Na prahu 30. výročia je Slovensko rekordne zadĺžené a zbedačené

Ožobráčili nás, zadĺžili nevídaným spôsobom. Otázka nestojí tak, kto to bude splácať – to všetci vieme. Otázka je, či vôbec je možné pre krajinu ako Slovensko sa pred takýmto vývojom dlhodobo chrániť.

Finančníctvo je odbor ako každý iný – do hĺbky mu rozumejú len odborníci, a aj tí sa môžu fundovane vyjadrovať iba k tým z množstva tém a koncepcií, ktoré majú naštudované. To však neznamená, že občania nemôžu chápať výsledok práce finančníkov, zvlášť keď to bolestne pocítia na vlastnej peňaženke.

Do roku 2020 malo Slovensko štátny rozpočet s výdavkami vo výške cca 18 miliárd eur a štátny dlh okolo 45 miliárd eur. Na jedného občana to bolo necelých 8,5 tisíca eur. Nebolo to extra málo, ale v porovnaní s okolitými krajinami to nebolo ani veľa a hlavne, dlhodobo sa to držalo na približne stabilnej, relatívne prijateľnej úrovni.

Od volieb 2020 prešli bez dvoch mesiacov tri roky a vládna junta, ktorá vtedy prišla, rozpočtové výdavky zdvojnásobila, štátny dlh zvýšila o viac ako polovicu, z 45 na 70 miliárd eur, na jedného občana to teraz je viac ako 12 tisíc eur. Za necelé tri roky títo ľudia zadĺžili každého občana, vrátane dojčiat, o ďalších 3,8 tisíca eur a do konca budúceho roka to bude ešte o ďalších 1500 eur viac.

Politici, ktorí pred voľbami 2020 vykrikovali o šafárení, o rozkrádaní, o netransparentnosti, teraz urobili „sekeru“ vo výške desiatok miliárd eur, pričom nie je jasné dokonca ani len to, kam veľká časť tých peňazí presne pôjde.

„Je obrovským problémom, že vláda zadlžuje Slovákov na spotrebu, nie na investície,“ uviedol Martin Halás z Inštitútu pre výskum sociálno ekonomických rizík a alternatív (IVRA). Lenže aká spotreba to je? Išli azda tie peniaze do reálneho zvýšenia príjmov obyvateľstva? IVRA konštatuje, že napriek rekordnému zadĺženiu štátu a zvýšeniu výdavkovej stránky rozpočtu, tie peniaze neurobili ľudí bohatšími, ale stal sa presný opak: Slováci v skutočnosti schudobneli. Ich reálne príjmy sú čoraz nižšie, zadĺženie domácností je čoraz väčšie, keď priemerný Slovák má ako jediný v regióne strednej a východnej Európy viac dlhov ako čistých finančných aktív.

Financpremiér Matovič sa chváli, že zaplatil občanom časť výdavkov na energie. Lenže dá sa na to pozerať aj inak: že on tie peniaze daňových poplatníkov v podstate dal majiteľom energetických spoločností na ich neprimeraný zisk. A obdobne sa dá vidieť jeho „ľudomilstvo“ aj v ďalších prípadoch.

Finančné hospodárenie v Matovičovom štýle vedie náš štát do dlhového otroctva, keď už teraz narástli splátky úrokov štátneho dlhu tak, že jeho obsluha bude stáť každoročne pol miliardy až miliardu eur. Je zbytočné klásť otázku, kto to bude musieť všetko splácať.

Na takéto šafárenie sa dá pozerať z dvoch uhlov pohľadu: ako na kolosálnu neschopnosť a amaterizmus, alebo ako na cynický zámer šafáriť s verejnými zdrojmi, s peniazmi všetkých občanov, v štýle „cap záhradníkom“. Ak by sme sa priklonili k tej druhej možnosti, potom je ťažké vyhnúť sa podozreniu z veľmi závažnej vlastizrady, snahy odovzdať celý štát do rúk bánk a cudzích veriteľov.

Z pohľadu občana je jedna aj druhá možnosť vo výsledku rovnaká – katastrofa. Z hľadiska práva a z hľadiska bezpečnosti štátu to však nemôže byť jedno: človek by povedal, že predsa vinník takejto obrovskej škody musí byť braný na zodpovednosť.

Funkčné mechanizmy, ktoré by nás všetkých chránili pred tým, aby s našimi spoločnými peniazmi niekto narábal nevhodným či zločinným spôsobom, v právnom systéme zakotvené sú – ibaže v prípade, ak je aj právo v tých istých rukách ako financie a ostatná moc v štáte, nám to príliš nepomôže.

Čo iné ako predčasné voľby a pre občanov riadny budíček by mohlo situáciu aspoň v rámci reálnych možností Slovenskej republiky zlepšiť?

Ivan Lehotský

hlavnespravy.sk