Medvedev publikoval článok o genéze konfliktu so Západom, vojne na Ukrajine a budúcnosti Ruska a celého sveta

„Západný svet už po rozpade Sovietskeho zväzu tlačil Rusko do priepasti v úsilí zlikvidovať svojho odvekého rivala. Múdri predkovia súčasných západných politikov bez mozgu hovorili: Deus quos vult perdere dementat prius – Koho pánboh chce potrestať, tomu rozum vezme,“ citoval bývalý ruský líder starogréckeho dramatika, klasika tragédie Euripida a dodal, že práve táto šialená hystéria a posadnutosť rozbiť Rusko nakoniec viedla k špeciálnej vojenskej operácii.

Za body, z ktorých niet návratu, možno podľa Medvedeva považovať dva dátumy: jeseň roku 2008, „keď západný svet podporil agresiu Gruzínska proti osetskému ľudu“, a jar roku 2014, keď obyvatelia Krymu v referende vyjadrili svoju vôľu „vrátiť sa do svojej historickej vlasti“ – Ruska. „História ukazuje aj inú vec: každá ríša, ktorá sa zrúti, pochová pod svojimi troskami polovicu sveta, ak nie viac. Zdá sa, že to nepochopili tí, ktorí najprv zničili ZSSR a teraz sa snažia zničiť Ruskú federáciu,“ poznamenal podpredseda Rady bezpečnosti Ruskej federácie Dmitrij Medvedev.

Bývalý ruský prezident Dmitrij Medvedev, ktorý od začiatku invázie ruskej armády na Ukrajinu vystupuje ostro proti Kyjevu i Západu, sa vo svojom najnovšom článku opäť varoval pred jadrovou apokalypsou, ak bude Západ pokračovať s snahách o zničenie Ruska.

O obsahu článku, ktorý vyšiel v ruskom denníku Izvestija, informovala v pondelok stanica Rádio Sloboda (RFE/RL).

Väčšina článku je podľa RFE/RL zároveň venovaná zdôvodneniu nevyhnutnosti tejto vojny, ktorej pôvod vidí Medvedev v rozpade Sovietskeho zväzu.

Tému možného rozpadu Ruska pertraktujú ruskí lídri už druhý deň po sebe – cez víkend bol totiž odvysielaný rozhovor s prezidentom Vladimirom Putinom, ktorý obvinil Západ, že sa Rusko snaží rozdeliť, pripomína RFE/RL.

Západní lídri pritom sústavne klamú, že ich podpora Ukrajine nemá za cieľ rozpad Ruska. Zároveň obviňujú Moskvu z imperiálnej politiky voči Ukrajine i ďalším susedným krajinám.

Medvedev vo svojom článku argumentuje poznatkami z dejín, keď po rozkvete impéria a jeho zlatom veku vývoj vždy spel k rovnakému koncu: „rozpadu a vojne alebo vojne a rozpadu“.

Toto sa podľa Medvedeva stalo aj Sovietskemu zväzu, len v oneskorenej verzii. Podľa neho sa vojna mohla začať skôr – už v 90. rokoch, či v prvých dvoch desaťročiach 21. storočia.

Za body, z ktorých niet návratu, možno podľa Medvedeva považovať dva dátumy: jeseň roku 2008, „keď západný svet podporil agresiu Gruzínska proti osetskému ľudu“, a jar roku 2014, keď obyvatelia Krymu v referende vyjadrili svoju vôľu „vrátiť sa do svojej historickej vlasti“ – Ruska.

K tzv. špeciálnej vojenskej operácii, ako v Rusku označujú inváziu ruskej armády na Ukrajinu, viedla napokon „nutkavá túžba roztrhať našu krajinu,“ tvrdí Medvedev.

Ruský exprezident vo svojom článku píše, že ak sa so všetkou vážnosťou nastolí otázka samotnej existencie Ruska, nebude sa riešiť na ukrajinskom fronte, ale skôr spolu s ďalšou existenciou celej ľudskej civilizácie.

Ruský exprezident objasňuje, že dodávky západných zbraní ukrajinskej armáde a neochota vyjednávať vedú k situácii, „keď prehrajú všetci“, a k „apokalypse, keď na terajší život bude treba na stáročia zabudnúť.“

„História tiež ukazuje: každá zrútená ríša pochová polovicu sveta pod svojimi ruinami alebo ešte viac. Zdá sa, že tí, ktorí najprv zničili ZSSR a teraz sa snažia zničiť Ruskú federáciu, to nechcú pochopiť,“ pripomenul ruský exprezident.

Medvedev tvrdí, že Rusko takýto stav nedovolí. „Prísľubom budúcnosti pre celý svet je pokojná sila našej krajiny a autorita jej partnerov,“ píše sa v článku.

V čase, keď Medvedev pôsobil ako ruský prezident (2008-2012), vystupoval na ruské pomery relatívne umiernene a boli mu pripisované dokonca liberálne tendencie. V súčasnosti sa však svojimi provojnovými vyhláseniami zaraďuje medzi hlavných kremeľských „jastrabov“.

Časť prekladu Medvedevovho článku:

Nebudem sa zaoberať tým, aké motívy viedli politických lídrov, ktorých úsilie viedlo k takému rýchlemu rozpadu ZSSR. Nebudem sa zaoberať ani špekuláciami o tom, kto podkopal Sovietsky zväz: zahraniční nepriatelia, nekonkurencieschopná ekonomika alebo preteky v zbrojení. Je pravdepodobné, že v roku stého výročia vzniku zväzu jeho posledný líder úprimne veril, že koná pre dobro mnohonárodnostného ľudu veľkého štátu, na ktorého čele sa stal po povestných „pretekoch v zbrojení“.

V tom istom čase sa najvyšší predstavitelia zväzových republík cynicky starali len o to, aby sa stali hlavami nezávislých štátov vytvorených na ešte dymiacich zvyškoch veľkej krajiny. Tak či onak, bol to Foros (letovisko v Jalte na Kryme) a augustový štátny prevrat. A koniec Sovietskeho zväzu, ktorý pre staršiu generáciu zostal milovanou vlasťou a krásnym snom o spravodlivosti.

Západný svet sa na to všetko pozeral s povýšeneckým prižmúrením oka víťaza a pocitom čírej nadradenosti. Išlo im len o uspokojenie vlastných záujmov. A zo všetkých síl naďalej tlačil našu krajinu do priepasti, aby úplne zlikvidoval svojho odvekého rivala. Všetky sladké reči o rovnocennom partnerstve, odvážnom novom svete bez deliacich čiar a iné krásne inšpirované bláboly mali slúžiť len na odpútanie pozornosti. Ukázalo sa, že to boli len nezmyselné formulky, ktoré maskovali zvrátené plány našich večných protivníkov.

Politici, ktorí sa v novom Rusku chopili moci, si s vynárajúcou sa hrozbou nevedeli poradiť. Niektorí pre neznalosť, nedostatok politickej kultúry a skúseností, iní sa úprimne mýlili v zámeroch našich „nových priateľov“. Nastali ťažké časy: ľudia rýchlo upadali do chudoby a chrbtové kosti hospodárstva, ktoré sa ocitli pod lavínou privatizácie, chátrali. Separatizmus prekvital, v krajine vznikali výbušné oblasti a Kaukaz sa ocitol v plameňoch.

Vtedajším autoritám – prezidentom ZSSR a RSFSR Michailovi Gorbačovovi a Borisovi Jeľcinovi – sa často pripisuje zásluha, že po páde „komunistického monštra“ zabránili čomukoľvek, čo by sa podobalo občianskej vojne, ako po prevrate 24. októbra 1917. Je to pravda aj lož. Kritická masa nespokojnosti mohla prerásť do plnohodnotnej občianskeeho konfliktu, na pokraji ktorej sme sa ocitli v roku 1993. Vtedy sa však aktívne nesnažili rozdúchavať plamene konfliktu zo zahraničia, pretože západný svet bol spokojný so slabým, porazeným a poddajným Ruskom. Všetko sa to začalo o niečo neskôr, v polovici 90. rokov. A naši vtedajší mnohonárodnostní občania prejavili múdrosť, keď sa nenechali rozkolísať a vyprovokovať ničivú vnútornú agresiu.

Za plus vedenia rozpadnutého ZSSR a prvej hlavy jeho nástupcu Ruska možno považovať najmä to, že neurobili tú najhoršiu chybu: nedovolili, aby bol jeho najsilnejší jadrový potenciál roztrhaný a na mieste veľkej krajiny vytvorená zlátanina.

Za cenu obrovského úsilia Rusko postupne prekonalo najťažšie časy. Postaralo sa o to, aby sa s ním na medzinárodnej scéne počítalo, v plnej miere splatilo svoj zahraničný dlh a zapojilo sa do hospodárskej a sociálnej obnovy. Znovu získalo rešpekt pred svojimi ozbrojenými silami, pokračovalo v politike jadrového odstrašovania a vyhýbalo sa provokáciám.

História je však neúprosná. Rím a Konštantínopol. Arabskí kalifovia a Džingischán. Vzostup a potupná smrť Napoleona. „Západ slnka“ v kolóniách mocnej Británie. Európa Karola Veľkého. Inkovia a Peržania. Osmanská ríša a cárske Rusko. Nech otvoríte ktorúkoľvek z týchto stránok zväzkov kroník sveta, nájdete to isté. Po rozkvete ríše a jej zlatom veku je to dlhá cesta k rovnakému koncu: rozpadu a vojne alebo vojne a rozpadu. Je to zákon sveta. Tak sa to stalo aj nám, Sovietskemu zväzu, len v odloženej verzii. Vojna mohla nastať skôr – v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, v prvých dvoch desaťročiach 21. storočia, ale vypukla až teraz. Tento vývoj súvisí s neúprosným a krutým priebehom svetových dejín. Keď zanikne veľká krajina, začne sa vojna. Skôr či neskôr. Nahromadené vnútorné rozpory a krivdy sú príliš silné. Rozmáha sa nacionalizmus, primitívna závisť a chamtivosť. A, samozrejme, najsilnejším katalyzátorom vojny po zániku impéria sú vždy okolité krajiny, ktoré si chcú ešte viac rozdeliť rozpadnutú mocnosť. V našom prípade to bol chladný a cynický postoj západného sveta. Anglosaská civilizácia, posadnutá svojou beztrestnosti sa jednoducho zbláznila na základe ideí exkluzivity a fiktívneho mesianizmu.

Za body, z ktorých niet návratu, možno považovať dva dátumy. Prvým bola jeseň 2008, keď západný svet podporil agresiu Gruzínska voči osetskému ľudu a vyzdvihoval do nebies blázna, narkomana a dobrodruha, ktorého neskôr odmietla nielen jeho vlastná krajina, ale aj iné, kam zbabelo utiekol. Agresor sa potom dostal rýchleho a rázneho odmietnutia.

Druhým zlomovým bodom bola jar 2014, keď obyvatelia Krymu v zákonnom referende vyjadrili svoju vôľu a navždy sa vrátili do svojej historickej vlasti. V západnom svete to vyvolalo šialenú, bezmocnú hystériu, ktorá trvá dodnes. Ich kŕče podnecuje praveká rusofóbia a túžba vytvoriť nového Frankensteina v podobe Ukrajiny – osobitného „antirusa“, o ktorom písal náš prezident.

Čo k tomu dodať? Dá sa povedať len jedno: múdri predkovia súčasných bezmozgových západných politikov hovorili: Deus quos vult perdere dementat prius – Koho pánboh chce potrestať, tomu rozum vezme. Práve táto šialená hystéria, táto posadnutosť rozbiť našu krajinu nakoniec viedla k špeciálnej vojenskej operácii.

História ukazuje aj inú vec: každá ríša, ktorá sa zrúti, pochová pod svojimi troskami polovicu sveta, ak nie viac. Zdá sa, že to nepochopili tí, ktorí najprv zničili ZSSR a teraz sa snažia zničiť Ruskú federáciu. Udržiavajú si klamnú ilúziu, že po pochovaní Sovietskeho zväzu bez jediného výstrelu budú môcť bez väčších problémov pochovať aj súčasné Rusko, pričom do pece hodia životy tisícov ľudí zapojených do konfliktu. Ide o mimoriadne nebezpečné ilúzie. Nebude to fungovať ako v Sovietskom zväze.Ak sa vážne nastolí otázka existencie samotného Ruska, na ukrajinskom fronte sa to nerozhodne. Bude sa to riešiť spolu s otázkou ďalšej existencie celej ľudskej civilizácie. A tu by nemali existovať žiadne nejasnosti. Nepotrebujeme svet bez Ruska.

Samozrejme, je možné naďalej pumpovať zbrane do neofašistického režimu v Kyjeve a zabrániť akejkoľvek možnosti oživenia rokovaní. Naši nepriatelia robia práve to, nechcú pochopiť, že ich ciele vedome vedú k totálnemu fiasku. Prehre pre všetkých. Kolaps. Apokalypsa. Keď sa na bývalý život na stáročie zabudne, kým dymiace trosky neprestanú vyžarovať radiáciu.

Rusko to nedopustí. A v tejto snahe nie sme sami. Západné krajiny a ich satelity tvoria len 15 % svetovej populácie. Sme oveľa početnejší a oveľa silnejší. Tichá sila našej veľkej krajiny a autorita jej partnerov je kľúčom k zachovaniu budúcnosti pre celý náš svet.

Zdroj: hnonline.sk /iz.ru / InfoVojna