„Pokrokári“ v ideologickom nástupe: Ako progresivisti odpaľujú slovenských profesorov

Ústava SR hneď v Prvom článku jasne hovorí: Čl. 1 (1) Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

„Pokrokár“ bolo kedysi frekventované slovo, ktoré sa akosi vytratilo zo slovenského jazyka. Teda, kto bol pokrokár, resp. kto boli pokrokári? Musíme zájsť trošku hlbšie do slovenskej histórie až na prelom 19. a 20. storočia.

Slovenská politika bola na dne svojej existencie. Martinské centrum mesianisticky čakalo na osloboditeľskú misiu Ruska, ktoré ho síce podporovalo, ale do nejakého dobrodružstva ako v prípade balkánskych ťažení sa nechystalo.

Proti nečinnosti Martinčanov vystúpilo nové hnutie ľudákov, ktorí orientovaní na Ameriku, najmä na amerických Slovákov rozvírili slovenskú politickú scénu tak, že jej pozitívny vývin sa už nedal zastaviť. A vtedy prišli oni. Pokrokári.

Mladí vzdelaní ľudia, odchovanci českých vysokých škôl a často aj na výplatnej listine českých kapitálových zoskupení prišli s novým nápadom. Pokrokár nebol ďaleko od myšlienok maďarónov, ale z hľadiska predchádzajúceho slovenského politického vývinu, mohol zamiešať slovenskú politickú realitu.

Známi či už pod pomenovaním Hlasisti alebo Prúdisti (podľa ich tribún Hlas a neskôr Prúdy) hlásali myšlienku splynutia, teda asimilácie Slovákov s Čechmi. Obrazne povedané, odhovárali Slovákov od utopenia v mori a ponúkali im utopenie v jazere.

Nie je nezaujímavé, že ich ideológiou bol liberalizmus a na rozdiel od Martinčanov, ktorí sa orientovali na Rusko, Ľudákov, ktorí sa zhliadli v americkom systéme, pokrokári si vystavali svoje chrámy v Prahe a na ďalšiu existenciu slovenského národa kapitulovali.

Hoci pri vzniku Česko-Slovenska kooperovali všetky slovenské politické smery, dokonca aj socialisti, Praha si vybrala za svojich spojencov na Slovensku pokrokárov a za najväčších nepriateľov nového štátu označila najsilnejšiu zložku slovenskej spoločnosti, ktorá sa najvýraznejším spôsobom zaslúžila o vznik spoločného štátu, ľudákov.

Nebolo väčších bojovníkov proti slovenskej národnej osobitosti a autonómie Slovenska v rámci Česko-Slovenska ako práve pokrokári.

Dnešní „pokrokári“ – progresivisti

Prečo to však spomínam? Prečo vyťahujem udalosti spred sto a viac rokov? Nuž preto, že aj dnes sa nám tu ako huby po daždi objavujú noví pokrokári.

Dnešným sa už bridí staré slovenské slovo, a preto sa radšej označujú za progresivistov.

Aj oni kapitulovali na národnú budúcnosť Slovákov, nepokladajú za vhodné rozvíjať slovenský národný život, difamujú slovenské dejiny, ktoré vlastne podľa nich ani neexistujú a ak áno, tak len v negatívnych konotáciách!

Hoci ich reálny vplyv v slovenskej spoločnosti nie je veľký, veľkým sa stáva podporou zo zahraničia a totálnym ovládnutím mediálnej sféry tzv. hlavného prúdu. A túto situáciu využívajú k nepokrytému nástupu proti slovenským národným a konzervatívnym kruhom.

Angažovaný dekan Zouhar

Najnovšou vylomeninou pokrokárov je postup dekana Filozofickej fakulty Univerzity Komenského M. Zouhara 8. marca t. r. Najskôr v rozpore s článkom 1 Ústavy, ktorý citujem v úvode, zorganizuje na pôde fakulty genderistickú orgiu, ktorú sám moderoval a ktorú nemožno nazvať ináč ako „kulturkampf“, a o niekoľko hodín neskôr zbaví funkcie vedúceho katedry slovenských dejín profesora M. Homzu bez udania dôvodu, teda v rozpore s vnútornými smernicami Univerzity Komenského.

Samozrejme, akýkoľvek „kulturkampf“ na pôde verejnej školy je neprípustný a z hľadiska občianskej spoločnosti škodlivý. Ale

dôvody odvolania profesora Homzu sú doslova protislovenské a neakceptovateľné.

Kto je prof. Homza?

Jeho životopis je veľmi zaujímavý. Ako študent bol hlavným organizátorom študentského pochodu 16. novembra 1989 i následných študentských akcií proti totalitnému režimu. Na rozdiel od druhých, najmä tých, čo sa k študentskému hnutiu pridali až, keď bolo rozhodnuté, odmietol sa angažovať politicky. Doštudoval a začal sa venovať vede.

Roku 1990 sa riešila aj jedna horúca otázka.

Ako jediný kultúrny národ na svete, sme nemali vlastnú katedru slovenských dejín, na Slovensku sa učili dejiny neexistujúceho národa, subjektu dejín (československé dejiny).

Pod vedením prof. M. Kučeru sa prvýkrát od roku 1954, keď bola zrušená, zriadila na FiF UK katedra slovenských dejín. M. Homza sa zapojil do činnosti katedry a neskôr sa stal aj jej vedúcim.

Katedra slovenských dejín pod vedením prof. Homzu sa stala skutočným národným pracoviskom, kde sa slovenské dejiny na rozdiel od Historického ústavu SAV skúmali zo slovenského národného pohľadu.

Homza ukazuje silný slovenský príbeh v dejinách

Výsledky nenechali dlho na seba čakať. Nadviazanie intenzívnej spolupráce s Poliakmi, Chorvátmi, Rumunmi korunované mnohými zväzkami kníh vo svetových jazykoch, umožnilo otvoriť nové obzory chápania stredovekých dejín v stredoeurópskom priestore.

Určite to iritovalo mnohých maďarónov i čechoslovakistov, ale práca M. Homzu a členov katedry sa nijakým spôsobom neodkláňala od vedeckej metodológie a prísnej heuristiky. Svedčí o tom aj fakt, že

Homza je doposiaľ jediným slovenským historikom, ktorého knihu publikovalo takmer dvestoročné špecializované anglické vydavateľstvo historických vedeckých prác Brill.

A tu vidím základný problém, ktorý irituje slovenských pokrokárov. Je tu historik so silným medzinárodným renomé, ktorý nevidí slovenské dejiny ako sled kontroverzných udalostí, ktorý dokonca ukazuje silný slovenský príbeh nie iný, aký majú okolité národy.

A to na Slovensku pokrokári neodpúšťajú. Po vydaní knižky Ostne, kde zaujímavým spôsobom približuje najstaršie slovenské dejiny a kde na prach rozstrieľal všetkých tých, ktorí spochybňovali význam kráľa Svätopluka, sa začali množiť útoky na profesora Homzu.

Akási archeologička ho napadla, že šíri bludy, že uráža český národ (sic!), že je ľudák a neviem ešte, akých zločinov sa v knižke dopustil. Žiaden vedecký protiargument, iba kydanie čechoslovakistických žvástov so záverom, kto to učí mladú generáciu!

Samozrejme, vo vedeckej konfrontácii, by takíto ľudia zhoreli ako fakľa zo suchej trávy. Ale máme to predsa študentov a tí v rámci „kultukamphu“ sú použiteľní na všetko.

Stačí pochybné udanie, že sa profesor a ďalší jeho kolegovia správajú „genderovo nevyvážene“ a môže sa biť hlava nehlava.

Veď hej, keď sa pes chce biť, palica sa nájde. Ale v normálnej spoločnosti sa anonymy hádžu do koša, nerobia sa na základe toho personálne závery. Ale čo už, videli ste, žeby pokrokárom robili problém Ústava a zákony?

Odvolanie profesora Homzu z čela katedry má však ďalekosiahly zámer.

Cieľom je zrušiť katedru slovenských dejín podobne ako sa to počas ťaženia proti buržoáznym nacionalistom stalo roku 1954.

Ak niekto porovnáva tento čas s päťdesiatymi rokmi, tak hľa klasický príklad! Dokonca tí, čo by katedru radi zrušiť tvrdia, že má malý záber bádania. Hic sunt leones! Slováci predsa nemajú dejiny, na čo im je katedra vlastných dejín!

Dokedy to budeme trpieť, aby nám predstavitelia, potomkovia bývalých ideologických činovníkov strany, likvidovali našich vynikajúcich ľudí len preto, že sú konzervatívne orientovaní a národ pokladajú za hodnotu, ktorú treba zveľaďovať.

Anton Hrnko