Neviditeľné „múry“ alebo kto ich vytvoril na Zemi?

Po návrate z inej cesty sa Alexej a Stepan, ktorých si čitatelia pamätali svojimi príbehmi o takzvanej „zlatej bráne“, „stratenej dedine“ a „zvláštnom petroglyfe“,  podelili so mnou o ďalší príbeh z ciest:

„Asi mesiac po tom, čo sme navštívili jaskyňu s petroglyfom, nás chalani pozvali na cestu do pohoria na južnom Urale. Toto miesto je pozoruhodné svojou krásou vďaka prírodnej krajine a zároveň si tu oddávna vyšliapali cestu ľudia rôznych záľub – speleológovia, výskumníci anomálnych javov, ako aj okultisti a jasnovidci, ktorí považujú jednu z hôr za posvätnú.

Tentoraz sa ma Stepan dlho snažil presvedčiť, aby som išiel. Pravdupovediac, bolo trápne, že iniciátorom všetkých týchto jázd bol opäť Kolumbij alebo Kolba, ako ho volali kamaráti, náš nezabudnuteľný génius s vnímaním života 7-ročného dieťaťa, hoci má nad 30 a má niečo autistické Po návrate z jaskyne s petroglyfom zostal Kolba s týmto výletom nespokojný. Údajne „niečo“ očakával, no nestalo sa. V tomto smere sa v jeho neúnavnej hlave zrodil nový nápad.

Kolba urobil niekoľko výpočtov na základe výskumných prác speleologických expedícií v posledných rokoch, pričom vzal do úvahy starodávnu legendu spojenú s hrebeňom južného Uralu a nakoniec vypočítal pravdepodobnosť, kde a na ktorých miestach by sa takéto „niečo“ mohlo „stretnúť“. A podrobnejšie sa uralské legendy točia hlavne okolo tajomných ľudí – „Bielookého Čuda“ alebo „Divných ľudí“, ktorí žili v týchto častiach podľa príbehov prvých osadníkov.

Jedna z legiend o pohorí Ural hovorí o tomto kmeni, ktorý si postavil obydlie v jaskyniach, modlil sa k neznámemu bohu a nepotreboval nič, kým sa na ich pozemkoch neobjavili cudzinci. Potom údajne ich veľkňaz vykonal tajomný rituál a všetci títo ľudia zmizli z nášho sveta a presunuli sa do inej dimenzie. A ako keby raz za pár rokov sila tohto rituálu slabla a staroveký kmeň sa na krátky čas vrátil na Zem. A na podporu tejto legendy Kolba zozbieral údaje zo správ speleológov o nevysvetliteľných prípadoch, keď sa výskumníci osobne stretli v jaskyniach a na horských svahoch so strašidelnými postavami ľudí, ktorí sa údajne z kameňa vynorili a zmizli v ňom.

Kolba vypočítal túto periodicitu „uvoľňovania“ nepochopiteľných fantómov. A pre väčšiu presvedčivosť vyznačil na mape miesta, kde sa očití svedkovia najčastejšie stretávali s obyvateľmi strateného kmeňa. Navyše, podľa jeho výpočtov sa v blízkej budúcnosti mal uskutočniť nový „príchod“ týchto fantómov. Samozrejme, že Kolba má hlavu génia a je v nej veľa múdrych myšlienok, ale na zdravý rozum nezostáva miesto. Toto ma zmiatlo. Stepan sa ma medzitým na tomto výlete držal ako kliešť. Vysvetlil som mu, že s týmito anomálnymi zónami sa náš život začal podobať paviánskemu zadku – rovnako farebný a neustále v sračkách. Ale môjmu priateľovi je ťažké niečo vysvetliť, ak sa mu v hlave usadil ďalší „nápad“, tentoraz spojený s liečivou vodou.

Ako sa ukázalo, na týchto miestach, na úpätí hôr, je prameň s názvom „Žiarivý prameň“ a voda v ňom bola dlho považovaná za „živú“, teda takmer magickú, so schopnosťou priviesť ľudí späť k životu. Ľudia si túto vlastnosť všimli už v 18. storočí a vedľa prameňa nainštalovali drevený kríž. Za slnečného počasia prameň žiari – odtiaľ jeho názov. Veda vysvetľuje tento efekt tým, že spodná časť prameňa je dláždená bielym kremeňom. Stepan teda zúfalo potreboval túto posvätnú vodu ako antidepresívum proti zlej nálade, ktorá sa môže objaviť bez dôvodu. Navyše som mu povedal, že jeho diagnóza sa u normálnych ľudí lieči sexom.

Smerom na hrebeň Južného Uralu sme sa viezli tromi autami. V jednom šoféroval Iljucha, ktorý dostal „cenný náklad“ v podobe Kolba, v druhom Max a Roman a naše SUV so Stepanom sa pohybovalo s prívesom, do ktorého sme naložili štvorkolky – museli sme na niečom nosiť vodu. Pred vyrazením sme sa s chalanmi vopred dohodli, že ideme len kvôli uzdraveniu a nebudeme sa túlať po horách. Kemp, kde sme si rezervovali miesta, sa nachádzal 3 km od kopca, kde sa podľa Kolbových výpočtov očakával „príchod“ fantómov.

Skoro ráno sme so všetkou výbavou odprevadili chalanov na úpätie tejto hory. Samotný kopec mal navyše kužeľovitý tvar – s dlhým stúpaním, pokrytý kamennými blokmi s ostrými uhlmi, po ktorých nebolo bezpečné pohybovať sa. Chlapci na vrchole museli stráviť 2 noci. Keď sme sa s nimi rozlúčili, vrátili sme sa na základňu, vzali štvorkolky a išli na ďalšie úpätie hory, kde sa nachádzal Žiariaci prameň. A aké šťastie sme mali – v tento deň bolo jasné a slnečné počasie, čo nám poskytlo výhľad na oblohu.

Z kľukatého labyrintu potoka vychádzala modrobiela žiara splývajúca s priezračnou vodou. Možno má tento prameň skutočne liečivé vlastnosti, alebo možno všeliek spočíva v tom, čomu veríme. Po naplnení fliaš vodou sme zvyšok večera strávili na základni. Stretli sme chalanov, ktorí tiež prišli obdivovať krásy južného Uralu. Na druhý deň ráno sme vyrazili na štvorkolkách s novými známymi, no predtým sme sa rozdelili: oni sa museli pohybovať po jednej trase a my so Stepanom po inej. Do večera sa všetci mali stretnúť na určenom mieste, aby sa spoločne vrátili na základňu.

Do stretnutia zostávalo dosť času. A keďže sme už prešli značnú vzdialenosť, rozhodli sme sa so Stepanom občerstviť sa. Našli sme veľký spadnutý strom, prednými kolesami k nemu zaparkovali terénne autá a sadli si na poleno, aby sme sa najedli. Keď sa jedlo skončilo, pokúsili sme sa vyraziť, ale zadné kolesá oboch terénnych vozidiel sa opierali o niečo „pevné“, ale pritom na rovnom povrchu. Čo by tak mohlo brániť pohybu? Keď sme už po stýkrát skontrolovali, na čom spočívajú kolesá a čo im bráni pohybu, stále sme nič nenašli. Dokonca sa pokúšali manuálne presunúť štvorkolky z ich miesta, ale nepohli sa ďalej od kmeňa.

Podobné veci sa stávajú vozidlám, keď sa pokúšate naraziť zadnými kolesami na niečo vysoké, napríklad na betónový obrubník v blízkosti cesty. Ale tu nič také ani zďaleka nebolo. Vyčerpaní sme si sadli na poleno, aby sme si oddýchli. A zrazu som si všimol niečo zvláštne, čo je ťažké vysvetliť: vo vzdialenosti asi 5 – 6 metrov sa hromadil hustý vzduch, ktorý mierne vibroval alebo akoby dýchal. Ale keď som sa pozrel bližšie, všimol som si, že táto priehľadná „stena“ bola trochu zakalená a vyzerala ako celofán s jemnou sieťkou. Keď sme sa na to prekvapene pozreli, stále sme nedokázali určiť, čo to pred nami je?

Stepan sa pokúsil strčiť prst do tohto svinstva. Na dotyk bola efemérna „stena“ niečím elastickým – ako guma na oceľovom podklade, a keď na ňu zatlačíte silnejšie, cítite absolútne nepoddajnú bariéru. Až potom sme si uvedomili, že to nie je nejaká bariéra, ktorá nám bráni odísť, ale neznáma neviditeľná sila prichádzajúca z tejto „steny“. Nevedeli sme, ako zo situácie von. Máme tu nechať terénne vozidlá a vrátiť sa na základňu pešo? Ale bude to trvať celú noc. Alebo stráviť noc v lese v nádeji, že do rána sa tento „plot“ sám rozpustí?

So Stepanom sme skrátka nemali inú možnosť, len sa „zahrabať“ do machu a jesť brusnice. Asi o 40 minút sa ozval hukot štvorkoliek – títo chlapi bez toho, aby čakali na dohodnutej križovatke, sa rozhodli ísť k nám naproti. Hneď ako sa ozvali tieto zvuky, efemérna stena zmizla a my sme mohli opustiť „začarované miesto“ na našich terénnych vozidlách. Keď sme sa vrátili na základňu, porozprávali sme Iljuchovi, Maxovi, Romanovi a Kolbovi o svojom dobrodružstve. Úprimne povedané, tento príbeh ich nijako nenadchol – chlapci dokonca ani neboli prekvapení.

Kolba vysvetlil, že údajne tu, pozdĺž hrebeňa Uralu, prechádza časopriestorová slučka, ktorá sa na určitých miestach stáča do špirály a vytvára portály, cez ktoré sa uskutočňuje komunikácia s inými dimenziami. Na našej planéte je len niekoľko takýchto silných energetických kanálov – v Himalájach, Andách, Antarktíde, v oblasti Bermudského trojuholníka a tu na Urale. Mimochodom, na vrchole hory, čo bola pomerne veľká rovinatá oblasť, narazili na približne rovnakú efemérnu „stenu“. Za touto „bariérou“, akoby cez zahmlené sklo, sa im podarilo vidieť biele tiene ľudí.

Či už to boli obyvatelia prastarého kmeňa, ktorý Kolba hľadal, o tom chlapi mlčali. No v tom momente sa rýchlo zorientovali a začali nahrávať všetko, čo sa dialo okolo. Podívaná trvala asi 4 minúty, potom všetko zmizlo. A pri prehrávaní bola pozorovaná len biela hustá hmla, ktorá v ten deň na vrchole hory vôbec nebola. Naši priatelia zároveň objasnili, že podobné javy s neviditeľnými „stenami“ možno vysledovať v histórii.

V stredoveku sa verilo, že tieto priehľadné bariéry v lese stavali víly, aby nikto nemohol preniknúť do ich kráľovstva, alebo čarodejnice – tie nevpúšťali ľudí na svoje miesta. A dnešní ufológovia sú presvedčení, že tieto priehľadné steny sa objavia po pristátí UFO. Kto (alebo čo?) sa však skrýva za týmito múrmi zostáva záhadou. Ľudia si predsa len nedávno začali uvedomovať, že zďaleka nie sú prví, ktorí žijú na Zemi a zároveň nie sú sami!

Natália Lynská

Preložil: OZ Biosféra www.biosferaklub.info