Odmietol Biden Erdogana na Bali, alebo zabudol, že Turecko je súčasťou NATO?

Keď sa objavili správy o výbuchu v Poľsku tento mesiac, pri ktorom vzniklo podozrenie, že ide o ruskú raketu, americký prezident Joe Biden zvolal mimoriadne stretnutie vo svojom hoteli na Bali, píše SINAN TAVSAN pre spravodajský portál Nikkei Asia.

Na indonézskom ostrove sa zúčastnil na samite skupiny 20 a vyzval tamojších lídrov – tých, ktorí patria do NATO a G-7 – aby prišli a prediskutovali reakcie na výbuch v Poľsku.

Chýbala tvár tureckého prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana. Turecko je plnoprávnym členom Severoatlantickej aliancie od roku 1952, velí jej druhej najväčšej armáde a už 70 rokov chráni južné krídlo aliancie.

Zabudol Biden, že Turecko je krajinou NATO?

Možno je to tak. Keď sa Erdogana neskôr v ten deň pýtali, prečo sa nezúčastnil na stretnutí v Grand Hyatte, nonšalantne novinárom povedal: “Možno nás nemali možnosť zavolať.”

Dodal, že o nič nejde. “Pozývajú nás na dôležité rokovania. Nie je potrebné chodiť na tie nedôležité.”

Alebo to bol zámer?

Alper Coskun, vedúci pracovník Carnegieho nadácie pre medzinárodný mier, ktorý pôsobil ako generálny riaditeľ tureckého ministerstva zahraničných vecí, povedal, že minifotografia NATO – G-7 bola snahou o zobrazenie jednoty krajín brániacich demokraciu a medzinárodný poriadok založený na pravidlách – portrét, do ktorého Biden nechce zahrnúť Erdogana a Turecko.

Táto kalkulácia sa prejavila aj vo vylúčení Turecka z virtuálneho Summitu za demokraciu, ktorý organizujú USA. Biden vo svojich výrokoch pred tým, ako sa stal prezidentom (uviedol Coskun s odkazom na rozhovor pre New York Times uverejnený v roku 2020) označil Erdogana za “autokrata”.

Turecko je však susedom Ruska aj Ukrajiny cez Čierne more a krajinou, ktorá má v rukách vstupné a výstupné kľúče do týchto vôd cez turecký prieliv. Krajina je tiež dodávateľom smrtiacich ozbrojených dronov pre Poľsko aj Ukrajinu; tie majú zásluhu na tom, že zatláčajú postup Ruska.

Jej postoj k vojne na Ukrajine analytici označujú za “proukrajinský bez toho, aby bol protiruský”. Turecko odsúdilo ruskú inváziu a uzavrelo turecký prieliv pre všetky zahraničné námorné prostriedky, čím v podstate obmedzilo ruské námorné posily. Napriek tomu sa krajina nepripája k západným sankciám a zvyšuje svoj obchod s Moskvou, čo vyvoláva medzinárodné rozpaky.

Táto neutralita priniesla Turecku určité diplomatické úspechy, ako napríklad usporiadanie prvého a jediného ministerského stretnutia medzi bojujúcimi stranami, kľúčovú úlohu pri výmene väzňov medzi Ukrajinou a Ruskom a sprostredkovanie obilného koridoru cez Čierne more.

Biden však možno cíti, že Erdoganovo geopolitické balansovanie je príliš náročné.

Namik Tan, bývalý turecký veľvyslanec vo Washingtone, povedal, že vylúčenie z minischôdzky NATO je vypočítavé a odráža Bidenovu politiku voči Turecku.

Tan povedal, že Biely dom bude pravdepodobne “udržiavať osobné vzťahy s Erdoganom na minimálnej úrovni, najmä do tureckých volieb”, ktoré sa musia uskutočniť do júna 2023. Budú tiež dbať na to, aby “nedovolili Turecku ešte viac sa vzdialiť od NATO”.

Administratíva podporila tureckú žiadosť o získanie nových stíhačiek F-16. Akákoľvek dohoda o F-16 však bude podmienená prípadným súhlasom Turecka s prijatím Švédska a Fínska do NATO, povedal Tan.

Z 30 členov NATO zatiaľ iba turecký a maďarský parlament neratifikoval dokumenty týkajúce sa vstupu Švédska a Fínska do NATO. Vo štvrtok maďarský prezident Viktor Orbán oznámil, že parlament krajiny ratifikuje členstvo týchto dvoch krajín v NATO začiatkom budúceho roka.

“Od nástupu Bidena k moci si USA dávali pozor, aby prezidenta Erdogana alebo jeho ministrov nepozvali do Washingtonu na oficiálnu návštevu. Keďže však nemožno prehliadnuť geopolitický význam Turecka a jeho nedávnu dôležitosť v rámci konfliktu na Ukrajine, majú tendenciu obmedzovať rozhovory Biden – Erdogan len v rámci medzinárodných samitov, a to aj čo do obsahu, aj čo do dĺžky trvania,” uviedol Tan.

Z tureckého pohľadu je postoj Washingtonu záhadný. Rozhodnutie USA spojiť sa s ozbrojenými kurdskými skupinami v Sýrii v boji proti takzvanému Islamskému štátu je v Turecku vnímané – vládnucou stranou aj väčšinou opozície – ako zrada. Kurdské skupiny sa považujú za rozšírenie Strany kurdských pracujúcich (PKK), ktorá je medzinárodne označená za teroristickú organizáciu a predstavuje hrozbu pre územnú celistvosť Turecka.

Ukrývanie tureckého moslimského duchovného v USA, ktorého mnohí v Turecku považujú za pôvodcu pokusu o prevrat v roku 2016, neveští nič dobré pre nálady voči USA.

Takéto faktory povzbudili Erdogana, aby dokázal, že Turecko má aj iné možnosti. Jeho administratíva nadviazala pevnejšie vzťahy s Moskvou vrátane nákupu sofistikovaných ruských systémov protiraketovej obrany, čo viedlo k sankciám zo strany USA. Erdogan tiež vyjadruje želanie stať sa plnoprávnym členom Šanghajskej organizácie pre spoluprácu pod vedením Číny, čo dráždi Washington.

Podľa Richa Outzena, bývalého amerického vojenského dôstojníka a úradníka ministerstva zahraničných vecí pre plánovanie politiky, Turecko vždy balansovalo na štyroch stranách, pričom malo možnosti posilňovať vzťahy s Ruskom na severe, s turkickými národmi Strednej Ázie na východe, s moslimskými krajinami na Blízkom východe na juhu a s Európou na západe. Vždy, keď sa zvýši tlak zo západu, Ankara sa prikláňa k tomu, aby ho vyvážila ostatnými priateľmi.

Turecko má však vďaka svojej jedinečnej geografii potenciál slúžiť aj ako brána do ostatných troch smerov. Ak by USA mali voči Turecku skutočný strategický pohľad, Ankara by mohla Washingtonu pomôcť ďalej presadzovať jeho ciele na Blízkom východe, v strednej Ázii, na Kaukaze, na Balkáne, v Afrike a v čiernomorskom regióne.

Za súčasného stavu “to vyzerá tak, že rusko-ukrajinská vojna sťažuje Washingtonu rozhodovanie o tom, ako formovať svoju zahraničnú politiku voči Turecku,” povedal Hasan Gogus, bývalý námestník tureckého ministerstva zahraničných vecí.

V týchto nepokojných časoch sa USA a Turecko, dvaja spojenci v NATO, musia vrátiť o krok späť a nájsť kreatívne riešenia na záchranu vzťahov skôr, ako sa nenapraviteľne pokazia, čo by malo obrovské geopolitické dôsledky pre celý svet.

Nie všetky krajiny zapadajú do Bidenovho rámca dobrých a zlých.

hlavnespravy.sk