Nástup policajného štátu (Sotva na Slovensku dohorela tzv. vnútorná vojna policajtov, črtá sa nový konflikt: Vojna policajtov proti advokátom a sudcom)

Dnes nevie nikto povedať kam až zájde „elita“ policajtov špeciálnej prokuratúry, píše vo svojom článku publicista a spisovateľ Ľudovít Števko.

Slovensko je podľa pochybných výsledkov špeciálnej prokuratúry a polície svetovým rekordérom „v odhaľovaní mafiánov.“ Toľko štatistických obvinení zo založenia a zosnovania zločineckých skupín neeviduje nijaký štát v Európe. Konkurenciu by sme v tomto smere asi ťažko hľadali v Kolumbii, Mexiku či v historickej mafiánskej enkláve na Sicílii. Chudobný slovenský človiečik neverí vlastným očiam: „To naozaj takto žijeme v našom mafiánskom štáte uprostred Európy?Máme veriť Matovičovi alebo exprezidentovi Kiskovi, ktorý okrem vlastných „nemafiánskych“ daňových podvodov dôvernejšie pozná iba popradskú pozemkovú mafiu?

Orgány činné v trestnom konaní zatiaľ u nás, chvalabohu, neodhalili drogové kartely a tých pár domácich malovýrobcov kokaínu sotva možno nazvať mafiánmi, tak ako nemožno považovať tých pár známych politikov alebo aktérov šoubiznisuza dílerov drogkeď si občas „ubaliajointa.“Napokon, skutoční užívatelia drog a dílerky bieleho prášku sú u nás takmer nepostihnuteľné celebrity.

Pravdupovediac aktívnych mafiánov máme poskromne, lebo vrahovia a výpalníci ako černákovci či piťovci sedia v base a rozprávajú svoje story o mafiánskej cti pre čitateľov bulvárnych novín. Tak to chodí v krajinke pod Tatrami. Praví mafiáni sa vyhrievajú na mediálnom výslní svojich zločinov, z väzenskej cely četujú na internete, dávajú interwiev a komunikujú s verejnosťou.

Okrem tejto mafiánskej sorty vrahov a výpalníkov vytvoril líder koalície Igor Matovič pre pospolitý ľud obraz „opozičnej mafie“, ktorá mu dlhodobo leží v žalúdku. Má na to dobré dôvody. Opozícia, najmä Robert Fico je priveľmi aktívny a úspešný v politickom boji, poukazuje na jeho vážne minulé i súčasné prešľapy, znižuje jeho preferencie a drasticky zvyšuje jeho neobľúbenosť. A tak sa v jeho sociopatickej  hlave zrodil plán: Opozíciu treba zničiť! V jeho službách stojí celý rad represívnych inštitúcií, od ochotných špeciálnych policajtov, špeciálnych vyšetrovateľov, špeciálnych prokurátorov až po službukonajúcich „správnych sudcov“.

Honba na opozíciu sa začala, lenže jej úspešnosť bola vo fáze zatýkania dvoch najdôležitejších osobností opozície iba päťdesiatpercentná. Kaliňák sa obhajuje v samoväzbe, ale poslanec Fico pred parlamentom obstál. Hlasovanie v NRSR bolo pre neho prekvapením a malým víťazstvom, pre Matoviča sklamaním a veľkou fackou. Vlastní ho v boji s Ficom nepodporili. Dve ženy z jeho nesúrodého stáda sa priklonili k názoru, že kolúzna väzba pre lídra opozície je neprimeraná. Poslankyňa Tabák povedala, že Ficovo obvinenie vníma ako akt pomsty a poslankyňa Hatráková  sa zdržala hlasovania preto, lebo na obvineného poslanca sa treba pozerať ako na kolegu, ktorý by mal mať z titulu predstaviteľa opozície istú ochranu.

Zo sto päťdesiatich zákonodarcov hlasovalo za Ficovo väzobné stíhanie 74 poslancov, čo bolo pre ústavnú väčšinu koalície fiaskom aké nikto nečakal. 

Matovič zúril. Na rýchlo zvolanej tlačovej konferencii priznal prehratú bitku, odsúdil správaniespojencov ale najmä svojich poslankýň, pretože sa vraj spreneverili hodnote a programu strany.Akoby uväznenie Roberta Fica bolo najdôležitejším bodom politického programu a najvyššou hodnotou strany OĽANO. Aj mediálna svorka a provládni politológovia boli zdesení z takéhoto vývoja, veď Roberta Fica už videli za mrežami.

Je zrejmé, že vojna sa nekončí. „Naši chlapci“ z NAKA a špeciálni prokurátori Daniela Lipšica budú musieť vymyslieť čosi nové, presvedčivejšie, aby zrazili Fica na kolená ešte pred parlamentnými voľbami. Lebo po voľbách nebudú mať ustlané na ružiach. Represívny aparát Igora Matoviča, Romana Mikulca a policajného prezidenta Hamrana  musí pracovať na plné obrátky. Za pomoci univerzálnych svedkov a prípadne ďalších kajúcnikov by sa možno dalo vyfabrikovať ešte onakvejšie uznesenie o obvinení nenávidených politických nepriateľov. Zatiaľ je k dispozícii Makó. Slobodník a Imrecze.

LajoMakó najväčší zločinec z rangu kajúcnikov, univerzálny svedok v osemdesiatich šiestich prípadoch má zrejme „geniálnu pamäť“ a na ňu sa zrejme môžu „elitní vyšetrovatelia“ spoľahnúť. Jeho výpovede o trestných činochcelého radu osôb, výpovede o ich kriminálnych skutkoch, ktoré sa stali pred rokmi s uvedením času a miesta kedy a kde sa stali, na to treba mať hlavu šachového majstra sveta. Taký kajúcnik je pre operatívcov a vyšetrovateľov užitočný potkan a predovšetkým neoceniteľný svedok. Tento muž udával ako na bežiacom páse Lučanského, Kováčika, Gašpara Pčolinského, Bödöra, Brhela, Slobodníka a napokon aj predstaviteľov opozície Ficaa Kaliňáka.

Bernard Slobodník, druhý spolupracujúci svedok je z iného,mäkšieho cesta, v jeho pamäti sú ľudsky pochopiteľné medzery, preto jeho výpovede môžu byť nepravdivé alebo pravdivé iba približne. Zjavne je to prípad svedka, na ktorom musia vyšetrovatelia ešte popracovať, aby sa stal kajúcnikom. K dispozícii je legálna nahrávka z dlhšieho rozhovoru medzi ním a dvoma policajtmi 22. októbra 2020 z ktorého vyplýva, že policajti pripravovali (školili) svedka Bernarda  Slobodníka na výpovede, ktorými potom potápal nielen blízkych spolupracovníkov, ale aj iných vysokopostavených ľudí v policajnom zbore a v politickej i podnikateľskej sfére.

Z prepisu nahrávky ako ju zverejnil portál pluska.sk je zrejmé, že Slobodník bol zo strany policajtov dobre informovaný o tom kto ako vypovedal pred ním a ako by mal vypovedať on sám. Slobodník hovorí, že „to čo Lajo vyprával, o chvíľu budú brať Gašpara, Hraška, Krajmera a keby ma nebrali v tejto skupine, tak oni traja sa určite postarajú o to, že ma potom zoberú, vieš ako komunikovali, aj s lustráciami

… že oni ma mali prečítaného, že robím na dve strany občas“.

V ďalšej časti odposluchu Slobodník hovorí o svojom rozhovore s advokátom Lipšicom, ktorého mu poradil za obhajcu nejaký jeho známy: „Takže budem tam rozprávať, nechcem sa vyviňovať kvázi, to mi aj Dano (Lipšic) hovoril, že to je najväčšia kokotina, že ak budem vyprávať, aký som bol človek, ja musím zobrať niečo na seba, že toto som.“  V tom mu do reči skočí policajt: „Áno, ale musíš povedať, že tieto pohnútky, že ťa tlačili a na svoju ochranu, a že to boli tvoji nadriadení.“

Druhý policajt mu pripomína Vorobjova. (Ide o bývalého šéfa finančnej spravodajskej jednotky NAKA Pavla Vorobjova.) Na to Slobodník zareaguje: „Vorobjov? Ešte aj do toho prípadu budem jebať Gašpara?“

Spolu premýšľajú, čo by ešte mohol vypovedať, pričom Slobodník ich pobáda, aby mu poradili do večera, lebo ráno ide vypovedať a celú noc sa chce pripravovať. Pri premýšľaní padne aj meno Pellegrini. „Lebo už Pelegriny rozprával ministrovi, že má informácie k synovcovi lebo nenávidel… rozprával, že každý mesiac mu cinknú peniaze a aký si lakomý, vyjebanec skurvený, sám to chce robiť, politicky to chce robiť,“ uvažuje Slobodník, koho budú ešte stíhať.

Napokon citácie z odpočúvania trojice, v ktorom nie je dôležité pomenúvať osoby a obsadenie:

Osoba č. 2: Takže ono je to v takom štádiu?

Osoba č. 3: V takom štádiu, že po Kováčikovi možno do desať dní pôjdu všetci, celé oddelenie NAKY – bývalej.

Osoba č. 1: Kováčik bude?

Osoba č. 3: Čo bude?

Osoba č. 1: Rozprávať. Nič iné mu nezostáva.

Osoba č. 3: Čo bude, o čom bude rozprávať, jedine o Ficovi…

Policajti sa so Slobodníkom lúčia s prísľubom, že budú rozmýšľať nad ďalšími prípadmi, o ktorých by mohol vypovedať a dopracovať sa s ich pomocou k výhodnému postaveniu spolupracujúceho obvineného.

Tak sa vlastne po Lajovi Makóovi stal kajúcnikom aj druhý obvinený kľúčový svedok Bernard Slobodník. Aj on, tak ako Makó si vyslúžil slobodu, nedotknuteľnosť majetku a možnosť podnikania ako odmenu za spoluprácu. Problém tohto obchodu doteraz nikoho neznepokojuje. Zločinec Makó si v Dubaji mohol zveľaďovať svoj obrovský majetok, dostávať lukratívne štátne zákazky a Slobodník si tiež mohol užívať peniaze nadobudnuté opakovanou trestnou činnosťou korupcie a zneužívania právomoci verejného činiteľa. Veď ide o obchod „v rámci Trestného poriadku, v  medziach zákona“.

Škandál účelovej výroby kajúcnikov a neprípustného zasahovania  ministra vnútra do vyšetrovania (prípad zmarenej akcie vyšetrovacieho tímu Oblúk a i.) je ako politický thriller na pokračovanie s predpokladaným koncom v supervolebnom roku 2024. Vtedy bude na politickej scéne nové rátanie žetónov a prehra súčasného skompromitovaného vládneho zoskupenia je nevyhnutná. Stávky na výhru Igora Matoviča a jeho prisluhovačov sú dlhodobo nulové. V roku 2022, keď píšem tieto riadky však ešte pokračuje špinavápolitická hra nášho sociopata, lenže čas je neúprosný krupiér. Na hráčskom stole sa viac prehráva ako vyhráva.

Trestnoprávny prípad ministra vnútra Romana Mikulca (OĽaNO) sa podobá na sud s pušným prachom. Vážne podozrenia sa objavujú čoraz nástojčivejšie a hrozia vybuchnúť. Na verejnosť prenikla písomná komunikácia, ktorú  viedol s Mikulcom cez mobilnú aplikáciu Whats App dnes už nebohý generál Milan Lučanský. Podľa zverejnenej komunikácie v najčítanejšom týždenníku Plus 7 dní sa súčasný tzv. silový minister informoval o vyšetrovaní citlivých káuz a dal si priniesť aj živý vyšetrovací spis.Policajný prezident Lučanský pripisoval tejto dôvernej debate a nezákonným požiadavkám svojho nadriadeného mimoriadnu dôležitosť, preto ešte pred zatknutím vyhotovil kópiu celej komunikácie a poskytol ju dôveryhodnej jemu známej osobe.

Koncom apríla 2018 Mikulec písal: „Dobrý deň! Dostal som info, že na Maka je otvorený spis na NAKA stred za vydieranie, z ktorého má byť podozrivý spolu s ďalšími z KUFS. Je to tak? Môžem dostať info o stave?“ Záležitosti šéfa Kriminálneho úradu finančnej správy (KUFS) Ľudovíta Makóa zjavne neumožňovali ministrovi Mikulcovi pokojný spánok. Deviateho júna poslal Lučanskému link na článok z Aktualít s názvom Posun v kauze Slovenský Texas: daniari riešia škodu za 2,8 milióna eur, ktorý bol uverejnený v roku 2018. V tejto kauze Makó figuruje, preto sa Mikulec Lučanského pýtal: „Viete o tomto? Chcel by som vedieť, ako sa to vyšetruje. A či sa pri vyšetrovaní zohľadnilo aj to, že Makó sa pozná s Böhmom.“

Do komunikácie medzi Mikulcom a Lučanským patria zvlášť háklivé časti, kde sa spolu zhovárajú o policajných spisoch. Mikulec sa obracia na Lučanského: „Kedy sa stretneme k tomu spisu?“ Lučanský odpovedá: „Ako poviete. Dám ho nachystať na zajtra?“ Mikulec súhlasí a Lučanský na nasledujúci deň šéfa informuje, že spis „hodí“ do auta. O dve hodiny sa Mikulec pýta: „Prídete za mnou?“ A Lučanský odpovedá: „Ako poviete. Mám so sebou celý spis.“ Mikulec, podriadenému oznamuje, že „do dvanástej bude plénum, potom pôjdem na úrad, tak príďte na 12.30 ku mne“.

Ďalej minister Mikulec píše: „Tento spis ste už pozreli? PPZ-NKA-PZJ11-183/2018. Chcel by som k tomu info. Už sme o tom hovorili minulý týždeň.“

„Jasné,“ odpovedá Milan Lučanský a Mikulec nervózne nalieha: „Jasné, že ste pozreli, či jasné, že dostanem info?“ Lučanský píše: „Že pozriem. Lebo to je iný spis.“

Rektorka Akadémie Policajného zboru Lucia Kurilovská sa pre spomínaný týždenník vyjadrila, že minister vnútra v nijakom prípade nemá a nesmie dostať nejaký spis do rúk: „Trestné konanie vedie policajt a dozor nad ním má prokurátor. Osoby, ktoré majú právo nazerať do spisu, sú presne vymedzené v Trestnom poriadku. Minister vnútra medzi nimi nie je.“ Minister Roman Mikulec priamy  kontakt s policajnými spismi poprel. Vraj „nikdy nežiadal konkrétne informácie zo spisov a nikdy nepožadoval od prezidenta Policajného zboru predkladanie spisov“. Veď čo iné mal povedať novinárom? Musel poprieť aj nos medzi očami

V súvislosti s kauzami spadajúcimi pod kuratelu ministra vnútra stojí za pozornosť  aj tzv. kauza slovenských Texasanov z Jopi Trade. Vyšetrovateľ tejto kauzy chcel dostať do väzby piatich obvinených.Napriek doterajším zvyklostiam ich odmietla zavrieť sudkyňa Pamela Záleská okrem iného aj„vzhľadom na časový odstup od spáchania jednotlivých skutkov“. Lenže chybička sa votrela  do uvažovania sudkyne – páchanie týchto skutkov trvalo od roku 2013 až do roku 2019, teda časový odstup od páchania skutku bol veľmi malý. Zaujímavé je, že pani sudkyňa doteraz bez zaváhania posielala ľudí do väzby aj za jednorazové trestné činy, ktoré sa stali pred desiatimi-pätnástimi rokmi.

Do kroniky nášho malého policajného štátu sa priplietla aj dohra tejto drobnej,ale  ošemetnej udalosti. Podľa doteraz dôveryhodného zdroja (týždenník Plus 7 dní) obvinené osoby v kauze Jopi Trade sa vyskytovali v rovnakých firmách ako otec priateľky policajného šéfa Štefana Hamrana Evelyn Hégelyovej. Táto jeho fešná blondýnka, s ktorou sa policajný prezident vyváža na dovolenky služobným autom, bola hlavnou štátnou radkyňou v policajnom  Lynx Commande a neskôr sa stala tajomníčkou združenia protiteroristických zásahových jednotiek ATLAS. Hamran prepojenie otca svojej priateľky na obvinených mužov v kauze Jopi Trade nepovažuje za problém a okrem toho, ako sa vyjadril – „neskúma rodinné zázemie svojich podriadených.“Vybavené!

Dnes nevie nikto povedať kam až zájde „elita“ policajtov špeciálnej prokuratúry. Dňa 25. apríla 2022 sa niekoľko príslušníkov Národnej kriminálnej agentúry (NAKA) neoprávnene po dva dni pokúšalo dostať k spisu s utajenou prílohou na Okresnom súde Bratislava III.Spis vedený na tomto súde v trestnej veci kajúcnikov Makóa a Beňu bol zrejme veľmi dôležitý pre prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry, keď ho chcel získať za každú cenu aj za cenu porušenia zákona. Sudkyňa Iveta Halvoňová odmietla vydať spis s prílohou stupňa utajenia dôverné, s vysvetlením, že by tým porušila zákonné ustanovenie § 89a ods. 2 Trestného poriadku.

Policajné komando trvalo na vydaní spisu a opakovane, ešte v ten večer navštívilo okresný súd. Súdna tajomníčka opísala ďalšie stretnutie s príslušníkmi NAKA  ako hrubé a násilné:„Vyhrážali sa mi, že buď im dám spis alebo ma nepustia z miestnosti s trezorom von.“ Škandalózna epizóda pokračovala aj na druhý deň, keď sa policajti dostavili na súd s vyhrážaním, že majú od prokurátora povolenie na prehliadku budovy súdu Dokonca mali so sebou zámočníka pripraveného násilne otvoriť trezor, v ktorom mala byť uložená  dôverná príloha spisu.

O tom, že hrubé zneužitie policajnej moci skončilo sťažnosťou predsedu súdu na Súdnej rade uviesť netreba. Potrebné je však hovoriť o tom, že policajtov sa zastal samotný šéf  špeciálnej prokuratúry Daniel Lipšic a policajný prezident Štefan. Pridala sa aj ministerka spravodlivosti Mária Kolíková v štýle majora Halušku: „Hlásim, že počas mojej služby sa nič zvláštneho nestalo.“

Ale stalo sa. Keďže zákopový boj štyroch, Matoviča, Mikulca, Hamrana a Lipšica proti politickej opozícii je dlhodobo neúspešný, treba na Fica a Smer zaútočiť zboku. Po odstavení Diany Santusovej a utlmení tzv. vojny policajtov sa utvára nová kapitola: Vojna policajného štátu proti „nesprávnym“ sudcom.

Zdroj: veci-verejne.sk