Po oživení kauzy Čistý deň sa máme pripraviť na ďalšiu vraždu novinára?

Advokátka Viktória Hellenbart často poukazuje na neprávosti, porušovanie základných práv demokracie, slobody prejavu a princípov právneho štátu. Vo svojom blogu komentuje snahy na Sorosa napojenú Nadáciu Zastavme korupciu v spolupráci s denníkom SME oživiť kauzu „Čistý deň“, v ktorej svojho času participoval Daniel Lipšic.

Pokračovanie v takýchto politických špinavostiach voči občanom a ich zneužívanie zo strany opozície ju vedie k obavám, či kvôli potrebe manipulovať verejnou mienkou bude musieť zomrieť ďalší človek.

Ako advokátka narábam s rôznymi informáciami, ale stále verím, že v prostredí, v ktorom sa kladie určitý dôraz na ich kvalitu – teda spoľahlivosť. To v preklade znamená, že na to, čo sa dozviem, sa môžem spoľahnúť, že je faktom, na ktorý je možné sa odvolať aj v dôkaznej rovine, napríklad pred súdom.

Napriek tomu, čo o sebe radi tvrdia Denník N, Denník Sme a Aktuality, pre mňa dlhodobo nepatria medzi spoľahlivé zdroje, a keď by som stavala na informáciách, ktoré prinášajú, vystavujem sa riziku, že šírim klamstvá a polopravdy, a posúvaním vyfabulovanej reality ďalej, sa podieľam na ohováraní a likvidácii životov ľudí.

Medzi serióznu žurnalistiku by sa radi zaradili aj reportáže z cyklu Za čiarou, ktoré vysiela denník Sme. Potom, ako som si pozrela reportáž, ktorú spracovala pani Eva Mihočková, ktorá sa označuje za novinárku zo dňa 2.1.2024 pod názvom Tománek z Čistého dňa (profil Evy Mihočkovej TU – pozn. red. IV) sa vracia chce nové zariadenie, musím konštatovať, že napriek snahe jej autorov o budenie dojmu serióznej žurnalistiky, je to znôška klamstiev, zarážajúcich nepresností, vecne chybných tvrdení, ktoré pritom bolo ľahké overiť a vyhotovené je zámerne s cieľom očierniť pána Tománka a jeho manželku a vyvíjať mediálny nátlak na príslušné úrady, aby v konaní o udelenie akreditácie porušovali zákon a pána Tománka bezdôvodne diskriminovali.

Novinárka sa snaží recyklovať mediálny odpad, ktorý bol vyprodukovaný pod taktovkou nie veľmi úspešnej političky, bývalej členky SaS a Daniela Lipšica, ktorý hrubým spôsobom zasiahol do desiatok životov, nielen manželov Tománkovcov, ale aj klientov Čistého dňa.

To, že respondentka, ktorá v reportáži recykluje nepravdivé obvinenia a lži o krutom zaobchádzaní s klientmi ČD, hoci v priebehu súdnych sporov o ochranu osobnosti, ktoré boli kvôli jej klamstvám na ňu podané, mala možnosť sa oboznámiť s faktami a musí vedieť, že nehovorí pravdu, je jedna vec.

Pre čitateľov len na okraj poznamenám, že už v čase, kedy pani poslankyňa a blogerka iba začala roztáčať kauzu srdcervúcim blogom o znásilnených dievčatách a každý deň prikladala pod kotol tlačovými besedami, kde verejnosť zasypávala hrôzami, ktoré sa v ČD mali diať, už bola na videokameru vypočutá klientka ČD, ktorá mala byť obeťou tohto zaobchádzania. Ja som tú výpoveď videla a počula. Dievča poprelo, že by sa na nej ktokoľvek dopustil násilia, naopak povedala, že opakovane zdôrazňovala, že si neželá, aby bola na verejnosti spájaná s takými nechutnosťami, a že s medializáciou kauzy nikdy súhlas nedala.

Cirkus, ktorý nasledoval, je dôkazom, že sa jednalo o chladnokrvný politický kalkul a zneužitie dieťaťa, pod rúškom snahy o jeho ochranu. Pani poslankyňa, ktorú novinárka predstavuje v tejto reportáži ako sociálnu pracovníčku, si nedala ani tú námahu, aby sa s dieťaťom, o ktorom toľko písala a rozprávala, aspoň raz osobne stretla a overila si verziu príbehu, ktorý údajne mala od jej matky. Za to však v rozpore so zákonom vkladá aj po 8 rokoch intímne informácie o zdravotnom stave, teraz už dospelej mladej ženy, bez jej súhlasu, ako dôkaz do súdneho spisu.

Ale o kvalite žurnalistickej práce, ktorú som si v tejto reportáži mohla vychutnať svedčia tieto detaily:

Pani novinárka v reportáži sama uvádza, že Tománkovci neboli z ničoho obvinení, pre objektivitu by sa možno žiadalo zistiť si, či nejaké trestné stíhanie prebiehalo, a ak áno, vyžiadať si rozhodnutie o jeho ukončení. Z toho by novinárka, ak by to bol jej cieľ, zistila, že Tománkovci nikdy neboli ani len podozriví, trestné stíhanie bolo zastavené, a nič z toho, čo jej sociálna pracovníčka porozprávala na kameru sa nepreukázalo.

Takže detská ombudsmanka, ako aj politici Smeru mali pravdu, keď sa nehrnuli do útokov na ľudí, u ktorých sa obvinenia, ktoré na nich kydala poslankyňa na tlačovke a v národnej rade, a ktoré recyklovali médiá, nepotvrdili.

Zarazilo ma, na základe čoho pani novinárka v reportáži tvrdí, že režim v ČD pripomínal väznicu ? Výmysly patria medzi nový štýl solídnej žurnalistiky ? Pre informáciu čitateľov uvádzam, že deti, ktoré boli v ČD umiestnené neboli vo väzení, neboli tam zamknuté, chodili do rôznych škôl v Galante, chodili domov na priepustky, na lyžovačky, na výlety.

Novinárka cituje zo správy ombudsmanky, ale pre objektivitu by sa možno žiadalo uviesť, že túto správu národná rada neschválila a správa vyzerala, ako keby jej jediným zdrojom bol Denník N. Sami klienti ČD, ktorí si správu prišli osobne vypočuť do národnej rady, ňou boli pohoršení. Obmudsmanka, ktorú čakali pred národnou radou a chceli sa s ňou porozprávať sa im oblúkom vyhla. Podobne seriózne pristupuje pani novinárka k informovaniu o údajnom prepojení pani Tománkovej na stranu SMER, len preto, že pani Tománková pracovala na úrade vlády v roku 2009. Neuvádza však, že nikdy nebola politicky organizovaná, že na úrade vlády pracovala už aj v roku 1996, a že ČD zakladala v roku 2000, za prvej vlády Mikuláša Dzurindu a v ČD v čase rozdúchania kauzy nezastávala žiadne riadiace funkcie. Pritom sú to informácie ľahko zistiteľné z verejných zdrojov a nepodliehajú mlčanlivosti, na rozdiel od informácie, či niekto požiadal o akreditáciu.

Mimoriadne zarážajúce, a možno zámerné, ak beriem do úvahy názov relácie „Cez čiaru“, bolo konštatovanie novinárky, že zamestnanec ČD bol obvinený zo znásilnenia klientky. Celkom by ma zaujímalo, odkiaľ novinárka takúto informáciu zobrala? V zariadení nikto nikdy nebol znásilnený. Novinárka si mohla prečítať všetky anonymizované rozsudky, ktoré boli vo vzťahu k zamestnancom vynesené a verejnosť mala informovať podľa toho, čo by sa tam dozvedela. Ale na vytvorenie negatívneho obrazu v očiach verejnosti lepšie znie slovo znásilnenie.

Celkom zábavné je sledovať, ako sa borí s témou odňatia akreditácie ČD v roku 2018, ku ktorej bolo napokon pristúpené, a to sa podržte, preto, lebo veľká medializácia okolo kauzy ČD škodí klientom ČD. Takže nie preto, že by sa preukázalo, že by sa s klientmi zaobchádzalo zle, ale preto, že cirkus a nechutnosti, ktoré okolo toho narobili médiá a politici, pod taktovkou novinárkinej respondentky, škodili klientom ČD. A zato bolo treba potrestať ČD odňatím akreditácie. To nevymyslíš, to je Slovensko.

Lenže rozhodnutie o odňatí akreditácie nie je právoplatné, takže hovoriť o jej odňatí v roku 2018 v tejto situácii, je prinajmenšom zvláštne.

Rovnako ľahko sa dalo overiť, či Tománkovci naozaj podali na pani bývalú poslankyňu, keďže sa nevedeli zmieriť s jej konštruktívnou kritikou, 5 žalôb. Faktom je, že nepodali. Ale informovať o takom detaile, že žalobu na pani poslankyňu podalo aj 64 rodičov, klientov, a 19 zamestnancov už verejnosť nemusí. Konanie onej je už síce zastavené, ale len preto, že súd vo veci nekonal a pre odstup času sa javilo, že téma ČD vyprchala a žaloba bola vzatá kvôli prieťahom späť. To však ešte nevedeli, že zúfalí politici a médiá začnú tému roztáčať odznova.

Vo svete pani sociálnej pracovníčky a objektívnej žurnalistiky je šikanou, keď podáte žalobu na ochranu osobnosti voči niekomu, kto vám dva roky intenzívne a úmyselne špiní dobrú povesť a to tak, že sa téme ČD za obdobie od 9/2016 do 1/2017 spolu s médiami venuje minimálne 1290 krát !!!

Ale mediálny lynč, sústavné obkydávanie a ešte aj snaha pokračovať v ohováraní aj po 8 rokoch, aby vám zabránili venovať sa svojej profesii, nie je žiadny problém.

Aj jednobunkovec z reportáže pochopil, že cieľom pani novinárky bolo podsunúť štátnym orgánom, že Peter Tománek by rozhodne akreditáciu dostať nemal, bez ohľadu na to, aké zákony na Slovensku platia a bez ohľadu na to, že nič nespáchal a stal sa obeťou špinavej mediálnej kampane.

A na margo pani sociálnej pracovníčky sa žiada poznamenať, že ako fiasko skôr vyzerá jej politická kariéra, než to, čo sa manželom Tománkovcom podarilo v ČD vybudovať a dosiahnuť dovtedy, kým sa nestali obeťou špinavých politických hier a klienti a zamestnanci ČD spoločne s nimi.

Pani sociálna pracovníčka bezškrupulózne pokračuje vo verejnom znevažovaní a urážaní manželov Tománkovcov. Ale teraz sa jej už bude ťažšie predstierať na súde, že konala vo verejnom záujme a nemala presné informácie o tom, čo sa v ČD dialo, lebo sa s mnohými dôkazmi mala možnosť oboznámiť na súde.

Ale možno takto ohovára preto, lebo dúfa, že tých 5 žalôb proti nej bude podaných, aby mohla, ako ukrivdená obeť, žiadať od občanov, ktorí jej naleteli, finančné zbierky, z ktorých, ako tvrdí , financuje svoje spory.

Skutočných investigatívnych novinárov by mohlo zaujímať, že sumy, ktoré mali byť vyplácané za právne služby z takejto zbierky, vysoko prevyšujú odmenu, ktorá v týchto sporoch advokátom patrí podľa vyhlášky. Pravda, advokát a klient sa môžu dohodnúť aj na vyššej odmene, čo nie je až také neobvyklé. Ale nechať si platiť odmenu zo zbierky od občanov s tvrdením, že klient je obeťou šikanóznej žaloby, to až také bežné nie je.

Oživovanie tejto témy a pokračovanie v takýchto politických špinavostiach voči občanom a ich zneužívanie zo strany opozície ma vedie k obavám, či kvôli potrebe manipulovať verejnou mienkou bude musieť zomrieť ďalší človek.

Autor: Mgr. Viktória Hellenbart – advokátka

Zdroj: maioriced0.blog.pravda.sk