OKIENKO PRE PREMIÉRA II – 2. časť

Nie je ľahké byť predsedom vlády, ani keď ide o vládu na Slovensku. Informačné embargo postihuje aj riadenie štátu. Z toho dôvodu otváram nezištné nepravidelné poradenstvo o pálčivých otázkach v čase, keď k poradenstvu dôjde. Prvou z takých otázok je povinné očkovanie proti COVID-19, ktoré patrí k žiarivým perspektívam živorenia na Slovensku so želaním zachrániť informovanosť predsedu vlády pred zásadným rozhodnutím. Druhá časť

Ihrisko nie je upravené ako vládny piesoček

     Vládni odborníci Batková, Berdisová, Kresák navodzujú zdanie, že pre posúdenie prijateľnosti povinného očkovania proti COVID-19 je dôležitá iba Ústava SR a jedno rozhodnutie Ústavného súdu SR. Ústava SR však prikazuje, aby sa jej ustanovenia vysvetľovali tak, aby neporušovali medzinárodné právo. Preto pri skúmaní právnej prijateľnosti povinného očkovania proti COVID-19 nemožno prehliadnuť ustanovenia Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a viac rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva.

     Odrazu je všetko inak. To, čo údajne bolo také jednoduché a samozrejmé pre pohľad, ktorý sa upriamuje v podstate iba na rozhodnutie Ústavného súdu SR o povinnom očkovaní PL. ÚS 10/2013, sa mení na zložitú problematiku s množstvom otázok. Až cez tie vedie cesta k záverečnej odpovedi o právnej prijateľnosti povinného očkovania proti COVID-19.

     Očkovanie podlieha úprave článku 8 Dohovoru, v ktorom sa uvádza:

„1. Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

  2. Štátny orgán nemôže do tohto práva zasahovať okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.“

     Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) konštatoval, že súčasťou práva na súkromný život je právo každého jednotlivca viesť život podľa svojich predstáv ako si ho zvolí, a to aj spôsobom, že sa jednotlivec bude venovať činnostiam, ktoré sú pre neho fyzicky alebo psychicky škodlivé či nebezpečné.

Podľa ESĽP v ľudskom práve na súkromný život je implikované právo fyzickej osoby odmietnuť poskytnutie zdravotnej starostlivosti, a to aj v prípade, že by odmietnutie znamenalo ohrozenie jej zdravia, či dokonca života. Pri priemete tejto zásady do vzťahu s očkovaním to potom znamená, že človek má právo slobodne sa rozhodnúť, či sa podrobí očkovaniu ako preventívnemu lekárskemu výkonu na ochranu svojho zdravia, alebo či sa očkovaniu nepodrobí, a tak vystaví svoje zdravie, prípadne aj život ohrozeniu. V prípade maloletých toto právo prechádza na rodičov ako zákonných zástupcov maloletých.

     Povinné očkovanie predstavuje zásah do telesnej integrity, ktorý tým, že sa deje bez ohľadu na vôľu očkovanej osoby, má povahu obmedzenia práva na súkromie. To má nielen povinné očkovanie, ale aj také očkovanie, ktoré by malo byť dobrovoľné, no očkovanej osoby sa na nič nepýtajú, zaočkujú ju bez poučenia o očkovaní alebo bez súhlasu nechať sa zaočkovať.

     Očkovanie samé osebe je predmetom rozhodnutí ESĽP vo veciach Boffa and Others a Baytűre and Others v. Turkey (sťažnosť č. 3270/09, rozhodnuté 12. marca 2013). Precedentný význam má aj rozhodnutie vo veci Pretty v. The United Kingdom. Rozsudok z 29.4.2002 k sťažnosti č. 2346/02; Case of A, B and C. v. Ireland [GC]. Sťažnosť č. 25579/05.; Case of Haas v. Switzerland. Sťažnosť č. 31322/07; Case of Koch v. Germany. Rozsudok z 19. júla 2012 k sťažnosti č. 497/09; Case of Gross v. Switzerland. Rozsudok zo 14. mája 2013 k sťažnosti č. 67810/10.

Sloboda rozhodovania sa môže obmedziť vo verejnom záujme. To je kľúč, podľa ktorého ESĽP pristupuje k udeleniu súhlasu s povinným očkovaním.

Kedy?

Nakoľko?

     O tom je rozhodnutie vo veci Solomachin proti Ukrajine (Case of Solomakhin v. Ukraine. Rozsudok z 15. marca 2012 k sťažnosti č. 24429/03). Najpodstatnejšie na tomto rozsudku je konštatovanie ESĽP, že fyzická integrita osoby podlieha ochrane implikovanej v „súkromnom živote“ podľa čl. 8 Dohovoru. Ďalej uviedol, že záujmy ohľadne telesnej integrity osoby sa týkajú najintímnejších stránok súkromného života jednotlivca, a že nútený medicínsky zásah, dokonca aj nízkeho stupňa závažnosti, zakladá obmedzujúci zásah do tohto práva. Povinné očkovanie – ako nedobrovoľný medicínsky výkon – patrí medzi zásahy do práva na rešpekt k súkromnému životu jednotlivca, ktoré zahŕňa osobnú fyzickú a psychickú integritu.

     Európsky súd pre ľudské práva v kauze Solomachin vyslovil názor, že zásah do sťažovateľovej fyzickej integrity možno pokladať za ospravedlniteľný v záujme verejného zdravia pri nevyhnutnosti kontrolovať šírenie infekčného ochorenia v regióne. Podľa zistení vnútroštátneho súdu, zdravotnícky personál overil sťažovateľovu spôsobilosť podrobiť sa očkovaniu pred vykonaním očkovania, z ktorých vyplynulo, že boli podniknuté potrebné bezpečnostné opatrenia, aby sa zabezpečilo, že medicínsky zásah nebude sťažovateľovi na škodu v rozsahu, aký by narušil rovnováhu záujmov medzi sťažovateľovou osobnou integritou a verejným záujmom na ochrane zdravia populácie.

     Európsky súd tiež prihliadol na to, že mu nebol predložený nijaký dôkaz o tom, že sporná vakcína skutočne poškodila Solomachinovo zdravie. Vnútroštátne súdy zistili, že nijaký zo známych vedľajších účinkov vakcíny sa neprejavil na sťažovateľovi. Tento záver urobili na základe správ vypracovaných niekoľkými znalcami z medicíny. Závery vnútroštátnych súdov sa zakladali na rozsiahlom množstve medicínskych dát zhromaždených na žiadosť sťažovateľa aj súdov. Tieto závery sú založené na dostatočnom dôkaznom základe a ich vývody nie sú svojvoľné, ani očividne nerozumné. Preto Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že v okolnostiach prípadu nedošlo k porušeniu čl. 8 Dohovoru.

     Ďalší krok v určovaní podmienok prijateľnosti povinného očkovania urobil ESĽP  vo veci Vavřečka and Others v. The Czech Republic z 8. apríla  2021 (sťažnosť č. 47621/13 and 5 ďalších sťažností).

     Na prvý pohľad sa zdá, že ide o rozhodnutie dotýkajúce sa očkovania proti COVID-19. Zdanie klame. Rozhodovanie ESĽP trvá niekoľko rokov. V čase podania sťažnosti v tejto veci svet o koronavíruse ani nechyroval. Spor vznikol v dôsledku toho, že český zákon o očkovaní má ustanovenie, podľa ktorého materské školy môžu odmietnuť prijatie dieťaťa, ak nie je dieťa zaočkované proti chorobám, proti ktorým má povinnosť dať sa zaočkovať.

     ESĽP vo veci určil niekoľko podmienok, ktoré sa musia dodržať pri povinnom očkovaní.

     Predovšetkým musia byť určené výnimky z povinnosti dať sa zaočkovať. Ide najmä o zdravotné prekážky voči očkovaniu (kontraindikácie). Relevantná je aj inak ako očkovaním získaná imunita.

     Ďalej, odmietnutie splnenia povinnosti dať sa zaočkovať sa nesmie spájať s násilným očkovaním, teda s výkonom očkovania proti vôli očkovanej osoby, či dokonca s prekonávaním odporu očkovanej osoby. Názorným príkladom ako sa to nesmie, je v lete 2020 uvažovaný zámer podaktorých „poradných odborníkov vlády SR“ vytvoriť očkovacie tímy zložené zo zdravotníkov a policajtov, ktoré by zavítavali do domácnosti, tam by policajt znehybnil očkovanú osobu fyzickým násilím a zdravotnícky pracovník by jej vpichol injekciu s očkovacou látkou.

     Splnenie povinnosti nechať sa zaočkovať nie je v materiálnom právnom štáte proklamované. Je zabezpečené sankciou. ESĽP posudzoval sankciu – pokutu uloženú podľa zákona. Rozhodol, že sankcia je súladná s ochranou práva na súkromie, ak je mierna.

     V tejto súvislosti nezaškodí pripomenúť, že ESĽP za porovnateľné porušenie ľudského práva priznáva rôzne vysoké odškodné v závislosti od štátu, ktorý porušil Dohovor. Zohľadňuje pritom ekonomickú silu vinného štátu. Ak občan Slovenskej republiky má za obmedzenie svojej osobnej slobody voči Slovensku nárok na nižšie odškodné ako občan Holandského kráľovstva, ak ho obmedzia na osobnej slobode v Holandsku, z požiadavky spravodlivosti možno vyvodiť, že „mierna pokuta“ za odmietnutie očkovania by tiež mala byť odstupňovaná podľa ekonomickej sily štátu. Priemerná mzda na Slovensku je niekoľkonásobne nižšia ako priemerná mzda v Nemecku či v Škandinávii. Preto aj „mierna“ pokuta musí mať iné vyčíslenie v Nemecku a iné na Slovensku.

     Napokon, rozhodnutie o pokute musí podliehať súdnej kontrole. Uložením pokuty potrestaná osoba musí mať prístup k súdu. Inak povedané, musí mať právo požiadať súd, aby preskúmal dôvodnosť uloženia pokuty a jej výšku a v závislosti na okolnostiach prípadu súd musí mať právomoc zahŕňajúcu možnosť zrušiť rozhodnutie o pokute.

     Vyššie uvedené podmienky ESĽP neustanovil pre povinné očkovanie proti COVID-19. Pre povinné očkovanie proti tomuto ochoreniu môže určiť aj ďalšie podmienky. Predvídať, či tak urobí a ak tak urobí, aké ďalšie podmienky to budú, je jednoducho nemožné.

Podmienky, bez ktorých to nejde

Povinné očkovanie – ako nedobrovoľný medicínsky výkon – patrí medzi zásahy do práva na rešpekt k súkromnému životu jednotlivca, ktoré zahŕňa osobnú fyzickú a psychickú integritu. To neznamená absolútnu dominanciu práva na súkromie nad povinným očkovaním. Vyvoláva však nevyhnutnosť hľadania spravodlivej rovnováhy medzi ochranou telesnej integrity zaručenej v medziach práva na súkromie a protikladného relevantného právneho záujmu na povinnom očkovaní.

Článkom 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd sa určuje formálna podmienka „súladu so zákonom“ a dve kumulatívne materiálne podmienky pre obmedzenie práva na súkromie.

Prvou materiálnou podmienkou je „nevyhnutnosť obmedzenia v demokratickej spoločnosti“.

    Druhou materiálnou podmienkou je ochrana taxatívne určených hodnôt:

1. národnej bezpečnosti,

2. verejnej bezpečnosti,

3. hospodárskeho blahobytu krajiny,

4. predchádzania nepokojom a zločinnosti,

5. ochrany zdravia,

6. ochrany morálky,

7. ochrana práv a slobôd iných.

Otázka súladu povinného očkovania proti COVID-19 so zákonom je v tomto okamihu otvorená. Právnu úpravu nijaký orgán Slovenskej republiky dosiaľ neprijal. S pravdepodobnosťou 1 : 1 ak sa povinné očkovanie zavedie, jeho právna úprava splní alebo poruší formálnu podmienku článku 8 Dohovoru.

Z dvoch materiálnych podmienok je jednoduchšie vyrovnať sa s požiadavkou záujmov (hodnôt) legitimizujúcich obmedzenie práva na súkromný život.

Medzi lídrami vládnej koalície už nastal rozkol pri hľadaní odpovede na otázku, či porušujú alebo dodržiavajú koaličnú zmluvu pri získavaní opozície na hlasovanie o uzákonení štátnej podpory vo výške 500 euro pre zaočkovaných dôchodcov. Minister financií SR a predseda OĽaNO Igor Matovič trval na tom, že boj proti pandémii je vecou ochrany života. Ministerska spravodlivosti SR Mária Kolíková presadzovala názor, že boj proti pandémii je vecou ochrany zdravia.

Pravda je uprostred, alebo zahŕňa obe možnosti. Očkovanie proti COVID-19 ako vedľajší účinok prináša štatistické možnosti ohrozenia zdravia, ale aj štatistickú hrozbu úmrtia na následok očkovania. Je prakticky nemožné oddeliť jednu hrozbu od druhej hrozby. To zakladá dôvodnosť zhrnutia tak, že obmedzenie práva na súkromný život povinným očkovaním proti COVID-19 je legitímnym obmedzením v záujme ochrany života a zdravia.

Tento záver je čiastkový. Vzťahuje sa jedine a výlučne na odpoveď, či obmedzenie práva na súkromný život povinným očkovaním je legitímne v záujme ochrany jednej z taxatívne určených hodnôt druhou materiálnou podmienkou článku 8 Dohovoru.

V najnepatrnejšej miere sa touto odpoveďou nerieši otázka, či je povinným očkovaním proti COVID-19 splnená aj prvá materiálna podmienka prijateľnosti obmedzenia ľudského práva na súkromný život.

Splnenie tejto podmienky vyplynie z prieskumu podmienky „nevyhnutnosti obmedzenia v demokratickej spoločnosti“.

Pri hľadaní odpovedí slovo dostanú odborníci, ktorých vláda SR našla do funkcie svojich odborných poradcov, no nebudú to iba oni, čie názory budú relevantné pre rozhodnutie ESĽP. V tom je zásadný rozdiel medzi posudzovaním otázky o prijateľnosti obmedzenia práva na súkromný život pomocou povinného očkovania proti COVID-19 na Ústavnom súde SR a na ESĽP. Ak slovenskí odborníci nájdu, ktorí drzosť, ktorí odvahu, hájiť povinné očkovanie pomocou tých argumentov, ktoré sú na Slovensku jedinými argumentami, aké si nachádzajú cestu k ušiam členov vlády SR a novinárov dobre platených vybranými slovenskými médiami.

Čo všetko by asi malo byť dôležité pre rozhodnutie o tom, že povinné očkovanie proti COVID-19 je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti aj na úkor obmedzenia práva na súkromný život?

Podmienka „nevyhnutnosti obmedzenia“ znamená, že ani v demokratickej spoločnosti to nejde inak, nedá sa inak, ako obmedziť ľudské právo za účelom dosiahnutia legitímneho zámeru podľa druhej materiálnej podmienky článku 8.

V prípade povinného očkovania proti CV-19 sa podmienka „nevyhnutnosti“ krúti okolo niekoľkých otázok.

Očkovacie látky proti COVID-19, všetky, ktoré sú v súčasnosti známe a povolené na podávanie formou vpravenia do ľudského tela metódou vakcinácie, sú dosiaľ povolené príslušnými orgánmi Európskej únie (EMA) pre podávanie v členských štátoch Európskej únie v podmienečnom režime. O registráciu môžu veľmi rýchlo prísť „ak nebudú robiť dobrotu“.

Podávanie podmienečne schválených očkovacích látok sa deje v pokusnom režime. To spontánne vytvára precedentnú otázku pre posúdenie, či je splnená podmienka nevyhnutnosti pre ustanovenie povinnosti podrobiť sa očkovaniu experimentálnou vakcínou.

Je možné určiť právnu povinnosť dať sa zaočkovať pokusnou vakcínou? Inak aj, je možné človeku uložiť právnu povinnosť podrobiť sa pokusu na človeku?

Zdá sa, že ide o otázku, na ktorej sa hľadanie nevyhnutnosti obmedzenia práva na súkromný život povinným očkovaním podľa článku 8 Dohovoru končí. Rozráža sa o článok 8 ako morský príboj o útes na pobreží. Prípadná kladná odpoveď má závratný účinok na likvidáciu podmienok pokusu na človeku, de facto likviduje celý medzinárodný systém ochrany pred pokusom na človeku. Táto okolnosť sama osebe je závažnejšia, ako ohrozenie ľudstva pandémiou COVID-19. Umožnením povinného očkovania experimentálne overovanými vakcínami s neznámymi dlhodobými účinkami by znamenala uprednostnenie menej významného záujmu pred významnejším spoločenským záujmom. To všetko bez identifikácie hmatateľného záujmu, kvôli ktorému by sa to malo udiať.

Priemet tohto čiastkového záveru do hľadania odpovede na otázku, či povinné očkovanie proti COVID-19 za súčasného stavu poznania o používaných vakcínach vedie k záveru, že skúmanie súladnosti uvažovaného slovenského riešenia s článkom 8 Dohovoru pred ESĽP je nepríjemná, nepohodlná, ba aj celkom neprijateľná pre vakcinačný zámer a jeho prívržencov. Iba mizivá štatistická pravdepodobnosť sa dá spojiť s nádejou, že ESĽP rozhodne o prípustnosti povinného očkovania proti COVID-19.

Za predpokladu, že napriek všetkému skôr uvedenému by sa v Rade Európy podarilo nájsť záujem, kvôli ktorému by ESĽP uznal nevyhnutnosť uzákonenia povinnosti ľudskej bytosti podrobiť sa pokusu na človeku, ako aj za predpokladu, že ESĽP by sa zachoval rovnako ako Ústavný súd SR a chcel by nevidieť, že podrobenie sa pokusne overovanej vakcíne sa zavádza formou právnej povinnosti, potom by sa pri hodnotení splnenia podmienky nevyhnutnosti zavedenia povinného očkovania proti COVID-19 musela dostať do popredia ďalšia otázka.

Tá nie je viac naklonená odpovedi, že zavedenie povinného očkovania proti COVID-19 je nevyhnutné.

Povinné očkovanie sa má diať v mene ochrany zdravia. Preto jeho nevyhnutnosť predurčujú faktory ochrany zdravia.

S COVID-19 sa spája nízka úmrtnosť. Vykazuje sa 0,23%. Názorný príklad za všetky, aké sa dajú zhrnúť do siahodlhého zoznamu.

    K 21. augustu 2021 bolo na Slovensku oficiálne vykázaných 12 547 úmrtí na COVID-19.

A tiež cca 394 tisíc tých, ktorí ochoreli na COVID-19 počas pandémie.

     K 31. marcu 2016 je na Slovensku oficiálne vykázaný počet 5 427 917 obyvateľov.

     Čísla a myslenie sú nepriateľom kovidovania na Slovensku.

     Porovnanie štatistiky z roku 2016 so štatistikou z roku 2021 nie je korektné, no údaje k spoločnému dátumu v auguste 2021 nie sú. Nepresný výsledok porovnávania údaja z roku 2016 s údajom z roku 2021 vykazuje 0,23 % úmrtnosť na COVID-19 na Slovensku. Ak počet obyvateľov k 31. augustu 2021 akokoľvek narástol oproti 31. marcu 2016, úmrtnosť na COVID-19 je ešte nižšia ako 0,23%.

     Taký je kurz zomretých na CV 19 k celkovému počtu obyvateľov.

     Počítať možno aj inak. Počet zomretých z počtu tých, ktorí na COVID-19 na Slovensku ochoreli. Tých k 25. augustu 2021 podľa internetovej stránky korona.gov.sk bolo 394 285. Pri rešpektovaní pravidiel matematiky o zaokrúhľovaní ide o 3,01% mŕtvych z celkového počtu covidom postihnutých.

     Čísla o Slovensku sú aj inak neuspokojivé z hľadiska potrieb vlády SR.

     Rakúsko roku 2019 malo 8 859 tisíc obyvateľov. Roku 2021 vykazuje úmrtnosť 10 762 ľudí na COVID-19. To je 0,12% celej populácie. Viac-menej o polovicu nižšia úmrtnosť ako tá na Slovensku. Čo robia v Rakúsku lepšie, keď majú podstatne menej mŕtvych na COVID-19 ako my?

Otázka, či ochranu zdravia pred COVID-19 možno dosiahnuť aj inak, alebo či sa tento cieľ dá dosiahnuť jedine pomocou povinného očkovania, otvára ďalšiu podkapitolu o dôvodoch, pre ktoré nie je splnená podmienka nevyhnutnosti obmedzenia práva na súkromný život povinným očkovaním.

Na odvrátenej strane

     V srbskej televízii v novembri 2021 vystúpil lekár, ktorý problematiku očkovania proti CV-19 zhrnul takto:

     „Rozdiel medzi očkovanými a neočkovanými:

     – Môžu obaja dostať Covid – Áno;

     – Môžu obaja prenášať Covid – Áno;

     – Môžu sa obaja dostať na intenzívnu starostlivosť – Áno;

     – Môžu mať obaja závažné reakcie – Áno;

     – Môžu obaja zomrieť na Covid – Áno;

     Tak aký je potom rozdiel?

      No, neočkovaní nemôžu zomrieť na vakcínu.“

     Nie sú iba antivaxery. Sú aj psychovaxery. Patologickí prívrženci očkovania proti COVID-19 za každú cenu, bez ohľadu na následky. Veď, ak následky očkovania nastanú, postihnú kohosi iného. Azda aj kdesi ďaleko. Psychovaxerom patrí slovo dneška vo vláde SR i v radoch  odborníkov, ktorými sa obkolesuje vláda SR. Verejné prezentácie očkovania sú primerané tejto skutočnosti. Očkovanie proti COVID-19 sa predstavuje verejnosti ako ideálny prostriedok v nevyhnutnom boji proti COVID-19. Nijaké riziká. Iba čoskoro zdravá populácia a v nej zdravý každý jednotlivec. Sloboda cestovania. Dovolenkové rezorty vyčkávajúce na zástupy dovolenkárov zo Slovenska. Otvorené kaviarne, telocvične, bazény, kozmetické salóny. Komunizmus nového typu.

     No skutočnosť nie je iba ružová s modrými obláčikmi na pozadí. Každé dosiaľ použité očkovanie proti ktorejkoľvek chorobe neprináša iba vytúžený výsledok, ale s určitou štatistickou pravdepodobnosťou má aj nežiadúce účinky. To platí aj pre očkovanie proti COVID-19.

     Dňa 22. októbra 2020 sa v americkej Agentúre pre lieky a potraviny (FDA) konala schôdza Poradnej skupiny pre vakcíny a súvisiace biologické produkty. Na schôdzi schválili Zoznam 22 možných negatívnych účinkov vakcín proti COVID-19.

     Zoznam nežiaducich účinkov preložený do slovenského jazyka uvádza:

 1. Guillain – Barré syndróm (celotelová svalová slabosť pre poškodenie periférnych nervov);

 2. Akútna diseminovaná encefalomyelitída (ochorenie centrálnej nervovej sústavy);

 3. Trasverzná myelitída (zápal miechy);

 4. Encefalitída / myelitída /encefalomyelitída / meningoencefalitída /meningitída / encefalopatia

     (zápaly mozgu);

 5. Kŕče/záchvaty;

 6. Mŕtvica;

 7. Narkolepsia (nadmerná denná spavosť) a kataplexia (krátko trvajúca strata svalového tonusu);

 8. Anafylaxia (búrlivá alergická reakcia tela na očkovanie);

 9. Akútny srdcový infarkt;

10. Myokarditída (zápal srdcového svalu)/ perikarditída (zápal blany okolo srdca);

11. Autoimunitné ochorenia;

12. Úmrtia;

13. Tehotenské komplikácie;

14. Iné akútne eliminujúce choroby;

15. Neanafylaktické alergické reakcie;

16. Trombocytopénia (nedostatok krvných doštičiek, poruchy zrážania krvi);

17. Diseminovaná intravaskulárna koagulácia (vznik krvných zrazenín v cievach);

18. Venózny tromboembolizmus (hlboká žilová trombóza vyvolávajúca pľúcnu embóliu);

19. Artritída, artralgia (artróza ramena)/ bolesť kĺbov;

20. Kawasakiho choroba (akútne horúčkovité ochorenie typické zápalom malých a stredných ciev;

21. Multisystémový zápalový syndróm u detí;

22. Zhoršenie existujúcich ochorení vakcínou.

     V záujme vylúčenia nedorozumenia, vedľajšie účinky na zozname nie sú vedľajšie účinky, aké po očkovaní proti CV19 vždy nastávajú. Nejde ani o vedľajšie účinky aké obvykle nastávajú. Ide o vedľajšie účinky, aké môžu nastať s matematicky vyčíslenou pravdepodobnosťou. Pri očkovaní je vopred jasné, aký počet osôb z tisíc očkovaných, zo sto tisíc očkovaných alebo z milióna očkovaných bude postihnutý niektorým z vedľajších účinkov zaradených na zozname, no nedá sa určiť, kto z očkovaných utrpí vedľajší účinok, ani akým vedľajším účinkom bude postihnutý.

     Na druhej strane, osobe, ktorú nežiaduci vedľajší účinok postihne, štatistická pravdepodobnosť postihu môže byť ukradnutá. Čo na tom, že ochorela ako jediná z milióna, z miliardy alebo hoci ako jediná v celej Slnečnej sústave? Dôležité je iba to, že utrpela ona!

     Vedľajšie účinky očkovania existujú s rôznou mierou štatistickej pravdepodobnosti výskytu, s rozdielnou mierou závažnosti, s rozdielnou dĺžkou trvania od pominuteľného okamihu až po následky na celý život. Preto z právneho hľadiska je nevyhnutné hľadať spravodlivú rovnováhu medzi verejným záujmom na ochrane zdravia populácie a ohrozením zaočkovaného jednotlivca povinným očkovaním. Kvôli tomu odpoveď o nevyhnutnosti zavedenia povinného očkovania proti COVID-19 v demokratickej spoločnosti nemôže opomenúť existenciu závažných vedľajších účinkov očkovania proti COVID-19. Tie sú v súčasnosti natoľko závažné, že v prípade inej vakcíny ako vakcín proti COVID-19 by už príslušné štátne inštitúcie nariadili okamžité zastavenie podávania očkovacích látok proti COVID-19 a ich stiahnutie z trhu. Na súdoch by sa rozbehli konania o náhrade ujmy na zdraví v prospech osôb postihnutých na zdraví v súvislosti s očkovaním. V prípade štátmi protežovaného očkovania proti COVID-19 sa odborníci, ktorí nie sú psychovaxeri, márne dožadujú uplatnenia právomoci príslušnými inštitúciami. Namiesto zastavenia očkovania proti COVID-19 málo účinnými, nedostatočne otestovanými vakcínami štátne orgány na nátlak odborníkov najatých farmakologickými firmami volajú po povinnom očkovaní, ako sa to deje na Slovensku, alebo mlčia a bez slov povinné očkovanie zavádzajú ako je to v podaktorých európskych štátoch bez ohľadu na členstvo v EÚ.

Batková, Berdisová ani Kresák nevedia, možno ani nechcú vedieť o vedľajších účinkoch očkovania proti COVID-19. Nevidia, možno ani nechcú vidieť, ďalšiu relevantnú okolnosť. Zlý manažment slovenskej zdravotnej starostlivosti. Osoby podozrivé z nákazy COVID-19 musia príliš dlho čakať na okamih, keď ich podrobia testom, či sú nakazené. Liečba COVID-19 sa musí začať v ranom štádiu ochorenia, aby mala vyhliadku úspešnosti. Skoré zahájenie liečby je prakticky nedostupné, lebo osoba podozrivá z ochorenia má pridelené (dostupné) testovanie až po uplynutí ranej fázy nákazy.

K zlému manažmentu proti pandemickej ochrany na Slovensku patrí aj „výroba“ ochorenia PCR testami, o ktorých je známe, že majú nízku (3%) spôsobilosť správne zistiť pozitivitu na COVID-19. V  USA Center For Disease Control (CDC) zastavuje konanie o registrácii týchto testov k 31. decembru 2021. Vo viacerých európskych štátoch súdy zakázali použitie PCR testov na diagnostiku SARS-CoV-2 pre ich vysokú nespoľahlivosť. Napríklad v Portugalsku tak správny súd rozhodol 22. novembra 2020. Do roka a do dňa, 22. novembra 2021, rovnako rozhodol senát správneho súdu v Berlíne. Naopak, na Slovensku dlhodobo neexistuje vyhláška Úradu verejného zdravotníctva SR, ktorou by sa nepredpisovalo PCR testovanie ako jeden z mála povolených spôsobov zisťovania zdravotného stavu pri podozrení na COVID-19 pozitivitu.

Buď ako buď, zavedenie povinného očkovania proti COVID-19 nie je nevyhnutné z dôvodu ochrany zdravia. Indície naznačujú, že rozdelenie spoločnosti na zaočkovaných a nezaočkovaných, ktoré nasleduje po očkovaní, je cieľom, ktorému slúži očkovanie proti COVID-19. Prostredníctvom očkovania štátna moc získava podporu v radoch obyvateľstva. Strháva na svoju stranu zaočkovaných, ktorí si neuvedomujú, že pri povinnom očkovaní oveľa menej ide o ochranu ich zdravia ako ide o ochranu štátneho násilia voči časti populácie. Tento zámer rozhodne nestelesňuje splnenie podmienky nevyhnutnosti v demokratickej spoločnosti.

Viac iných otázok patrí na zoznam faktorov významných pre záverečnú odpoveď o splnení podmienky nevyhnutnosti zavedenia povinného očkovania proti COVID-19.

Aj pri letmom pohľade na doteraz predložený náčrt sa zdá byť vysoko pravdepodobné, že o uzákonení povinného očkovania proti COVID-19 na Slovensku by sa rozhodlo zásadne inak ako to jednohlasne odriekajú slovenskí odborníci s právnickými diplomami. Predpokladané rozhodnutie je alternatívne, v závislosti od orgánu súdnej moci, ktorý by o záležitosti konal.

Povinné očkovanie proti COVID-19 by možno odobril Ústavný súd SR. Vysoko pravdepodobné je, že pre ESĽP by povinné očkovanie proti COVID-19 bolo celkom neprijateľné. To dáva odpoveď na zamlčiavanú otázku, prečo Batková, Berdisová i Kresák jednomyseľne zdôrazňujú ústavnú súladnosť povinného očkovania proti COVID-19 a zamlčiavajú, že pre vec platia aj pravidlá Rady Európy s rozhodovacou právomocou ESĽP.

Historická príležitosť

Nakladanie so základnými právami a zhodne tak s ľudskými právami na Slovensku je od marca 2020 silne svojvoľné. Matovičove vlády nezaujíma Ústava SR ani medzinárodné dohovory o ľudských právach, ktoré Slovenská republika podpísala a uverejnením v Zbierke zákonov Slovenskej republiky zaradila do svojho právneho poriadku. Existuje okolnosť, ktorá by mala vyústiť do rešpektovania Ústavy SR a medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky vládou Slovenskej republiky, ba dokonca aj odborníkmi ustanovenými vládou SR do jej poradných orgánov?

Znie to neuveriteľne, zvlášť pre vládu SR to bude neuveriteľné a provládnymi odborníkmi zrejme aj neskrývane vysmievané, no taký dôvod existuje.

     Roky platilo, že každý, kto sa potreboval uchádzať o ochranu svojich ľudských práv, sa musel najskôr obrátiť na vnútroštátne orgány. Až keď u všetkých s právomocou nepochodil, mohol zaťažiť svojou záležitosťou Európsky súd pre ľudské práva. Na tento model je stále mentálne nastavená Slovenská republika, ktorej orgány zdanlivo spoľahlivo chráni Ústavný súd SR. Model dostal veľkú trhlinu v dôsledku úsilia neuvážene vynaloženého ministerkou Kolíkovou.

     Do okamihu, keď sa ministerka začala zaoberať záležitosťou, platilo, že obyvatelia nemajú prístup k ústavnému súdu tam, kde sa ľudské práva neporušujú až vo fáze uplatnenia práva činnosťou či nečinnosťou orgánov výkonnej alebo súdnej moci, ale kde ich porušuje zákon alebo každý iný všeobecne záväzný právny predpis. Taký stav vytrvá až do 1. januára 2025. Vtedy (a až vtedy) nadobudne účinnosť ústavný zákon č. 422/2020 Z. z. Dvadsiata novela Ústavy SR. Do Ústavy SR okrem iného vpravila článok 127 ods. 5 zakladajúci fyzickým a právnickým osobám právo obrátiť sa na ústavný súd z dôvodu, že prijatý zákon či iný všeobecne záväzný právny predpis porušuje ich základné právo alebo slobodu. V čase schválenia zmeny ústavy, ktorej účinok má nastať s odkladom piatich rokov sa zdalo, že táto zmena predstavuje geniálne víťazstvo ministerky Kolíkovej. Nechala parlament, aby otvoril konanie o súlade zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov s Ústavou SR aj pre jednotlivcov, no až po uplynutí volebného obdobia tých orgánov, ktoré ovláda dnešná vládna koalícia.

     Perfídny zámer.

     Pyrrhovo víťazstvo. Cesta je zarúbaná aj pre vnútroštátnu ochranu ústavnosti pred povinným očkovaním proti COVID-19. Vďaka ministerke Kolíkovej, vláde SR a vládnej koalícii hrozí, že každý, kto sa stane obeťou povinného očkovania proti COVID-19, bude mať právo pokúsiť sa o zrušenie povinného očkovania rozhodnutím súdu.

     Nebude to Ústavný súd SR. Európsky súd pristúpil na postup, pri ktorom osobám prichádzajúcim so sťažnosťami zo štátov, kde nemajú možnosť žiadať o vnútroštátny prieskum zákonov porušujúcich ľudské práva, priznal právo obrátiť sa s takou sťažnosťou rovno do Štrasburgu. K takým štátom Európsky súd pre ľudské práva priradil aj Slovensko (Július Pereszlényi-Servis TV-Video v. The Slovak Republic, rozsudok z 25. mája 2021). Občania, ktorým na Slovensku nikdy nikto nepriznal právo namietnuť, že Slovenská republika prijala zákon alebo iný všeobecne záväzný právny predpis zbavujúci ich ľudského práva, môžu ísť rovno pred Európsky súd pre ľudské práva.

     Nijaké „zašliapavanie puku“ na Ústavnom súde SR rokmi čerpanými na preskúmavanie ústavnej sťažnosti so záverečným verdiktom potvrdzujúcim, že k porušeniu ústavy nedošlo. Európsky súd si urobí vlastný názor a vlastné rozhodnutie. Rozhodnutie o tom, či povinné očkovanie porušuje Európsky dohovor o ľudských právach a základných slobodách je v rukách osôb v talároch, na ktoré vláda SR nemá dosah.

     Povinné očkovanie ponúka otázku Čo je strašnejšie? Zločiny komunizmu alebo povinné očkovanie proti COVID-19? Za takéhoto skutkového stavu je výhrou v lotérii, že o ochranu pred zákonom či vyhláškou zavádzajúcou povinné očkovanie sa na Slovensku naďalej netreba uchádzať na Ústavnom súde SR.

Opozícia v slepej uličke

     Právo skratky na ceste k Európskemu súdu pre ľudské práva dostali fyzické osoby a právnické osoby. Zároveň iné subjekty – štátne orgány – môžu naďalej vyťažovať Ústavný súd SR. Kto má právo podať návrh na Ústavný súd SR, aby preskúmal či zákon alebo iný všeobecne záväzný právny predpis neporušuje Ústavu SR alebo medzinárodný dohovor o ľudských právach, naďalej musí podať návrh na Ústavný súd SR?

      Ide hlavne o jednu pätinu poslancov Národnej rady SR, teda v skutočnosti o skoro celú parlamentnú opozíciu, a o generálneho prokurátora. Od ostatných ústavných činiteľov zrejme nemá význam očakávať, že uplatnia svoju právomoc chrániť základné práva a slobody. Zvlášť neuveriteľné by také správanie bolo v prípade vlády Slovenskej republiky, no prekvapením by sa zastávanie ľudských práv stalo aj u ostatných oprávnených inštitúcií.

     Pochybností sa nemožno zbaviť ani ohľadne predpokladaného odvrátenia povinného očkovania proti COVID-19 pomocou Ústavného súdu SR. Vyhliadka ochrany sa spája iba s pravidlom Nádej zomiera posledná a s ľudovou múdrosťou o motyke, ktorá vystrelí.

     Vláda SR a pod jej ochrannými krídlami utajená Ústredná pandemická komisia SR sa nemusí rozpakovať porušiť Ústavu SR. Prinajhoršom pravidlá boja s pandémiou, ktoré ukryjú do niektorého zo svojich početných predpisov, sa stanú predmetom konania vo veci ochrany ústavnosti pred Ústavným súdom SR. Ten už vie, čo sa od neho očakáva a vyžaduje. Systém sa prevrátil. Ústavný súd SR už nechráni ústavu pred porušením štátnymi orgánmi. Chráni štátne orgány pred ústavou. Reforma ochrany ústavnosti jedna radosť. Až sa možno čudovať, prečo ministerka Kolíková nepožiadala Európsku úniu o pôžičku na reformu ochrany ústavnosti namiesto reformy justície. Veď by žiadala o peniaze na perfektne fungujúci mechanizmus. Jeden z mála na súčasnom Slovensku. Taký výsledok navrhovaná reforma justície nikdy neprinesie.

Zákon a spravodlivosť, právo a morálka

     Moc je mocná tam, kde nie sú masy. Parlamentná ústavná väčšina je viac ako dostatočná politická sila na schválenie čohokoľvek. Zákon o povinnom očkovaní proti čomukoľvek a kedykoľvek možno prijať jednoduchou väčšinou 76 hlasov. Ak sa tak udeje, povinné očkovanie sa nepresadí preto, že to Ústava SR umožňuje. Udeje sa tak svojvôľou vzdialenou ústave aj medzinárodným dohovorom. Aspoň to by sa malo počítať, zostať v pamäti národa, ktorého povinné očkovanie proti COVID-19 nebude zapríčinené zdravotnou nevyhnutnosťou. Dejiny ľudstva aj dejiny národov nepravidelne sprevádzajú udalosti, na ktoré nie je pyšné ľudstvo, ani dotknuté národy. Pri známych vedľajších účinkoch očkovania proti COVID-19 uzákonenie povinného očkovania proti tomuto ochoreniu na Slovensku nevstúpi do dejín ľudstva ani slovenského národa ako udalosť vyvolávajúca dôvodnú pýchu. Mravný rozmer ľudskej tragédie prehlbuje trauma, možno celoživotná, ktorú pri povinnom očkovaní utrpia všetci ľudia znalí rizika vedľajších účinkov, keď sa budú musieť proti svojej vôli vystaviť na milosť a nemilosť následkom očkovania proti COVID-19. Tie ľahkomyseľne zanedbávajú chladnokrvní odborníci – psychovaxeri so zakrpateným svedomím donucujúci iných ľudí k očkovaniu. Na svoju obranu zdanlivo môžu uvádzať, že povinnosťou odborníkov je pri uplatnení odbornosti vzoprieť sa citom, a to práve robia. No vzoprieť sa citom musia iba v rozsahu faktov a zdravého rozumu. To práve nerobia.

      Opomenúť si nezaslúži ani pokrytectvo odborníkov s právnickými diplomami. Morálne monštrá, ktoré rečnia o povinnom očkovaní ako o nástroji ochrany života. Sotva vetu dopovedia, pokojne vystavujú životy povinne očkovaných do nebezpečenstva meraného vedľajšími účinkami očkovania proti COVID-19.

Autor: Doc. JUDr. Ján Drgonec, DrSc.

emeritný sudca Ústavného súdu Slovenskej republiky