Podhubie atentátu: Má potenciál skĺznuť kultúrna vojna progresívcov do občianskej vojny?

Opozícia na čele s agresívnym Progresívnym Slovenskom, angažované politické a ideologické mimovládky, liberálne mainstreamové médiá aj všelijaké ad hoc angažované „iniciatívy“ či samozvaní ochrancovia „demokracie“ na uliciach čerili spoločenské vody

aj mediálny éter srdcervúcimi naratívmi o červených čiarach, ktoré má údajne prekračovať  vládna koalícia. Mnohí ľudia priam nadobudli dojem návratu novej totality.

Na dennej báze ľudia počúvali strašidelné scenáre o údajnej likvidácii občianskej spoločnosti, o „únose demokracie“, o „únose kultúry“, o „únose Európy“, o „únose štátu“ či o údajnom „únose verejnoprávnej RTVS“…

Kto tu zavádzajúco, tendenčne a nenávistne šíril slogan v prezidentských voľbách „nemôžu mať všetko“?

A kto neuniesol prehru, šíril naratív o akomsi fiktívnom cudzom, „ruskom vplyve“ na zvolenie P.Pellegriniho a na volebnú noc hrozil ukazovákom „toto vám nezabudnem“?!

Červené čiary sa sfarbili do krvava

A atentátnik už na videu potvrdil, že sa rozhodol definitívne spáchať hrdelný zločin práve po prezidentských voľbách. Opäť len náhoda bez zjavnej príčiny a podnetov? Toto si máme myslieť? Kto tu teda v skutočnosti prekračoval všetky červené čiary?

Ale až šokujúci atentát na premiéra Roberta Fica so zjavným a potvrdeným politickým nenávistným motívom, inklinujúcim k šíriteľom subjektívnych a za vlasy pritiahnutých čiernych scenárov s priťažujúcou okolnosťou nenávistného prejavu, plánovaného a spáchaného s plným vedomím je tou skutočnou červenou, ba reálne až krvavou červenou čiarou, ktorá môže za istých okolností posunúť Slovensko z kultúrnej (ideologickej) vojny vyvolanej progresívcami do vojny občianskej.

To, že progresívci a liberáli vyvolali studenú občiansku vojnu je zrejmý fakt, ktorý, žiaľ, nik neriešil, pretože na tejto strane pôsobia aj všetky mainstreamové médiá, takže nemal kto objektívne tlmiť šírenie fóbií a nenávisti. A svoj podiel viny by si mala aspoň vo svedomí spytovať aj hlava štátu…

Aj s takýmto fatálnym scenárom za istých okolností musia štát a príslušné orgány počítať, pretože opozíciou vyvolané spoločenské napätie a nezmieriteľná konfrontácia s až nenávistnou polarizáciou môže skĺznuť dosiahlo štádium uvoľnenej rozbušky.

V takejto situácii sa prirodzene ponúkajú apely na pokoj, ktoré tlmočil aj minister vnútra. Lenže každé zlo je na niečo dobré a ak štýl zjavnej, opozičnej, ale aj nezjavnej, treťosektorovej politiky dospel až do štádia pokusu o násilnú fyzickú likvidáciu premiéra, prikrytie hrnca s vriacou vodou ťažkou prokrievkou už nebude stačiť. Ani doterajší postoj, že psy štekajú a karavána ide ďalej, lebo už stratil opodstatnenie.

Nastala nová bezprecedentná situácia, akú Slovensko ešte nezažilo, a to práve z dôvodu zanedbania vysporiadania sa s podnetovými faktormi, čiže gerilovým štýlom žurnalistiky, opozičnej politiky a najmä beztrestného pôsobenia štvavých, nenávistných, rozvratných ideológií, ktoré našli angažovaných nositeľov nielen v liberálno-progresívnej politike, ale najmä v mimovládnom sektore, ktorý si privlastnil vystupovanie za celú slovenskú spoločnosť, hoci ide len o nebadaný, ale hlučný zlomok s nesmiernym mediálnym pokrytím.

Progresívny “Raskoľnikov”?

V takejto účelovo vybičovanej atmosfére sa môže opäť ľahko zrodiť nový dostojevského Raskoľnikov, ktorý opäť podľahne presvedčeniu, že je výnimočný a odváži sa v mene dobra zabiť. A je jedno, či ide o úžerníčku, či predsedu vlády… Výnimoční ľudia predsa môžu prestupovať zákon, aby zmenili poriadok sveta, či vôľu voličov z ostatných volieb. To je predsa taká pokroková, progresívna náprava spoločnosti, na Raskoľnika, či na Cintulu.

Tu nešlo len o zlyhanie ochranky, pretože posadnutého páchateľa, podobne ako samovraha, jedna prekážka nezastaví. Problém je v celej spoločnosti a laxnom prístupe orgánov na ochranu ústavy.

Či sa to niekomu bude páčiť alebo nie, burinu už nebude stačiť skosiť vo voľbách, ale vytrhnúť z koreňov a okamžite iniciovať prijatie zákona na zabezpečenie zákazu pôsobenia ideológií podľa prvého článku Ústavy, a to prierezovo na všetkých úrovniach verejnej a štátnej správy, akademickej pôde, ale aj v médiách, najmä tých verejnoprávnych.

Každý zločin, aj ten politicky motivovaný totiž čerpá energiu a motiváciu na prekročenie červených čiar práve z ideologického podhubia.

Rozpustia PS?

Dozrel zjavne čas aj na rozpustenie politického subjektu Progresívne Slovensko a na zákaz pôsobenia jeho členov v iných stranách najmenej po dobu 20 rokov, keďže sú nositeľmi ideologických naratívovou ideológií, ktoré presadzujú iba jednej názor, ohrozujúci samotnú podstatu pluralitnej demokracie.

Môže byť náhoda, že študent, ktorý chcel strieľať (2019) pronárodne zmýšľajúcich ľudí, Emil Hodál, chodil na Bilingválne gymnázium C. S. Lewisa, ktorého riaditeľom je istý Dušan Jaura? A je len náhoda, že podpredsedníčka PS Zora Jaurová, manželka pána riaditeľa v ostatnom čase svojimi prejavmi priam liala olej do žeravej pahreby a vyhrocovala napätie v spoločnosti neprimeranými hyperbolami na adresu Fica a celej opozície?

A je náhoda, že v tomto progresívnom prostredí tento študent nazval názorových oponentov z pronárodných radov „opicami a antisemitmi“ a označil ich za cieľ strieľania?

Pripomeňme si jeho status: „Tak, Čaputová vyhrala a prvé, čo spraví, je, že zatočí s opicami a antisemitami ako ste vy,“ napísal vtedy Hodál s tým, že budú „medzi prvými, na ktorých budeme strieľať“. Dodal ešte Nech žije EÚ, nech žije Zuzana. Nech skape slovenská štátnosť a samostatnosť.

Čo iné môže konečne pohnúť politikov k ráznemu riešeniu, ak nie atentát na premiéra? Akú garanciu majú občania, ktorí svoje konzervatívne názory či vlastenecké postoje bežne vyjadrujú na sociálnych sieťach, že si ich nevyhliadne ďalší frustrovaný fanatik, neschopný uniesť a rešpektovať iný názor, než ten, ktorý sa šíri aj z prezidentského paláca a súčasnej politickej opozície?

Čo ešte treba, aby sa stalo, aby sa vyhrotená situácia v spoločnosti začala riešiť systémovo, principiálne a dôrazne, teda od koreňov? Modlime sa všetci, aby to Robert Fico prežil. Pre dobro nás všetkých a ďalší osud Slovenska.

Rafael Rafaj/skspravy.sk