Nie, vojna na Ukrajine netrvá štyri roky. Začala sa 15. apríla 2014

Viaceré médiá pri výročí vojny opakujú tú istú chybu. Začiatok ruskej invázie vyhlasujú za začiatok vojny na Ukrajine. Je to omyl.

Tento omyl má pritom vážne následky. Skresľuje príčiny vojny, skresľuje zodpovednosť aktérov. A dusí možné riešenia.

Pôsobí to jednoducho. Kto si myslí, že vojna sa začala 24. februára 2022, ten si potom myslí aj to, že bola „nevyprovokovaná a brutálna“. A nakoniec si myslí, že Rusko je ríša zla, s ktorou sa nesmú robiť dohody. Naopak, Rusko musí byť izolované a porazené. Inej cesty niet.

-------> PODPORTE CHOD PORTÁLU DAROM. Len vďaka vašej podpore môžeme tvoriť. Nikto okrem Vás nefinancuje Slovanské Noviny. Patria národu, nie oligarchom. Zatiaľ sa vyhýbame reklamným bannerom aby sme udržali vizuálnu čistotu no náklady na chod máme každý mesiac. Spojme sily a tvorme spolu. Ďakujeme

5.00

vyberte výšku daru

------------------------------------

Je to (akože) logické. Táto logika však vychádza z nesprávnych predpokladov a jej závery sú neplatné.

Vojna na Ukrajine netrvá štyri roky. Trvá, aj keď s prestávkami, dvanásť rokov. Začala sa 15. apríla 2014. Ukrajinská armáda vrátane nacionalistov z pluku Azov vtedy zaútočila na rebelov z proruského Donbasu. Na vlastných občanov.

Formálne to nemala byť vojna, ale špeciálna operácia. Ukrajinská vláda ju nazvala ATO. Anti-terrorist Operation. Proruské skupiny z Donbasu – ukrajinskí občania – boli vyhlásené za teroristov. A mali byť tvrdo, vojenskou silou, potlačení.

Reálne to však neostalo pri špeciálnej operácii ATO. Konflikt prerástol do dlhej konvenčnej vojny. Na jednej strane bojovala Ukrajina vyzbrojovaná a podporovaná Západom (aj so západnými vojenskými inštruktormi v Kyjeve). Na druhej strane bojovali rebeli z doneckej a luhanskej oblasti, ktoré v máji 2014 vyhlásili nezávislosť. A ktoré vyzbrojovalo a podporovalo Rusko (s ruskými vojenskými inštruktormi na Donbase).

Treba pripomenúť, že v apríli 2014, krátko pred rozhodnutím o špeciálnej vojenskej operácii ATO, navštívil Kyjev riaditeľ CIA John Brennan. Americká strana to neskôr potvrdila. Ukrajinskú „protiteroristickú operáciu“ od začiatku podporovali západné tajné služby.

Mala zlomiť odpor ruských a ruskojazyčných menšín z Donbasu. A mala presadiť v celom štáte prozápadnú, atlantickú líniu. Cieľom bol vstup „zjednotenej Ukrajiny“ do NATO – ako to žiadala ukrajinská vláda po Majdane (prevrate). A ako to sľubovali Ukrajine Spojené štáty už od samitu NATO z roku 2008. Na ukrajinských Rusov, na Ruskú federáciu a na jej červené čiary sa nemal brať nijaký ohľad.

Následky ATO boli kruté, hlavne k obyvateľom východnej Ukrajiny. Zomrelo viac ako 15-tisíc ľudí. A viac ako milión obyvateľov východnej Ukrajiny utieklo do Ruska.

V Moskve na jar 2014 rástol tlak na Putina, aby Rusko priamo vojensky zakročilo na Ukrajine – a zastavilo vytláčanie ruských menšín z východnej Ukrajiny do Ruska. Ruské vojenské jednotky boli v bojovej pohotovosti, no nakoniec rozkaz na prekročenie hraníc nedostali. Putin skúšal konflikt riešiť politicky (Minské dohody I, Minské dohody II).

Pokusy o politické riešenie však nemali podporu. Západ ich využil len na pokračujúce vyzbrojovanie Ukrajiny. Po roku 2022 to priznala aj Angela Merkelová.

Jednoducho: NATO malo pokračovať v rozširovaní. Keď to nepôjde inak, tak aj silou. A početné ruské alebo ruskojazyčné obyvateľstvo z východu Ukrajiny malo byť potlačené. Keď to nepôjde inak, tak aj silou.

To boli dve hlavné príčiny vojny na Ukrajine, ktorá pokračuje dvanásty rok.

K obom príčinám výrazne prispela nielen tvrdá línia amerických vlád, ale aj tvrdá línia EÚ. A prispeli k nim aj slovenskí lídri ako Andrej Kiska.

Podporou kyjevskej „protiteroristickej operácie“ išla Únia proti vlastným pravidlám (ochrana menšín, predchádzanie konfliktom). Uplatňovala ich na všetky štáty, ktoré chceli vstúpiť do Únie – s výnimkou Ukrajiny.

Niekto by mohol namietať, že vojna sa nezačala v apríli 2014 ukrajinskou operáciou ATO, ale skôr. Vtedy, keď Rusko po referende anektovalo Krym. A keď hrozil podobný scenár na Donbase, kde Rusko zasahovalo nasadením vojakov v neoznačených uniformách.

Iste. Treba však dodať, že anexia Krymu – pôvodne ruského územia s väčšinou ruského obyvateľstva – prebehla bez bojov. Bola reakciou na prevrat a novú protiruskú politiku Ukrajiny.

Proruskí rebeli z Donbasu obsadili úrady tiež bez bojov. Chceli si vynútiť vyjednávanie a garancie kyjevskej vlády pre miliónové ruské menšiny na Ukrajine. Namiesto vyjednávačov však Kyjev poslal na Donbas delá a tanky.

O necelý mesiac neskôr sa na Donbase konali sporné referendá. Donecká a luhanská oblasť vyhlásili nezávislosť a požiadali o pripojenie k Rusku.

Rusko anexie odmietlo. Namiesto nich žiadalo rokovania a dohody o Ukrajine. Konkrétne, Rusko požadovalo záruky pre ruské menšiny a vojenskú neutralitu Ukrajiny.

Po roku 2015 konflikt zamrzol. Aj vojensky, aj politicky.

Ďalší, druhý zlom sa očakával v roku 2019. Porošenko končil. A favorit prezidentských volieb Zelenskyj v kampani sľuboval ukončenie vojny. To bola jeho hlavná téma. Sľúbil, že sa postará o dohody s Ruskom a o urovnanie konfliktu na Donbase.

S týmto programom v roku 2019 vyhral prezidentské voľby.

Obrat potom naozaj prišiel, no opačným smerom, ako bol sľubovaný v kampani. Ukrajinskí nacionalisti podporovaní Západom trvali na tom, aby prezident pokračoval v politike tvrdej línie.

Po staršom zákaze ruských televízií na Ukrajine nasledovali v roku 2021 rozhodnutia aj o zákaze domácich proruských médií. Prezident Zelenskyj vo februári 2021 dekrétom uvalil sankcie na tri proruské televízne stanice.

Súbežne s proruskými médiami bolo potláčané aj používanie ruského jazyka. Alebo proruské (menšinové) politické strany. Západ, inokedy taký úzkostlivý pri menšinách a ich ochrane, nenamietal. Západ protiruskú nenávisť podporoval.

V tom istom roku, v roku 2021, prišiel tretí zlom vo vojne o Ukrajinu. Rusku definitívne došla trpezlivosť a rozhodlo sa rázne zakročiť. Buď dohodami s tvrdými ruskými podmienkami, alebo vojensky. Ukrajinské elity a západné spravodajské služby sa začali pripravovať na zrážku s Ruskom.

Rusko od jari 2021 zhromažďovalo na hraniciach Ukrajiny značnú vojenskú silu.

Ukrajina a Spojené štáty zas v novembri 2021 podpísali vojenskú dohodu. Nazvali ju charta o strategickom partnerstve. Spojené štáty sa v dohode zaviazali vyzbrojovať Ukrajinu, podporovať jej boj o Krym a Donbas a napokon podporiť jej vstup do NATO.

O mesiac neskôr, v decembri 2021, začalo Rusko vystupovať ultimatívne. Naliehalo na dohody Rusko – Západ o neutralite Ukrajiny, o zárukách pre ruské menšiny z Donbasu a o stiahnutí amerických ozbrojených síl z východného krídla NATO.

Ukrajina aj Západ rokovania o dohodách odmietli. Pristúpili len na sériu stretnutí, ktoré mali Putina varovať pred vojenským riešením.

24. februára 2022 Rusko rozbehlo inváznu vojnu na Ukrajine. Nazvalo ju špeciálna vojenská operácia, hoci sa veľmi rýchlo ukázalo, že nepôjde o operáciu, ale o dlhý vojenský konflikt. O konvenčnú vojnu.

Hneď na začiatku sa jej ešte dalo zabrániť rýchlymi dohodami. Prišiel ďalší zlomový moment. Izraelský premiér Bennett vysvetlil Zelenskému, že sa musí čo najskôr vyhnúť väčšej vojne. Lebo Ukrajina ju nemôže vyhrať. A Západ ju po použití hodí cez palubu, nebude za ňu bojovať proti jadrovej veľmoci.

Zelenskyj pôvodne prikývol. Ukrajina a Rusko začali rokovať o dohode, ktorá by hneď v počiatkoch zastavila vojnu. Jadrom dohody mala byť neutralita Ukrajiny a špeciálny štatút pre východoukrajinské regióny.

Rokovania sa vyvíjali celkom sľubne, no potom, čo do Kyjeva pricestoval na neohlásenú návštevu britský premiér Johnson, sa skončili. Johnson (zrejme podporovaný aj Bidenovou vládou) ukrajinským lídrom vysvetlil, že „kolektívny Západ“ nijaké dohody s Ruskom nepodporí. Nechá v tom Ukrajinu samu, bez záruk, ktoré žiadal od Západu Zelenskyj. Naopak, ak Ukrajina bude pokračovať v boji, Západ jej vraj dodá toľko zbraní a podpory, koľko bude treba.

Zelenskyj nakoniec Johnsona poslúchol.

Po marci 2022 sa presadila téza, že s Ruskom sa rokovať nesmie, dohody sú neprijateľné. Konflikt sa musí rozhodnúť silou, teda víťazstvom Ukrajiny, strategickou porážkou Ruska a sľubovaným rozšírením NATO.

Mali sa o to postarať západné zbrane a financie, obchodné sankcie EÚ (za ktoré bolestivo platia Európania) a ukrajinská armáda.

Odvtedy sa Ukrajina neustále zmenšuje. A jej vyhliadky na členstvo v NATO padajú. Oba ciele – vytlačenie Ruska z Donbasu aj Krymu a následný vstup Ukrajiny do NATO – sa ukázali ako nereálne.

V hre ostal len posledný, mimoukrajinský cieľ: oslabovanie Ruska ukrajinskými rukami. Aj za cenu zničenia Ukrajiny ako suverénneho štátu. Východná Ukrajina je v rukách Rusov. Západná Ukrajina je totálne závislá od finančných infúzií EÚ. Únia platí nielen zbrane a žold (vojnu), ale aj dôchodky, platy verejnej správy, energie… A asi v tom bude musieť pokračovať roky.

Táto chybná, neúspešná a bezvýsledná politika Západu pokračovala až do roku 2025. Nová Trumpova vláda potom priznala farbu – Ukrajina vojnu nemôže vyhrať a Američania za ňu bojovať nebudú. Bol by to hazard s treťou svetovou vojnou a miliónmi mŕtvych. Treba rokovať.

Slová Bennetta z marca 2022 sa naplnili. Ukrajina prehráva, Západ ju zachraňovať nebude. A Rusko má už priveľké straty na to, aby pristupovalo na kompromisy.

Zaklínadlá západných vojnových jastrabov z rokov 2014 a 2022 sa v istom zmysle plnia: nijaké dohody, konflikt sa musí vyriešiť silou.

Nové je to, že Rusi na to už prikyvujú.

Stratégia západných jastrabov sa nakoniec ukázala ako príšerne protiukrajinská. Do veľkej miery aj ako protizápadná a protieurópska.

Táto vojna a vojnová propaganda neviedli len k rozdeleniu Ukrajiny. Viedli aj ku škaredému rozdeleniu západnej spoločnosti, západnej verejnej mienky či západných mocností.

A ostane to tak dovtedy, kým si Západ neprizná pravdu.

marker.sk