NOTORICKÉMU KLAMÁROVI NAKONIEC NEUVERÍ NIKTO II – KAUZA POLITICI

Klamali ráno, klamali na obed, klamali večer. Klamali ľuďom a klamali aj seba samých. A robia to naďalej. A keď sa proti tomu ľudia búria, tak im ešte aj sprosto nadávajú. Vitajte na Slovensku, v krajine, kde sa klamstvo stalo oficiálnou štátnou politikou.

Včerajšie zamyslenie nad útrapami výtvarného umelca dnes môže plynule prejsť do úvah o dôveryhodnosti slovenských politikov. Peter Kalmus v minulosti aj minulý týždeň osviežil za výdatnej pomoci médií mysle čitateľov jemne povedané protirečivými výrokmi. Dopúšťa sa toho pravidelne a tomu priamo úmerne zodpovedá aj jeho dôveryhodnosť.

Podobne bledé sú vyhliadky dôveryhodnosti našich politikov, ak je reč o takzvanej covid kríze. Spočiatku sa problému nie veľmi venovali, no odrazu v ich radoch nastala panika. Potom zasadlo konzílium odborníkov, lebo bolo potrebné hľadať a nájsť riešenie. A zrodila sa myšlienka očkovania. Vraj, podržme sa, je to najlepšia prevencia. Od tej chvíle politici ako posadnutí presviedčajú občanov, aby sa dali zaočkovať. Aby boli zodpovední k sebe a k svojmu okoliu. Aby chránili seba, druhých a dokonca týmto zodpovedným prístupom prispeli k tomu, aby už nedochádzalo k zatváraniu ekonomiky. Politici sľubovali zodpovedným slobodu. Zodpovední sú, pochopiteľne, zaočkovaní. Nezaočkovaní sú zlí a sú na vine všetkému. A dokonca sú vraj nezodpovední. Za vinu im je kladené zvýšenie krivky nakazených, každý hospitalizovaný je ich obeťou a septembrový lockdown tiež. Pardon, zabudla som dodať, ten „pripravovaný“ septembrový lockdown.

Politici niečo sľubovali a časť občanov im uverila. Cynik by povedal, že tak im treba, ak verili politikom. Dnes mnohé štáty skloňujú „povinné“ očkovanie. Ako jedinú možnosť vykúpenia sa z tejto pliagy. Niektorým, medzi ktorých sa radím tiež, nie je celkom jasné, prečo by sme mali veriť politikom. Jeden po druhom padajú všetky nimi skloňované argumenty v prospech očkovania proti Covid-19. Rozsypali sa ako hrady z piesku, keď sa do nich oprel jemný vánok v podobe správ zo zahraničia. Napríklad o tom, že aj zaočkovaní šíria covid ďalej.

Na Slovensku však naďalej sú nezodpovednými iba neočkovaní. Teda preložené do jazyka slovenského politika a médií: Títo „dezoláti“ ďalej ohrozujú ostatných. Do slovníka slovenského politika a novinára patrí aj to, že iba nezaočkovaní plnia nemocničné lôžka. Preložené z mainstreamového jazyka: Iba nezaočkovaní zaťažujú už aj tak vyčerpané zdravotníctvo. Politici sa aj pri najnovšom vyjadrení o tom, že dve dávky už nestačia a je nutná tretia, správajú, akoby to bolo v poriadku. Lebo preklad znie: Nevydalo, zmýlili sme sa, ale veď už si dvakrát bol, tak toto už nejak dáš, my sme neklamali, len sme sa pomýlili, treba nám však veriť ďalej.

Viacerí, čo od začiatku kriticky posudzujeme vyžadovanie slepej viery v slová a činy politikov, sa nestačíme čudovať. Je faktom, že nás tieto trendy neprekvapujú. Mnohí z nás sú však oprávnene rozhorčení, pretože len prednedávnom sa tu politici bohorovne vyjadrovali k otázkam, o akých nemajú ani páru a výsledok ich rozhodovania je katastrofálny. Nie je to však všetko. Hneváme sa nielen na nekompetentných politikov, ale aj na tých, čo im naleteli a nedokázali ich úbohé lži prekuknúť. Avšak! Mali by sme svoj hnev krotiť.

Kognitívna disonancia zrádza a zvádza každého z nás. Ovplyvňuje naše životy viac, ako si mnohí myslíme a pripúšťame. Málokto si bude chcieť z našich bratov a sestier, lebo oni nimi sú a žiaden politik na tom nič nezmení, priznať, že naletel a uveril prázdnym sľubom plytkých figurín, ktoré sa snažia budiť dojem, že sú štátnikmi. Pre tých, ktorí sa chceli zachovať „zodpovedne“, ako ich k tomu vyzývali a aj vyzývajú politici, začínajú byť tieto hlúpe apely pomaly, ale isto bezvýznamné.

Nie je možné aj naďalej ľudí presviedčať o tom, že politici nám hovoria pravdu, keď v zahraničí už aj mainstreamové médiá píšu o tom, aké sú katastrofálne medicínske štatistiky vývoja zdravia zaočkovaných proti Covid-19. Hlavne správy z najzaočkovanejšej krajiny sveta, z Izraela. Zostať nad vecou a tolerovať názor iného v takej citlivej otázke, akou zásah do integrity tela jedinca bezpochyby je, nie je také jednoduché, ako sa zdá.

Nič už nedokáže zmeniť fakt, že ľudia sú a ešte len budú nedôverčiví. Ani neustále propagandistické opakovanie lži, že každý dobrý a zodpovedný občan sa postaví do radu na vakcínu, ktorú už síce vyvíjajú 30 rokov, no stále ešte nebola klinicky overená na ľudských bytostiach. Zbytočne sa budú niektorí politici tváriť, že im v tejto otázke treba „veriť“. Skeptické nazeranie občanov na tento trend je v poriadku. Veda nemá odpovede na všetko a aj tie odpovede, ktoré dnes má, už zajtra nemusia platiť alebo sa prinajmenšom čiastočne zmenia. Veda je preto vedou, že podrobuje kritickému skúmaniu aj to, čo sa dnes prijíma za pravdu.

Neschopnosť politikov je odmenená odporom občanov. Nie proti očkovaniu ako takému, ale proti tejto konkrétnej vakcinácii. Iba máloktorý politik ovláda umenie sebareflexie a ešte menej vie, čo je to otvorene a úprimne priznať si chybu. Dnes a denne sme konfrontovaní s chybnými rozhodnutiami mnohých z nich. Áno, aj oni sú len ľudia a robia chyby. Lenže z ich strany nevidíme ani len náznak pokusu o nápravu. Preto nikto z nich nás nedokáže presvedčiť, že by sme im mali veriť v tejto dôležitej otázke. Naopak a v úplnom protiklade s realitou sa akoby delením množili politici, ktorí ľuďom vulgárne nadávajú za ich odlišný názor v tejto konkrétnej veci.

Naši politici zmýšľajú približne takto:

„Som za to, aby sa ľudia rozhodovali slobodne. Avšak odpoveď „nie“ pri očkovaní neakceptujem!“

Takéto zmýšľanie je možné prirovnať k niekomu, kto na vás zamáva, keď šoférujete svoje auto. Myslíte si, že potrebuje pomoc, tak zastavíte. Stiahnete okno a on povie, že vaše auto sa mu páči, a preto si ho zoberie. A v žiadnom prípade „nie“ nebude akceptovať, čo zdôrazní tým, že vám pohrozí násilím. V právnej terminológii sa tomu hovorí krádež. V konečnom dôsledku by to mohlo byť kvalifikované skôr ako lúpež, keďže ide o útok na slobodu rozhodovania, ak vás donúti fyzickou silou k odovzdaniu auta. A presne toto robia dnes aj politici: útočia na slobodu voľby jednotlivca.

Politici roky klamali. A keď neklamali, tak sa veľmi často mýlili. A nenasledovala žiadna sebareflexia. Pokazili, čo sa dalo, a nenasledovalo ospravedlnenie. A teraz ľudí násilím, lebo aj psychologický nátlak je násilím, nútia ľudí k tomu, aby obetovali svoje telá na oltár… Ozaj, oltár čoho? Ich neschopnosti a nezodpovednosti? Ľudia sa preto búria, lebo už im neveria. A odpoveďou sú drzé a vulgárne nadávky, ktoré je v tomto ohľade možné kvalifikovať nielen ako zúfalstvo, ale aj ako hrubý nátlak.

Nie, tí občania, ktorí sa nechcú dať zaočkovať proti ochoreniu Covid-19, nie sú „nezodpovední, dezoláti a ani tupelá“. Sú to občania, ktorí stratili vieru v slovo politika. Sú to občania, ktorí sa odmietajú podrobiť vôli cudzích ľudí. Niekoho, kto ich považuje za súčasť svojho feudálneho léna. A chce im nanucovať svoju vôľu. A toto sa občanom nepáči! A to právom. Možno toto presviedčanie niektorí politici aj myslia vážne a sú úprimne presvedčení, že robia štátu a spoločenstvu službu. Lenže ich skutky tomu nezodpovedajú. A preto nech sa nikto z politikov nediví, že im občania neveria. Klamali roky, takže keby teraz aj náhodou hovorili pravdu (čo nehovoria), už im nikto neuverí…

Autor: Judita Laššáková