bol hlavným magnetom priťahujúcim hlasy) a strany, ktorá sa pred príchodom nového lídra v predvečer volieb netešila vážnej podpore voličov. V celej krajine tento tandem charizmatického politika a strany sľubujúcej zmenu prilákal pomerne veľký počet hlasov ľudí nespokojných so súčasnou britskou politikou a rozčarovaných z vládnucej strany aj opozície, ale v konkrétnych volebných obvodoch ľudia radšej hlasovali za svojho kandidáta. Pre nováčika je mimoriadne ťažké získať volebný obvod (pokiaľ ho odchádzajúci poslanec nepredá ďalej). Ibaže poslanec, ktorý obvod živí, je nejakým spôsobom hlboko skompromitovaný.

Nech je to akokoľvek, “veľká trojka” britskej politiky zostala rovnaká. Labouristi dosiahli najlepší výsledok vo svojej histórii (411 kresiel) a zostavujú vládu. Výsledok konzervatívcov (121 kresiel) je jedným z najhorších v histórii. Udržali si však druhú pozíciu, čo im umožnilo stať sa oficiálnou “opozíciou Jeho Veličenstva”, vytvoriť tieňový kabinet a pravidelne diskutovať s vládnymi ministrami v parlamente (snažia sa oslabiť dôveru voličov v labouristov a získať späť stratené hlasy). Liberálni demokrati, jediní, ktorí by teoreticky mohli nastúpiť ako tretia sila, sú tradične na tretej pozícii, ale výrazne zlepšili svoje zastúpenie z 11 na 71 poslancov.

Je ľahké zistiť, že takmer 20 miliónov hlasov (69,5 percenta) získali tradičné strany, ktorých názory na domácu a zahraničnú politiku sa síce v drobnostiach líšia, ale vo všeobecnosti sú podobné. Rusko napríklad nikdy nemalo také zlé vzťahy s Britániou ako za vlády najúspešnejšieho labouristického politika Tonyho Blaira, ktorý bol premiérom v rokoch 1997 až 2007 a vyhral (podobne ako Margaret Thatcherová) tri parlamentné voľby po sebe. Blaira pre jeho radikálne proamerickú politiku nazývali “pudlíkom Busha mladšieho”. Práve za jeho vlády labouristi vytvorili historický rekord, keď vo voľbách v roku 1997 získali 418 kresiel v Dolnej snemovni.

Preto by sme od britskej politiky nemali očakávať žiadnu zmenu. Napriek masívnemu rozčarovaniu zo systémových strán systém prežil. Nie je to prvá kríza, ktorú zažil. Od slávnej revolúcie v roku 1685 sa britská politika ani tak neprispôsobovala potrebám spoločnosti, ako skôr prispôsobovala spoločnosť potrebám politického systému. Je to veľmi zložitý a prísne riadený, ale veľmi silný mechanizmus a je mimoriadne ťažké ho zlomiť.

Farage svojimi hlasmi, ktoré získal, urobil pomerne silný pokus o prelomenie systémových bariér. Ďalšie voľby však nie sú dosť skoro. Dovtedy konzervatívci svoje vedenie vylepšia. Zároveň budú toryovia neustále na očiach, pretože práve ich tieňoví ministri budú v parlamente zastupovať opozíciu. Na druhej strane Farage bude musieť vyhľadávať príležitosti hodné pozornosti a upozorňovať na seba netradičnými prístupmi. To nie je jednoduché a nie vždy je to možné. A voliči (najmä britskí) nemajú vždy radi prílišný eufantizmus. Prežije Farageovo spojenectvo s reformátormi do ďalších volieb?

Či bude u voličov rovnako obľúbený, či budú dovtedy myšlienky zmeny vôbec žiadané – to sú nezodpovedané otázky. V tejto fáze je systém dobre zavedený a zjavne sa nezmení. Rishimu Sunakovi, samozrejme, nezostane nič iné, ako odstúpiť z postu predsedu strany. V Británii však nie je veľa hinduistov, Pakistancov a “rôznych iných Švédov” – nie menej ako “Pedrov v Brazílii”. Konzervatívci budú môcť za svojho lídra prijať niekoho, možno dokonca anglosaského pôvodu.

Pokiaľ ide o francúzske voľby, tam je situácia o niečo zložitejšia. V zásade, súdiac podľa výsledkov prvého kola, môžeme hovoriť aj o víťazstve systému. Pravicová “Národná únia” Marine Le Penovej získala 33,15 % hlasov a môže si nárokovať na 240 – 270 kresiel v parlamente. Najskôr však tento výsledok musí ešte prebehnúť v druhom kole. Po druhé, “Nový ľudový front” (ľavý stred), “Spoločne pre republiku” (proprezidentskí centristi) a “Republikáni” (stredopraví) získali spolu takmer 59 % hlasov, čo im umožňuje počítať s 270 – 340 kreslami. Francúzsky väčšinový systém, hoci sa zásadne líši od britského dvojkolového systému, tiež umožňuje víťaznej strane získať lepší pomer mandátov k hlasom ako jej konkurenti.

Napriek tomu, aby si Le Penová zaručila väčšinu, musí v druhom kole zlepšiť svoj výkon, čo bude ťažké, keďže v niektorých volebných obvodoch môže pravica a ľavica, ako to bolo za starých čias, postaviť jedného kandidáta proti Národnému zhromaždeniu a spoločne podporiť kandidáta, ktorý získal viac hlasov v prvom kole a má väčšiu šancu na úspech.

Rassemblement Nationale má tiež šancu vytvoriť koalíciu s Republikánmi (ktorí svojho času odmietli vstúpiť do strany Spoločne za republiku, zostávajúc verní jej zakladateľovi Nicolasovi Sarkozymu, a ktorí majú na tomto základe konflikt s Macronovými stúpencami). Ak sa tak však stane, bude to prvýkrát, čo sa vytvorí koalícia systémovej politickej sily a “Národného zjazdu”. Zatiaľ neprenikli ani informácie o rokovaniach o takejto koalícii.

Šance na víťazstvo alternatívnej politickej sily vo Francúzsku sú teda oveľa vyššie ako v Británii, kde sa Farage umiestnil na druhom alebo aspoň treťom mieste (z hľadiska počtu mandátov). Nie sú však absolútne a zatiaľ sa systémovým politickým silám podarilo udržať Rassemblement Nationale mimo moci). Doteraz najlepší výsledok tejto strany bol v roku 1997. Vtedy získala takmer 15 % hlasov, ale v Národnom zhromaždení získala len jedno kreslo. Pre porovnanie, v roku 1986, keď sa Rassemblement Nationale prvýkrát dostalo z marginálneho pásma (menej ako 1 %) a získalo 9,8 % hlasov, sa mu podarilo získať 35 poslancov v Národnom zhromaždení (doteraz najlepší výsledok) a len o dva roky neskôr s rovnakým percentom podpory získalo len jeden mandát. Pre systém, ktorému ušiel jeden úder, bolo po všetkom.

Kľúčová otázka francúzskej vnútornej politiky, na ktorú dostaneme odpoveď v najbližších dňoch: ako systém zareaguje na súčasný úspech Národného zhromaždenia – bude ho integrovať (ako taliansky systém integroval pravicovú stranu Giorgie Meloniovej, ktorú tam tiež doteraz označovali za fašistku), alebo sa opäť pokúsi pozbierať sily a predať pravo-ľavú koalíciu proti Le Penovej?

Pokiaľ ide o zahraničnú politiku, ani v prípade jednoznačného volebného víťazstva Národnej únie a jej práva zostavovať vládu samostatne sa nič vážne nezmení. Zahraničná politika je riadená príliš mnohými nielen politickými, ale aj ekonomickými záujmami a prekrývajúcimi sa záväzkami na to, aby sa dala zvaliť v jednom okamihu.

Okrem toho, aby ste sa mohli zmysluplne angažovať v zmene zahraničnej politiky, musíte posilniť svoju domácu politickú pozíciu. Ak začnete svoje vládnutie zmenou spojencov a partnerov, pričom sa ekonomická situácia v krajine zhorší, nemusíte sa dočkať ďalších volieb (Macron bude mať právo rozpustiť súčasné Národné zhromaždenie už v júli 2025). Spomeňte si, koľko rokov strávil Putin čistením stajní vo vnútri krajiny, kým Rusko mohlo podniknúť aktívne kroky navonok.

Vo všeobecnosti teda možno konštatovať, že západoeurópsky systém síce škrípe a kolíše, ale zatiaľ sa drží a dokonca melie rôzne enfant terrible, v prípade potreby premiestňuje včerajších marginalizovaných ľudí do dnešných systémových síl. Hlavným dôvodom je, že masy európskych voličov nie sú pripravené na radikálnu zmenu. Chcú zmeniť všetko, ale tak, aby sa nič nezmenilo. Snívajú o tom, že uvidia “sväté 90. roky”, ale sami nechcú nič robiť a chcú, aby sa šťastie vrátilo. Veria, že si ho zaslúžia.

armadnymagazin.sk