Nastáva naozaj rozpad Západu?

„Ešte predtým, ako sa na perspektívu konca Západu pozrieme bližšie, zopakujme si základný fakt, a to, že „Západ“ je stále v mnohom na Zemi materiálne a kultúrne dominantnou entitou,“ približuje bývalý minister školstva Juraj Draxler vo svojom rozsiahlom článku týkajúceho sa úvah o konci civilizácie Západu.

(Toto je veľmi dlhý text a kto nechce čítať dlhé texty by sa doň vôbec nemal púšťať. Text je inak takou „fejsbúkovou“, veľmi zjednodušenou chuťovkou pripravovanej knihy, samozrejme, písanej úplne iným štýlom, ale tematicky podobnej.)

Motív „rozpadu Západu“ nie je nijako nová vec. Už koncom 18. storočia napísal Edward Gibbon dielo Úpadok a zánik Rímskej ríše. Rozoberá tam síce dávno zaniknuté impérium, ale čiastočne ako varovanie novým impériám: postupujúca spoločenská prehnitosť vedie k zhube, darmo je ríša veľká a zdanlivo neporaziteľná..

Motív spoločenskej skazenosti potom nabral silu v priebehu 19. storočia v dôsledku masívneho rozvoja kapitalizmu. Estétov, autorov, vzdelanejšiu časť aristokracie iritovala typická tuposť buržoázie.

Organizácia technického rozvoja do masového materiálneho rozvoja si síce na jednej strane žiadala ľudí, ktorí poháňaní motívom zisku hromadili kapitál a ďalej ho investovali, ale celkom prirodzene boli tieto nové vrstvy zvyčajne nie práve rozhľadené či vzdelané. A celkovo prízemné.

(Pekný obraz typického továrnika, obmedzeného a zároveň smädného po aristokratickej vznešenosti, vykresll režisér Jiři Menzel vo filme Konec starých časů. Z trochu iného uhla tému duševne a duchovne sterilnej buržoázie spracoval Luis Bunuel v známom Tichom pôvabe buržoázie. No a falošnosť politických prísľubov buržoázie z hľadiska celkového rozvoja spoločnosti rozobral Giuseppe Tomasi di Lampedusa v románe Il gattopardo – nepresne sa prekladá ako Leopard – ktorý bol s úspechom sfilmovaný).

Toto sa čiastočne vyriešilo postupným vznikom akademických inštitúcií. Intelektuáli, často v spojitosti so zvyškami aristokracie, dokázali vytvoriť morálny imperatív vysokého vzdelania – a často ho predať cez snobizmus. Bohatí ľudia tak cítili potrebu svoje deti posielať do Etonu či na Harvard.

Zvlášť súkromné britské stredné školy dávali mimoriadny dôraz na vzdelávanie v civilizačných hodnotách – obracali sa práve na kultúru niekdajšieho Grécka a Ríma. (John Stuart Mill povedal, že Bitka pri Platajách je preňho dôležitejšia ako Bitka pri Hastingse. Vyjadruje to fakt, že britská elita sa cítilia „európska“, civilizačne, kým úzko poňatý nacionalizmus, cez zdôrazňovanie „britskosti“ rôznymi ceremóniami, táto elita vytvárala skôr pre potrebu nižších vrstiev.)

Koncept akademickej slobody zároveň súznel so všeobjímajúcim podnetom k liberalizmu. Akademické inštitúcie tak spoločensky vyvažovali primitívnosť buržoázie.

Samozrejme, napätie medzi intelektuálmi a továrnikmi ostalo, najmä v krajinách, kde to menej vyvažovali rôzne aristokraticko-intelektuálne inštitúcie, ako spomínané britské stredné školy – neustále boje medzi buržujmi a inteligenciou (jeden vs druhý breh Seiny) boli až donedávna typickou črtou Francúzska.

Motív rozpadu Západu sa ale postupne silnejšie vynáral v dvoch iných rovinách. Jednou boli, samozrejme, sebazničujúce tendencie kapitalizmu na ekonomickej úrovni, ktorými sa zaoberali napríklad marxisti (ale zďaleka nielen oni).

Tou druhou rovinou bol pocit, že kapitalizmus ničí niečo ako ducha spoločnosti. Typickým vyjadrením je kniha Oswalda Spenglera Úpadok Západu z roku 1918. Áno, Západ „zanikal“ už v roku 1918 a motívy zo Spenglerovej knihy sa vynárajú až dodnes.

V mnohom ich preberali autori, ktorí sa točili okolo tvrdšieho konzervativizmu aj fašizmu. Hlásali: západná spoločnosť stráca duchovno, ktoré ničí materialistická morálka, ale obdobne sa stráca aj základná životaschopnosť západných spoločností, ktorú ničia ako buržuji, tak zženštilejší intelektuáli.

To bolo niečo, čo trápilo rôznych talianskych, francúzskych ale napríklad aj rumunských (napr Eliade) autorov, ktorí čiastočne potom dali intelektuálnu potravu pre ideológiu fašizmu. Ak sa na fašizmus pozeráme historicky presne, tak išlo práve o reakciu na očakávaný rozpad buržoáznych spoločností. Receptom bolo ako iné štrukturálne usporiadanie spoločnosti, v protiklade s prehnitou buržoáznou demokraciou (prirodzene korupčnou) a zničujúcim trhom, tak snaha o prebudenie pravej, mužskej virility a pravej podstaty Západu, vo forme nesklonnosti, udatnosti, atď. Nie nadarmo sa ako talianski tak nemeckí ideológovia nechali inšpirovať Rímom republikánskeho a skorého cisárskeho obdobia, teda pred vnútorne zničujúcimi zmenami neskoršíeho cisárskeho obdobia, keď sa Rím vnútorne oslabil tendanciami k luxusu a rozpustilému životnému štýlu, ktorý si priniesol z Ázie (Egypt a Perzia).

Ako z histórie vieme, tento pokus o prebudenie životaschopnosti Západu nedopadol najlepšie, ale tie základné motívy nikam nezmizli. U intelektuálnejšej časti neofašizmu sa potom ďalej rozvíjali, zvlášť v talianskom prostredí.

Západ však medzitým nezanikol – a pomohli práve marxisti. Po 2. svetovej vojne západné elity tak nejak vývojom pochopili, že „čistý trh“ je naozaj v mnohom zničujúci a všetci, vrátane konzervatívnych strán, prijali úzus, že štát musí trh vyvažovať. Daňovým prerozdelením a sociálnou politikou, ale aj štátnou intervenciou, napríklad pri financovaní výskumu a technického rozvoja.

To zafungovalo. Niežeby Západ nebol v kríze – bol, v trvalej, veď až do 80. rokov boli štrajky a protesty v podstate neoddeliteľnou súčasťou života zvlášť Británie a Francúzska, ale aj Nemecka, USA a podobne. No napriek tomu sa materiálne rozvíjal, čo nakoniec prijali ako fakt aj technické a časť politických elít bývalého sovietskeho bloku.

Proste pri pohľade na západné auto v porovnaní s ladou či škodovkou, o počítačoch, obalovej technike alebo technike pre domácnosť ani nehovoriac, podobne pri porovnaní bezútešne šedivých sídlisk v Československu s pomerne farrebným Rakúskom a Nemeckom, si inžinieri, ľudia v ŠtB ale aj niektorí straníci povedali, že toto už ďalej nemá zmysel. Hodili uterák do ringu a začali špekulovať o tom, ako nejako docieliť postupnú premenu alebo proste zmenu režimu. K čomu v roku 1989 aj došlo.

Aj preto 90. roky vyzerali ako „koniec histórie“. Už budeme všetci viac-menej buržuji, ale takí relatívne vzdelaní a relatívne spokojní. V postsocialistických krajinách sa dokonca predával úžasne naivný obraz toho, ako väčšina spoločnosti budú akcioví kapitalisti a receptom časti postsoc elít bolo, že „trh všetko vyrieši“.

Medzitým na Západe zvíťazil projekt Novej pravice (Friedman, Hayek, Thatcherová, Reagan), namierený proti povojnovej štruktúre spoločnosti, kde mali príliš veľkú moc ako odbory tak štátni úradníci a ktorý v 70. rokoch prestával fungovať (ekonomiky stagnovali, zvyšovala sa inflácia, zintenzívňovali štrajky).

Recept bol naledovný: privatizácia a outsourcing, deregulácia a nízke dane, globalizácia, masová imigrácia a bulvár. Spojitosť týchto parametrov aj naozaj v mnohom zafungovala: z toho potom vzišiel ten dlhodobý, sebavedomý stabilný rast Západu v 90. rokoch.

Ale každá dobrá hostina raz končí. Zintenzívnenie imigrácie síce pomohlo zničiť odbory a držať na uzde mzdy prílevom lacnej pracovnej sily, ale vytvára silné spoločenské napätie.

Globalizácia znamenala, že sa nadnárodné korporácie krásne vymanili spod kontrol jednotlivých vlád, ale vedie to k nepríjemným nerovnostiam v spoločnosti (základná žaloba dnešnej americkej spoločnosti je, že už 20 rokov nefunguje stredná trieda) a k obrovskej moci korporácií, ktoré v honbe za ziskom ničia zdravie (stačí pozrieť, čo robí americký potravinársky priemysel) aj morálku spoločnosti. Deregulácia a nízke dane videli k vzniku triedy globálnych superkapitalistov, s majetkami v desiatkach aj stovkách miliárd dolárov. S výnimkou niektorých tech kapitalistov (ako Elon Musk), ktorí potrebujú neustále komunikovať s verejnosťou a teda sa správajú relatíve ľudovo, táto trieda žije vo svojom vesmíre – pohybuje sa súkromnými lietadlami, žije v niekoľkých masívnych domoch, vlastnia celé ostrovy v Karibiku, a pod.

Bulvár zase viedol k veľmi efektívnej kontrole neprivilegovaných vrstiev, ale v zásade zničil osvietenský ideál širokého spoločenského rozvoja – veľká časť obyvateľstva je ideálom racionality v zásade už stratená (neverte tomu, že za všetko môžu sociálne siete, vývoj na nich je len koncovkou tohto procesu).

Aj preto sa dnes tak prudko vynára motív „konca Západu“. V nejakej forme o ňom hovoria ako ruskí propagandisti tak britskí intelektuáli, a medzi nimi, samozrejme, špekulujú ľudia na spomínaných sociálnych sieťach, v mileniálskom ošiali.

Ešte predtým, ako sa na perspektívu konca Západu pozrieme bližšie, zopakujme si základný fakt, a to, že „Západ“ je stále v mnohom na Zemi materiálne a kultúrne dominantnou entitou.

Samozrejme, „Západ“ znamená v rôznych kontextoch rôznu vec, tu použime toto označenie pre politický a kultúrny Západ predstavovaný EÚ a USA (plus satelity: Austrália, Nový Zéland, Kanada).

Západ je schránkou vedomostí sveta. Ak sa bavíme aj o ruských či čínskych mysliteľoch, často o nich svet vie najmä preto, že sa o nich hovorí na západných akademických pracoviskách, a knihy o nich vydávajú západné vydavateľstvá. Osobne ma niekedy pobaví, keď prekvapím ľudí z východoeurópskych krajín tým, že s nimi hovorím o intelektuáloch z ich krajín, o ktorých sa aj v ich vlastných krajinách hovorí pomerne málo. „To ako vieš o Michailovi Bachtinovi/Alexandrovi Vasilievovi/Cvetanovi Todorovovi/Júlie Kristevovej/Marii Gimbutasovej/Romanovi Jakobsonovi??“ a tak podobne, keď nie sú až tak známi ani u nás v Rusku, Bulharsku, Litve atď. Nuž, západné vzdelanie.

Západ je tiež doteraz centrom sveta vo výskume v oblasti prírodných vied a techniky a to aj napriek radikálnemu pokroku Číny (a Kórey) v ostatných rokoch.

Západ absolútne kontroluje svet v oblasti spotrebnej kultúry. Čo chce takmer každý bohatší Číňan (Turek, Ind, Juhoafričan, Arab)? Kúpiť si niečo, čo má značku francúzskeho či talianskeho luxusného tovaru (plus nemecké auto).

Západ je tiež stále dominantný vojensky. Ako ukázal príklad Iraku, USA vedia konvečnými silami v zásade do pár dní poraziť aj pomerne veľkú neeurópsku silu. A jedine USA, čiastočne Británia, sú schopné veľkou silou zasahovať kdekoľvek na svete. Západné stíhačky dokážu s minimálnymi stratami bez problémov zničiť rozsiahle teritóriá neeurópskych krajín (udržať krajinu je, samozrejme, už druhá vec). Tá vojenská prevaha Západu nad zvyškom sveta (s výnimkou Číny a Ruska) je doteraz obrovská a v mnohom bezprecedentná dokonca aj v porovnaní s klasickým koloniálnym obdobím.

Západ je bohatý. Nie nadarmo sa do Európy tlačia nielen ľudia z globálneho Juhu, ale aj Rusi, Kazaši, Brazílčania… Život v typicky európskej krajine znamená byť obklopený lepšou infraštruktúrou ako takmer kdekoľvek inde na svete, v uliciach bezpečnejších ako v drvivej väčšine sveta, plus s prístupom k inštitúciám, ktoré fungujú relatívne hladko, férovo atď. V Prahe, Viedni či Ríme sa proste priemernému človeku žije pohodlnejšie ako v Moskve, Šanghaji či Brasilii, a pri porovnaní životných podmienok na vidieku by boli rozdiely ešte priepastnejšie.

ALE: nie nadarmo má veľa ľudí na druhej strane pocit akéhosi úpadku či príchodu otrasov.

V prvom rade: do značnej miery sa vyčerpal základný model koristníckeho kapitalizmu. Veľa sa síce hovorí o klimatickej zmene, ale my si planétu bezuzdným využívaním zdrojov extrémne ničíme aj inak: z obrovských častí morí sú vylovené ryby (a obyvatelia sa teda venujú niečomu inému, napríklad pirátstvu), miznú pralesy, po tichomorských ostrovoch dupú tlstí turisti z USA aj Číny.
Typické mestské spoločnosti tiež trpia, takmer až na biologickej úrovni preľudnením, životom vo veľmi umelých spoločenských vzťahoch, čo všetko vedie k latentnému napätiu, neurózam aj kultúrnym vojnám.

No a potom to sociálne vnútrospoločenské napätie v jednotlivých krajinách, najmä anglosaských: neustále výbuchy nespokojnosti s pokračujúcou imigráciou, nárast rôznych reakčných hnutí ako odpoveď na nespokojnosť s kruto korupčným politickým systémom, ktorý veľmi silno kontrolujú korporáty a bohatí jedinci.

Do toho problémy so zdravím (epidémia obezity v USA a Británii, nárasty civilizačných chorób) a podobne.

Je to „koniec Západu“? Takmer určite sa to takto nedá povedať. Otázka skôr je, ako sa rozvinú nové formy spoločenskej kontroly. Mnohí komentátori sa prikláňajú k tomu, že smerujeme k akejsi novej forme feudalizmu (David Graeber, John Gray, Janis Varufakis…).

To je skutočne veľmi pravdepodobné. Sociálne siete, nástup AI, v spojitosti s pokračujúcou silou globálnych pravidiel s veľkou pravdepodobnosťou vyústia do toho, že sa spoločnosť proste silne rozvrství. Poddaní sa budú pomerne jednoducho ovládať digitálnymi nástrojmi, pričom budú mať ilúziu kontroly či vzbury, bez toho, aby boli schopní spoločnosť či svoje vlastné spoločneské postavenie nejako meniť. Rozdiel medzi tými, ktorí dokážu nový svet využívať pre vlastný rozvoj a životom más pasívne prijímajúcich formy sociálnej kontroly sa bude len zvyšovať.

Samozrejme, v tomto budú určite nejaké rozdiely, aj lokálne. Čo so Slovenskom?

Dnes je pevnou súčasťou Západu aj čisto z hľadiska vyššie uvedených trendov.

Je prelezené povrchným, marketingovým liberalizmom založeným na bezuzdnom vzývaní práv.

Pekne to bolo vidno cez pandémiu. Veľký bol zvlášť kontrast s Ruskom.

Aj tam úradníci a vedci tápali, čo robiť, skúšalo sa všeličo. ALE nikto nedovolil, aby sa na uliciach presadzovala idiokracia. Na rozdiel od Slovenska ste v Rusku nemali nájazdy malých tlúp do MHD či supermarketov alebo dokonca pred byty lekárov s revaním, že oni pravidlá okato nebudú rešpektovať a tak bojujú proti kovidfašizmu. V Rusku by jednak mohli skončiť vo väzení (Duma rýchlo prijala tvrdé zákony proti šíreniu nezmyslov po internete) a jednak by rýchlo dostali obuškom.

U nás by sa okamžite kričali o násilí (pritom je rozdiel, či obuškom bijete len bezhlavo, alebo s určitou láskou, výchovne).

Bohužiaľ, to plošné kričanie o rovnosti všetkých a o právach vždy a všade práve vedie k tomu, že má hocijaká tlupa pocit, že môže na ostatných revať, poháňaná niečím, čo si niekde prečítali. Primitív, ktorý by v Rusku dostal úradne do držky, si u nás myslí, že je Che Guevara.

Takisto sme za posledných ani nie desať rokov videli prudkú amerikanizáciu domácej politiky.

Používajú sa príbehy aj výrazy čisto prebraté z amerického prostedia, prišom u nás ani nedávajú zmysel – to je prípad slovíčka „liberalizmus“ používaného nie tak, ako je to tu v predošlom odstavci, ale v inom zmysle, prebratom z USA.

Ľudia diskutujú vetami vystrihnutými z amerického digitálneho prostredia, hádajú sa v rovnakých argumentoch, ešte aj používajú podobné nadávky (libtardi, neomarxisti a podobne).

Ak hovorím o novom feudalizme, je vcelku fascinujúce vidieť, ako sa správa večná poddanská duša, aj v chtivom prijímaní cudzej kultúry, v tomto prípade politickej.

No a v neposlednom rade, problém východoeurópskych krajín celkovo je v tom, že v zásade nedokázali, a ani nechceli, budovať postsocialistickú štátnosť podľa európskeho osvietenského modelu: podpora kultúry, vzdelávania a vedy.

Napriek tomu z hľadiska obrany klasických západných hodnôt a západnej civilizácie má zmysel politicky pôsobiť aj vo východnej Európe.

Aj také zdanlivé drobnosti, ako to, že v niektorých z týchto krajín, vrátane Slovenska, stále máte učitú slobodu prejavu, majú svoju cenu.

Aj to, že v tomto priestore máte možnosť pôsobiť aj politicky smerom dovnútra Európy, vyvažujúc niektoré „západné veci“.

V neposlednom rade východná Európa je zásobárňou niektorých vecí, ktoré sú na Západe luxusom: prístup do šírej voľnej prírody, v niektorých regiónoch (zvlášť na Balkáne) určitá svieža zvedavosť ale aj dobrota ľudí neovplyvnená západným tlakom na spoločenskú prispôsobivosť či počítanie peňazí (Srb, Bulhar ale aj Slovák vás uhostí inak ako Rakúšan či Švajčiar).

Mimochodom nie nadarmo aj časť klasickej aristokracie tak obľubuje východnú Európu. Princ, dnes kráľ, Charles sa dlhobo fascinovane venuje rumunskému vidieku, iní aristokrati si napríklad kupujú pozemky či vinohrady v Bulharsku.

Potom je tu, samozrejme, Rusko, kde toto všetko platí, vo väčších rozmeroch. Má dosť problémov samo so sebou, hocikedy sa môže začať rúcať (videli sme to pri Prigožinovej vzbure, a stále platí, že nikto nevie, aká bude spoločenská stabilita po odchode Putina). Takisto nie je práve studnicou nejakých originálnych myšlienok, len proste vstúpilo do roly „obrancu tradičných hodnôt“, je to ideológia jednoduchá, čisto reakčná (myslené neutrálne), to je všetko.

Aj preto síce má zmysel pozerať sa na problémy Západu aj z hľadiska, ako do diskusií, politických manévrov, zrážok, bude možné vstupovať z rôznych lokalít, len s vedomím limitov tohto prístupu.
To, že niekto môže kritizovať politickú moc na Západe a potom nájsť ochranu na Východe (ako Edward Snowden) má svoju hodnotu. Podobne ako to, že východné štáty vedia poskytnúť platformy často na veľmi vecne kritické pohľady dovnútra západných spoločnosti (tak, ako ruská RT dala priestor mnohým skutočne kritickým, užitočným hlasom na americkej scéne, ktorí by sa inak nedostali k slovu, podobne, ako to robí Al Džazíra či turecká TRT).

Z hľadiska intelektuálnych prínosov by som bol o niečo skeptickejší, hoci pomerne zaujímavé veci možno nájsť napríklad u gréckych intelektuálov, no sú úplne izolovaní (okrem Varufakisa, ktorý je ideologicky inde).

Pôsobiť takto cez lokálne politiky je z hľadiska obrany európskych hodnôt dôležité, aj preto, že určitá intelektuálna sila, schopná formovať svet do budúcna v čiastočnom protiklade k dnešnému korporátnemu kapitalizmu proste bude musieť vzniknúť z rôznych lokalít, ak to má mať aj politický zmysel.

Takže: ohľadom rozpadu Západu by som bol skeptický, zmeny a otrasy budú globálne, a rozdeľovať svet na obraz „chorého“ Západu a zdravého Východu je už vôbec naivné (ale politicky výhodné).

Skôr to bude tak, že všetci, aj Briti, aj Rusi, aj Slováci, budú rozmýšľať čo vlastne s globálnym kapitalizmom. Aj bežní ľudia aj nejaké tie intelektálne elity, ak budú.

Ohľadom toho, že prežije fikcia demokracie by som bol veľmi skeptický, z dôvodov, ktoré som vyššie uviedol.

Ale samotný boj za „západné“ civilizačné hodnoty, aj v menších komunitách, určite zmysel má.
Pretože inak sme len prach a v prach sa obrátime. Jediné, čo z nás robí niečo iné, ako ten prach, je schopnosť civilizačného úsilia.

Zdroj: Facebook Juraj Draxler / InfoVojna