Milan Markovič: Na Slovensku nám vládnu certifikovaní podvodníci, ktorí nás dostali do absurdnej situácie odporujúcej zdravému rozumu a my to akceptujeme. Politika sa prezliekla za epidémiu a prešlo jej to!

Od začiatku, čo nám nikým nevolení „odborníci“ usmerňujú život vyhláškami, som neporozumel tomu, prečo v tom „krízovom štábe“ nemá pevné miesto aspoň jeden psychiater, tvrdí v rozhovore pre portál 40 plus herec a kabaretiér Milan Markovič.

Žijeme v NEuveriteľnej dobe. Jeden by totiž NEveril, kam sme sa posunuli a dopracovali. Napadlo mi, že ak by ma niekto transmisiou poslal len pred 2 rokmi do dneška, tak sa asi rozplačem alebo zasmejem? Asi by som NEverila, že toto, čo sa deje, je možné.

So záujmom som si vypočula debatu Hosť Nory Gubkovej a vtedy mi to doplo. Nám tu, priatelia, zmizla satira. Normálne sa nieto na čom zasmiať. Teda vlastne je. Taký smiech cez slzy to je… Inak, zaujímavé, lebo aj za tvrdého socíku bolo viac slobody na satiru a smiech, ako dnes. 

Skrátka, aj za socíku ste vedeli, že je to na smiech a zasmiať sa dalo na prepašovanom humore. Jedným z vtedajších influencerov bol Milan Markovič. Nedalo mi a zohnala som si na neho kontakt. Možno vám jeho odpovede na moje otázky dajú zmysel. Hádam sa aj zasmejete. Možno sa rozčúlite. Hlavné je, že to vami nejakým smerom POhne. Lebo aj to je už dnes veľmi vzácne (podľa mňa…).

Milan, kam sme sa to, podľa vás, dostali a prečo?

Žiadať komedianta o akúkoľvek analýzu, to nikdy nemôže dopadnúť dobre a predovšetkým dôveryhodne. Takého Jula Satinského o to, tuším, nikdy nikto nežiadal, ale predstavte si, on to vedel. A lebedil si pritom, že nikto netuší, či vtipkuje, alebo to myslí vážne. Pravda, dnes by to už mal ťažšie. Zopsul sa totiž pomaly celý svet. Je to preto, že je nás už bezmála osem miliárd? Že žijeme príliš rýchlo a príliš povrchne? Že hlad po peniazoch prevýšil všetky ostatné potreby? Že kultúra sa stáva čoraz menej potrebnou pre život, o čom nás presviedčajú všetci tí nekultúrni? Alebo preto, že strach, ktorý vládne svetom, zabíja spoľahlivejšie, ako ktorýkoľvek vírus?

Vidíte, miesto odpovede kladiem otázky. Ale možno medzi nimi nájdete aj odpoveď.

Čo absurdné pozorujete vo svojom okolí (alebo na politickej či kultúrnej scéne) a máte chuť to s humorom vôbec komentovať? Či už aj vás smiech prešiel?

Nie, smiech ma ešte nikdy neprešiel, smiech predsa nie je parný valec… A o tom svojom okolí nepoviem tiež nič nové. Absurdné je to, čo práve žijeme. Situácia, do ktorej nás dostali politici, odporuje zdravému rozumu a my to vlastne akceptujeme. Môže byť niečo ešte absurdnejšie? Politika sa prezliekla za epidémiu a prešlo jej to. Vidím pred sebou majora Terazkyho, ako sa tam pri vlaku pýta: – A povedzte, Kefalín, čo vy si predstavujete pod takým slovom „absurdný“?- Odpoveď už vo filme nezaznie a hoci my ju poznáme, často sa tvárime, že nás sa netýka.

Ako sa vám páči pôsobenie aktuálnej vlády? Sám ste bojovali pred Bonaparte za zmenu…

To hej. Ale naozaj by bolo naivné sa nazdávať, že proti novej totalite opäť vystúpia Kňažko s Budajom a ja sám zas a znova s ľahkosťou zbehnem po schodíkoch v Štúdiu L+S a neskôr ako stodvadsaťročný ešte raz. To už nastúpivšia generácia pozostáva naozaj len z ľudí nesvojprávnych?

Dnes to nie je zas až také prekvapujúce: Skorumpovaných mocnárov porazil šikovný aktivista, ktorý však len potvrdil ono staré známe „Nie každý, kto vie búrať, vie aj stavať.“ Viete, od začiatku, čo nám nikým nevolení „odborníci“ usmerňujú život vyhláškami, som neporozumel tomu, prečo v tom „krízovom štábe“ nemá pevné miesto aspoň jeden psychiater – jednak na to, aby držal na uzde všetkých tých psychopatov, ktorých vieme často identifikovať až vo chvíli, keď sa dostanú k moci, ale aby zároveň silou svojej osobnosti a odbornosti vedel korigovať práve tie absurdnosti, čo ženú vystrašených občanov do záhuby cez stavy úzkosti, depresie až po samovražedné sklony.

Ktorá z vecí a dejov, ktorých sme svedkom, je, podľa vás, najabsurdnejšia?

Nuž, predovšetkým to, že nám vládnu podvodníci. Dokázaní, priznaní, priam certifikovaní podvodníci, stále sa tváriaci ako vysokoškolsky vzdelaní. Dvaja vo vláde, jeden ako šéf parlamentu. Neverím, že by na celom svete existoval jediný štát, kde by toto niekomu na takých vysokých postoch prešlo. Lenže to ešte nie je tá najväčšia katastrofa. Oveľa horšie je, že ľuďom je to už, tuším, jedno.

A ďalšia top absurdnosť: Takzvaná lotéria. A zase nikto ani nepípne. A pritom všetci vieme, o čo tu ide. Keď si kúpite žreb či podáte športku, tak môžete vyhrať trebárs milión. Lenže to sú peniaze, ktoré ste získali od tých, čo si tiež dačo také kúpili, ale nevyhrali. A tu ktosi – stále nepotrestaný – rabuje štátnu kasu, rozhadzuje peniaze nás všetkých a verejnoprávna televízia tomu ešte poskytuje piedestál. Nuž, keď už toto nie je dostatočný podnet pre prokurátora, tak naozaj netuším, čo príznačnejšie a naliehavejšie by to ešte mohlo byť.

Môžem vás požiadať o StandUp v rámci tohto rozhovoru? Akoby ste si pripravili svoj text, ak by sme dnes točili Večer Milana Markoviča?

Neviem, prečo sa to už dnes nemôže nazývať monológom. Nijaký stand up som ja nikdy nerobil, pretože ja som pri tom často sedel. Vždy to bol dôvetok, ktorým som na záver predstavenia krátkymi glosami vypointoval tematické zameranie uplynulých päťdesiatich minút. Pravda, dnešní komici s dostatočnou zásobou vulgarizmov a prvoplánových žartíkov povýšili módu na normu a ja akceptujem, že aj tento spôsob zábavy si vždy nájde svojho diváka. Skôr ma však mrzí absencia inteligentnejšej konkurencie.

Svoju verziu takto postaveného monológu vám však nepredstavím, lebo ide o žáner, ktorý potrebuje bezprostredný kontakt, svojho diváka a na jeho reakciách často stavia aj náležitú kontinuitu na princípe tej najčerstvejšej a všeobecne komunikatívnej aktuality. Dosť príkladov si dovolím ponúknuť v každom jednom Večere MM, ktorý je teraz na programe STV 3 každý piatok a sobotu až do konca roka.

Uvažovali ste nad tým, že by bolo možno vhodné vrátiť sa k vašej relácii? V istej obmene, samozrejme. Možno na YouTube kanáli?

Prispôsobiť sa tomu, čo sa dnes v televízii považuje za zábavu, by som už nechcel a asi ani nevedel. A prispôsobiť sa by bolo nevyhnutné, lebo divák je už dostatočne „zmasírovaný“ iným typom humoru, odhliadnuc od toho, že čo je to satira, už ani netuší.

Na YouTube kanáli si dosť dobre neviem predstaviť sálu s divákmi. A ja som v rozhlase či televízii robil takmer vždy kontaktné programy a najčastejšie v priamom prenose. Je to určite to najpoctivejšie a najúčinnejšie, čo sa v tom žánri dá poskytnúť.

Koho by ste si pozvali dnes ako hosťa a čo by ste sa ho spýtali?

Určite by to nebol politik. Ťažko vás o tom presvedčím, ale politikov som v mojich programoch akceptoval iba so sebazaprením a viac-menej z nevyhnutnosti. Najlepšie sa debatovalo o politike s normálnymi ľuďmi, teda s nepolitikmi. Jedinou výnimkou bol František Mikloško, ktorého by som uvítal ešte aj dnes. Tým viac, že by sa ponúkali mnohé zaujímavé porovnávania rokov minulých so súčasnosťou.

Prečo sú skoro všetci umelci ticho? Mne to hlava neberie. Viem, že niektoré koncerty sa rušili kvôli opatreniam (1000 ľudí max.) a zrazu príde pápež bez rúška a nič nevadí?

Pretože vystúpiť nechcú a možno ani nevedia. Odvaha máličko zdražela a hoci všakovaké nálepkovanie bolo vždy sprievodným znakom totality, boja sa označovania za „dezinformátorov“ a „konšpirátorov“ a nie je im celkom jedno, že ohrozia svoje príjmy – čo i len v seriáli s nulovou umeleckou hodnotou. Spomenuli ste, že aj ja som sa zúčastnil na proteste pred komplexom Bonaparte. Lenže nepasoval som sa tam do postavy tribúna ľudu. Bolo to štylizované predstavenie (aj s Pánmi bratmi) a vtedy tam bola aj najväčšia návštevnosť.

Na čo sa najviac tešíte? Vie sa Milan Markovič ešte tešiť?

Teším sa (možno zbytočne a naivne), že raz u nás dôjde k voľbám, v ktorých bude koho voliť a nebude hroziť, že ak tí súčasní samovrahovia padnú, vrátia sa zase tí skorumpovaní „profíci“, ktorí momentálne nemusia robiť vôbec nič, nemusia ani pohnúť prstom, lebo dnešní „vládcovia“ robia všetko, aby sa ich predchodcovia vrátili s veľkou slávou.

A poctivo priznávam, že dokedy potrvá súčasný stav, keď napriek mnohým predvolebným sľubom zostáva pri parlamentných voľbách naďalej Slovensko ako jeden volebný obvod, skončím pri voľbách regionálnych. Súčasný volebný systém predstavuje totálny nezmysel. Z viacerých aspektov.

Rozhovor pripravila: Martina Valachová

Korektúry: Katarína Málková

Zdroj: 40plus.sk