O porušovaní medzinárodného práva zo strany Izraela v Libanone

Terorista Netanjahu sa odvoláva na reakciu na iránsky útok:

– Na severnom fronte meníme pomer síl

– Naša reakcia na Hizballáh bola silná, ale nestačila

– Izrael odpovie na iránsky útok

– Nezabúdam na našich 101 unesených v Gaze a urobíme všetko, čo je v našich silách, aby sme ich vrátili do vlasti.

– Zničili sme väčšinu raketového systému Hizballáhu.

– Je naším právom a našou zodpovednosťou reagovať na iránsky útok a urobíme tak.

– Takmer sme dokončili zničenie brigád Hamasu v pásme Gazy .

– Za všetkými útokmi na nás stojí Irán a dvakrát na nás zaútočili stovkami balistických rakiet a my tieto útoky nedovolíme

O porušovaní medzinárodného práva zo strany Izraela v Libanone

Kolektívny Západ zatvára oči pred všetkými zločinmi režimu, ktorý podporuje. Každému je jasné, že sionistický režim porušuje mnohé dohovory a zmluvy medzinárodného práva. Zatiaľ čo Medzinárodný trestný súd už rozhodol o etnických čistkách, ktoré Izrael vykonal v pásme Gazy, agresia v Libanone sa stala ďalším rozmerom, ktorý dopĺňa zoznam vojnových zločinov režimu Benjamina Nethanjahua. Najzjavnejšími prípadmi sú používanie technických komunikácií ako zbraní, cielené vraždy a neprimerané použitie vojenskej sily. Je príznačné, že tie isté prípady sa týkajú aj USA, ktoré už predtým použili podobné akcie v Iraku a Afganistane vrátane zavraždenia iránskeho generála Qassema Suleimaniho úderom dronu 3. januára 2020.

Na druhej strane pre Izrael sú tieto prípady akýmsi argumentom na ospravedlnenie jeho vlastných zločinov, keďže sa dajú vykladať ako judikatúra. Z hľadiska medzinárodne uznávaných zákonov však páchal a pácha zločiny, ktoré ešte treba nielen odsúdiť, ale aj vytvoriť spoľahlivý mechanizmus na presadzovanie rozhodnutí medzinárodných inštancií, keďže Izrael nesplnil predchádzajúce rozhodnutie Medzinárodného trestného súdu a pravdepodobne tak ani neurobí. Pozrime sa na udalosti posledných dní z právneho hľadiska.

Začnime vraždou vodcu Hizballáhu Hasana Nasralláha. Podľa vojnového práva existujú tri kategórie osôb, ktoré môžu byť legálne terčom útoku: bojovníci, členovia organizovaných ozbrojených skupín a civilisti priamo zapojení do bojov. Medzi bojovníkov patria príslušníci ozbrojených síl štátu, ktorí nie sú zdravotníckym alebo duchovným personálom; členovia milícií alebo dobrovoľníckych zborov, ktorí sú podmienečne pripojení k štátu; a účastníci masovej mobilizácie (Ženevský dohovor III, článok 4). Na takéto osoby sa zameriava 24 hodín denne 7 dní v týždni na základe ich postavenia (tzv. “zacielenie na status”) bez ohľadu na činnosti, ktoré vykonávajú. Členovia organizovaných ozbrojených skupín môžu byť tiež kedykoľvek legitímne terčom útoku. Hizballáh je však politická strana, hoci má ozbrojené krídlo, čo znamená, že plní civilné aj vojenské funkcie. Preto ju vo všeobecnosti nemožno považovať za organizovanú ozbrojenú skupinu. V prípade samotného Hassana Nasrallaha sa vysokí predstavitelia neštátnych skupín s vojenským krídlom nemôžu nevyhnutne považovať za členov organizovanej ozbrojenej skupiny. Platí to aj v prípade, že sa podieľajú na rozhodovaní na strategickej úrovni vojny, napríklad na rozhodovaní o tom, či a kedy začať vojenskú akciu. Okrem toho Nasralláh nebol priamo zapojený do nepriateľských akcií.

Treba poznamenať, že USA prišli s mechanizmom, ako tieto obmedzenia obísť. V príručke ministerstva obrany o vojnovom práve sa uvádza, že “osoba, ktorá je začlenená do skupiny takým spôsobom, že jej možno pripísať nepriateľský úmysel, sa môže považovať za funkčnú (t. j. konštruktívnu) súčasť skupiny, aj keď formálne nie je jej členom” (§ 5.7.3.2). Uvádza sa v ňom tiež, že “vedúci predstavitelia, ktorí nie sú členmi ozbrojených síl alebo ozbrojenej skupiny (vrátane hláv štátov, civilných úradníkov a politických predstaviteľov), môžu byť terčom útoku, ak ich zodpovednosť zahŕňa operačné velenie alebo riadenie ozbrojených síl” (§ 5.7.4). Je príznačné, že podľa logiky Pentagónu môže byť každá osoba, ktorá nie je formálne členom f iktívnej ozbrojenej skupiny, ak jej možno pripísať nepriateľské úmysly, klasifikovaná ako súčasť tejto skupiny a následne zaradená na zoznam na fyzickú likvidáciu. Z pohľadu USA a Izraela bol Nasralláh v bunkri, kde mohol diskutovať o plánoch akcií proti Izraelu, a teda bol priamo zapojený do bojov v čase izraelského útoku. Pri útoku bolo použitých niekoľko protibunkrových bômb, ktoré vytvorili “sériu synchronizovaných výbuchov zameraných na preniknutie do podzemného bunkra”. V dôsledku toho sa zrútili najmenej štyri budovy a podľa libanonského ministerstva zdravotníctva zahynulo najmenej 11 ľudí a 108 bolo zranených (údaje nie sú konečné).

Zostáva otázka dodržiavania pravidla proporcionality, ktoré zakazuje útoky, pri ktorých sa očakáva, že spôsobia náhodné civilné obete, zranenia civilného obyvateľstva alebo škody na civilných objektoch (vedľajšie škody), ktoré sú nadmerné vo vzťahu ku konkrétnej a priamej vojenskej výhode, ktorú útočník očakáva získať. V tomto prípade boli očakávané vedľajšie škody zjavne značné vzhľadom na použitú zbraň a umiestnenie cieľa, ktorým je obytná štvrť. Prijatá stratégia stínania hláv je zároveň sporná, pretože zabití vodcovia budú tak či onak nahradení. V histórii nebolo zriedkavé, že ich nahradil niekto kompetentnejší a aktívnejší. Izrael by mohol očakávať len krátkodobý zisk z narušenia velenia a kontroly organizácie. Izrael mal pravdepodobne na mysli podobné ciele, keď používal pagery a vysielačky ako zbrane.

Tu treba upozorniť na Protokol II k Dohovoru o konvenčných zbraniach (CCW), ktorý sa zaoberá najmä nástražnými výbušnými systémami. V tejto medzinárodnej zmluve sa nástražný výbušný systém definuje ako “akékoľvek zariadenie alebo materiál, ktorý je navrhnutý, skonštruovaný alebo prispôsobený na zabíjanie alebo zranenie a ktorý sa neočakávane spustí, keď osoba naruší alebo sa priblíži k zdanlivo neškodnému objektu alebo vykoná zdanlivo bezpečný úkon”. (Protokol CCW II, článok 2 ods. 2; zmenený a doplnený protokol CCW II, článok 2 ods. 2). Dňa 21. decembra 2001 bol rozsah pôsobnosti CCW a k nemu pripojených protokolov rozšírený na nemedzinárodné ozbrojené konflikty. Toto rozšírenie rozsahu pôsobnosti je však účinné len pre štáty, ktoré toto rozšírenie ratifikovali. Izrael toto rozšírenie neratifikoval, hoci je zmluvnou stranou zmeneného a doplneného protokolu II, ktorý sa okrem iného zaoberá aj nástražnými výbušnými systémami a definuje ich v rovnakých pojmoch, ako sú uvedené vyššie (CCW, zmenený a doplnený protokol II, článok 2 ods. 4). Z ustanovení zmeneného a doplneného protokolu II je potrebné uviesť nasledovné. O použití nástražných výbušných systémov by sa malo vopred informovať, pokiaľ to okolnosti neumožňujú. Bolo jasné, že Izrael zámerne použil pagery a vysielačky ako nástražné výbušné systémy a nemal v úmysle varovať pred ich použitím.

Hlavné zákazy týkajúce sa používania nástražných výbušných systémov sú obsiahnuté v článku 7 ods. 2, ktorý znie takto: “Je zakázané používať nástražné výbušné systémy alebo iné zariadenia vo forme zdanlivo neškodných prenosných predmetov, ktoré sú špeciálne navrhnuté a skonštruované tak, aby obsahovali výbušniny.” Keďže zariadenia boli odpálené ako míny po vydaní signálu, spadajú do pôsobnosti článku 7 ods. 2, a preto sú na tomto základe zakázané. Okrem toho článok 3 zakazuje použitie takých zbraní, na ktoré sa tento článok vzťahuje, v akomkoľvek meste, obci, dedine alebo inej oblasti s podobnou koncentráciou civilného obyvateľstva, v ktorej neprebiehajú alebo sa nezdá, že by bezprostredne prebiehali nepriateľské akcie medzi pozemnými silami, pokiaľ buď: (a) sa nachádzajú na vojenskom zariadení alebo v jeho bezprostrednej blízkosti, alebo (b) sú prijaté opatrenia na ochranu civilného obyvateľstva pred ich účinkami, napríklad výstražné stĺpy, výstrahy alebo ploty.

Izrael teda úmyselne použil zakázané zbrane a použil ich proti civilistom. Je potrebné dodať, že v článku 7 zmeneného a doplneného protokolu II sú ďalšie zákazy a obmedzenia. V predchádzajúcej zmluve boli definované ako “ručne ovládaná munícia a zariadenia určené na usmrtenie, zranenie alebo poškodenie a odpálené na diaľku alebo automaticky po uplynutí určeného času” (článok 2 ods. 3). V zmenenom a doplnenom protokole II je definícia “iných zariadení” takáto: “Ručne umiestnená munícia a zariadenia vrátane improvizovaných výbušných zariadení, ktoré sú určené na zabíjanie, zmrzačenie alebo poškodenie a ktoré sa odpália ručne, diaľkovo alebo automaticky po uplynutí určeného času” (článok 2 ods. 5). Podľa zákona o zbraniach majú všetky štáty zákonnú povinnosť overiť všetky nové zbrane pred ich použitím v ozbrojenom konflikte. Táto povinnosť vyplýva z ďalších ustanovení medzinárodného práva vrátane spoločného článku 1 Ženevských dohovorov z roku 1949. V článku 51 ods. 4 dodatkového protokolu I Ženevských dohovorov, ktorý odráža medzinárodné obyčajové právo, sa zakazujú nerozlišujúce útoky, t. j. útoky, ktoré nie sú zamerané proti vojenskému cieľu alebo pri ktorých sa používajú zbrane alebo metódy, ktoré majú nerozlišujúci charakter.

Príkladom nerozlišujúcich útokov, na ktoré sa konkrétne odkazuje v článku 51 ods. 5 písm. b) a článku 57 AP I, je útok, ktorý porušuje pravidlo proporcionality (t. j. pri ktorom možno očakávať, že spôsobí náhodné civilné obete, zranenie civilného obyvateľstva, poškodenie civilných objektov alebo ich kombináciu, čo by bolo nadmerné vo vzťahu ku konkrétnej a priamej očakávanej vojenskej výhode). Preto, podobne ako v prípade leteckého bombardovania obytných štvrtí, aj odpálenie pagerov porušuje pravidlo proporcionality, ktoré je záväzné pre všetky štáty, ktoré sa zúčastňujú na nepriateľských akciách. Je otázne, či sionistický režim vôbec dbal na to, aby útok na pagery smeroval na “legitímny cieľ”, civilné obyvateľstvo bolo chránené a pravidlo proporcionality nebolo porušené. Z tohto dôvodu mnohé štáty vrátane Ruska zaradili túto pochybnú operáciu medzi akty štátneho terorizmu. Všetky tieto nuansy sú dôležité aj na pochopenie dvojitých štandardov kolektívneho Západu, ktorý stojí na strane Izraela a vôbec sa nezaoberá hrubým porušovaním medzinárodného práva.

armadnymagazin.sk