Marek Ťapák: Daná prítomnosť musí byť taká, aby mohla byť aj budúcnosťou

Každý národ potrebuje poznať svoje korene, svoju históriu, odkiaľ prišiel a kam kráča. A každá sekunda, ktorá je pred nami, je budúcnosťou. A tak ako sa teraz budem správať, tak tvorím tú budúcnosť. Rozhovor Martiny Valachovej s hercom a režisérom Marekom Ťapákom.

Žijeme také zvláštne časy, dostáva sa nám v oblasti kultúry a celkovo života pred oči brak, ktorý je často vyhlasovaný za umenie. Potom, keď človek chce niečo vyjadriť, tak je zase označovaný takými zvláštnymi nálepkami. Ako to vnímate vy? Ja som si všimla, že Vaše názory sú trošku protiprúdové oproti ostatnej kultúrnej obci. Nie celej, ale väčšej časti.

Neviem, či protiprúdové, ja si myslím, že moje názory sú absolútne jasné a číre, a tak, ako som bol vychovávaný jednak mojimi rodičmi, ako som bol vychovávaný mojimi pedagógmi na VŠMÚ, tak sú konzistentné. Samozrejme, každý sa nejak vyvíja. Každý ten názor sa môže obmeniť alebo zmeniť vývojom, skúsenosťami, intelektom, ale tie základné rámce sú úplne dané a jasné. Ja si nemyslím, žeby som sa ja vybočoval z nejakého štandardu, skôr naopak. Tí ostatní sa mi javia, že vybočili z toho štandardu. Pretože tak ako ste povedali, žijeme dobu priemernosti a podpriemernosti. A to je niečo, čo je zarobené na pekný „prúser“.

Ako sa Vám komunikuje s vašimi kolegami v oblasti kultúry?

Samozrejme, mám istých svojich kolegov, s ktorými stále komunikujem, poväčšine sú to už desiatky rokov stále tí istí… nesmútim, nežialim, ja nemám problém komunikovať s mojimi kolegami – ľuďmi, ktorý majú akýkoľvek iný názor, pokiaľ sa vieme dohodnúť na veci typu divadla, filmu, televízie…mne to nevadí. Keď nevnášajú veci do tvorby, tak nech si má každý svoj názor. Ja som tolerantný človek a to vyžadujem aj od druhých. A keď niekto nie je tolerantný, resp. má problém so mnou, že to nevie stráviť a nechce so mnou komunikovať, tak to je jeho problém.

Pamätáte takéto obdobie, kedy by ideológia zasahovala do kultúry, teda okrem socializmu?

Samozrejme. Aj v tom období boli inscenácie, na ktoré sa chodilo davovo, kde sa jednoducho medzi riadkami povedalo to, čo sa nemá alebo čo sa nesmelo povedať, a bolo to v poriadku. Samozrejme, že tie štátne orgány na to dbali, a hľadali, a chodili, a zakazovali, ale cez to všetko sa to dalo. Nebolo to také, ako teraz. Teraz ten mainstream je tak ideologicky zaťažený, že to je až choré. Prosto to nie je normálne, a preto sa tá spoločnosť… viete, keď niekde pritlačíte veľkou silou, tak niekde to musí uniknúť. Prosto ten ventil tam niekde je, a tá protisila je rovnaká alebo väčšia ako tá, ktorou tlačíte. To je fyzika. A toto sa deje aj v spoločnosti. A keď si toto oni neuvedomia a budú tlačiť, bude to mať za následok niekedy miernejšie a niekedy vážnejšie dôsledky. A to nie je vyhrážka, to je prosto jav, fyzikálny jav, ktorý je univerzálny. A môžu si myslieť čo chcú.

Často sa mi stáva, že veľa ľudí mi napíše správu, a povedia: Martina, úžasné, toto som potrebovala počuť! Len nemôžem Vám dať ten lajk, lebo bojím sa, že prídem o prácu… Čo toto môže podľa Vás priniesť ľuďom do života?

To je cesta do pekla. Lebo každý má strach, každý sa bojí, ale na to sme ľudia, homo sapiens, aby sme vedeli rozlíšiť, čo je dôvodom toho strachu, a prečo sa bojíme. A keď sa budeme veľmi, veľmi báť, tak budeme strnulí, budeme nekonzistentní, budeme ľahko ovládateľní. A ten strach – to je jedno z čoho pramení – mám rodinu, mám zamestnanie, bojím sa o to, aby ma nevyhodili, mám hypotéku… všetci máme, alebo všetci sme tým prešli, nikto nie je tu milionárom, ani že si môže robiť čo chce s peniazmi a je absolútne nezávislý… všetci sme na niekom závislí… a sú aj také dramatické diela, samozrejme aj Biblia je toho plná, že Ja som závislý od Vás a Vy ste závislí odo Mňa…vy ste závislí od toho druhého, tretieho…a tak sa tvorí tá človečenská spoločnosť…a keď to nie je, tak potom tá spoločnosť zaniká. Zaniká rôznym spôsobom – niekedy dramatickým, niekedy menej dramatickým, ale zaniká. Naše dejiny ľudstva sú toho plné dôkazov.

Akoby to niektorí ľudia nechceli vidieť a vnímať, hlavne teda tie novodobé elity, nezdá sa Vám, že existuje takáto možnosť, že sa nám to vlastne môže stať?

To sa stane. Keď sa nezmení, keď sa nezmeníme… ale to musí začať od toho jedinca. Ten človek si musí povedať dosť! Resp. takto: V každom človeku existuje hranica, len si to nevieme uvedomiť ešte asi, kedy povie dosť! A povie si: Už mi to nestojí za to, nech ma aj vyhodia, ale ja nepôjdem. Ja sa ráno chcem pozrieť do zrkadla na seba. Nechcem sa otočiť, s prepáčením, do záchodovej misy a zvracať. T.z. niekde v tom človeku sú tie hranice prirodzené, ale musí na ne prísť. Musí ich objaviť čo najskôr, pretože keď ich objavíme neskoro, už bude „hold“ neskoro.

Česká filozofka Anna Hogenová zvykne hovoriť, že: „Každý by sme si mali nájsť ten svoj prameň a žiť z vlastného prameňa.“ Ľudia za posledné roky zabudli, čo je ten ich prameň. V hlavnom prúde sa sociológovia vyjadrujú: „Kým tá rurálnosť v nás nezmizne…“ „Slováci sú takí rurálni…“ a ja si kladiem otázku: Veď vďaka tomu sme prišli tam, kde sme, nie? A keď sa pozerám, že čo sa v dnešnej dobe deje, tak ten pokrok, teda to, čo nazývame pokrokom – mne sa zdá, že skôr niekam cúvame. Ako v tomto vy vnímate Slovákov? Sme spiatočníci?

Vy dávate veľmi ťažké otázky. Na to, že ja som umelec, ja som herec, už viac režisér, vy dávate filozofické a sociologické otázky. Ja sa pokúsim na to odpovedať svojou nejakou kapacitou… Podľa mňa to je úplne chybné postavenie sa k problému. Každý národ potrebuje poznať svoje korene, svoju históriu, odkiaľ prišiel a kam kráča. Ak si niekto myslí, že dnešným dňom si, bez vedomostí a znalostí, z tohto všetkého môžeme tvoriť budúcnosť, tak je hlupáčik, ktorému to môže na chvíľu vyjsť, chvíľu trvať – bude to mať úspech, ale ono sa to rozsype. Rozsype zákonitostne, pretože to nemá pevné základy. Budúcnosť nemôžeme tvoriť len tým, že si povieme: „Teraz my chceme šťastnú budúcnosť!“. Aj v minulom zriadení sme tvorili šťastnú budúcnosť. Budúcnosť sa tvorí takým spôsobom, že som v danej prítomnosti. A daná prítomnosť musí byť taká, aby mohla byť aj budúcnosťou, alebo aby mohla byť pretkaná tým, čo robím. Aké kroky vytváram. A každá sekunda, ktorá je pred nami, je budúcnosťou. A tak ako sa teraz budem správať, tak tvorím tú budúcnosť. A v tej budúcnosti keď sa obzriem dozadu, tak vidím minulosť svoju.

Áno. Ale ja to tak vnímam, že všetko toto tradičné, na čo sme boli zvyknutí – mňa niečo formovalo, vás niečo formovalo – vplyv rodiny, vplyv komunity okolo nás, hlavne za toho socializmu, v ktorom sme žili. My sme mali na hlave také tykadlá a dávali sme si pozor. Vedeli sme, že politikom sa neverí a nám nič dobré do života neprinášajú a teraz akoby sme mali na všetko zabudnúť, na to, čo nám bolo dané, s čím sme prerastení, a máme veriť elitám…?

Kto sú tie elity? Povedzte mi, kto sú tie elity? Lebo ELITA je pre mňa človek, ktorý niečo dokázal, odniekiaľ prišiel, má históriu, je vzdelaný a múdry, a má nejakú víziu. To môže byť elita. Človek, ktorý môže povedať tomu národu niečo dôležité, nejakú myšlienku, víziu, za ktorou ten národ môže ísť, môže sa stotožniť, ale prepáčte… Dobre. Možno by som našiel zopár mien ľudí, ktorí sú pre mňa veľmi múdri, vzdelaní, ktorých si veľmi vážim a tí majú čo povedať o nejakej vízii alebo budúcnosti. Ale toto všetko, čo sa tu nám deje v rámci politiky, to je…viete, tri roky tu je a veľký humbuk, a ďalší týždeň o ňom neviete…

Vy narážate na ten február…

Nie, nenarážam na nič… Nebehajme, aby sme sa nedostali do nejakých konkrétností…nie preto, že sa to bojím pomenovať, ale načo..? My sme v kríze. Sme vo veľkej a vážnej kríze. Kríze hodnotovej, my sme v kríze kultúrnej , kríze demografickej. Sme v kríze morálnej, stopercentne. Kde sa pozriete, tam je kríza….Sme zmätení, sme pomýlení, tmolíme sa, my nemáme jednotný názor, tá spoločnosť je rozbitá, ale že na atómy…tak ako potom môžete tvoriť, ako môžete povedať, že táto spoločnosť má perspektívu?

A keď sedíte doma v tichu a premýšľate nad tými vecami, tak sa vám naskytá nejaká odpoveď?

Keby som to vedel, tak by som bol možno aj prezidentom, ale ja tvrdím jednu vec: Spoločnosť sa môže zmeniť tým, že každý začne sám od seba. Čo je veľmi pracné, náročné a asi málo reálne. Potom, že príde prírodná katastrofa alebo príde vojna. A vtedy tá spoločnosť za obrovské straty prejde istou očisťovacou fázou a môže začať stavať na veciach, ktoré nás vrátia o niekoľko desiatok krokov späť. To je tragické, ale viď 1.svetovú vojnu, 2.svetovú vojnu… takže, toto si myslím, že je na scéne… tak čo si myslíte, ktorá je z tých vecí najlepšia pre ľudstvo, pre spoločnosť?

To je veľmi ťažká otázka

Začať sám od seba. To je najpracnejšie a najťažšie. Preto sa nebudem vyjadrovať úplne k politike, ideály boli skôr spoločenské ako politické. Potom som si povedal, že skúsim to tam, kde sa cítim JA doma. A to je prebúdzanie ducha. A ponúkam divákom a poslucháčom niečo, čo ich má nakopnúť, zobudiť, kde sa majú prebrať…

Čo z toho nakopáva vás?

Že tých komentárov je veľa, je to nesmierne pozitívne. Objavia sa samozrejme aj negatívne, ale to už je taký náš folklór. Ale to je v poriadku, nemusí sa to každému páčiť, to je ok, takže si hovorím, možno to nie je také stratené.

Z tých myšlienok, ktoré tam hovoríte, z tej histórie, mytológie, čo by mohlo podľa vás byť pre túto dobu a pre týchto ľudí na Slovensku povzbudzujúce?

Že sú to vždy tie isté otázky. My sme na ne zabudli. Tie mýty sú veľmi dôležité pre súčasť vývoja človeka, jedinca, pretože tie rozprávajú o tom, že každý potrebuje vypovedať svoj príbeh. Každý potrebuje nájsť odpoveď na otázku smrti. Každý človek potrebuje hľadať v sebe isté morálne kotvy. A na toto sú tie mýty… to neboli rozprávky. Áno, i rozprávky sú zakódované nejaké informácie, ktoré by ten človek mal dostať. Ale my sme zabudli aj vykladať tie rozprávky deťom. A toto sú veci, ktoré sme prestali komunikovať a prestali tomu rozumieť, a preto bolo aj ľahké potom tie hodnoty, ten hodnotový rebríček zbúrať. Pretože ľudia sa nevedeli orientovať… veď vám povedia: „Ale, prosím vás, načo sú také mýty! To sú rozprávky, také tliachaniny, tak hádam tomu nebudeš veriť, nie?“ A ostaneš taký… keďže nepoznáš súvislosti, nepoznáš dôvody, prečo je to dôležité, tak potom si povieš …asi áno, tak asi majú pravdu… A takto nás obsekali a my sme bytosti, ktoré sa len tak túlame, zbledlé po tom svete.

A mali by sme do kultúry vnášať takú rodovú rovnosť, aby všetky pohlavia boli spomenuté, či už v knihách, či už v divadelných predstaveniach, dokonca EÚ na to vymýšľa nejaké kvóty, aby sme sa všetci cítili v poriadku. Ako vy toto vnímate v rámci umenia, celkovo života?

Prepáčte, ja som absolútne proti tomu.

Viete, že sa prepisujú niektoré knihy, ktoré sú tu už desaťročia, mám taký príklad, že „keď prišiel tučný Maťko“, deti sa začali smiať. Tak už sa má prepísať „tučný Maťo“, lebo to je urážka, a má sa to nahradiť: „Prišiel mocný Martin“. Na toto narážam.

Na toto existuje len jedna odpoveď, už pán Werich to povedal: „To je blbý, to se bude líbit.“ Neviem, čo na to mám povedať. Prosto to sú choré nápady niekoho, neviem prečo by sme to od niekoho mali preberať. To sú nezmysly, rozumiete? Nezmysly. Tak toto je nekorektné…ale odťatá hlava Hviezdoslava… to je čo? To je „v poriadku“,…to je „provokácia“…

To sme si vraj „zle vysvetlili…“

To sme si „zle“ vysvetlili…a tučného Maťa sme si „dobre“ vysvetlili?

Áno, bolo treba ho zmeniť na „mocného“…

Toto…?…ale bezo mňa. Vážne. To sú hlúposti. to je nezmysel. A takisto je nezmysel, nech sa na mňa nikto nehnevá, ja mám veľa kamarátov, ktorí sú inak orientovaní, a mne to osobne neprekáža, nech si robia čo chcú, ale toto pretláčanie, táto ideológia je chorá, a tá spoločnosť, tak ako som na začiatku povedal, tá zahynie kvôli tomuto. Nezmysel. Čisto nezmysel a nech sa páči, nech sú, nech majú… ale prečo toto robiť… prečo má byť Kleopatra čierna, prečo v stredoveku, keď bol film – robili Jána Žižku, tak mu tam chceli silou-mocou nasúkať nejakých černochov, a mu hovoríme: „Prepáčte, ale v stredoveku tu neboli černosi.“ „No ale to bude korektné,“ …no nech…ale to je blbosť! Hlúposť. Nezmysel.

Čiže radšej povedať…tak toto bezo mňa, ako sa tváriť, že to je v poriadku. Toto je tá cesta, ktorú by ľudia mohli zvoliť?

Ja si myslím, že ľudia musia povedať konečne A dosť! A tu je hranica. A za túto už nepôjdete, ani vy, ani ja. Nepôjdem.

Ja som robila rozhovor s Marcelom Nemcom na túto tému. Sám mi v tom rozhovore povedal, že on tomu nerozumie, ani jemu nevyhovuje, aby tu boli nejaké pochody, a nemá potrebu chodiť po uliciach a vykrikovať.

Presne. Je to súkromnou vecou každého jedného človeka, ale prečo robiť pochody – je to vulgárne, svojím spôsobom až primitívne. Na jednej strane niekomu vadí rurálnosť našej spoločnosti, a na druhej strane na tomto Pride chodia polonahí až nahí ľudia, ktorí sa približujú k pravekým ľuďom, resp. aj k Indiánom v Papua Novej Guinei, ktorí tak žijú, …a „to je v poriadku“. Teraz ja nechcem urážať Papua Novú Guineu, teda tých domorodcov, lebo pozor! To sú ľudia, ktorí nepoznajú niektoré slová, ktoré poznáme my – nenávisť, a pod., sú ekologickí, pretože oni prídu do tej džungle, zoberú si to čo potrebujú a nemajú odpad. Chápete to? A my ich považujeme za primitívov! A koľkokrát sa my správame väčšmi primitívnejšie, ako títo ľudia.

Celý rozhovor si môžete vypočuť v priloženom videu.

Zdroj: youtube ODznova/Slovanské Noviny