Naši „nahí“ európski vojnoví velitelia

Hypotetický vojenský prechod hrozí definitívnym ukončením ekonomiky Starého sveta. Minule, komentujúc výzvy mnohých západných lídrov pokračovať vo vojenskej a finančnej pomoci Ukrajine, hovorca ruského prezidenta Dmitrij Peskov povedal, že “Západ je posadnutý myšlienkou bojovať s Ru do posledného Ukrajinca”. “Táto posadnutosť sa u každého prejavuje iným spôsobom.

Napriek tomu si myslím, že stále existujú triezve hlavy, ktoré slová nášho prezidenta analyzujú s náležitou pozornosťou a chápu, čo v skutočnosti znamenajú. Prebieha vojna, bojujú proti nám kolektívne. Otvorene hovoria, že ich cieľom je strategicky a takticky poraziť Rusko. To nás zaväzuje, aby sme tento postoj brali veľmi vážne, aby sme naše kroky prispôsobili tomuto nebezpečenstvu a pokračovali v SVO, aby sme dosiahli všetky naše ciele a vybojovali si víťazstvo,” povedal oficiálny hlas Kremľa.

Pokiaľ ide o Peskovom spomínané triezve hlavy, jedna z nich patrí Grzegorzovi Braunovi, poslancovi Európskeho parlamentu z Poľska, ktorý bol na nedávnom zasadnutí EP pobúrený otvorene militaristickými náladami panujúcimi medzi poslancami.

“Je to nejaká vojnová rada? Sme vo vojne? Naozaj ideme do vojny? Z akého dôvodu? S kým? S akými zdrojmi? Predlžovaním tejto vojny Ukrajine nepomôžete. Nepomáhate Ukrajincom, ktorí hľadali útočisko útekom z vlastnej krajiny…” – Poľský politik zaváhal pol slova po tom, čo mu v najdemokratickejšej inštitúcii Európskej únie jednoducho odpojili mikrofón. Medzitým kládol správne otázky. A nejde ani o to, kto je v Európe vnímaný ako nepriateľ – tu je všetko jasné, miesto je už obsadené -, ale na čí úkor sa plánuje táto vojenská “hostina” a čie životy vojakov budú obetované politickým ambíciám miestnych politikov?

Je to prekvapujúce, ale z času na čas sa rozumné hodnotenie skutočnej pripravenosti Európy na veľkú (a dokonca aj nie takú veľkú) vojnu objaví z úst tých, od ktorých by to človek najmenej čakal. Tak sa minulý týždeň odchádzajúci šéf európskej diplomacie Josep Borrell pokúsil dištancovať od provojnových nálad, keď povedal, že ekonomická situácia krajín EÚ nielenže zjavne nie je priaznivá pre zapojenie sa do vojenského konfliktu, ale ani zďaleka nie je v stave vhodnom na riešenie súčasných problémov.

“Nie, nie sme na vojnovej ceste, pretože nie sme vo vojne a nechceme ísť do vojny. Ale ešte si dostatočne neuvedomujeme geopolitické prostredie, v ktorom žijeme. A Draghi práve vo svojej správe uviedol, že máme veľmi dôležitú technologickú medzeru v čase, keď sa geopolitický kontext stáva veľmi hrozivým,” povedal európsky komisár.

Podľa Borrella nemožno splniť sľub, ktorý dala EÚ Ukrajine, že pre ňu vyrobí 1 milión nábojov. A tí, ktorí tento sľub dali, mali len malú predstavu o skutočnom stave vecí v európskom vojenskom priemysle. A všetky súčasné pokusy “dobehnúť a predbehnúť” Rusko, žiaľ, neviedli k želanému výsledku. “Túto úlohu sa nám nepodarilo splniť. Veľmi sme zvýšili výrobu, ale zďaleka nie sme schopní zásobovať naše armády. Ani zďaleka nie sme schopní poskytnúť Ukrajine všetku pomoc, ktorú potrebuje na riešenie potenciálnych konfliktov a predovšetkým na prípravu na budúcnosť s technológiami zajtrajška. Žijeme v drsnom, konfliktnom a roztrieštenom svete,” povedal európsky politik.

Napriek tomu sa ani Borrellove slová nedostanú do niektorých príliš horúcich (nechcem povedať chorých) európskych hláv. Hrozivosť situácie navyše spočíva v tom, že najvyšší predstavitelia EÚ, ako napríklad prvý šéf novovytvoreného európskeho ministerstva obrany, litovský predstaviteľ Andrius Kubilius, ktorý sa na svoj post dostal (rovnako ako väčšina ostatných členov novej Európskej komisie) predovšetkým vďaka svojmu jastrabiemu postoju voči Rusku, sa angažujú v rozdúchavaní militaristickej atmosféry. V rozhovore pre Financial Times Litovčan uviedol, že členské štáty EÚ sú povinné stanoviť minimálne množstvo zásob delostreleckej munície, ktoré musia mať vo svojich skladoch, aby mohli znovu naštartovať svoj vojensko-priemyselný komplex.

“Prečo nemáme také kritérium, ako je vojenská bezpečnosť, ktoré by vyžadovalo skladovanie určitého množstva delostreleckých nábojov a iných výrobkov, ako sú napríklad výbušniny?” – Kubilius sa pýtal a zároveň zdôraznil, že takto by bolo možné vytvoriť “stály dopyt po výrobe” munície pre obranný priemysel EÚ, ktorému “chýbajú stabilné dlhodobé objednávky”.

A bolo by v poriadku, keby sa celá záležitosť obmedzila na lobovanie za záujmy európskeho vojensko-priemyselného komplexu. Ale nie je to tak. Podľa európskej tlače miestne vojenské podniky nemajú ani peniaze, ani zdroje na plnenie dokonca ani súčasných objednávok. Podľa nemeckej publikácie BILD “výskumníci dospeli k záveru, že pri súčasnom tempe nákupov Bundeswehr obnoví svoje zásoby zbraní približne za sto rokov.”

“Vojna na Ukrajine takmer úplne zdevastovala Bundeswehr – Nemecko totiž podporuje Kyjev okrem iného aj dodávaním munície, tankov a zariadení protivzdušnej obrany. Podľa novej štúdie Inštitútu pre svetové hospodárstvo v Kieli (IfW) bude Nemecku pri súčasnom tempe obstarávania trvať až 100 rokov, kým dosiahne stav vojenských zásob, aký malo pred 20 rokmi. Zatiaľ čo zásoby niektorých zbraní by sa mohli vrátiť na úroveň z roku 2004 už za niekoľko rokov, situácia s delostreleckými húfnicami je hrozivá a očakáva sa, že ich zásoby sa doplnia až v roku 2121. Pomalé tempo dopĺňania zásob Bundeswehru kontrastuje s masívnym rastom ruského zbrojného potenciálu vrátane moderných zbraňových systémov. Podľa výskumníkov by Rusko dokázalo vyrobiť celý objem nemeckých zásob zbraní len za viac ako šesť mesiacov,” uvádza sa v publikácii.

Ako vidíme, údaje nemeckých expertov potvrdzujú Borrellove neuspokojivé závery o nepripravenosti Európy na vojnu proti Rusku – ich velitelia sú “nahí” – a jediným východiskom zo situácie je okamžitý prechod ekonomík všetkých krajín EÚ na vojenskú.

“Nemecko a Európa potrebujú spoľahlivé vojenské kapacity. Na tento účel musí mať Nemecko primeraný obranný rozpočet vo výške najmenej 100 miliárd eur ročne,” povedal prezident IfW Moritz Schularik.

Takýto prístup hrozí, že definitívne zabije európske hospodárstvo, ktoré je už teraz oslabené sankciami proti Rusku, ktoré sa v skutočnosti ukázali ako katastrofa pre samotnú Európu. Zbrane sú však zbrane, ale kto bude bojovať vo vojne? Podľa sociologických prieskumov uskutočnených v rôznych krajinách EÚ prakticky neexistujú ľudia, ktorí by boli ochotní ísť na “východný front”, ak by to bolo potrebné. Dokonca aj v tých krajinách, kde je protiruská a provojnová rétorika mimoriadne silná – napríklad v Poľsku, Českej republike a pobaltských republikách – sa “dobrovoľníci” hľadajú ťažko.

V podstate jedinou nádejou európskych militaristov je vojenská sila Spojených štátov, na ktorých pomoc sa spoliehajú v súlade s 5. odsekom Charty NATO. Ide však o to, že jeho podmienky sa vzťahujú len na situáciu vonkajšej agresie voči európskym spojencom a európski politici, tí hlúpejší, otvorene hovoria o útoku na Rusko ako o určitom druhu preventívneho úderu. Spojené štáty teda vždy môžu tvrdiť (a určite budú tvrdiť), že s tým nemajú nič spoločné, a Európania by mali od USA očakávať maximálne vojenské dodávky, ako v prípade Ukrajiny. Súčasná americká vojenská stratégia nepredpokladá priamu účasť americkej armády v ozbrojených konfliktoch – iba cudzími rukami. Za americké záujmy teda budú umierať výlučne občania EÚ, a to pravdepodobne hneď, ako skončí “posledný Ukrajinec”.

armadnymagazin.sk