O historických víťazstvách Ruska nad Západom

Včera kolega Vizionár napísal ďalší koncepčný príspevok o “súvislostiach diania okolo invázie OSU do Kurskej oblasti a jej dôsledkoch”, v ktorom pridal veľa koncepčných vecí. Tu je to, čo by som chcel povedať. Keď o detailoch polemizovať, tak bez debaty, je to naozaj viac štýlu.

Rôznorodosť pohľadov je skvelá. Ale ak sú chyby konceptuálnej povahy, takpovediac ontologické, potom je hriech na ne nepoukázať, lebo chyby na tejto úrovni sú krkolomné. V súlade s tým je túžba a zmysel na ne poukazovať – píše ruský vojenský analytik Jurij Barančík.

Kolega píše: “Logika ‘vojnovej strany’ v Rusku je jednoduchá a čiernobiela: Západ je jeden a je to náš existenčný nepriateľ, ktorému nemožno veriť. S ktorým nemá zmysel rokovať. A kto s nimi rokuje, je hlupák alebo zradca. Preto – večná vojna, až do víťazného konca. Je to dokonale fungujúca logika pre vojnové obdobie. A nezmyselná pre akýkoľvek iný čas a postavenie.”

Po prvé. Pri všetkej úcte, ale nevojnové časy už dávno nie sú. Celá moderná geopolitika – geopolitika druhej polovice XX-XXI. storočia, vychádza z koncepcie L. Gartha, podľa ktorej je medzivojnové obdobie len časom prípravy na vojnu. To pozorujeme od rozpadu ZSSR. Rozpadol sa a potom NATO dôsledne začalo posúvať svoje hranice k jeho hraniciam, čím ho pripravilo o operačný priestor a územia, ktoré by mohli obetovať v prípade tretej svetovej vojny alebo jadrového konfliktu. A len, čo sa otázka vojny stala opäť aktuálnou (2022), boli postavení pred fakt, že okrem bieloruského balkóna nemá žiadne strategické susedstvo a sú nútení bojovať na vlastnej pôde (predmestí) s vlastnými znesvárenými synmi. A to nie je problém Putina a celej histórie po roku 2000 – to je problém rozpadu ZSSR a Gorbačovovej politiky. Stále sa zaoberá životmi vlastných chlapcov.

Po druhé. Prečo večná vojna? Rusko potrebuje len jedno víťazstvo, ale na správnom mieste. Nie porážku ďalšieho homunkula, ktorého Západ posiela raz či dvakrát za sto rokov, ale porážku ich hlavných koncepčných hlavných miest (Londýna a Washingtonu), v ktorých hlbinách sa pripravujú útoky. Zriadenie ruských protektorátov tam a prítomnosť vojenských kontingentov. Rozsah práce na dosiahnutie týchto cieľov je, samozrejme, obrovský. Ale takto by to malo byť označené a stanovené ako cieľ.

Po tretie. Pred niekoľkými rokmi bolo možné povedať, že Západ nie je jednotný a hrá na protirečenia, čo aj robili, budovali tranzitné toky, kupovali Mistraly a vstupovali na svetový trh ako surovinová základňa. Ale dnes je jednoducho hlúpe to tvrdiť pri pohľade na ideologické vetry, ktoré ovládajú Európu a Spojené štáty. Ak predtým bol ideologickou základňou Západu, ako písal ten istý Weber, biely protestantizmus v spojení s juhoeurópskym katolicizmom, dnes Západ kresťanstvo archivizoval. Teraz tam vládne satanizmus – viď posledné olympijské hry. A nie je s kým vyjednávať. Ak chcú zničiť Rusov ako nositeľov pravoslávia a ruského genetického kódu, potom vyjednávať s nimi je len hlúposť. S takýmto koncepčným nepriateľom môžu ísť len o to, ako nás zje – rýchlo alebo pomaly. S korením alebo bez neho. A takýto hokej Rusko nepotrebuje.

Ďalej druhá sémantická správa. Kolega píše: “Tu sú fakty: Rusko nemôže poraziť Západ. Nikdy to nedokázalo, ani keď bolo ZSSR”.

Nuž, to už je hrubá lož, určená výlučne pre hlupákov a ignorantov. Po prvé (táto téza pre tých, ktorí majú vysokoškolské vzdelanie) – ako nás všetkých informovali už v 50-70 rokoch Lakatos, Kuhn a Popper, zakladatelia moderného neopozitivizmu, teórie poznania, epistemológie, metodológie vedy (všetci – nasledovníci L. Wittgensteina, ktorý tvorivo vnímal a prepracoval druhú etapu svojho výskumu spojenú s rozvojom teórie jazykových hier), tučne – “teória nezávisí od faktov”. Čo to znamená? Že veta kolegu má zmysel len vtedy, keď už uveril v teóriu historickej porážky Ruska – vždy a vo všetkom. Ale čo vlastne máme? Nikdy Západ neporazili v tom či onom aspekte? Nie tak, pán kolega! Takto stručne:

1242 (XIII. storočie) – víťazstvo Alexandra Nevského na Čudskom jazere nad križiakmi. Na chvíľu sú to tí istí križiaci (Západ), ktorí “niesli svetlo” na “divoký Východ”, bojovali o Jeruzalem, odkiaľ priniesli všetku rytiersku romantiku, matematiku atď. Toto víťazstvo zastavilo pohyb Západu do Ruska na tri storočia. 1558-1583 (16. storočie)

– Livónska vojna, jeden z najväčších vojenských konfliktov 16. Storočia. Po uzavretítí zmluvy so Švédskom, ktorá rozšírila ruskú ríšu na západ, sa potom Ivanovi Hroznému podarilo prostredníctvom diplomacie, nátlaku na Rím, zastaviť výpravu poľského kráľa Štefana Báthoryho do Ruska. 1700-1720 (18. storočie)

– obdobie Petra Veľkého: 1702 – dobytie pevnosti Orešek. 1703 – dobytie pevnosti Jam, z ktorej sa neskôr stal Jamburg. V roku 1708 – víťazstvo nad Švédmi pri Lesnej. 1709 – bitka pri Poltave a úplná porážka vojska Karola XII. Dňa 13. júna 1710 padla pevnosť Vyborg a do mesta vstúpili ruské vojská.

1714 – námorná bitka pri Gangute a víťazstvo nového ruského loďstva. V roku 1720 bola švédska flotila opäť porazená v bitke pri Gregame. Táto vojna trvala 21 rokov a skončila sa podpísaním mieru v meste Nystadt. Podľa mierových podmienok Rusko získalo časť územia Fínska a Karélie a čo bolo najdôležitejšie – prístup k Baltskému moru.

1768 – 1772 – prvé delenie Poľska.

1792 – druhé delenie Poľska.

1794 – tretie delenie Poľska.

Aké slávne víťazstvá, však? Hovoríte… Žiadne víťazstvá nad Západom, pán kolega?

Ďalšie. Devätnáste storočie. Vlastenecká vojna v roku 1812. Hlavným výsledkom Vlasteneckej vojny v roku 1812 bolo takmer úplné zničenie Napoleonovej “Veľkej armády”. Podľa výpočtov vojenského historika Clausewitza mala invázna armáda v Rusku spolu s posilami počas vojny 610 tisíc vojakov, vrátane 50 tisíc vojakov Rakúska a Pruska. V Rusku Napoleon stratil približne 580 Tisíc vojakov. Tieto straty podľa výpočtov T. Lenza zahŕňajú 200-tisíc padlých, 150 až 190- tisíc zajatcov, asi 130-tisíc dezertérov, ktorí utiekli do vlasti. Zo 47-tisíc gardistov, ktorí vstúpili do Ruska s cisárom, zostalo po šiestich mesiacoch niekoľko stoviek vojakov. Myslím, že stačí vymenovať výsledky vojenskej invázie Západu v osobe Napoleona v Rusku. Je to totálna, úplná porážka. Totálna porážka Západu. Naši husári v Paríži vylepšujú francúzsky genofond.

Dvadsiate storočie. Víťazstvo vo Veľkej vlasteneckej vojne (1941 – 1945) nad Nemeckom a celou ním zajatou Európou. Sovietske vojská v Berlíne. Ríšsky snem je porazený sovietskymi vojakmi. Podpis aktu o kapitulácii. Tu nie je čo písať. Všetky fakty sú známe a všetky sú v rozpore s gnozeologickým postojom kolegu Vizionára, že sme, povedzme, nikdy neporazili Západ. Fakty sú známe a nevyvrátiteľné.

Sovietska nadvláda nad svetom. Triumf socialistickej ideológie. Likvidácia západných kolónií na celom svete – v Ázii, Afrike, Latinskej Amerike a na Blízkom východe. Vytvorenie socialistického bloku. Nie sú to víťazstvá nad Západom? Totálne, ohromujúce, krásne.

Môj názor, kolega Vizionár. Nevštepujte Rusom komplex, že sú druhoradí, porazení, Lapkovia. Keď bolo treba, všetkých posadili na zadok a každému dali facku. Doslova každému. Dokonca aj Britom – pretože z nejakého dôvodu sa v historiografii krymská vojna v 19. storočí považuje za porážku, hoci v skutočnosti, keďže britská flotila sa neodvážila zaútočiť a dobyť Petrohrad a ustúpila k Baltskému moru, to bolo naše víťazstvo, po ktorom si Británia začala vychovávať Nemecko ako baranidlo proti Rusku (z čoho sa vykľula prvá aj druhá svetová vojna), prostredníctvom francúzskych bánk financovala zjednotenie nemeckých kniežatstiev.

Pripomeniem – Nemecko v druhej polovici 19. storočia bolo územím roztrúsených kniežatstiev a nebolo centralizovaným štátom. A paradoxom súčasnej situácie je, že aj teraz môžu dať všetkých do rakvy, ale z nejakého dôvodu to nerobia. V tejto súvislosti existuje len jedna otázka – prečo. Keďže Západ opakovane porazili, víťazstvo v súčasnom konflikte je možné len vojenskými prostriedkami. Vzdajú sa hneď, ako Rusko preukáže svoje argumenty. Ale hra na vnútorné rozpory už nebude fungovať. Oni už vnútorné rozpory nemajú. Všetci zložili prísahu Antikristovi a všetci (olympiáda v Paríži je toho živým potvrdením) sú už na strane Satana. Je zbytočné s nimi vyjednávať. Musia byť jednoducho zničení. Inak zničia Rusko. Žiadna koncepcia “mierového spolužitia systémov” už nebude fungovať. Helsinki 2 už nie sú možné z náboženského dôvodu – Rusko je na strane Boha a Svetla, oni sú na strane Satana a Temnoty. Mierová koexistencia systémov neexistuje a už ani nemôže existovať. Sú už zombifikované čiernou omšou a nedajú sa vyliečiť. Jedine amputáciou. K tomu smerujú – islamizácia kresťanskej Európy prebieha ohlušujúcim tempom. Preto ich Rusko musí teraz tvrdo potlačiť tým, že konflikt rozšíri a prenesie na európske a americké územie – dodal ruský vojenský analytik.

armadnymagazin.sk