OKIENKO PRE PREMIÉRA II – 1. časť

Nie je ľahké byť predsedom vlády, ani keď ide o vládu na Slovensku. Informačné embargo postihuje aj riadenie štátu. Z toho dôvodu otváram nezištné nepravidelné poradenstvo o pálčivých otázkach v čase, keď k poradenstvu dôjde. Prvou z takých otázok je povinné očkovanie proti COVID-19, ktoré patrí k žiarivým perspektívam živorenia na Slovensku so želaním zachrániť informovanosť predsedu vlády pred zásadným rozhodnutím. Prvá časť

    „Predseda vlády Eduard Heger (OĽANO) v sobotu uviedol, že o povinnom očkovaní pre seniorov aktuálne diskutuje s právnikmi či s ministerkou spravodlivosti Máriou Kolíkovou. Zároveň nevylúčil aj plošné povinné očkovanie na Slovensku. Momentálne vedie diskusie o tom, či by boli tieto kroky v súlade s Ústavou SR. Uviedol to v diskusnej relácii RTVS Sobotné dialógy.“

     Ak diskusia, ktorú premiér vedie s právnikmi, zahŕňa mediálne prezentované názory vybraných odborníkov v rozsahu čiastkových otázok, o ktorých píšu printové masmédiá, potom ide o silne oklieštenú diskusiu, účelovo zameranú na niekoľko z oveľa väčšieho okruhu právne významných a problematických otázok. V dobrej vôli ochrániť Slovenskú republiku pred hroziacim neúspechom obrany zavedenia povinného očkovania na Slovensku pred medzinárodným fórom ponúkam predsedovi vlády SR tento prehľad relevantných právnych otázok s náčrtom možností ich potenciálneho riešenia v súlade s medzinárodným právom. Postup len v rozsahu zverejnených materiálov odborníkov – konzultantov vlády SR príliš hrozí vodením vlády za nos a následne závažným faux pas Slovenskej republiky v Rade Európy. Bacha, pán premiér! Aj vy, pán Heger!

Ohlupovacia kampaň na dennom poriadku

     Obrovská mediálna kampaň za povinné očkovanie proti COVID-19, ktorá na Slovensku odštartovala v lete 2021, dostáva nový vrchol. Po členoch Konzília odborníkov s vysokoškolským vzdelaním nadobudnutým na lekárskych a matematických fakultách, ktorí primerane svojmu vzdelaniu o povinnom očkovaní tliachali právne nezmysly, sa k slovu začali dostávať držitelia dokladov o vzdelaní z právnických fakúlt. Kvalitu informácií sprostredkovaných verejnosti o podmienkach prípustnosti povinného očkovania to výrazne nezvýšilo. Pochopiteľne, vakcinačnej kampani to nevadí. Vari nie je provládne médium, elektronické ani printové, ktoré by nemasírovalo verejnú mienku účelovými jednostrannými informáciami, občas ďaleko za hranicami únosných lží o medicínskej prospešnosti a právnej bezchybnosti povinného očkovania proti COVID-19.

     Napríklad denník Pravda priniesol rozsiahly článok „Odborníčky: Ústava ani zákony povinnému očkovaniu nebránia.“  V článku sa na podporu tejto tézy možno stretnúť napríklad s tvrdením: „Zákon a vyhlášku, ktoré ho upravujú, v minulosti preskúmal Ústavný súd SR a ten potvrdil ich súlad s ústavou. V súčasnosti tak máme zavedené napríklad povinné pravidelné očkovanie osôb, ktoré dosiahli určitý vek alebo ľudí vystavených nebezpečenstvu ochorenia vo svojom zamestnaní,“ pripomenula Batková.

     V pokračovaní tohto príspevku sa možno dočítať:

      „Lucia Berdisová z Ústavu štátu a práva Slovenskej akadémie vied (SAV), ktorá je zároveň poradkyňou ministerky spravodlivosti Márie Kolíkovej, uviedla, že nájsť taký spôsob plošného a určitým spôsobom vynucovaného očkovania, ktoré by bolo súladné s Ústavou SR, je možné. Dôležité je zvoliť rozumné kritérium. Takým sa javí napríklad vek či druh profesie.“

     Eskamotérstvo je vlastné činnosti všetkých covidových odborníkov na Slovensku. Vďaka Lucii Berdisovej sa povinné očkovanie plné právnych, medicínskych a politických problémov prevteľuje na bezproblémové určitým spôsobom vynucované očkovanie.

     Pŕŕ, pani či slečna poradkyňa ministerky Kolíkovej! Zložitého problému s radom skutkových aj právnych nejasností sa nezbavíme tak perfídne, že ho premenujeme! „Určitým spôsobom vynucované očkovanie“ sa všade vo svete priebežne a na Slovensku donedávna označovalo za povinné očkovanie. Zabudnime na novotvar a hovorme mu tak, ako nám jazyk narástol, slovami vyjadrujúcimi všeobecne známu podstatu zásahu do ľudského organizmu, akej rozumejú všade na svete.

     Šéfka treťosektorovej (NGO) organizácie Via Iuris Katarína Batková sa v tom istom článku uverejnenom v Pravde pokúsila o otvárací gambit k právnym problémom povinného očkovania s odkazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR. Ak sama nemá veľmi mylnú predstavu o spôsobe vzniku práva, potom zneužíva neznalosť verejnosti, ktorú tak úmyselne zavádza.

Právo je kdesi inde, no nie je vo hviezdach

      Právo, pravidlá právne významného správania, vzniká dvomi spôsobmi. Prvý sa využíva v parlamente pri tvorbe zákonov a v orgánoch výkonnej moci pri prijímaní podzákonných (vykonávacích) predpisov k zákonom. Druhý spôsob tvorby práva využívajú súdy v rozhodovaní konkrétnych sporov o právo.

     Prvý spôsob tvorby práva v zákonodarných orgánoch a orgánoch výkonnej moci sa dá zjednodušene pomenovať komplexný. Celý regulovaný spoločenský vzťah sa upraví v celej šírke významných otázok naraz, v jednom predpise, prinajhoršom vo viacerých predpisoch známeho počtu.

     Druhý spôsob tvorby právnej úpravy, ktorý sa používa na súdoch, spočíva v prijímaní pravidiel metódou krok za krokom. Súd vytvára pravidlá od prípadu k prípadu, vždy iba v rozsahu toho, čo od neho chcú účastníci súdneho konania. V okamihu jedného rozhodnutia sa nedá predvídať, kedy bude nasledovať ďalšie rozhodnutie skladajúce reťaz všetkých rozhodnutí. Je pravdepodobne vylúčené, pretože je to nemožné, dať v prvom rozhodnutí súdu odpoveď na všetky právne významné otázky spojené s interpretáciou a aplikáciou ústavnej úpravy základného práva alebo ľudského práva priznaného medzinárodným dohovorom. So spôsobom tvorby práva na súde nezlučiteľné je teda to, o čom presviedča šéfka Via Iuris. Že povinné očkovanie je právne nesporné, pretože Ústavný súd SR o ňom raz rozhodol.

     Vo veci PL. ÚS 10/2013.

     Dňa 10. decembra 2014.

     Mimochodom, o šesť rokov skôr, ako sa svetom rozletela správa o novom ochorení COVID-19. Prečo sme to pred svetom tak dlho tajili, keď náš ústavný súd o COVID-19 nielen vedel, alebo dokonca o ňom aj rozhodol pred Vianocami 2014?

     A napokon ešte maličkosť. Katarína Batková odkazuje na súlad vyhlášky s Ústavou SR vraj potvrdenú Ústavným súdom SR. Lenže posledná vyhláška č. 442 novelizujúca vyhlášku č. 585/2007 Z. z. prišla až v decembri 2019. Päť rokov po tom, ako ústavný súd rozhodol. Minimálne všetko, čo sa do povinného očkovania vnieslo vyhláškou č. 442/2019 Z. z. ústavný súd nepreskúmal.

Ústavný súd SR rozhodol. O čom?

     O čom naozaj bolo konanie vo veci PL. ÚS 10/2013?

     Konaniu predchádzalo povinné očkovanie v zdravotníckom zariadení, pravdepodobne v Nitre. Rodičia odmietli dať svoje dieťa povinne zaočkovať.

     Všeobecný lekár pre deti a dorast v súlade s § 14 vyhlášky, ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení, oznámil Regionálnemu úradu verejného zdravotníctva so sídlom v Nitre odmietnutie povinného očkovania maloletého dieťaťa proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, detskej obrne, vírusovému zápalu pečene typu B, hemofílnym invazívnym nákazám a pneumokokovým invazívnym ochoreniam vakcínou infanrix Hexa a vakcínou proti pneumokokom.

     Regionálny úrad verejného zdravotníctva vydal rozhodnutie, ktorým zákonnú zástupkyňu maloletého (po slovensky – matku dieťaťa) uznal vinnou zo spáchania priestupku podľa § 56 ods. 1 písm. k) zákona č. 355/2007 Z. z. a uložil jej pokutu vo výške 100 eur a náhradu trov správneho konania vo výške 16,00 eur. Zákonná zástupkyňa (matka dieťaťa) podala odvolanie proti rozhodnutiu. Druhostupňový správny orgán rozhodnutie regionálneho úradu v celom rozsahu potvrdil. Zákonná zástupkyňa podala žalobu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu. Krajský súd v Nitre ako vecne a miestne príslušný správny súd usúdil, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý má uplatniť, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná a súdne konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku prerušil, aby dal návrh na Ústavný súd SR na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zák. č. 355/2007 Z. z. a § 6 vyhlášky č. 585/2008 Z. z. s čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2, čl. 15 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 v spojení s čl. 40 Ústavy SR.

     Ústavný súd SR o tomto návrhu rozhodol výrokom, v ktorom sa doslova píše: „Návrhu Krajského súdu v Nitre nevyhovuje.“

     Ústavný súd SR rozhodoval o povinnom očkovaní iba v rozsahu návrhu, ktorý dostal na rozhodnutie.

     Z predmetu konania možno vyvodiť, že podľa Ústavného súdu SR odmietnutie povinného očkovania maloletého dieťaťa proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, detskej obrne, vírusovému zápalu pečene typu B, hemofílnym invazívnym nákazám a pneumokokovým invazívnym ochoreniam vakcínou infanrix Hexa a vakcínou proti pneumokokom je protiprávne, lebo zavedenie povinného očkovania proti uvedeným chorobám neporušuje Ústavu SR v čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2, čl. 15 ods. 1 ani v čl. 16 ods. 1 v spojení s čl. 40 Ústavy SR.

     Otázky významné pre posúdenie ústavnosti povinného očkovania proti COVID-19 ležia na tej hromade ústavne dôležitých otázok, o ktorých Ústavný súd SR dosiaľ nerozhodol. Pre podávanie každej očkovacej látky netreba osobitné právne podmienky, ale z odobrenia povinného očkovania vakcínou proti jednému ochoreniu tiež nemožno vyvodiť, že očkovanie proti každému ochoreniu môže byť povinné. Z okolnosti, že ústavný súd označil za ústavne prijateľné povinné očkovanie proti  záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, detskej obrne, vírusovému zápalu pečene typu B, hemofílnym invazívnym nákazám a pneumokokovým invazívnym ochoreniam vakcínou infanrix Hexa a vakcínou proti pneumokokom. nemožno automaticky vyvodiť, že v súlade s ústavou je aj povinné očkovanie proti COVID-19. O všetkom, čo zostalo mimo návrhu Krajského súdu v Nitre, ústavný súd dosiaľ nekonal a nerozhodol. Ide o povinné očkovanie ustanovené podľa profesií (policajti, hasiči, učitelia, etc.) a o všetky ochorenia, ktoré sú pre profesie určené na povinné očkovania. Očkovanie nie je povinné len vtedy, keď sa štát chce vyhnúť hradeniu nákladov očkovania. Inak výpočet ochorení pre povinné očkovanie vysoko prekračuje pôvodných desať druhov ochorenia.

Na odpoveď čakajú

     Na Slovensku sa dovoľuje povinné očkovanie iba proti desiatim chorobám (čo je viac ako vo väčšine európskych štátov). COVID-19 medzi nimi uvedený nie je.

     Opatrnosť pri posudzovaní ústavnej súladnosti povinného očkovania proti CV-19 nie je prejavom formalizmu. V prírode neexistuje iba desiatka prenosných chorôb. Proti väčšine z mnohých ďalších neexistuje povinné očkovanie. To sa spája výlučne s výslovným povolením zaviesť určitý typ očkovania. Pri uplatnení tohto pravidla v materiálnom právnom štáte musí dôjsť aj na rozhodnutia orgánov verejnej moci odmietajúcich zavedenie povinného očkovania proti jedenástemu, dvanástemu či stodvanástemu povinnému očkovaniu, ak také očkovanie nebude vo všeobecne záväznom právnom predpise výslovne označené za povinné očkovanie. Nejde o pásovú veľkovýrobu očkovaní, ale o posúdenie všetkých plusov a mínusov určitého typu očkovania. Až po tomto posúdení je vecne dôvodné a právne dovolené rozhodnúť, že proti danému ochoreniu sa zavedie povinné očkovanie

     S povinným očkovaním proti COVID-19 sa spája množstvo právne významných otázok, na ktoré treba hľadať odpovede. Tvrdiť, že odpoveď, ktorú ústavný súd dal v svojom jedinom rozhodnutí o povinnom očkovaní vo veci PL. ÚS 10/2013 sa samočinne replikuje do hodnotenia ústavnej prijateľnosti povinného očkovania proti COVID-19 je nezmyselné, vari až zločinné.

     Prvou v sérii otázok, na ktoré treba hľadať odpoveď, je otázka, či očkovanie proti COVID-19 je formou očkovania.

     Odborníci vyhliadnutí vládou SR do Ústrednej pandemickej komisie Slovenskej republiky sa pravdepodobne začnú zachádzať od smiechu ako v okamihu, keď PhD, B.Sc. Pavol Čekan hovoril o vyvezení nezaočkovaných proti COVID-19 zo Slovenska do exotických krajín („Sk lékař by poslal všechny neočkované slováky do rozvojových zemí“. You Tube, 29 November, 2021, 9: 44 PM), no Najvyšší súd USA rozhodol o tejto otázke inak.

     Vecnejšie a odbornejšie.

     Najvyšší súd USA rozhodol, že Covid vakcína nie je vakcína, je nebezpečná a treba sa jej vyhnúť za každú cenu.

     Vakcína je látka založená na použití patogénu –mikróbu alebo vírusu, ktorý bol mŕtvy alebo oslabený a následne bol vpravený do ľudského organizmu za účelom produkcie protilátok. Injekčne podávané látky získané pomocou mRNA „vakcín“ s tým nemajú nič spoločné. Používa sa pre ne pomenovanie „vakcína“ iba z účelových príčin, pre uchlácholenie „očkovaných osôb“, ďalej pre potreby reklamy ako aj pre zjednodušenie agitácie „očkovaných“, aby sa podrobili „očkovaniu“.

     Robert Kennedy Jr., advokát zastupujúci v tomto spore žalobcu proti farmakologickej spoločnosti Big Pharma a proti Anthonymu Faucimu po vyhlásení rozhodnutia Najvyššieho súdu USA pre novinárov uviedol: „Prvýkrát v histórii očkovania takzvané mRNA vakcíny najnovšej generácie priamo zasahujú do genetického materiálu pacienta a menia individuálny genetický materiál, čo je genetická manipulácia, ktorá už bola zakázaná a predtým sa považovala za trestný čin. Očkovaní ľudia sa budú musieť vyrovnať s následkami, pretože už sa nedajú vyliečiť jednoduchým odstraňovaním toxínov z ľudského tela ako je to v prípade osôb s genetickou chybou, ako je Downov syndróm, Klinefelterov syndróm, Turnerov syndróm, genetické zlyhanie srdca, hemofília, cystická fibróza, Rettov syndróm, atď., pretože genetická chyba je navždy!“

     Toto všetko stojí nielen za zmienku, ale aj za pozornosť. Ak očkovanie proti COVID-19 nie je očkovaním, ale činnosťou iného druhu zasahovania do ľudského organizmu, potom odkazovať na podmienky očkovania v prvom rozhodnutí Ústavného súdu SR o podmienkach obmedzenia práva na súkromie povinným očkovaním je veľmi nedôvodné. „Očkovanie proti COVID-19“ ako obmedzujúci zásah do práva na súkromie treba preskúmať nanovo a celkom samostatne. Nestačí záležitosť vybaviť podľa podsúvaného zjednodušeného tvrdenia: „Zákon a vyhlášku, ktoré ho upravujú, v minulosti preskúmal Ústavný súd SR a ten potvrdil ich súlad s ústavou.“

Ako je to s očkovaním na Slovensku naozaj?

     Základným prameňom práva pre povinné očkovanie je zákon č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

     Zákon č. 355/2007 Z. z. ustanovuje, že opatreniami na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení podľa § 12 ods. 2 písm. d/ sú o. i.

– osobitné a mimoriadne očkovanie,

– očkovanie pri úrazoch, poraneniach a nehojacich sa ranách,

– očkovanie pred cestou do zahraničia,

– očkovanie osobitných skupín obyvateľstva.

     Podľa § 51 ods. 1 písm. d) tohto zákona sa fyzickým osobám ukladá povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu; ak ide o maloletého, zodpovedá za plnenie tejto povinnosti zástupca dieťaťa (§ 51 ods. 3)

     Podľa § 56 ods. 1 písm. a) priestupku na úseku verejného zdravotníctva sa dopustí ten, kto sa bez preukázania závažných zdravotných alebo iných lekárom zdôvodnených prípadoch nepodrobí očkovaniu, vyplývajúcemu z príslušných právnych predpisov, alebo nariadenému očkovaniu. Tohto priestupku v prípade maloletého dieťaťa sa dopustí ten, kto ako zástupca maloletého nezabezpečí plnenie uvedenej povinnosti (§ 56 ods. 1 písm. k/).

      Porušenie povinnosti podrobiť sa predpísanému alebo nariadenému očkovaniu sa môže postihnúť pokutou v súhrnnej výške 331 eur (§ 56 ods. 2).

     Zákon č. 355/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov neustanovuje choroby, proti ktorým je očkovanie povinné. To určuje vyhláška Ministerstva zdravotníctva SR č. 585/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení v znení vyhlášky č. 544/2011 Z. z. a vyhlášky č. 442/2019 Z. z.

     Podľa § 6 vyhlášky č. 585/2008 Z. z.:

    „Očkovanie detí proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, prenosnej detskej obrne, vírusovému zápalu pečene typu B, invazívnym hemofilickým nákazám, pneumokokovým invazívnym ochoreniam sa vykonáva najskôr prvý deň desiateho týždňa života dieťaťa (§ 6 ods. 1).

    „Očkovanie detí proti osýpkam, mumpsu a ružienke sa vykonáva najskôr prvý deň 15. mesiaca života dieťaťa.“ (§ 6 ods. 2)

    „Preočkovanie dospelých proti záškrtu a tetanu sa vykonáva každých 15 rokov.“ (§ 6 ods. 3)

     Prehľad povinného očkovania sa zďaleka nekončí. Vďačíme za to vyhláške Ministerstva zdravotníctva SR č. 442/2019 Z. z. V Zbierke zákonov Slovenskej republiky ju vyhlásili 19. decembra 2019. Účinnosť nadobudla od 1. januára 2020. Ktosi nestrácal čas. Či už bol ministrom zdravotníctva (MUDr. Krajči) alebo hlavným hygienikom.

     Ustanovením § 7 sa určuje rozsiahly súpis povinného očkovania osôb, ktoré sú vystavené zvýšenému nebezpečenstvu vybraných nákaz.

     Nasleduje ešte rozsiahlejší súpis povinného očkovania osôb, ktoré sú profesionálne vystavené zvýšenému nebezpečenstvu vybraných nákaz v § 8. Výpočet takých profesií zahŕňa 6 odsekov, za ktorými nasleduje sľubný ods. 7: „Ďalšie povinné očkovanie osoby v profesionálnom riziku nákazy môže nariadiť regionálny úrad.“

     Je očividné, že nikto z tvorcov tejto inovácie vyhlášky ukladajúcej povinnosť podrobiť sa očkovaniu určitého druhu, si nerobil ťažkú hlavu z toho, že obmedzuje právo očkovaných na súkromný život, a tým ich oberá o ochranu zaručenú Ústavou SR aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Ak niekedy v budúcnosti nastane zázrak a na Slovensku zavládne zdravý rozum, ustanovenia § 7 a 8 vyhlášky určujúcej podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení, môžu okamžite slúžiť ako dôkaz o existencii hygienokracie, formy vlády odstraňujúcej demokratickú formu vlády. Slovensku v skutočnosti nevládne vláda Slovenskej republiky, ale Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky vedený Hlavným hygienikom Slovenskej republiky. Ani tento vplyvný muž však nemá právo presadzovať povinné očkovanie na úkor ochrany zaručenej právu na súkromný život prostredníctvom článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to dokonca ani po tom, ako mu Ústavný súd Slovenskej republiky ustúpil z cesty a odsúhlasil mu porušovanie Ústavy SR vyhláškami Úradu verejného zdravotníctva SR. Právo na súkromie, právo na súkromný život je antitotalitné právo. Jeho účelom je chrániť jednotlivca pred štátnou diktatúrou. Obmedzovaním práva na súkromný život hlavný hygienik posilňuje totalitnú formu vlády. V tejto súvislosti nie je podstatné, či to robí kvôli tomu, aby prispel k budovaniu totalitného štátu, alebo či tak posilňuje vlastnú diktatúru.

     Vláda SR je v tom zdanlivo nevinne. „Za nič nemôže, to všetko Hlavný hygienik.“ V skutočnosti vláda SR môže za všetko, pretože po odhalení takéhoto nehorázneho porušenia Ústavy SR obmedzovaním práva na súkromie na hranici jeho zrušenia by Hlavný hygienik SR mal okamžite prísť o zastávanú funkciu. To by sa malo vo funkcii hlavného hygienika diať s každým novým hlavným hygienikom tak dlho, až by funkciu prevzal človek ochotný dodržiavať ústavu.

     Len na margo, v materiálnom právnom štáte by zhodné malo platiť pre zastávanie funkcie ministra zdravotníctva, v ktorého rezorte dochádza k hrubému a opakovanému porušovaniu základného práva na súkromie obrovským počtom profesií a situácií, v ktorých sa adresáti povinnosti rozšírenej vyhláškou č. 442/2019 Z. z. musia podrobiť očkovaniu.

Ochrana základného práva na súkromie

     Zákon č. 355/2007 Z. z. v znení neskorších predpisov a vyhláška č. 585/2008 Z. z. v znení vyhlášky č. 544/2011 Z. z. a vyhlášky č. 442/2019 Z. z.  predstavujú iba jednu stranu mince z platnej právnej úpravy o povinnom očkovaní. Na protistrane stojí právo na súkromie zaručené článkom 16 a 19 Ústavy SR.

     „Vpravenie očkovacej látky do ľudského tela, ktoré má vyvolať odozvu imunitného systému s dlhodobým efektom, je zásahom do ľudskej integrity.“ (Pl. ÚS 19/14. Nález Ústavného súdu Českej republiky z 27. januára 2015, s. 16 (bod 56).

     Významnú úlohu pri obmedzovaní práva na súkromie v demokratickej spoločnosti predstavuje podmienka verejného záujmu v spojení s požiadavkou nastolenia spravodlivej rovnováhy medzi právom na súkromie a verejným záujmom, kvôli ktorému sa právo na súkromie obmedzuje. Účelom, kvôli ktorému má prednosť verejný, je prevencia prenosných ochorení. Konštrukcia má Achillovu pätu. Vyhláškou sa ustanovuje aj povinné očkovanie proti tetanu, ktorý nie je ochorením prenosným z človeka na človeka. Prehliadaným faktom je, že platná právna úprava ustanovila povinné očkovanie aj tam, kde nejde o prenosné ochorenia, takže spoločnosť niet pred čím brániť. K tomu treba pripočítať povinné očkovania proti ochoreniam, ktoré síce sú prenosné, ale nie je preukázané, že povinne podávané vakcíny sú naozaj spôsobilé účinným spôsobom zasiahnuť v záujme verejného zdravia.

     Pojem „prenosné ochorenia“ zahŕňa širokú škálu ochorení s rôznou mierou pravdepodobnosti prenosu z chorých na zdravých, aj s rôznou mierou závažnosti následkov zapríčinených rozvinutím ochorenia a radom ďalších faktorov. Sama skutočnosť, že ochorenie je prenosné, nelegitimizuje verejný záujem na prevencii jeho šírenia natoľko, aby sa kvôli nemu vždy potlačilo základné právo na súkromie, teda aby komukoľvek kedykoľvek vznikala povinnosť podrobiť sa očkovaniu.

     Pri dosiahnutom stupni poznania v medicíne nemožno zabezpečiť absolútnu úspešnosť ochrany zdravia očkovaním. Počas vývoja lekárskej vedy došlo k stiahnutiu z obehu radu očkovacích látok, lebo sa preukázali, či aspoň vážne podozrenie vyvolali, ich škodlivé vedľajšie účinky. To má za následok, že s očkovaním sa spájajú riziká, aké v prípade povinného očkovania premieňajú očkované osoby na obete zbavené možnosti vlastnej úvahy a vlastného rozhodnutia, hoci na to ich oprávňuje základné právo na súkromie. Inak povedané, majú základné právo, aj ľudské právo, ale odníma sa im možnosť toto právo účinne uplatniť vo svojom záujme.

     Verejný záujem ako rozhodujúce kritérium pre obmedzenie základného práva na súkromie možno dôvodne identifikovať až vtedy a tam, kde je jasne definovaný a preukázaný tento záujem v spojení s ďalším klasifikačným kritériom – kde je preukázaná schopnosť konkrétnej vakcíny účinne pôsobiť v prospech verejného záujmu. Teda tam, kde sa dá prenosu ochorenia zabrániť pomocou konkrétnej vakcíny s dostatočnou mierou štatistickej pravdepodobnosti  („so štatistickou pravdepodobnosťou blížiacou sa k istote“). Ostatné očkovania, po preukázaní, že ide o očkovanie, ktoré sa úspešne dostalo z fázy pokusov a patrí k medicínskym výkonom lege artis, by mali patriť k tým očkovaniam, ktorým sa človek môže podrobiť z vlastného rozhodnutia, so svojím súhlasom.

Pozitívny záväzok Slovenskej republiky

     Z tábora odporcov základného práva na súkromie prehovoril v masmédiách aj docent Peter Kresák, podľa ktorého: „V situácii, v ktorej sa Slovensko v súčasnosti nachádza, je povinné očkovanie nielen možné, ale aj potrebné a ústavne konformné.“ 

     „Situáciu, v ktorej sa Slovensko v súčasnosti nachádza“ vyhodnotil docent Kresák podľa údajov „z druhej ruky“ rozširovaných slovenskými masmédiami.

     Údaje sú značne vzdialené údajom publikovaným o tom istom napríklad vo Veľkej Británii. Podľa správy Britského úradu verejného zdravotníctva dve tretiny všetkých zomretých vo Veľkej Británii, ktorí zomreli na koronavírusovú mutáciu delta, boli zaočkovaní. Očkované osoby majú až trikrát vyššie riziko úmrtia na variant delta ako neočkované osoby.

     O štyri a pol mesiaca neskôr Agentúra pre zdravotnú bezpečnosť Spojeného kráľovstva (UKHSA) zverejnila týždennú správu Vaccine Surveillance obsahujúcu štatistiky o prípadoch COVID-19, hospitalizáciách a úmrtiach podľa stavu očkovania v Británii za posledné týždne. Správa odhaľuje, že od 25. októbra do 21. novembra Briti zaznamenali 833 332 nových prípadov COVID-19. Z toho neočkovaní tvorili 39 percent všetkých prípadov, 34 percent všetkých hospitalizovaných a 19 percent všetkých úmrtí. Zatiaľ čo očkovaní tvorili 61 percent všetkých prípadov, 66 percent všetkých hospitalizácií a 81 percent všetkých úmrtí.

     Reakcia ľudského organizmu na podanie vakcíny je biologická odpoveď na podanie očkovacej látky. Nesúvisí so štátnym územím, ani s členstvom v medzinárodných organizáciách. Nič sa nehovorí o vplyve klimatických podmienok, vody, ovzdušia ani ďalších prvkov životného prostredia. To zakladá dohad o približne rovnakom priebehu ochorenia aj o percente časti populácie, ktorá dostane ochorenie, aj mu podľahne. V tomto prípade je až príliš veľký rozdiel, ktorý vykazujú štátne orgány Slovenskej republiky a štátne orgány Veľkej Británie. Pri zachovaní zdravého rozumu sa nemožno vyhnúť podozreniu, že v lepšom prípade iba v jednom z dotknutých štátov hrubo neskresľujú štatistiky určené na zverejnenie. S pravdepodobnosťou 50 : 50 štatistiky upravujú orgány Slovenskej republiky. No doc. Kresák nepochybuje ani na okamih. Našiel základ pre svoj výklad, v ktorom uviedol:

     „Mám pritom na mysli najmä pozitívny záväzok štátu chrániť životy a zdravie svojich občanov. Či je lepšie plošné povinné očkovanie alebo očkovanie podľa vekovej skupiny, je odborná otázka, na ktorú musia odpovedať odborníci,“ vysvetlil Kresák.

     P. Kresák poskytol nejednoznačné vyjadrenie v tom zmysle, že nie je zrejmé, či „odbornú otázku, na ktorú musia odpovedať odborníci“ spája s medicínskymi odbornosťami, alebo či takú otázku spája s odbornosťou v práve. Ak mu ide o medicínskych odborníkov, veľmi sa mýli. Otázka očkovania podľa skupiny, hoci nie vekovej ale profesijnej, je predmetom rozhodovania Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Thevenon proti Francúzsku (sťažnosť č. 46061/21), čím sa otázka stáva oveľa viac právnou ako medicínskou otázkou.

     Nejasnosť vyjadrenia Kresák spojil s nekorektnosťou vyjadrenia.

     Zavedenie povinného očkovania Kresákovi vyplýva z „pozitívneho záväzku štátu chrániť životy a zdravie svojich občanov.“ O pozitívnom záväzku Slovenskej republiky chrániť právo príjemcov vakcíny na súkromný život Kresák mlčí, no aj on existuje. Aj tento pozitívny záväzok treba brať do úvahy. Inými slovami, treba vážiť pozitívne záväzky štátu pri presadzovaní povinného očkovania vo verejnom záujme s pozitívnym záväzkom chrániť súkromný život povinne očkovaných osôb.

     Pozitívny záväzok je povinnosť štátu prijímať zákony na ochranu základných práv a slobôd zaručených Ústavou SR, resp. na ochranu ľudských práv a základných slobôd priznaných medzinárodnými dohovormi o ľudských právach. Účelom pozitívneho záväzku nie je chrániť záujmy štátu, ale chrániť základné právo a rovnako tak ľudské právo pred všetkými, predovšetkým pred štátom. V prípade pozitívneho záväzku slúžiaceho na ochranu života a zdravia povinným očkovaním nemožno urobiť to, čo urobil docent Kresák – teda zabudnúť na ochranu práva na súkromie, súkromný život v mene verejného záujmu, ktorý stotožnil s „ochranou života a zdravia občanov štátu“. Mimochodom, aj v tomto poňatí ide o účelový nezmysel. Život a zdravie sa predsa nechráni podľa občianstva. Aj cudzinci majú právo na ochranu života a zdravia. Rovnako tak majú plnohodnotné právo na ochranu práva na súkromie, súkromný život.

     A môžeme pokračovať.

     Pozitívny záväzok, ktorý do diskusie o povinnom očkovaní proti COVID-19 vniesol doc. Kresák tak, ako sa mu hodilo, presnejšie tak, aby sa to hodí vláde SR, v posudzovaní ústavnej udržateľnosti povinného očkovania plní inú úlohu.

     Štát, ktorý si plní pozitívny záväzok ochrany zdravia obyvateľov, nemá iba záväzok dbať o prevenciu ochorení, ale aj o ochranu zdravia obyvateľov, ktorí pri povinnom očkovaní utrpia ujmu na zdraví. Aj opatrenia na ochranu povinným očkovaním postihnutých osôb patria k pozitívnemu záväzku štátu. Pred touto možnosťou vo veci PL. ÚS 10/2013 ústavný súd „včas zavrel oči“, vyhol sa jej ústavnému riešeniu a dôsledkom pre rozhodnutie o súlade platnej právnej úpravy povinného očkovania s Ústavou SR.

     Ústavný súd SR tak urobil napriek tomu, že v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:

     „(…) Ústavný súd Slovinska taktiež vyslovil nesúlad zákona o infekčných ochoreniach s Ústavou Slovinska z dôvodu, že zákon neupravuje zodpovednosť štátu za škodu na zdraví v prípade výskytu poškodenia zdravia v dôsledku očkovania. Tento nesúlad však Ústavný súd Slovinska nespojil výslovne s porušením žiadneho konkrétneho článku Ústavy Slovinska.“ (PL. ÚS 10/2013, s. 19).

     Muselo by ísť o absolútny amaterizmus, ak by Ústavný súd SR netušil, že ústavným základom takého rozhodnutia by mohol byť pozitívny záväzok. Ústavný súd SR sa nevyhnutnej otázke vyhol detinským skratom:

     „Čo sa týka zodpovednosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti za škodu (na zdraví) spôsobenú postupom non lege artis, ústavný súd taktiež odkazuje na závery ústavného súdu ku kroku C2 testu proporcionality, kde podrobnejšie analyzoval právnu úpravu zodpovednosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ako aj možnosti odškodnenia poškodeného. K zodpovednosti samotného štátu za škodu na zdraví v dôsledku povinného očkovania v prípadoch, kedy bol postup zo strany poskytovateľa zdravotnej starostlivosti lege artis, avšak došlo k poškodeniu zdravia, ktoré sa nemohlo pri všetkej starostlivosti a lekárskych vyšetreniach vopred predvídať, ústavný súd uvádza, že sú mu známe kompenzačné schémy vychádzajúce z princípu solidarity (porov. The Vaccine Damage Payment Scheme vo Veľkej Británii), avšak ich upravenie v právnom poriadku štátu a ich následná aplikácia je plne v réžii konkrétneho štátu, priestore poskytnutom štátu na uváženie a na diskrécii zákonodarcu konkrétneho štátu. Absencia takejto solidárnej schémy v Slovenskej republike v rámci regulácie povinného očkovania [pri existencii právnej úpravy zodpovednosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti za škodu (na zdraví) spôsobenú postupom non lege artis a ostatných už uvedených „profylaktických“ právnych prostriedkov predchádzania ujme na zdraví očkovaného) nemá vplyv na uvedené závery ústavného súdu týkajúce sa ústavnosti právnej úpravy povinného očkovania a závery vyplývajúce z vykonaného testu proporcionality v užšom slova zmysle.“ (PL. ÚS 10/2013, s. 19).

     Ústavný súd SR vo formuláciách svojich názorov siahol po cudzích slovách, v ktorých sa v tomto prípade sám stratil. Zodpovednosť za ujmu na zdraví spôsobenú poskytnutím zdravotnej starostlivosti non lege artis nemá nič spoločné so zodpovednosťou, aká nastane v prípade ujmy na zdraví poskytnutej lege artis. K prvej ujme na zdraví dôjde chybou lekára, prípadne iného zdravotníckeho pracovníka podieľajúceho sa zdravotnej starostlivosti o konkrétneho pacienta. K ujme pri zdravotnej starostlivosti lege artis dôjde nezávisle od kvality zdravotnej starostlivosti, či dokonca napriek riadne poskytnutej zdravotnej starostlivosti, lebo pravdepodobnostne determinované biologické procesy v organizme chorého „urobia svoje,“ spôsobia, že ľudský organizmus sa zachová atypicky. Kým zodpovednosť za zdravotnú starostlivosť poskytnutú non lege artis je štandardná právna zodpovednosť založená na protiprávnom správaní lekára alebo iného zdravotníckeho pracovníka, zodpovednosť v prípade ujmy na zdraví pri výkone lege artis sa nespája s protiprávnosťou. Ide o neštandardnú právnu zodpovednosť. Tejto zodpovednosti sa vôbec netýka zodpovednosť založená § 444 a n. Občianskeho zákonníka, ani zákonom č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade sťaženie spoločenského uplatnenia, ako to zjavne nezmyselne a pravdepodobne vysoko účelovo tvrdí Ústavný súd SR.

     Zodpovednosť za ujmu na zdraví spôsobenú pri povinnom očkovaní vykonanom lege artis zaťažuje štát. Celkom spravodlivo a opodstatnene, lebo keď sa štát rozhodne, že vo verejnom záujme uloží jednotlivcom povinnosť podrobiť sa očkovaniu a nesplnenie tejto povinnosti vynucuje sankciou (nech už ide o akúkoľvek sankciu), potom musí prevziať zodpovednosť za ujmu na zdraví, ktorá vznikne konkrétnym jednotlivcom v dôsledku nepredvídateľnosti účinkov očkovania zapríčinených pravdepodobnostnou príčinnou súvislosťou očkovacieho zásahu do ľudského organizmu.

     V zásade rovnakom čase, ako sa ústavnosťou úpravy povinného očkovania na Slovensku zaoberal Ústavný súd SR, rozhodoval o ňom aj ústavný súd Českej republiky.

     Ten neprehliadol zodpovednosť štátu za zavedenie povinného očkovania a k veci uviedol:

     „Ak štát určí sankciu pre prípad odopretia povinnosti strpieť vakcináciu, musí sa zamýšľať aj nad situáciou, pri ktorej eventuálne spôsobí výkonom práva očkovanej osobe ujmu na zdraví. Priestor na odškodnenie takej osoby otvára už Dohovor o biomedicíne, ktorý je súčasťou ústavného poriadku a v čl. 24 hovorí o „spravodlivej náhrade“ za „neprimerané poškodenie“ zdravia spôsobené výkonom ustanoveným zákonom. Súčasťou úvah o predmetnom odškodnení môže byť právna úprava náhrady majetkovej a nemajetkovej ujmy v občianskom zákonníku. Nemožno však prehliadnuť, že pri realizácii povinného očkovania ide o lekársky výkon preventívnej povahy, uskutočňovaný v záujme ochrany verejného zdravia, aprobovaný zákonom a majúci mimoriadne široký osobný rozsah a dopad. Tieto okolnosti sťažujú právne postavenie osoby, ktorá môže byť v dôsledku očkovania poškodená na zdraví, a tak je namieste, aby legislatíva zodpovedne zvážila právnu reguláciu inštitútu povinného očkovania proti infekčným chorobám o úpravu zodpovednosti štátu za vyššie naznačené následky. Malo by sa tak udiať tým skôr, že taká právna úprava nie je v iných štátoch nijako ojedinelá.“ (Pl. ÚS 19/14. Nález Ústavného súdu Českej republiky z 27. januára 2015, s. 24).

     Pozitívnym záväzkom štátu sa zabezpečuje ochrana základného práva alebo slobody, ktorá sa obmedzuje. V prípade povinného očkovania obmedzujúci zásah smeruje proti základnému právu na súkromie. V súlade s účelom pozitívneho záväzku je povinnosťou štátu prevziať na seba zodpovednosť, prijať zákon o odškodnení očkovaných osôb postihnutých povinným očkovaním vykonaným lege artis. Právo úvahy akým spôsobom, za akých podmienok a v akom rozsahu štát odškodní obete povinného očkovania vykonaného lege artis nesiaha tak ďaleko, aby štátu poskytol príležitosť pre úvahu, či odškodné vôbec poskytne.

     A znovu môžeme pokračovať.

Pozitívnym záväzkom nemožno odôvodňovať iba zavedenie povinného očkovania. Socialistické nazeranie na jednotlivca stojaceho „na konci nášho úsilia“ musí patriť do minulosti. K notorietam zdravotníckych povolaní patrí poznatok o mortalite toho – ktorého zdravotníckeho výkonu. A tak aj s povinným očkovaním je spätá stochastická pravdepodobnosť komplikácií, ba až úmrtí.

     Docent Kresák je príliš skúsený, príliš rozhľadený ústavný právnik, aby sa dopustil takého veľkého a zároveň triviálneho omylu z neznalosti. Oveľa pravdepodobnejšie je, že sa zavďačuje ministerke spravodlivosti aj s rizikom, že si spôsobí hlbokú ranu na dobrej osobnej povesti.

Zapredaní odborníci?

     Úlohou odborníka, nielen pri hľadaní odpovedí o súlade povinného očkovania proti COVID-19 s Ústavou Slovenskej republiky, ale pri riešení každej otázky súvisiacej s odbornosťou, ktorú má odborník, je nestranne skúmať a vyhodnotiť prekážky na ceste k dosiahnutiu hľadaného riešenia. Odborník, ktorý svoju činnosť podriaďuje objednávke alebo svojmu želaniu zavďačiť sa objednávateľovi v skutočnosti odborne zlyháva, pôsobí proti svojej úlohe odborníka, pretože objednávateľovi prináša falošnú spokojnosť bez potenciálu dosiahnuť vytúžený výsledok. Zvlášť tam, kde o dosiahnutí výsledku rozhoduje nestranný rozhodca.

    Reč neskôr dôjde na to, že práve taký rozhodca sa dostane k slovu pri rozhodovaní o prijateľnosti povinného očkovania proti COVID-19 na Slovensku, kde namiesto osvedčeného Ústavného súdu SR bude konať Európsky súd pre ľudské práva. Ten nemá vecný ani právny dôvod rozhodnúť o veci tak, ako to obvykle a spravidla robí Ústavný súd SR.

Autor:  doc. JUDr. Ján Drgonec, DrSc.

emeritný sudca Ústavného súdu Slovenskej republiky