NOTORICKÉMU KLAMÁROVI NAKONIEC NEUVERÍ NIKTO III – KAUZA NOVINÁRI

Naši predkovia múdro vraveli, že ako sa do hory volá, tak sa z nej ozýva. Keď novinári manipulujú, klamú, zavádzajú a šíria jednostrannú propagandu, nemôžu sa čudovať, že občania sa búria nielen proti režimu, ktorému novinári slúžia, ale aj proti sluhom samým.

Dňa 27.9.2019 vznikol na Facebooku profil s názvom Svet médií. Zameriava sa na prácu slovenských médií a novinárov. A poukazuje na prešľapy, ktorých sa slovenskí novinári, žiaľ, pravidelne dopúšťajú.

Jeden z príspevkov z 24. marca tohto roku poukázal na dvojtvárnosť novinára v súvislosti s tým, keď si RTVS „dovolila“ odvysielať reportáž o nežiadúcich vedľajších účinkoch po očkovaní AstraZenecou s následkom smrti. Do parlamentu sa na kandidátke OĽaNO dostal okrem inteligenciou hýriaceho Jozefa Pročka, Romany Tabak aj bývalý novinár Kristián Čekovský. Dnes je predsedom parlamentného výboru pre kultúru a médiá. Pripnutá reportáž, ktorú ako mladý novinár pán Čekovský absolútne nezvládol, pobavila každého, kto si ju pozrel. Dnes tento nespochybniteľný pilier slovenskej žurnalistiky pracuje na zmene zákona o RTVS, aby novinári ako Zuzana Kovačič-Hanzelová z tejto ustanovizne neodchádzali. Áno, aj ona voľakedy pracovala v RTVS, rovnako ako Lucia Ďuriš-Nicholsonová.

Kritika má vtedy význam, ak jej adresáta poučí zo svojich chýb. Už som to raz spomínala a poviem to opäť: Kritika do vlastných radov je najťažšia, ale potrebná.

Svet médií sa kriticky vyjadril (27. 3. 2021) aj na adresu Moniky Tódovej a nazval ju „kráľovnou manipulácie“. Autori upozornili na to, že „najhoršie je, keď hodnotiace úsudky začneme vydávať za fakty“. Áno, na Slovensku sa žurnalistika zvrhla na propagandu. Tódová je kapitánkou vlajkovej lode propagandy vydávanej za žurnalistiku. Už niekoľkokrát bola prichytená pri lži a klamstve. Lenže pre ňu to nie je dostatočným dôvodom, aby sa občanom ospravedlnila. Skôr v tomto štýle pokračuje ďalej, zato oveľa húževnatejšie. Pri manipulácii s verejnou mienkou po vynesení rozsudku v kauze vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej, keď zverejnila pomer hlasovania senátu ohľadom Kočnerovej viny, si na Slovensku vyslúžila obdiv. V Čechách sa právnická obec doslova zhrozila. Tódovej tvrdenie, že senát hlasoval 2:1, vyvrátil samotný predsedu Špecializovaného trestného súdu Ján Hrubala.

Besnenie, inak sa to ani nedá nazvať, v prípade prešetrenia kauzy únosu Vietnamca, keď si Maroš Žilinka „dovolil“ uzavrieť vyšetrovanie s tým, že Slovenská republika neporušila žiadne práva Trinh Xuan Thana, bolo ukážkou nespokojnosti tých, ktorí boli zvyknutý vynášať rozsudky bez súdu. V tomto momente a po tomto vyjadrení sa generálny prokurátor dostal na čiernu listinu novinárov bývalého hlavného prúdu a stala sa z neho doslova štvaná zver. Slovami cynika, skrátka si to „chalan u nich pokazil“. A to nemal, ako sa zdá, pretože protežantom Moniky Tódovej je Daniel Lipšic. Vlastne ona sa stala jeho hovorkyňou a najnovšie poskytuje podobné služby aj kajúcnikovi Makóovi. Dopravnú nehodu, ktorú Lipšic, dnes už špeciálny prokurátor spôsobil, komentovala asi takto: „Veď každému sa takáto nehoda stať môže a Daniel Lipšic a jeho kariéra by nemali trpieť za to, že mu opitý dôchodca skočil pod auto“.

Maroš Žilinka, ktorý je chybou tohto ich systému, sa príkladne a fanaticky drží zákona. To je niečo, čo slovenskí novinári neodpúšťajú. Generálny prokurátor bez toho, aby cítil podporu ľudí, opakovane dokazuje, že svoje rozhodnutia prijíma v súlade so zákonom. Je dosť možné, že štvavá kampaň proti jeho osobe ešte len nadobudne gigantické rozmery. Kým bude na Facebooku sledovanosť profilu Daniela Lipšica násobne vyššia ako profilu generálneho prokurátora, Slovensko môže prísť o jediného človeka v ústavnej funkcii, ktorému záleží na materiálnom právnom štáte. Likvidácia nielen tejto ústavnej inštitúcie, ale aj Maroša Žilinku bude pokračovať. Jednou z možností, ako zachovať Žilinku v kresle generálneho prokurátora, je zásadné zvýšenie sledovanosti jeho profilu na Facebooku. Áno, znie to možno absurdne, no až sem sme sa dopracovali aj vďaka produkcii takých veličín slovenskej žurnalisticky, akou je pani Tódová. Zvýšenie sledovanosti Žilinkovho profilu bude neklamným znakom toho, že občania si vážia jeho odvahu vykonávať funkciu v súlade s právom bez politickej korektnosti a príslušnosti. Človek by až povedal, že Maroš Žilinka nemá pud sebazáchovy. Svojím konaním riskuje nielen stratu funkcie. Ak proti nemu stojí koalícia médiá – Lipšic v hre je jeho úplná ľudská dehonestácia a profesionálna likvidácia. Katastrofa nastane vtedy, keď sa doňho ako supy pustia médiá, pre ktoré je už teraz neprijateľný.

Existuje ešte stále veľká skupina ľudí, ktorá dôveruje dávno diskvalifikovanej Monike Tódovej. Majú ju zafixovanú ako novinárku, ktorá odhaľovala špinavosti, poukazovala na prešľapy politikov a vynášala na svetlo sveta rôzne kauzy. Dokonca ju mnohí vnímajú ako nezaujatú, aj keď sa v minulosti považovala za opozičnú novinárku. Tak ostala v ich pamäti zafixovaná dodnes a mnohí si myslia, že naďalej ostala bojovníčkou proti vláde. Teda aj proti súčasnej vláde. Takto nastavený konzument informácie nekontroluje obsah, spolieha sa na to, čo si pamätá z minulosti. A keďže v minulosti sa táto novinárka preslávila tvrdým, i keď v mnohých a v mnohých a v mnohých prípadoch jednostranným bojom proti „vláde“, táto spomienka v hlavách čitateľov prevláda. Preto jej dôverujú.

Príkladom toho, ako manipuluje, je jej rozhovor s Ľudovítom Makóom. Najznámejší kajúcnik na Slovensku, ktorý sa sám priznal k porušovaniu zákona, okrádania nás všetkých o naše peniaze. S ľahkosťou priznal úplatkárstvo a korupciu, krytie týchto praktík z pozície, z ktorej ju mal potláčať. A teraz dostal priestor v podcaste a aj v článku. Obe dielka sú ovenčené menom pani Tódovej. Človek s kritickým myslením sa nutne musí zamyslieť nad otázkou, prečo to robí? Prečo dáva taký priestor tomuto človeku, ktorý zneužíval svoju funkciu a sám sa priznal ku korupcii? Veď doteraz nenechala nitku suchú na nikom, kto bol len podozriví zo spáchania trestných činov súvisiacich s korupciou.

Jednou z možných odpovedí, prečo tak kriticky vystupuje proti Marošovi Žilinkovi a tak nekriticky pristupuje ku kajúcnikovi Makóovi, je zotrvanie tejto vlády pri moci. Zrejme má osobný záujem na tom, aby eliminovala všetko, čo by mohlo viesť k jej pádu. Nikdy sa novinárom nedarilo tak, ako dnes. Dnešná vládna verchuška sa k moci dostala v spolupráci s novinármi. Niekdajší lídri opozície si nekriticky osvojovali všetko, čo padalo z úst novinárov. Dôvod, prečo to robili, bol jednoduchý. „Lebo Smer“, je večne živý a platný argument, všakáno?! A aj keď novinárom nevyšlo nastolenie svetlejších zajtrajškov v podobe strán, ktoré protežovali (PS/Spolu a Za ľudí), vznikla tichá dohoda s touto vládnou garnitúrou. Pokračuje sa tam, kde novinári prestali. Pri Smere a pri Ficovi.

Volebný systém na Slovensku dáva šancu iba politickým stranám s výrazným lídrom schopným strhnúť dav na svoju stranu a tak získať viac kresiel v Národnej rade SR. Skrátka, na chrbte lídra a vodcu strany sa do parlamentu dostanú viacerí. Novinári v kooperácii so súčasnou vládnou garnitúrou vedia, že v prípade odstavenia Fica, Smer nielenže nezíska väčšinu v parlamente, ale dokonca sa môže stať, že sa do parlamentu ani nedostane. Okrem Fica tam totiž žiadna iná výrazná osobnosť nie je. Samozrejme, nezabúdame na Ľuboša Blahu, lenže on skôr rozdeľuje voličov Smeru, než spája. Pre mnohých je dosť kontroverzný.

Plán odstavenia Smeru pokračuje. Jedným z prostriedkov, prostredníctvom ktorého má byť zo slovenskej politickej scény vymazaný tento „hnus“, je zatvorenie Roberta Fica „za kater“. To však súčasná vláda dosiahne iba a výlučne tak, ak niekto urobí z kajúcnika Makóa svätca. A na to, ako sa zdá, sa prepožičala Monika Tódová.

Tu nejde o obhajobu Smeru ani Roberta Fica. Nejde ani o dehonestáciu Moniky Tódovej, ani Ľudovíta Makóa. Rozsudok o vine a treste na Slovensku ešte stále vynášajú súdy. Ide o poukázanie na prostriedky, ku ktorým sa siaha, ak sa s vládnou mocou spojí novinár. Ak niekto porušil zákon, musí si za svoje konanie zodpovedať. Aj v prípade, ak by išlo o trojnásobného premiéra štátu. Musí sa to však uskutočniť formou, ktorú dovoľuje trestné právo a na základe dôkazov, ktoré sú orgány činné v trestnom konaní povinné zabezpečiť. Slovo kajúcnika, aj keď sa ho nejaká novinárka všemožne snaží ukázať v dobrom svetle, na odsúdenie bývalého predsedu vlády stačiť nebude.

Novinári sa už niekoľkokrát prepočítali, ich predpovede nevyšli a ich túžby sa nesplnili. Slovensko nie je krajinou, kde niekoľko novinárov určí smer, ktorým sa máme všetci svorne vybrať. Médiá hlavného prúdu už dávno nie sú smerodajné. Svoju úlohu o informovaní občanov si pomýlili s hlásaním propagandy. Presne na tieto prešľapy poukazuje aj vyššie spomenutá stránka na Facebooku (Svet médií). Predkladá svojim sledovateľom chyby, ktorých sa dopúšťajú novinári. Tragédiou doby je, že nie je známe, kto za touto stránkou stojí. To je mementom, že sloboda prejavu garantovaná ústavou ešte nezaručuje občanovi (osobnú) slobodu po samotnom prejave.

Jedna lastovička leto síce nerobí, ale je osviežujúce vidieť, ako sa aj medzi novinármi postupne niektorí prebúdzajú. Tí, ktorí si uvedomujú zlyhanie novinárskej obce. Lebo niektorí občania už prekukli médiá a zistili, že im nielen podsúvajú propagandu, ale v záujme presadzovania svojho svetonázoru klamú dnes a denne. Odvracanie sa občanov od médií, ich nasrdenosť a znechutenie si počas protestov pred Národnou radou SR v plnej paráde užil štáb televízie Markíza. Snáď sa tí novinári nedopustili ďalšej chyby: Dúfam, že sa tým občanom nedivili! Ich správanie bolo iba vyústením toho, ako sa cíti občan, keď ho klamú a zavádzajú.

P. S.: A propos, vážení novinári! Ako je na tom laureát novinárskej ceny Európskeho parlamentu Julian Assange? Či jeho osud už nikoho nezaujíma, Makó je dôležitejší…

AUTOR: Judita Laššáková