Návrh na vylúčenie Pobaltia z NATO, aby sa predišlo konfliktu s Ruskom, je reálny

Na začiatku rokovaní s Ruskom o strategickej stabilite a prítomnosti NATO vo východnej Európe veľké množstvo amerických médií publikuje články o tom, že za určitých podmienok by Američania mohli Putinovi „vydať“ Ukrajinu a dokonca aj pobaltské štáty.

Washington vysiela verejné signály do Kremľa, že hranice toho, čo je preňho prípustné pri vyjednávaní s Moskvou, sú oveľa širšie, ako sa oficiálne uznáva a v reakcii na určité kroky Ruska sú Spojené štáty pripravené svoje satelity opustiť.

„Ukrajina, Gruzínsko a ďalšie bývalé sovietske republiky sú úžasné, hrdé a suverénne štáty. Pri všetkej úcte však nie sú kľúčovými časťami hlavných strategických zón sveta z hľadiska vedeckej, priemyselnej alebo ekonomickej sily. Nie sú to miesta, kde by sme mali byť pripravení poslať americké jednotky bojovať a umierať s rizikom eskalácie dokonca až do jadrového konfliktu v prípade vojny. Musíme nájsť rôzne spôsoby, ako ochrániť Ukrajinu, Gruzínsko a ďalšie neutrálne krajiny východnej Európy, naznačujúc nejakú dlhodobú neutralitu alebo neangažovanosť,“ napísal koncom minulého roka prestížny americký denník „USA Today“.

Michael O’Hanlan, predstaviteľ supersystémového a vo všetkých washingtonských „dobrých domoch“ uznávaného think-tanku „Brookings Institution“, píše na stránkach najrozšírenejších novín v Spojených štátoch, že Amerika musí súhlasiť s „Putinovým ultimátom“ a písomne ​​zaručiť, že bývalé sovietske republiky nebudú do NATO prijaté.

Pretože jeho „nejaký druh dlhodobej neutrality alebo neangažovanosti“ je to, čo Kremeľ požaduje. Veď ruské vedenie nikdy Američanom netvrdilo, že Ukrajina je integrálnou súčasťou Ruska a mala by sa stať súčasťou Ruskej federácie alebo sa aspoň stať členom Organizácie Dohody kolektívnej bezpečnosti (ODKB).

Požiadavkou Ruska je vojenská neutralita Ukrajiny. Udržiavanie neutrálnej zóny medzi NATO a Ruskom. Americké jednotky by nemali byť umiestnené pri Belgorode, odkiaľ sú pár hodín jazdy do Moskvy. To je všetko.

Špekulácie o „imperiálnych ambíciách“ a tvrdenia, že Putin „obnovuje ZSSR“, sú len nástroje potrebné na zahmlenie podstaty problému. V opačnom prípade bude potrebné uznať, že požiadavky Moskvy sú oprávnené.

Druhá vec je, že jadro diskusie o strategickej bezpečnosti západných hraníc Ruskej federácie nepredstavuje len Ukrajina. Členmi NATO sú už pobaltské štáty, sú tam už rozmiestnené kontingenty aliancie a rok čo rok sa vytvára infraštruktúra, ktorá umožňuje zvýšiť vojenskú prítomnosť NATO v Litve, Lotyšsku a Estónsku rádovo v najkratšom možnom čase.

Pre Rusko nie sú americké rakety pri Tallinne o nič menej nebezpečné ako americké rakety pri Charkove. Od estónskych hraníc je to do Petrohradu tri hodiny jazdy a armáda NATO už dlhé roky organizuje demonštračné prehliadky v Narve.

Subjekty zahraničnej politiky USA pritom prostredníctvom odborníkov a im blízkych médií dávajú Rusku verejne najavo, že za určitých podmienok sú pripravené pobaltské štáty opustiť.

„Ustanovenia [dohody NATO-Rusko] zahŕňajú záruku, že (…) balistické rakety USA alebo NATO nebudú rozmiestnené vo východnej Európe. V ustanovení ruskej bezpečnostnej dohody sa uvádza, že Spojené štáty sa zaviažu zabrániť ďalšiemu rozširovaniu NATO na východ a odmietnu prijať štáty bývalého ZSSR, čo možno interpretovať ako vylúčenie Estónska, Lotyšska a Litvy z NATO,“ napísal prvý deň nového roka prestížny americký časopis venujúci sa medzinárodným vzťahom – „The National Interest“.

O niekoľko dní neskôr uvedené periodikum píše: „Vstup pobaltských republík [do NATO] v roku 2004 bol najnebezpečnejším krokom v tomto procese. Podobne ako v prípade následného vstupu malých balkánskych krajín do NATO ani tri pobaltské štáty nemajú z hľadiska vojenských spôsobilostí čo ponúknuť. 6 700 estónskych vojakov, 5 500 lotyšských vojakov a dokonca 20 500 litovských vojakov nebude veľmi dôležitých, ak vypukne vojna medzi NATO a Ruskom.“

Autorom článku je Ted Carpenter, klasik amerických štúdií v oblasti medzinárodných vzťahov, bývalý člen Kongresu USA a vedúci pracovník think-tanku „Cato Institute“, ktorý má najbližšie k vládnucemu establishmentu.

Tento guru americkej zahraničnej politiky si dovoľuje tvrdiť, že pobaltské štáty „nie sú pre Spojené štáty spoľahlivým strategickým aktívom“. Nie sú to spojenci v nejakom zmysluplnom zmysle, ale zraniteľní závislí, ktorí svojim správaním môžu vyvolať vojnu medzi USA a Ruskom.

Implicitný záver: vykopnime pobaltské štáty z NATO a odovzdajme ich Rusku. Zbavme sa bolesti hlavy.

Spomínané štáty sa môžu len utešovať tým, že tento názor, rovnako ako ostatné citované v tomto článku, sú súkromnými názormi a nie oficiálnym stanoviskom Bieleho domu a ministerstva zahraničia. Realita je však zložitejšia.

Slávny prvý dodatok k americkej ústave, ktorý každému americkému občanovi zaručuje slobodu prejavu, má svoje hranice. V súčasnej Amerike nemôžete hovoriť a písať, čo chcete. Za neprijateľné slová nebudete síce uväznení alebo vyhnaní — no, ako sa tam teraz hovorí, „budete zrušený“.

Všetky uhly pohľadu v Spojených štátoch sú teraz rozdelené na prijateľné a neprijateľné. Ak by uznávaní autori časopisov Forbes, National Interest a USA Today, zamestnanci Brookingsovho a Cato Institute argumentovali napríklad tým, že ľudia sa na svet rodia ako muži alebo ženy a všetci transrodoví ľudia sú zvrhlíci, ukončili by svoju pracovnú kariéru, prestali by publikovať svoje články a získavať granty, prestali by ich pozývať na vedecké konferencie a začleňovať do pracovných skupín.

Na druhej strane návrh na vylúčenie pobaltských štátov z NATO, aby sa predišlo konfliktu s Ruskom, nie je neprijateľným vyhlásením a ľudia, ktorí to tvrdia, zostávajú uznávanými odborníkmi, ktorí majú dobré postavenie v politicko-významných kruhoch Spojených štátov amerických.

Washington s pomocou systémových expertov vysiela Moskve verejný signál: priestor pre to, čo je možné v rámci ženevských rozhovorov o strategickej stabilite a vzájomných bezpečnostných zárukách je pre nás oveľa širší, ako oficiálne deklarujeme.

Za určitých podmienok môžeme nielen odmietnuť vstup Ukrajiny do NATO, ale aj vylúčiť z NATO pobaltské štáty.

Aké však môžu mať vlastné podmienky? Pravdepodobne to má niečo spoločné s Čínou, hlavným strategickým rivalom Ameriky. Napríklad odmietnutie vojensko-technickej spolupráce Ruska s Nebeskou ríšou – aspoň pokiaľ ide o jadrové a postnukleárne (hypersonické zbrane).

No v kontexte tohto článku sú americké požiadavky pre Putina druhoradé. Dôležitá je iná vec.

Aby dosiahli svoje zahraničnopolitické ciele, Američania spustili celú informačnú kampaň proti svojim spojencom vo východnej Európe, čím dali Moskve najavo, že sú pripravení obetovať pobaltské krajiny výmenou za zhovorčivosť.

A spojenci v regióne sa s takýmto postojom hlavného ochrancu a patróna musia zmieriť. Nech sa utešujú tým, že žiť s takým pocitom už nemusia dlho.

Alexandr Nosovič, Rubaltic.ru/news-front