Neúspešná ukrajinská protiofenzíva, vojna medzi Izraelom a Hamasom a ďalšie udalosti znamenali odvrátenie sa od hegemónie USA
Rok 2023 bol vlajkovým rokom zmien, ktorý podčiarkol realitu sveta transformujúceho sa od americkej hegemónie smerom k neistote multilaterálnej reality, ktorá sa ešte len nedefinovala. Táto premena bola poznačená mnohými udalosťami – tu je päť najdôležitejších.
Snáď najočakávanejšou udalosťou roka, dlho očakávanou ukrajinskou protiofenzívou na jar/leto, bola verzia NATO nemeckej ofenzívy v Ardenách z decembra 1944 – posledná snaha vrhnúť všetky zostávajúce zálohy do zúfalého pokusu o knock-out úder proti súperovi, ktorý sa chopil strategickej iniciatívy.
Každý zdravý vojenský analytik mohol predvídať nevyhnutnosť ukrajinskej porážky – nemožno zodpovedne hovoriť o začatí frontálneho útoku na silne bránené, dobre pripravené obranné postavenie s použitím síl, ktoré nie sú na túto úlohu vybavené, organizované ani vycvičené.
Množstvo bludov okolo očakávaní Ukrajincov a NATO len podčiarkuje zúfalstvo, ktoré stálo za ich vecou – podpora Ukrajiny zo strany Západu bola vždy povrchného charakteru, kde domáca politika prevalcovala globálnu realitu.
Nevedomosť tých, ktorí verili, že Ukrajina môže preraziť ruskú obranu, sa ľahko vyrovnala tým, ktorí si mysleli, že hnutie Moskovského majdanu by mohlo vzniknúť prostredníctvom kombinovaného vplyvu ekonomických sankcií a večnej vojny proti Ukrajine.
Protiofenzíva je prejavom rusofóbie, ktorá zachvátila kolektívny Západ, kde nevedomosť prevažuje nad skutočnosťou a klam nahrádza realitu.
Neúspešná protiofenzíva NATO/Ukrajina, ani zďaleka neoslabujúca Rusko, sa ukázala byť inkubátorom zrodu mocnejšieho, sebavedomejšieho a odolnejšieho Ruska, ktoré sa už nenechá zaradiť medzi občanov druhej kategórie vo svetovom spoločenstve.
6.októbra 2023 sedel Izrael na vrchole sveta. Administratívu prezidenta USA Joea Bidenato prinútilo zabudnúť na riešenie palestínskeho problému v podobe dvoch štátov. Namiesto toho prijala víziu väčšieho Izraela, ktorý ignoroval pokračujúce krádeže palestínskej pôdy prostredníctvom nekontrolovanej podpory nelegálnych izraelských osád so zameraním sa na širšie geopolitické výhody normalizovaných vzťahov medzi Izraelom a arabskými štátmi Perzského zálivu.
Izraelské obranné sily boli najlepšou armádou v regióne, podporované spravodajským a bezpečnostným zariadením, ktoré má legendárnu povesť, že vie všetko o všetkých potenciálnych nepriateľoch. Potom prišiel 7. október a prekvapivý útok Hamasu.
Všetky reči o izraelsko-arabskej normalizácii skončili. IDF je zahanbená Hamasom a porazená Hizballáhom. Izraelská spravodajská služba bola odhalená ako prázdna škrupina, ktorej najväčším úspechom je zameriavací systém s pomocou AI, ktorý uľahčuje zabíjanie palestínskych civilistov.
Novú realitu Blízkeho východu teraz formujú dve súvisiace otázky – nevyhnutnosť palestínskeho štátu a nevyhnutnosť strategickej izraelskej porážky.
Cesty k vyriešeniu každého z týchto problémov nebudú ľahké a môžu sa odvíjať v priebehu rokov a nie mesiacov, ale jedna vec je istá – táto nová geopolitická realita by nebola možná bez udalostí zo 7. októbra.
V priebehu troch rokov sa Françafrique alebo postkoloniálna sféra vplyvu v africkom regióne Sahel s prevahou Francúzska prestala slúžiť ako odrazový mostík pre projekciu úsilia USA a EÚ vedených Francúzskom o projektovanie vojenskej sily. pokus poraziť sily islamského povstania, byť ponížený a porazený rukami nacionalistov, ktorí zvrhli tradičné profrancúzske vlády a nahradili ich protifrancúzskymi vojenskými chuntami.
Počnúc Mali v roku 2021, Burkinou Faso v roku 2022 a nakoniec Nigerom v roku 2023 bol kolaps časti Sahel vo Françafrique taký dramatický, ako aj rozhodujúci. Francúzsko ani jeho priaznivci zdanlivo nemohli urobiť nič, aby zvrátili vlnu protifrancúzskych nálad v regióne. Hrozba vonkajšej vojenskej intervencie s cieľom zmeniť prevrat v Nigeri z júla 2023 sa nakoniec zrútila tvárou v tvár jednotnej kolektívnej obrane, ktorú zaujali tri bývalé francúzske kolónie.
Dramatickému vysťahovaniu Francúzska z regiónu zodpovedal vznik novej regionálnej mocnosti – Ruska.
Vzostup novej tripartitnej regionálnej aliancie medzi Mali, Burkinou Faso a Nigerom sa zhodoval s asertívnejšou ruskou zahraničnou politikou, ktorá sa snažila vytvoriť spoločnú vec s Afrikou, ktorá je stále napätá putami postkoloniálnej existencie, ktoré sa prejavujú v geopolitických vzťahoch, ako sú napr. vznikla pod Françafrique.
Ruský prístup potvrdil úspech minuloročného rusko-afrického summitu, ktorý sa konal v Petrohrade, a rastúce ekonomické a bezpečnostné vzťahy medzi Ruskom a mnohými africkými štátmi – vrátane Mali, Burkiny Faso a Nigeru, ktoré sa objavili od r. . Zdá sa, že ruská trojfarebná vlajka nahradila vlajku Francúzska ako najvplyvnejší symbol zahraničnej angažovanosti v tomto regióne.
V roku 2022 sa v Číne konal 14. summit ekonomického fóra Brazílie, Ruska, Indie, Číny a Juhoafrickej republiky, ktorý je najznámejší pod skratkou vytvorenou z prvých písmen jej členstva v piatich krajinách – BRICS. Na tomto samite BRICS ašpiroval na veľkosť, ale nebol schopný dosiahnuť nič viac, než len hovoriť o vytvorení takzvaného „menového koša“, ktorý má spochybniť globálnu nadvládu amerického dolára a túžobne hovoriť o možnosti otvorenia svojho členstva iné národy.
Potom prišiel 15. samit BRICS, ktorý sa konal v Južnej Afrike. Z fóra s nerealizovaným potenciálom BRICS explodoval na medzinárodnej scéne ako multilaterálny konkurent americkej jedinečnosti, životaschopný vyzývateľ USA nastoleného „medzinárodného poriadku založeného na pravidlách“ , ktorý dominoval globálnemu geopolitickému diskurzu od konca Druhej svetovej vojny.
Udalosti, ktoré pomohli posunúť BRICS do popredia a do centra na scénu globálneho významu, predstavovali dokonalú búrku, takpovediac geopolitickú kalamitu – porážku kolektívneho Západu v rukách Ruska na Ukrajine, kolaps Françafrique v Saheli, a rastúca dominancia Číny v globálnej ekonomickej realite.
Summit BRICS v Juhoafrickej republike sa ukázal byť dokonalým protipólom ku kombinovanému pátosu samitu G-7 v japonskej Hirošime a samitu NATO v litovskom Vilniuse. V Japonsku a Litve bola západná impotencia v plnej paráde, aby ju svet videl.
V ostrom protiklade k tomu, že mužnosť fenoménu BRICS poskytla multilaterálnu alternatívu, ktorá sa ukázala ako atraktívna pre mnohé národy, vrátane šiestich, ktoré boli prijaté do BRICS ako súčasť jeho stratégie expanzie (Argentína, Egypt, Irán, Etiópia, Saudská Arábia a Spojené arabské emiráty, hoci Argentína stiahla svoj členský balík po zvolení Javiera Mileia za prezidenta v decembri 2023) a ďalších štrnásť krajín, ktoré formálne predložili žiadosť o vstup v roku 2024, keď Rusko prevezme predsedníctvo.
BRICS prekonalo G7, pokiaľ ide o kolektívny ekonomický vplyv, a geopolitický vplyv jeho kolektívneho členstva je taký, že v nadchádzajúcich rokoch prekoná fóra G7 aj NATO z hľadiska celkového medzinárodného významu.
Spojené štáty vynakladajú na svoju obranu takmer 1 bilión dolárov ročne – čo je viac ako súhrnné výdavky na obranu ich desiatich najbližších súperov na prvé miesto. Tieto peniaze financujú strategické jadrové odstrašovacie sily a potenciál konvenčnej vojenskej sily USA. Vzhľadom na obrovské sumy, o ktoré ide, by sa dalo predpokladať, že celosvetová dominancia americkej vojenskej sily bude bezkonkurenčná. Je zvláštne, že to tak nie je.
Tým, že za podobné služby vynaložilo zlomok toho, čo robia USA, Rusko predbehlo Spojené štáty, pokiaľ ide o strategické jadrové sily. USA potrebujú zásadnú modernizáciu svojej jadrovej triády – pozemných a z ponoriek odpaľovaných balistických rakiet a bombardérov s ľudskou posádkou – ktoré zahŕňajú ich schopnosti jadrového úderu.
Zatiaľ čo sa na náhradných systémoch pracuje, bude trvať viac ako desať rokov, kým sa tieto systémy dostanú do režimu online, a náklady na to sa budú pohybovať v stovkách miliárd dolárov – alebo aj viac, vzhľadom na históriu neefektívnosti a nákladov amerického obranného priemyslu.
Rusko medzitým začalo uvádzať do prevádzky pokročilé rakety – rakety určené na porazenie americkej protiraketovej obrany spolu s novými ponorkami a pilotovanými bombardérmi.
Tradičné miesta, ktoré USA využívajú na kompenzáciu ruských strategických pokrokov, ako je kontrola zbrojenia, už nie sú k dispozícii kvôli krátkozrakej politike USA, ktorá odmietala kontrolu zbrojenia pre potenciál dosiahnutia strategickej jadrovej výhody.
Scenár, takpovediac, bol prevrátený a sú to teraz USA, ktoré sa ocitli na krátkom konci rovnice atómovej sily. Táto nevýhodná pozícia sa ešte viac prehĺbi rastom čínskych strategických jadrových síl, ktoré sa rozširujú z 400 jadrových zbraní na 1 500 rozmiestnených hlavíc USA a Ruska.
USA si zvykli udržiavať konvenčnú štruktúru vojenských síl schopnú viesť dve a pol vojny súčasne – jednu v Európe, jednu v Ázii a zadržiavaciu akciu na Blízkom východe, kým sa nedosiahne víťazstvo v jednom z prvých dvoch divadiel. a sily mohli byť presunuté.
Dnes, keď sa USA snažia udržať si globálnu prítomnosť, ktorá odzrkadľuje prítomnosť studenej vojny, nie sú schopné bojovať a vyhrať jediný veľký konflikt.
Maximálne využila svoj konvenčný potenciál v Európe a nasadila približne 100 000 vojakov na podporu NATO, čo umožnilo jej kombinovanému vojenskému bojovému potenciálu atrofovať do takej miery, že žiadna krajina NATO nemá životaschopnú vojenskú spôsobilosť. Kolektívna impotencia NATO sa prejavuje na Ukrajine, kde ruská armáda poráža ukrajinskú armádu vycvičenú a vyzbrojenú NATO.
V Tichomorí USA čelia skutočnosti, že im chýba dostatočná vojenská sila na obranu Taiwanu zoči-voči akejkoľvek potenciálnej čínskej vojenskej operácii. Došlo k pokroku v presnosti a smrteľnosti čínskych stojatých zbraní, vrátane nových pokročilých hypersonických rakiet, ktoré by aspoň teoreticky mohli prekonať americké systémy protivzdušnej obrany, ktoré chránia ústredný bod americkej projekcie sily – bojovú skupinu lietadlových lodí.
Táto slabosť sa neobmedzuje len na akýkoľvek potenciálny konflikt s Čínou – americké námorníctvo rozmiestnilo bojové skupiny nosičov pri pobreží Libanonu, v Perzskom zálive a pri Červenom mori, kde im bolo zabránené zapojiť sa do akejkoľvek rozhodujúcej vojenskej intervencie. strachu, že rakety vypálené Hizballáhom, Iránom a jemenskými Húsími by mohli poškodiť alebo potopiť najviditeľnejší symbol americkej vojenskej sily súčasnosti.
S rozpočtom takmer 1 bilión dolárov by sa dalo očakávať, že USA sa budú predvádzať po celom svete prostredníctvom armády, ktorá nemá konkurenciu, pokiaľ ide o schopnosti a smrteľnosť. Namiesto toho boli USA odhalené ako cisár bez oblečenia, ktorého nahota je zdrojom rozpakov na globálnej scéne, ktorá si zvykla na parádu a okázalosť americkej vojenskej sily.
Poníženie amerického námorníctva zo strany Houthiov je len najnovším prejavom trendu odhaľujúceho slabosť americkej armády. Tento trend sa rozšíri až v roku 2024.
Scott Ritter/skspravy.sk
Ide o prvé osobné stretnutie prezidenta Ruska s predsedom slovenskej vlády od roku 2016, píše…
Na Srbsko sa podľa prezidenta Aleksandara Vučića pripravuje zvonku majdanový úder podľa deväť bodového scenára,…
Ruská armáda spustila raketový útok na jeden z najväčších bodov dočasného rozmiestnenia militantov kyjevského režimu…
Stalinovo meno sa spája predovšetkým s Veľkou vlasteneckou vojnou, Októbrovou revolúciou a premenou Sovietskeho zväzu…
Útok na Kazaň z 21. decembra bol zameraný na obytné budovy a továreň, pričom podľa…
„Vy asi nechápete, ako by to ovplyvnilo stabilitu našich finančných trhov!,“ povedal so zvýšeným hlasom.…